Básnik v temnotách

Otváram Vám svoju hlavu. Tak čítajte pomaly. Básnik nie som pre zábavu, to jej oči ma k tomu dohnali.
Podporte scifi.sk
Atrament vo fľaštičke hral všetkými farbami. V jeho odraze sa beleli oblaky a slnko, ktoré vnášalo svetlo aj do najtemnejších kútov Čierneho lesa. Údolie podo mnou prekypovalo energiou vznášajúcich sa sivých Enkelov. Ich krídla sa rozpínali doširoka a nadvihovali ich temer ľudské telá do výšok. Dosť vysoko na to, aby vzleteli pár metrov nad vrcholce stromov, ale nie toľko, koľko by v skutočnosti chceli.
Ťahá nás to k Zemi. Sme s ňou pripútaní. Enkel, ktorý vie lietať, ale nikdy neuvidí nad oblaky. Dar s prímesou pokory, ktorý ma donútil predstavovať si. Keďže som nemohol do výšin, ako biely Enkeli, mohol som aspoň jediné. Snívať.
Vo svojej mysli som si vymodeloval fantazijný svet plný farieb, ktorý ma svojou dokonalosťou úplne pohltil. Vžil som sa do neho, cítil jeho vôňu, vánok vetra a teplo slnečných lúčov. Vracal som sa tam každý deň a jediné, čo ma obmedzovalo bola moja vlastná fantázia a – dostatok papiera a atramentu.
Sadol som si pod strom a namočil si pierko. Mal som v pláne prepísať celý deň, až kým by som kvôli kŕču v ruke nevedel po sebe prečítať, alebo by mi slnko, či mesiac prestali svietiť. Pretože keď začnem písať, nevnímam nič. Som v akomsi tranze. V sladkom dennom snení, poháňaný spaľujúcou túžbou prevteliť moje predstavy do príbehu na desiatkach stranách tohto vyšúchaného diára.
A presne tak by to aj dopadlo, keby niet nutkavej myšlienky, že ma niekto, alebo niečo pozoruje. Započúvam sa teda do zvukov lesa. Spev vtákov, hmyz, či kráčajúca srna obďaleč, ma usvedčujú, že som na kopci úplne sám. Ale je tomu naozaj tak?
Kútikom oka sledujem, ako sa ohrdnutá kvapka atramentu rozhodne znehodnotiť môj diár. Už ju asi nebaví čakať na múzu, ktorá odletela spolu s mojimi pochybami. Oddelí sa od pierka a padá. Nežne, pomaly. Zasnene ju sledujem a očakávam jej tichý pád. Som zvedaví aký obraz mi namaľuje.
Zrazu ma naľaká dunivý zvuk, ktorý niekde v lese vyplaší kŕdeľ vtákov. Tie sa rozpŕchnu po oblohe a ja rýchlo vzlietnem, aby som zistil, čo sa deje. Slnko mi zohrieva bledú tvár a ja sa s vetrom v krídlach rozhodnem to preskúmať.
...
Sedí tam a plače. Sledujem ju spoza veľkého pňa. Ešte nikdy som nikoho takého nevidel. Mama mi vravievala, že existujú, ale na vlastné oči som ich ešte nezazrel. Enkel biely sa zrodí raz za desiatky rokov. Tak, ako Enkel čierny, ktorý sa zgrupuje radšej v podzemných obydliach a zradných tieňoch, títo biely svoje obydlia vybudovali vysoko nad povrchom, v nedosiahnuteľnom meste Enkelíria.
Vyzerá, akoby spadla z oblakov, ale zlomená haluz a úhľadne poukladané topánky pri kmeni napovedajú niečo iné.
Čo tu robí? Pomyslím si, že potrebuje pomoc, no sám sa zakrádam húštinou a svojim ostrým zrakom sledujem každý jej pohyb. Srdce mi bije až v krku. Sústredím sa, aby ma nezbadala. Belosť jej krídel mi však vyráža dych a ja zakopnem.
Plač náhle ustane a dievčina sa otáča na všetky strany. Žiarivo belasé vlasy zvlnené vetrom jej padajú popri tele oblečenom v ľahkých letných šatách. Na chvíľu prestanem dýchať a váham, či sa postaviť. Popri steblách suchej trávy sa na mňa zrazu pozrú dve vydesené zelené oči. Naplní ma prazvláštny pocit ohňa a chladu. Zvnútra horím, ale moju pokožku ovládne mráz. Nikdy predtým som nič podobné necítil. Úplne ma to ochromilo. V tom momente sa mi roztiahnu krídla, preváži ma a padám na zem. Moje krytie je odhalené.
Dievča mlčí. Líca jej zdobia farebné slzy. Sú ako bublinky v najžiarivejšom letnom dni. Ako diamanty, ktoré jemne padajú na jej bosé bledé nohy. Keby som ich pozbieral, nočná obloha by si ich vzala za svoje a ja by som sa mohol na ne každú noc zasnene dívať.
Podíde ku mne a ponúka mi ruku. Moje líca zaplaví oheň. Jej dlaň je mäkká a teplá. No akonáhle vstanem, zazmätkuje a cúvne pár krokov. Až teraz si všimnem, že nie je v poriadku. Z kolena jej steká pramienok sýtočervenej krvi a ľavé krídlo má zvláštne zdeformované.
„Tvoje koleno!“ pribehnem k nej a z vrecka vytiahnem vreckovku s pár šmuhami od atramentu.
„Prepáč, nemám nič lepšie.“ roztržito jej nohu obviažem a ustúpim.
Stále sa trasie.
„Mňa sa nemusíš báť. Neublížim ti. Ale, ako si sa sem dostala? Nemala by si byť v Enkelírii?“
Dievča smutne zakrúti hlavou: „Ja ... Ja tam nepatrím.“
„To je nezmysel,“ podídem bližšie, „môžem?“
Biela Enkelia zdráhavo prikývne. Prstami opatrne chytím konček jej žiarivého prameňa vlasov. Skúmam každý jeho detail. Pohladím si najprv pravé, potom ľavé, zlomené krídlo. Nie je krvavé. Hlavou mi blesne, že sa tak možno narodila, no tú myšlienku rýchlo zavrhnem. Bolo by to príliš kruté.
Pozerám na ňu, rovnako úprimne a unesene, ako ona na mňa. Nikdy som nič jemnejšie a žiarivejšie nevidel. Čiastočky prachu v slnečnom lúči sa ligocú ako letný sneh padajúci na mäkkú zem. Keď sa naše pohľady stretnú, akoby zlenivejú a padajú pomalšie. Aj ony sa snažia túto chvíľu zastaviť na veky. Zadržať tento moment, ktorý cítim až v kostiach, v každej bunke svojho tela. V každom nádychu a každej sekunde, topiac sa v zelených oceánoch tohto nádherného stvorenia, ktoré mi ukradlo dušu.
A od tej doby už nepatrím sebe. Nikdy som nepatril.
Usmeje sa. Urobí krok bližšie ku mne a nesmelo sa spýta: „Môžem?“
Bez váhania prikývnem. Dievča svojimi tenkými prstami prechádza po mojich sivých pierkach, až to začne štekliť. Krídla vystrelia do šírky a ona s úžasom sleduje každý ich záhyb.
„Vieš lietať?“
„Viem.“ preglgnem a dôjde mi, že ona lietať nedokáže.
„Čo sa ti stalo s krídlom? A čo robíš tu, uprostred lesa, do ktorého sa takmer nik neodváži?“
„Narodila som sa tak,“ kráča okolo mňa a obzerá si ma, „biely Enkeli ma zavrhli, tak ma mama skrýva tu v lese. Vraj nemôžem lietať, načo mám krídla, keď nemôžem lietať?“
Zastaví predo mnou: „Chcela som to aspoň raz skúsiť,“ pozrie na zlomenú haluz.
V očiach sa jej znovu zaligocú malé diamanty. Pohľad na to ma zužuje. Keď si pomyslím, že sivý Enkeli sú nešťastní, pretože nevedia lietať dostatočne vysoko...
„Neplač.“ utriem jej slzu a pohladím líce. Neviem kde sa vo mne berie toľká odvaha.
„Chceš vedieť aké je to lietať? Ja ti to môžem ukázať,“ usmejem sa, „ak chceš.“
Dievča vrelo prikyvuje.
„Vyskoč mi na chrbát. Stiahni krídla, aby sme nemali odpor. A poriadne sa drž. Zospodu ťa nik neuvidí, ale ty uvidíš všetko.“
Jej teplé ruky sa ovinú okolo môjho krku, kde hneď pocítim vlhko jej dychu. Opäť ma ovládne mráz, ktorý sa rozhodnem nevšímať.
„Pripravená?“
„Už večnosť.“ usmeje sa.
„Poriadne sa drž,“ rozbehnem sa, „bude to jazda!“
Vzlietneme nad povrch a jej ruky ma takmer zaškrtia. Začnem kašlať a očné buľvy mi temer vyskočia z hlavy. Potom uvoľní zovretie a obaja sa rozosmejeme.
Nejaký čas je ticho. Neviem rozoznať, či sa bojí, alebo si to užíva. Preletíme ponad zelený les. Vietor bičuje naše tváre, ktoré sa upierajú na morskú hladinu pred nami. Zídem nižšie tak, aby si mohla namočiť členky. Šťastný vreskot mi napovedá, že sa jej to páči. Jej zvonivý smiech ma napĺňa nevídanou energiou a ja jej túžim ukázať celý svet. Letíme nad plážou, potom cez les plný vydesených vertikanov a od smiechu nám tŕpnu ústa. Ešte jedna otočka vo vzduchu, kde ma stisne ešte viac a už pomaly pristávame na lúke posiatej drobnými fialovými kvetmi. Neviem či je to tou sladkou vôňou, jej hebkými rukami, alebo žiarivými vlasmi, ale zdá sa ešte krajšia, ako predtým. Usmejem sa. Teraz už viem, čo jej chýbalo. To šťastie jej rozžiarilo oči, vložilo ružové rumence do líc a prinieslo nadpozemskú príťažlivosť.
Skáče a smeje sa. Tancuje s rukami rozpaženými ako krídla a kričí: „Tohto nikdy nebudem mať dosť!“
Zasnene sledujem jej šťastie. Stojím ako obarený v strede lúky, ako najväčší hlupák, ktorý sa nezmôže ani na slovo.
„Ako sa vlastne voláš?“ zastane predo mnou.
Ako sa volám? Aké je moje ... meno? No, ehm... zazvoní mi v ušiach.
„Som Emanuel.“
„Ďakujem Emanuel.“ hodí sa mi do náručia a v tej chvíli som si istý, že som jej úplne a nenávratne prepadol.
„Moje meno je Elysia.“
...
Ona
Sedí na zemi a smeje sa.
Spolu s ňou aj nebesá.
Vlasy zvlnené od mora,
Je z nej krásna potvora.
Keby len vedela, tušila len,
že byť s ňou je ako sen.
Že každou sekundou narastá
vo mne mágia prastará.
Dotýkame sa jemne nohami.
Kým verše sú mojimi drogami
ona si číta, i sa usmieva.
Do krásy pre do mnou dospieva.
Keby len vedela, že bez nej bláznim!
Že prázdnymi chodbami nocami blúznim.
Že neviem sa dočkať na ráno
a na deň, kedy povie mi áno.
Zbrklá je. Aj tvrdohlavá.
Hlavu má stále v oblakoch.
No vždy bude moja milovaná,
priznávam sám sebe v rozpakoch.
Túžim ju hladiť po vlasoch.
Bozkať jej hriešne pery.
Tancovať s ňou v oblakoch.
Vzlietnuť do výšok nehy.
Jedného dňa jej to snáď poviem.
Raz musím mať toľko odvahy!
Jej odpoveď sa dozviem
a už nebudem mať obavy.
Alebo ma odsúdi za trúfalosť
a nikdy so mnou neprehovorí.
Narastá vo mne zúfalosť,
z ktorej ma len Ona vyslobodí.
„Píšeš niečo nové?“ spýta sa vzrušene.
Zahriaknem sa.
„Aha, zakázaný zápisník. Zabudla som.“ žmurkne a potom sa zamračí, „Nechápem prečo máš predo mnou tajomstvá. Ja pred tebou nič netajím.“
„Možno ti to dám jedného dňa prečítať.“ preglgnem a utriem spotené dlane do deky.
„Ale nie dnes.“ doplní a zasmeje sa.
Milujem keď dokončujeme vety jeden za druhého. Vieme ticho sedieť hodiny a sledovať more, či hviezdy, alebo prerozprávať chladné daždivé dni ukrytí pod hustou korunou zelených stromov, ktoré nám poskytujú zátišie. Nútia nás túliť sa bližšie k sebe. Občas sa neviem rozhodnúť, ktoré dni mám radšej. Tie daždivé, kedy sa túlime a vymýšľame príbehy, alebo tie slnečné, ktoré trávime lietaním v neznámych častiach tejto bohom zabudnutej, divokej krajiny. Vtedy mi jej smiech znie v ušiach celé hodiny, dokonca aj v snoch, ak mám šťastie na spánok.
„Táto poviedka sa ti naozaj podarila. Zlepšil si sa.“ usmeje sa a podáva mi hrubý zápisník z hnedej kože. Pritom jej vietor rozstrapatí rozpustené vlasy, ktoré jej za posledné roky narástli po stehná.
„Ďakujem. Už mám námet na ďalšiu. Bude o dievčati, ktoré stále stráca stužky do vlasov.“ Zasmeje sa a štuchne do mňa.
„Tu máš.“ vytiahnem jednu z vrecka.
Elysia sa zadiví: „Odkiaľ ju máš?“
„Lietala niekde vo vetre.“ zaklamem a usmejem sa.
Každé ráno chodievam na trh a kupujem biele stuhy. Presne také totiž nosí. Vlasy zapletené a na konci zviazané mašľou.
„Ďakujem.“ nesmelo sa usmeje a rýchlo si vlasy zaviaže.
Hodí sa naspäť na deku a s rukami za hlavou nahlas premýšľa: „Chcela by som vedieť aké to v meste je. Aký sú tam Enkeli? Dobrý? Zlí?“
„Každý koho poznám je z časti dobrý a z časti zlý. Nikto v sebe nemá len jednu vlastnosť.“
„To nie je pravda,“ obráti sa na lakte, „ty si dobrý.“
Obrátim tvár a ocitnem sa zoči voči mojej múze. Tak málo stačí, aby som ju pobozkal. Tak málo k neopísateľnému šťastiu. Alebo strate, ktorú nie som schopný uniesť. Ešte nie.
„Mám v sebe temnotu tak, ako každá bytosť na svete. Len som sa ju rozhodol potlačiť.“
Odhrnie si vlasy za ucho: „Takže tá bájka o čiernych Enkeloch je pravdivá? Žijú v tieňoch a podzemí, pretože nemôžu na slnko? Podľahli temnote, boh im vzal krídla a toto je ich trest?“
„Kým som ťa nestretol, neveril som, že existujú biely Enkeli. Tí, ktorí vedia vyletieť až tak vysoko, že k ich vzdušnému ostrovu sa nikto iný nedostane. Tak, ako biely, existujú aj čierny. A majú krídla, len nelietajú.“
„Tak ako ja.“ hlesne.
„Nie. To nehovor. Čierny Enkeli sú zlí. Pohltila ich temnota. Ty sa s nimi nemôžeš porovnávať. Pozri na seba. Si presný opak. Čistá a dobrá. Máš v sebe viac dobra, ako ktokoľvek na Zemi.“
„Vravel si...“
„Ja viem. Každý má v sebe dobro aj zlo. Ale ja v tebe vidím len to dobré.“ začervenám sa a sklopím oči.
Chvíľu sme ticho. Elysia v prstoch otáča steblo trávy.
„Možno som jedného videla.“ zamyslí sa.
„Vtedy som si to neuvedomila, ale bol to on. Bola noc a ja som si krátila cestu domov lesom. Spoza stromu vykúkalo čierne krídlo. Teraz už som si istá.“
„Prečo si mi to nikdy nepovedala? Čierny Enkeli sú nebezpeční! Mohli by ti ublížiť!“ vrie vo mne krv a krotím vlastné desivé predstavy.
„Nič sa mi nestalo. Ihneď utiekol. Podľa mňa nie sú zlí Emanuel. Len nepochopení. Žiť v temnote musí byť smutné a osamelé.“
„Ale i tak,“ sadnem si, „odteraz ťa budem nosiť priamo k dverám a je mi jedno, čo na to tvoja matka bude hovoriť. Určite už tuší, že sa celé dni neprechádzaš lesom úplne sama.“
Dievča sa pomaly usmeje, no mne v hrudi bije splašené srdce. Snaží sa ujsť pred strachom. Pred hrozivými predstavami, ktoré od toho momentu naplňujú každú moju voľnú chvíľu. Avšak horšie sú tie v sne. Keď neviem, čo je skutočné a čo nie. Vydesene dvíham zo zeme chladnúce krvavé telo uprostred čierneho lesa. Vidím ju topiť sa, padať z neba ako padlého anjela so zlomeným krídlom. Vidím ju, ako ma opúšťa na onen svet. Znova a znova.
Temnota posilnená strachom si ma každú noc získava a čaká, kým jej úplne podľahnem. No snaží sa márne.
...
„Elysia poď! Zmeškáme to!“ náhlim ju.
Vždy a všade mešká, ale na to som si po toľkých rokoch už zvykol. Dnes ale bude niečo inak. Zajtra má narodeniny. Už zajtra z nej bude žena a bude si môcť podľa našich zákonov vybrať miesto pre život. A nie len miesto, ale aj to, s kým tam bude žiť.
Postavil som nám malú chalúpku v lese. Ešte o nej nevie. Je z nej krásny výhľad na mesto, ktoré sa každý podvečer premení na svetielkujúcu krajinu. Raz za čas si vyjdeme na útes, odkiaľ ho sledujeme. Spev a hlasný hovor tam počuť ako slabé šumenie, ale svetielka sa jej páčia.
„Sú takmer ako hviezdy.“ hovorieva.
Dnes tam ideme opäť, ale miesto do mesta sa naše tváre zahľadia na oblohu. Raz ročne, vždy v tú istú noc, totiž padajú Perseidy.
Pribehneme na koniec útesu a nemo sadáme vedľa seba. Prikryjem ju pravým krídlom a ona sa o mňa oprie. Nebeské divadlo sa už začalo. Po chvíli, keď sa nabažím pohľadom na hviezdy, sledujem tie, ktoré sa jej lesknú v očiach. Tých sa zdá sa, nikdy nenabažím. Pohľad mi klesne na jej pery a znervózniem.
„Zase na mňa zízaš.“ povie s úsmevom na perách a pri tom neodtrhne zrak z oblohy.
V jej očiach vidím padať hviezdu.
„Keby si si mohla niečo zaželať, čo by to bolo?“
Očakávam, že povie mať zdravé krídlo a ihneď oľutujem svoju otázku. Nechcem ju rozrušiť.
Otočí sa ku mne a tentoraz sa uprene zadíva ona na mňa: „Ja už ale všetko mám Emanuel. Mám dokonca viac, než som si mohla priať.“
Zaštípe ma v očiach.
„Ja...musím ti niečo povedať.“ prudko vstanem.
Buď teraz, alebo nikdy, pomyslím si. Už je to sedem rokov odkedy som ju prvýkrát uvidel. Viac to v sebe skrývať nedokážem. Srdce mi bije až v ušiach a opäť ma prechádza mráz, ktorý už dôverne poznám. Vstane. Jej teplé dlane v mojich rukách ma upokoja a úsmev posmelí.
Zhlboka sa nadýchnem a zatnem zuby: „Tam je Severka!“ ukazujem na nebo.
„Áno, ja viem,“ zašteboce, „ale to si nechcel povedať.“ usmeje sa.
„Ja ... ja len, že dnes je krásne a zajtra máš narodeniny a ja ...“
„Vyklop to!“
„Môžem ťa objať?“ vykĺzne zo mňa.
Po chvíľke ticha odpovie: „Isteže môžeš.“
Každý z nás urobí krok dopredu a nachádzame teplo v objatí toho druhého. Zapadneme do seba ako dve skladačky. Vytvorení jeden pre druhého.
Nezvykneme sa objímať. V poslednej dobe sa stiahne pri každom mojom dotyku. Zdá sa iná. Akoby sa tešila a bála zároveň. A tak som sa stiahol aj ja. Dvaja hlupáci, ktorí sa boja.
Tentoraz však nie. Obavy sme nechali ležať na zemi. Objímame sa vrúcne a nikto z nás netúži prestať. Krv v žilách, hlasité bubnovanie našich sŕdc, či zatajený dych prezrádza to, čo na nás vidieť už z diaľky. Cítim je vôňu, ktorá ma opantala už v prvý deň. Jej mäkké telo opreté o to moje, jej nežné ruky prepletené za mojim chrbtom. Nechcem, aby táto chvíľa skončila. Ibaže by tá ďalšia bola ešte krajšia.
S rozbúšeným srdcom sa jemne odtiahnem. Len kúsok, aby som bol čo najbližšie k jej perám, ktoré si tak túžim ukradnúť. Na okamih dýchame jeden vzduch, no potom sa to v nás zlomí.
Už viac nevládzem bojovať. Podľahnem túžbe vyvierajúcej z môjho srdca, ktorej sa konečne dostalo voľnosti. Je voľná a hladná po ďalších sladkých bozkoch, ktoré moja múza opätuje s rovnakou vášňou ako ja.
Stojíme sami, samučičký na vrchu sveta. Len my a hviezdy. Prejde mnou neuveriteľná energia. Cítim, ako sa mi roztvoria krídla ako po prvý raz, čo som ju uvidel. Nedokážem tomu zabrániť. Nechám ich pomaly klesať spolu s jej pravým krídlom a na konci ju nimi objímem. Vytvorím tak štít, ktorý chráni tento nadpozemský moment.
...
Otec opretý o verandu vyzerá ustarostene. Iste si nepredstavoval, že chcem za ženu bielu Enkeliu. Stačil však jediný pohľad do mojich očí a vedel, že nemá zmysel namietať.
„Keď ju naozaj máš tak rád. Musíš jej priniesť dar.“ vraví napokon.
Usmejem sa. Ešte mnou lomcujú emócie z minulej noci. Ledva stojím na nohách, čo som od šťastia nevedel zaspať. Ale na tento deň sa teším tak dlho! Moje telo je vysilené, ale duša plná nekonečného šťastia a energie.
„Viem presne čo jej kúpim.“ usmejem sa a otec ma potľapká po ramene. Dokonca sa mi na okamih zazdalo, že v jeho očiach vidím náznak hrdosti. Veľa to pre mňa znamená.
Slnko je už vysoko. Napoludnie sa máme stretnúť na útese.
Zídem do mesta. Preskakujem schody po dvoch a napokon vzlietnem.
„Emanuel! V meste sa nelieta! Na to máš celý zvyšok sveta!“ zahriakne ma šedivá Sue.
„Slečna Sue!“ kričím nadšene, „kúpim všetky vaše stužky!“
...
„Mami už mi nechaj tie vlasy! Jemu sa páčim aj strapatá. Prídem neskoro!“
Matka sa zasnene usmieva a uväzuje mi bielu stuhu do vlasov. Isto spomína na časy, kedy aj ona bola mladá a prišiel ju požiadať jej milí.
„Si si istá, že ťa chce požiadať?“
Usmejem sa a potlačím chichot: „Keby mohol, urobil by to už včera.“
Matka ma objíme a popraje šťastie.
Odpoviem jej: „Šťastie je moje druhé meno.“ A so smiechom sa rozbehnem do lesa.
Už bude čoskoro poludnie. Emanuel tam už bude isto čakať.
...
„A tie striebrom vyšívané nemáte?“
Starena sa zohne do debničky a prehrabáva sa.
„Viete, dnes potrebujem len tie najkrajšie. Dnes je totiž veľký deň.“
...
Lesom bežím, ako najrýchlejšie viem. Moje zlomené krídlo však robí veľký odpor vzduchu. I tak pridám. Neviem sa dočkať kedy ho opäť uvidím. Cestou vyplaším kŕdeľ vtákov a stádo gugurov sa rozbehne smerom k mestu. Vyhýbam sa konárom a preskakujem trsy trávy. Zase meškám.
Zastavím sa až na samom okraji útesu. Dolu je to pekelná hĺbka. More je dnes mimoriadne nepokojné. Leto sa končí a na krajíčkoch niektorých listov začína prevládať oranžová. Zasnene sa zadívam do prázdna. Moja myseľ je neustále pohlcovaná spomienkami na včerajšiu noc. Nech robím čokoľvek, stále tam sú. Využívajú každú voľnú chvíľu a dávkujú ma sladkými bozkami a nežnými dotykmi, či smiechom. Stále pred sebou vidím jeho modrosivé oči, ktoré ma tak uchvátili od prvého dňa.
Po chvíli započujem šumenie pierok a ťažké mávnutie krídel. Pristál kúsok odo mňa. Pousmejem sa: „Už som si myslela, že neprídeš.“
Otočím sa a na moje prekvapenie predo mnou stojí zmätený mladý muž. Vyzerá inak, ako môj Emanuel. Je nižší a silnejší. Čochvíľa sa k nemu pridá ďalší a ďalší.
„Mal si pravdu Mac, je to biela Enkelia!“ pomaly pristupujú a znechutene si ma obzerajú.
Cítim, ako ma očami prebodávajú. Som iná a im sa to zdá sa, nepáči.
...
„Ešte jednu červenú prosím.“
„To bude mať stužiek do konca života,“ zasmeje sa starena, „musíš ju veľmi ľúbiť chlapče.“ Podáva mi balíček a do vráskavých dlaní prijíma strieborné mince.
„Ani neviete, ako veľmi.“
...
„Čo je maličká? Spadla si z oblakov?“ rozosmeje sa druhý.
Stuhne mi krv v žilách. Niečo je zle. Nepáči sa mi to.
„Čo myslíš, vie vyletieť tak vysoko, ako sa to o bielych Enkeloch hovorí?“
„Prestaňte, veď má zlomené krídlo! Bohvie, či vie vôbec lietať.“ povie najmladší z nich.
„Tak to poďme zistiť!“ prvý Enkel sa ku mne rozzúrene rozbehne, zalapám po dychu a cúvnem.
...
Zbalím balíček do vrecka. Je čas vyraziť. Urobím pár krokov od obchodu a keď som si istý, že ma predavačka nesleduje, vzlietnem.
Sotva sa však dostanem nad zem, v diaľke zahliadnem pohyb. Na útese niekto je! Stisne mi srdce a letím, ako najrýchlejšie viem.
Pred mojimi očami ako biela labuť klesá. More si ju berie za svoju.
Zatmie sa mi pred očami a v ušiach mi zvoní len moje splašené srdce. Letím. Chladný vietor mi bičuje tvár a ja sa bezhlavo vrhám do zradných vôd môjho najhoršieho sna.
Tma. Temnota a mrazivý strach.
Nevidím ju! Kde si? Kde si? Prosím! Musím ťa nájsť! Musím ťa zachrániť! Plávam z jednej strany na druhú ako zblúdená duša. Hľadám to, čo som ledva našiel.
Pátram, ale sám nenachádzam síl. Čas stratil svoju moc. Brázdim desivými prúdmi a cítim, ako zo mňa chladné more vysáva nádej a život. Už nemám kyslík. Už strácam vieru. Kde je? Neviem ju nájsť.
Z posledných síl plávam ku každému belasému záblesku v tejto čierno čiernej tme, ale márne. Už nemám silu. Vlny si ma pohadzujú a skaly sľubujú rýchlu smrť. Zlomený svetom a s pocitom okradnutého zúfalca sa nechám tenúť prúdom a vypustím zvyšok vzduchu. Klesám pomaly sťa pierko vo vzduchu. A moje pľúca každým chýbajúcim nádychom prijímajú rozsudok smrti.
„Nedokážem žiť vo svete kde ty nie si.“ odovzdávam sa do mrazivých rúk smrti a sľubujem jej, že sa nebudem brániť.
...
Cítim bolesť na duši. Počuť tichý šepot. Zdá sa, že je to otec.
Som zmätený. Je možné, že by to všetko bol len sen? Krutý a desivý sen?
Áno. Určite sa mi to sníva. Zobudím sa vo svojej posteli a tento deň začne odznova.
Som slabý. Pomaly otvorím oči. Otec sa nado mnou skláňa s ustarosteným pohľadom.
Začne hovoriť. Pomaly a s bolesťou v očiach.
Ako to všetko videl a letel za mnou. Ako jej bezvládne telo vyvrhlo more. Jej matka ju môže aspoň pochovať.
Na hruď mi padá pomyselná hruda hliny a každým slovom oťažieva. Akoby ma práve niekto pochoval. Zakážem si to počúvať. Nie! To všetko je len klam!
Zatínam zuby a obliečka sa krčí pod mojimi trasúcimi sa rukami. Samo srdce túži vyskočiť z mojej hrude a radšej by svoje posledné údery odbilo na studenej zemi, než počúvalo túto desivú pravdu.
Už to viac nedokážem počúvať! Pozviecham sa a vybehnem priamo do západu slnka. Roztiahnem krídla a zasyčím. Bolí to, ale letím ďalej.
Po nekonečných minútach som na mieste. Vznášam sa nad malým dreveným domom vedľa ktorého sa hrdo týčil vysoký dub. Teraz je miesto neho nahromadená kôpka hliny a skromný kríž.
Okamžite mi stiahne hrdlo a tvrdo padám k zemi. Keď prach ustane na kríži čítam meno, ktoré tak prirástlo k tomu môjmu, akoby som čítal vlastné. Kiežby tam bolo moje meno. Kiežby si ty žila a ja zomrel. Ako môžem žiť v tomto svete? Bez teba. Bez lásky.
Oheň ma zožiera zaživa. Páli moje žily a údy a skrúca mi dušu, ktorá kričí. Láme mi srdce na kúsky a spaľuje, až kým z neho nezostane nič. Akoby nikdy neexistovalo. Ničí ma to a zožiera. Pohlcuje ma temnota. Bránim sa jej, ale nemám dosť síl. Prsty zahrabem do čerstvej zeminy. Kričím od bolesti.
Vari zomieram? Čo sa to deje?
Núti ma to vstať a roztiahnuť krídla. Cítim, ako nimi prechádza energia. Vidím padať zopár čiernych pier. A opäť klesám na kolená. Zadýchaný a ...iný.
Som hnev a zúfalstvo. Melanchólia a bolesť. Pohltil ma žiaľ neživých.
Lapám po dychu. Obzriem sa cez plece a zahliadnem svoje ebenové krídla. Premena je dokonaná. Už necítim nič, len temnotu. Nekonečnú dávku smrtiaceho smútku, ktorá mi bude robiť spoločnosť už naveky. Bude kŕmiť moju dušu šialenstvom. Naplní moje noci a dni bezútešnou temnotou, ktorá mi bude do smrti pripomínať tento prekliaty deň.
Ľahnem si na zem a z posledných síl vyťahujem farebné stuhy, kým ma slnko nespáli zaživa.
„Tam na malom kopci, kde rástol vysoký dub, tam odpočívaj moja milá. Poslednýkrát ti stuhu uviažem, poslednýkrát ti z lásky pošepnem:
Zomrel by som tisíckrát, aby si ty teraz mohla žiť.
Aspoň na malú chvíľu, posledným bozkom sa rozlúčiť.
Bez teba som len básnik v temnotách.
Uväznený v tieni a vlastných slovách.
Sám, samučký budem blúdiť lesom,
pohltený smútkom a hnevom.
To bol môj osud, už to viem.
Sám v tomto lese zošaliem.
To nič, múza moja.
To tys bola tá dobrá.“

WriterInTheDark

WriterInTheDark
Milujem sci-fi, horor, fantasy, pretože nie je krajší únik z reality, ako na krídlach fantázie :)

Diskusia

Veles
Už som sa potešil že konečne niečo veselšie, po všetkých tých hororoch, no tešil som sa predčasne. Bolo tam zopár čechizmov, mám taký pocit, a aj nejaké tie i/y zamenené pri ktorých mi krivilo oko, ale nič strašné. Ale mám pocit že ho to sužovalo, a nie zužovalo :D Ale dosť kritiky, podľa mňa dobre napísaná poviedka, aj keď s predvídateľným koncom.
09.11.2021
Lukáš Polák
Tiež si myslím, že poviedka mala peknú, romantickú až krehkú atmosféru, no gramatika - hlavne N. mn.č. mi občas udrel do očí päsťou. Nie som cieľovka tohto žánru, čiže u mňa ten príbeh nefungoval, ale viem si predstaviť, že fanúšik podobného žánru by bol nadšený.
09.11.2021
WriterInTheDark
Za gramatiku sa ospravedlňujem, mne vždy šla skôr tá druhá stránka :)
09.11.2021
WriterInTheDark
Plus autorská slepota - môžem si to prečítať aj desaťkrát...a moji betareaderi si nič nevšimli :/
09.11.2021
Zlodejisnov
Zo začiatku som bol veľmi skeptický. Štýl bol kvetnatý a komplikoval mi čítanie, preto som si vravel, že zrejme neprekonáš minulú poviedku. No po dočítaní musím uznať, že iný štýl by sa k tejto romantickej vecičke nehodil. Príbeh sa mi veľmi páčil a hodnotím ho vysoko. Dokonca aj záver, ktorým si ma vážne vytočila zaúčinkoval tak, ako mal a preto ti za to nemôžem strhnúť body aj keby som chcel :D Také sa proste nerobí a zaslúžila by si si maximálne 3 body :D Za čo som ale strhol body bolo to, že táto poviedka by si zaslúžila byť príbehom. Kľudne by to mohla byť prvá kapitola v príbehu o novom Darth Vaderovi alebo niečo na ten štýl. Veľa zostalo nevypovedaného a to nemám rád, pretože mam potom nutkanie dopísať si zvyšok príbehu sám :D :D No inak dobrá práca 😊
09.11.2021
WriterInTheDark
Ďakujem Zlodejisnov, som rada, že sa príbeh konečne niekomu páčil. Je to moja srdcovka.
09.11.2021
Kika sci-fi
Štýl príbehu je pekne napísaný,páči sa mi ako všetko pekne opisuješ ,či je to krajina alebo osoby či pocity v tej poviedke. Máš talent,pravdaže vždy sa nájdu chyby hlavne ten kdo ich hľadá..... Mne sa veľmi páčila,len škoda že to skončilo tradicky.
09.11.2021
ama_rilla
Ahoj, Tvoja poviedka sa mi veľmi páčila, páčil sa mi nevinný romantický nádych, aj smutný koniec, aj keď, ach, škoda ...ale hodilo sa to k tomu :) najviac sa mi asi páčili opisy pocitov, tie Ti podľa mňa idú.
Nepáčili sa mi básne a ku koncu zmena rozprávača ma celkom vyrušila. Ale inak to bolo príjemné dielko, mne to stačí aj takto, nepotrebovala by som k tomu ďalší diel :)
09.11.2021
Goran
Ďakujem za silný zážitok a aj veľmi estetický. No jasné, že takéto niečo sa mi musí páčiť, je to ako stvorené pre mňa :) Toto na literatúre, na práce so slovom milujem - svojou krásou dokáže vzbudiť veľmi silné emócie. Pátos, sentiment, to všetko tam je a vôbec to nevadí, práve naopak, posilňuje to dojem z poviedky. Ja síce milujem romantizmus, ale z romantiky až tak nadšený nie som, no tu mi vôbec nevadila, nie, bola nádherná, práve pre tú nádheru sa mi to tak páčilo. Neviem či dosiaľ najlepšia poviedka súťaže, nechám sa prekvapiť ďalšími, ale určite najkrajšia. Konečne tu literatúra naplnila význam slova beletria, čiže krásna literatúra. Ja osobne mimoriadne oceňujem tiež poetiku textu, celá poviedka bola akoby dlhá prozaizovaná báseň. Priznám sa, že buď som hlúpy, alebo aspoň neviem dedukovať, no mňa koniec prekvapil a dojem sa len zvýšil. Aj v smútku je ukrytá veľká krása, a život je často smutný. A naučil som sa aj nové slovíčko: tenúť. Pár vecí, čo by som vytkol: ešte trošku by mohli byť niektoré vety štylisticky učesanejšie a potom gramatika - nikto v nej nie je dokonalý a niektoré veci si nevšimneme, ale naozaj zanedbávame korektora... Potom meno Emanuel, viem, že to je len osobná nechuť, ale toto nieee, to je ako zo zlej historickej romance alá Prostopášny markýz :D, alebo, hm, ten motýľ Emanuel z rozprávky? :D Ale to len na okraj a pre pobavenie.
Za čo som ale naozaj zrazil hodnotenie, to je poézia, ktorá je vložená do prózy (sám osebe inak osviežujúci prvok). Tak ako je Tvoja próza dobrá, ba výborná a má kvality básne, je doslova poetická, tak je Tvoja poézia slabá, až zlá. Musím to povedať takto natvrdo, lebo dnes ľudia nečítajú poéziu, nevyznajú sa v nej, nepristupujú k nej s bázňou a úctou, len sa ju pri pretlaku citov rovno vrhnú písať... a výsledok potom aj tomu zodpovedá. Je to vyložene pubertálna veršovačka, ktorá strašne zhadzuje inak prenádherný prozaický text a nerobí nášmu básnikovi dobré meno. Je plná jednoduchučkých, skoro prvoplánových gramatických rýmov a mentalitou i vyznením je naozaj pubescentná. Treba čítať veľa poézie, a kvalitnej - to je najlepší učiteľ. Kultivuje ducha podobne ako trebárs vážna hudba, a podobne ako pri vážnej hudbe, je prvoradé to srdce, to iste, ale treba i virtuozitu. Ak môžem poradiť, lebo je to z hľadiska verzológie jednoduchšie, a tvorivý proces je rýchlejší, píš úplne uvoľneným - voľným veršom a píš nerýmované básne. Potom skús vo viazanom verši a s rýmom. Veď... to si vlastne robila celý ten čas a skvelo (s trochou nadsádzky by sa dalo povedať, že celý text je básňou v próze), akonáhle si sa ale prepla do role básnika, už tam nebola tá spontaneita, ladnosť, suverenita... len veľká kŕčovitosť.
Striedanie pohľadov a rozprávačov bolo zaujímavé, aj keď trošku mätúce, záver to i krásne uzavrel, nesúhlasím v tomto so Zlodejmi snov, že by to bolo epizodické. Ale máš tam miestami prehodený prít. a min. čas, čo vnímam ako chybu.
To je asi tak všetko :) a ešte raz ako čitateľ Ďakujem.
09.11.2021
Aleš Horváth
Budem zlý, možno veľmi zlý:-D Na môj vkus presladené, už som rozmýšľal, že zavolám záchranku kvôli presladenému žalúdku. Ale toto by inak ani nevyznelo lepšie.
Škoda tých ypsilonov Ja keď kontrolujem text, čítam vety od konca. nehrozí tak, že sa začìtam. sem-tam by človek zvladol, ale tu toho bolo dosť
cit.:Som zvedaví aký obraz mi namaľuje.
správne: Som zvedavý, aký obraz mi namaľuje.
išlo mi o čiarku, pozor na to.
Ta Enkelia bola náhoda? hral som kedysi hru a sa mi zdá názov povedomý. Ale tam postavičky boli vodné tvory. Takže také zvláštne deja vu.
k básničke:
celý prozaicky text máš viac poeticky opisaný ako samotné básne. Oceňujem snahu o rým, ale máš to samý gramatický rým a báseň pôsobí silou-mocou rýmovaná.
ako celok sa mi to páčilo, hoci je to skôr ženský text.
09.11.2021
WriterInTheDark
Kika sci-fi a Ama_rilla ďakujem, potešili ste ma :) Aleš, si zlý, ale beriem to :D daj si kyslé uhorky a zapi horkým pivom, ono sa to potom upraví. Nie každý má žalúdok na romantické veci. Čo sa týka názvu Enkel - rozhodla som sa čerpať zo zahraničia, prekladala som si slovo anjel do rôznych jazykov a páčila sa mi verzia Enkeli - vo Fínštine :) ja hry nehrávam, takže odtiaľ inšpirácia nie je :)
Goran: Od začiatku som bola zvedavá na tvoj názor. Veľká vďaka za niektoho, kto vie precítiť tento príbeh! Toto dielo, aj keď je plné chýb a pre niekoho zlých veršov, u mňa vyvoláva nadnesenie, temer snenie. Ja som tvor, ktorý sa do príbehu ktorý tvorí zžije tak, že si ho predstavujem a snívam o ňom, akoby bolo skutočné. Počúvam hudbu a premietam si scény, ktoré sa potom snažím dať na papier. Častokrát nápady prichádzajú v sne. Som nenapraviteľný romantik a táto poviedka je toho dôkazom. Je to podľa mňa to najlepšie čo som doteraz napísala a niektoré detaily som si sama prežila, preto je to dosť osobné. Napísať niečo takéto bolo pre mňa výzvou. A to myslím v tom, ako som sa pred vami odhalila. Mám pocit, že som svoju dušu vyzliekla donaha a čakala som uprostred námestia na vaše bičovanie.
Čakala som, že nie každému sa takýto ( pre niekoho ženský text ) bude páčiť, ale išlo mi o potešenie ducha.
Tvoje uznanie ma potešilo, zahrialo pri srdiečku a presvedčilo, že ešte je tu niekto, komu ide o krásu slova. A aj keď pravdepodobne nevyhrám, nevadí. Vo vnútri už pocit váťazstva mám a to vďaka čitateľom, ktorým sa poviedka páčila.
10.11.2021
Aleš Horváth
writter, jo to je dobrá kombinácia.
vplyv na bodové hodnotenie to u mňa nemalo. nemôžem strhnúť body niekomu za horor, keď nemám rád horor, hoci to horor je. teda ten tvoj text nie je horor, to bol len príklad. :D 😀
ono keby mal Veles chyby v tom Svetle, tam to zanikne. ale u teba to pôsobí ako keby ti chalan vyznával lásku a popritom prdel, smrkal, grgal a podobne. proste dvojnásobne rušivo.
10.11.2021
Terry Chrapúňzel
Ak toto prešlo betareadingom, tak Tvoji testovací čitatelia za veľa nestoja.
Za prvé – hrúbky:
Slová „bieli“, „siví“ a „čierni“ sa ti ani raz nepodarilo v nominatíve plurálu napísať správne – to je hneď deväť hrúbok. Ďalšie hrúbky sú v slovách „Stojíme sami, samučičký“ , „prišiel ju požiadať jej milí“ a „Som zvedaví“.
Za druhé – priama reč:
Máš vo zvyku chybiť pri interpunkcii v priamej reči, keď za replikou postavy nasleduje uvádzacia veta. Napríklad:
„Prepáč, nemám nič lepšie.“ roztržito jej nohu obviažem a ustúpim.
Máš tam bodku, úvodzovku a uvádzaciu vetu začínajúcu malým písmenom. Správne sú tieto dve možnosti:
„Prepáč, nemám nič lepšie,“ roztržito jej nohu obviažem a ustúpim.
„Prepáč, nemám nič lepšie.“ Roztržito jej nohu obviažem a ustúpim.
Malé písmeno môže ísť len za čiarkou. Ak replika končí bodkou, za úvodzovkou začína nová veta s veľkým písmenom.
Za tretie – čiarky:
Keď do vety vsunieš „zdá sa“, treba to oddeliť od zbytku vety čiarkami – napr.:
Tých sa, zdá sa, nikdy nenabažím.
Dobrá finta, ako si opraviť v napísanom texte čiarky, je kliknúť na ctrl+F a do vyhľadávača zadávať postupne podraďovacie spojky ŽE, ABY, KEĎ, ČI a vzťažné zámená KTO/KTORÝ, ČO, AKÝ. Takto si skontroluješ, či ti v nejakých súvetiach nechýba čiarka – napríklad:
„Milujem keď dokončujeme vety jeden za druhého.“
„Neviem či je to tou sladkou vôňou,“
„Som zvedaví aký obraz mi namaľuje.“
„Vznášam sa nad malým dreveným domom vedľa ktorého sa hrdo týčil vysoký dub.“
Za štvrté: nesúrodý slovník
Toto je už trochu otázka vkusu, ale podľa mňa je fajn, keď používaná slovná zásoba ladí s atmosférou a dobou poviedky. Príbeh sa odohráva vo svete, kde sa pero namáča do atramentu a kde sa platí striebornými mincami. Z toho dýcha príjemná historická atmosféra. K tomu ale neladia moderne znejúce slová ako napríklad diár (lepšie znie zápisník), energia (radšej život, sila, moc, šťastie, blaženosť – podľa kontextu), fantázia (obrazotvornosť) alebo zgrupovať sa (zhromaždiť sa).
Inak je poviedka v pohode. Je to pekný ľúbostný príbeh. Ale tá poézia v ňom mi tiež nešmakovala.
Veľa šťastia pri ďalšom písaní!
10.11.2021
Goran
Terry, veľká vďaka za Teba. Nechce sa mi, zväčša, vypisovať tie ktoré konkrétne príklady a vyznáš sa v pravopise lepšie ako ja, preto si vždy rád prečítam Tvoje rady, ktoré sú k veci. Aj taká naša slávna Timrava mala nemalé problémy s gramatikou a dávala si po sebe texty opravovať, nakoniec, bolo to nevyhnutné, ale aj keď ide v príbehu v prvom rade o iné, gramatika je základ. Toto a betareading je akýmsi mementom pre nás všetkých. Treba sa skrátka zlepšovať a poučiť sa zo svojich chýb. Doslova.
Writer, áno. Vnímam tento text dušou a do duše presakuje, je nabitý emocionalitou a opravdivosťou, je mi jasné, že si obnažila srdce, aj pre to to má takú silu. Z duševného i umeleckého hľadiska hodnotím dielko vysoko, ale treba zvládnuť aj formu - to nie je iba formalita :), forma by mala byť v harmónii s obsahom.
Intímnosť a krásu textu vnímam intenzívne a je mi jasné, že je to eponymná poviedka - ten názov to už sám hovorí, Spisovateľka v temnotách...
10.11.2021
Goran
Ináč, Terry, toto ber ako žartovanie z mojej strany, ale tiež sa trošku všetci poučíme ;) - správne je PO PRVÉ, nie "za prvé". A bezo zvyšku, nie "bezo zbytku", zbytok je bohemizmus. A áno, je to tak po tej reforme zo 68. :)
10.11.2021
Terry Chrapúňzel
Jebemcibohamáriu! Díki, Goran. Čechizmy sú moja smrť. Pripíšem si výrazy "za prvé" a "zbytok" do svojho ťaháku :D
10.11.2021
Anitram
Naozaj super poviedka! Vidno, že to šlo z duše, ale musím súhlasiť s Goranom na 100%, čo sa týka tých básní. Chvíľu som rozmýšľala, či je to tak naschvál, keď to písala postava, ale ten koniec ma presvedčil o opaku. Je to potom, ako keby si sabotovala poviedku, ktorá by mohla vyhrávať súťaže. Naozaj si o tom niečo poštuduj, lebo gramatické rýmy sú dovolené jedine v detských básničkách.
11.11.2021
WriterInTheDark
To ma mrzí, musím viac čítať poéziu pre dospelých. Presne si to trafila, ja mám skúsenosti skôr s detskými básničkami, keďže som písala skôr rozprávky. Vďaka.
11.11.2021
Goran
Nie celkom súhlasím, Anitram. Gramatické rýmy sú v poriadku - ale iba sem-tam, a keď je to úmysel, a keď autor vie, čo robí, čiže, keď vie aj iné rýmy a asonancie. Stretol som sa s tým bežne aj u "dospeláckych" autorov a v 19. st. sa bežne takto rýmovalo, takmer všetci Štúrovci to používali (gramatický rým). Takisto nie je nutne chybou, keď sa v básni používa taká genitívna metafora, nadrealisti si na nej vybudovali imidž, napríklad. Neduh je, keď sa autor opiera o "lacné" gramatické rýmy. Pubescentné vyznenie tých básničiek je ešte väčší problém. Ale od poézii k próze: lebo teraz už haním, a ja chcem chváliť - a v tejto poviedke je naozaj čo chváliť.
11.11.2021
Anitram
Mňa učili, že žiadny nie je ok. Keď už ale autor ovláda remeslo, tak si to môže dovoliť. Súhlasím s tým, že je naozaj jednoduchšie učiť sa písať voľným veršom a nerýmované básne.
12.11.2021
Terry Chrapúňzel
Ja vrelo odporúčam čítať P.O. Hviezdoslava. Väčšine jeho veršov síce nerozumiem, predsa len, tá jeho poézia vyzerá, akoby ju písala umelá inteligencia, ale je to hlboká studnica neobvyklých slov, z ktorých niektoré sú dokonca aj spisovné :D
12.11.2021
Goran
:D Ja umriem :D
Ale Hviezdoslav bol naozaj génius, ibaže žil a tvoril v dobe, kedy nebol jazyk vyformovaný a slovný aparát jeho tvorivosti jednoducho nestačil (to nielen vtedajší, keby žil dnes bol by zrejme taký istý), a tak si to ohýbal a miesil a tvaroval podľa seba :D veď preto sú tie jeho neologizmy aj s láskou nazývané "hviezdoslavizmy" :). Jeho Krvavé sonety sú úžasné, aj keď veľmi komplikované, ale jeho epické básne už, podľa mňa, zostarli a zastarali, sú nielen ťažké, ale aj ťažkopádne. Takou Hájnikovou ženou by ma mohli mučiť, aj keď uznávam jej literárne kvality.
Ja veru Hviezdoslava, ako učiteľa dnešných básnikov, výrazne neodporúčam :D Verše, ktoré sú ale úplne nadčasové, prekrásne a dá sa, podľa mňa, z nich učiť - i keď je to vysoká miera kvality, lebo to boli jedni z našich najlepších básnikov vôbec, tak pochádzajú napríklad od Vojtecha Mihálika, Miroslava Válka, Milana Rúfusa, Viliama Turčányho, Mikuláša Kováča...
12.11.2021
Terry Chrapúňzel
Ja ohromne obdivujem, že niekto dokázal Krvavé sonety preložiť do angličtiny - zhodou okolností to bol Ír John Minahane - môj niekdajší učiteľ angličtiny, ktorý ma pripravoval na FCE a neskôr CEA certifikát. Raz si ten jeho preklad musím prečítať, nech konečne pochopím, o čom tie sonety sú :D
Ďakujem za tie typy so slovenskými básnikmi, určite niečo z toho omrknem.
12.11.2021
Aleš Horváth
Martinka, aj voľný verš je umenie napísať. Tam je rým nahradený rytmom. Veľakrát som sa stretol že autori naplácaju slová, prípadne rozpišu vetu do viacerých riadkov a voilá mám báseň. ale to jednoducho neplatí.
12.11.2021
Baška
Mne sa poviedka veľmi páčila, hlavne tá príbehová časť. Mrzel ma smutný koniec, tak som im držala palce :). Povedala by som že silné stránky príbehu boli v prozaickej časti a dialógoch. Veľmi dobre sa to čítalo.
13.11.2021
WriterInTheDark
Baška ĎAKUJEM! :)
13.11.2021
Pospíšilová.luca
Writer, krásný emocionální zážitek. Silný příběh o lásce. I když jsem něžná romantická duše, tak to bylo možná až moc sladké, ale to je jen můj názor, i tak hodnotím dost vysoko. Máš velký talent, což jsi opět dokázala a moc se těším na další povídku 🙂.
15.11.2021
WriterInTheDark
Pospíšilová.luca Ďakujem. Nabudúce skúsim niečo menej "babské", ak sa mi podarí. Aby si aj chlapci prišli na svoje. :D S týmto som chela potešiť "snílkov" a romantikov. Vyvolať emócie. Snažím sa o to, aby každá moja poviedka bola iná. Dúfam, že ťa poteším aj tou nasledovnou :)
16.11.2021
Smrtislav Pierko
Nádherné T_T
18.11.2021
KLG
Pekná poviedka, dobre sa mi to čítalo. Dokonca ani tie i/y som si najprv nevšimol, lebo som bol vžitý do deja (aj keď na druhé čítanie už ich nedokážem nevidieť, pália mi oči :D) Niekedy si to človek po sebe môže prečítať aj stokrát, a chybu si nevšimne. Ale okrem toho super :) Veľmi pekné opisy a hlavne záver poviedky...
19.11.2021
WriterInTheDark
Ďakujem za postrehy a názory :)
22.11.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.