Dar?

Návšteva ,ktorá môže pri troche "šťastia " zmeniť aj váš život. Či k lepšiemu, nechám na láskavom posúdení čitateľa. Ale pozor! Rozhodnúť sa môžete len raz. Vlastne ,neviem prečo tu píšem o možnosti rozhodnúť sa.?! Tak možno ti drahý čitateľ ,pomôže táto poviedka aspoň pripraviť sa. Pripraviť sa, ak sa toto stane raz aj tvojim príbehom!
Panteón majstrov hrôzy
Možno ten pocit poznáte. Deň sa končí a vy cez okno sledujete ako zapadá slnko. Tato chvíľa, ako už mnohokrát v poslednom čase, vám pripomenie nezastaviteľné plynutie vášho života. Čo je je na tom najhoršie, vášho nenaplneného života. Prázdny byt, osobný život v troskách a nenaplnené sny a ambície. A čas, život nezastaviteľne plynie. V jeden takýto neskorý podvečer som si myslel, že moju melanchóliu a nostalgiu miešanú s beznádejou nemôže už nič viac prehĺbiť a čo je ešte horšie, nič zvrátiť. O tom, ako veľmi som sa mýlil, ma presvedčil zvonček pri vchodových dverách. Stál v nich Ján, môj dávny známy, ktorý sa po pár rokoch vrátil z archeologických vykopávok z Egypta. Predchádzali ho správy, že sa nakazil nejakou exotickou chorobou. Samozrejme, ako to už býva, pri zdravotných problémoch egyptológov, šuškalo sa o kliatbe faraónov a podobných nezmysloch. Priznávam, aj mňa to hneď napadlo, keď som ho konečne stojaceho pred dverami spoznal. Býval to urastený mladý chlap plný života. Muž, ktorého som teraz usádzal do môjho kresla, takého ani zďaleka nepripomínal. Podobal sa skôr na zošúvereného starca. Jeho pokožka akoby roky neokúsila slnečné lúče. Len oči mu žiarili, keď rozprával svoje dobrodružstvá z vykopávok. Počúval som ho len na pol ucha. Stále som musel rozmýšľať, čo je to za chorobu, čo ho, minimálne navonok, tak zmenila.
„Teba asi skôr zaujíma tá premena, čo ma postihla?“ Prerušil ma pri rozjímaní jeho zvýšený hlas
„Prepáč!“ Uvedomil som si, že na neho neustále vyvaľujem oči.
Nebadane sa usmial.
„Nemusíš si o mňa robiť starosti. Viem si pomôcť, len neviem, či to naozaj chcem.“
„Nerozumiem! Či to chceš? Ako...? Nenechal ma dokončiť. Prudko vstal a zahľadel sa na mňa, akoby zvažoval, či mi môže dôverovať.
„Dobre!“ prehovoril napokon. Otočil sa čelom k oknu, chrbtom ku mne a začal rozprávať.
„Ako zvyčajne som ostal na vykopávkach posledný. Slnko pomaly zapadalo a mne sa zdalo, že sa nezvyčajne prudko ochladilo. Aspoň zo začiatku som to tak vnímal. Zrazu som si uvedomil že nie chlad spôsobil zimomriavky na mojom tele. Priestor naokolo naplnilo zvláštne zlovestné ticho. Niečo sa ma dotklo. Pocítil som na sebe pár mocných rúk, ktoré ma objali a nedovolili mi pohnúť sa. Neviem, či ma viac ochromil ten silný stisk, alebo ta hrôza čo ma obklopila. Srdce mi bilo tak, že keby nebolo toho pevného objatia, snáď by mi vyskočilo z hrude. Tesne pri uchu som pocítil dotyk pohybujúcich sa pier a tajomný šepot prerušil ticho. Ten hlas, tie slová mi znejú v hlave stále.“
Ján stíchol, akoby potreboval nabrať silu. Akoby stále rozmýšľal, či má pokračovať. Napriek tiesnivému pocitu, ktorý sa ma čoraz viac zmocňoval, chcel som ho vyzvať, aby pokračoval. Sťažka som sa nadýchol. Zastavil ma gestom zdvihnutej ruky. Stále otočený chrbtom ku mne začal šeptom odriekať akoby naučený text.
„Nemám už veľa času milý priateľ, preto sa pokúsim byť stručný. To, čo ti teraz poviem, som sám počul pred mnohými rokmi. Bol som vtedy z toho taký ohromený a ochromený, že len ťažko ten príbeh rozpoviem celkom presne, ako som ho sám počul. Viem, že sa neprestaneš chvieť ani keď ťa uistím, že čo čakáš, s neodvratnou istotou príde. Možno v momente najväčšej hrôzy pochopíš, že tvoja strata je dar. Možno ti pomôže, že strach, ktorý ti teraz nedovolí dýchať a lomcuje celým tvojím telom, zažívaš naposledy. Buď len trpezlivý. Dúfam, že mi nemáš za zlé dôverné oslovenie, milý priateľ, lebo na konci tohto príbehu sa priateľmi isto staneme. Tak sa na chvíľu vzchop a pozorne počúvaj.“
Bol som taký prekvapený jeho prejavom, že aj keď som otvoril ústa, nedokázal som ho prerušiť. Skľučujúci pocit vo mne sa menil na úzkosť. Najhoršie bolo, že som si už nebol istý, či to boli slová, ktoré počul vtedy on, alebo ich už adresuje on mne. Zdalo sa, že kým neodcituje všetko, čo sa mu v ten večer vpálilo do pamäte nedokáže a nemôže prestať. Jeho temný šepot pokračoval.
„Aj keď sa navonok od vás ľudí až tak veľmi nelíšim, žijem tu už niekoľko generácií. Za ten čas som zistil, že moje ciele a túžby sú takmer rovnaké ako tie vaše. Všetci chceme prežiť, a to prežiť za každú cenu. Užiť si život čo najlepšie. Spoznať a mať čo najviac vecí, zážitkov, vedomostí a času. Za pomoci energie, ktorú som dostal, keď som si tento príbeh prvýkrát vypočul, môžem mať všetkého nadmieru. Vďaka tej sile môžem byť hocikto. Geniálny vedec, nedostihnuteľný zločinec, skvelý športovec alebo ak chcem - nenapodobniteľný umelec. Toto všetko mi prináša peniaze, ktoré premieňam na luxus. Luxus, ktorý mi dovolí užívať si. Užívať si nepredstaviteľným spôsobom. Podmaniť si tie najkrajšie ženy z najvyšších kruhov, aby potom so mnou vyvádzali ako predajné dievky. Naopak, kňažkám lásky na chvíľu dožičiť pocit prepychu a nehy o akej ani nesnívali. Manipulovať ľuďmi – hrať sa s nimi, a to len preto, že ma to baví a chcem to. Ale pozor! Nikde sa nesmiem zdržať pridlho. Nič nesmiem robiť dlhodobo. Ľudí odlišnosť priťahuje, ale zároveň ju nemajú radi. Mätie ich iný výzor. Iná farba kože ich privádza ich do rozpakov. Ťažko akceptujú iné názory, inú vieru, iné náboženstvo. A ja som v každom ohľade iný. Ľudia by asi o mne povedali, že som monštrum. No storočia, čo som tu, ma utvrdili, že ani v tomto sa od nich až tak nelíšim...Bohužiaľ sila, čo ma ženie, je ako všetko na tomto svete pominuteľná. A keďže, ako som už povedal, v prvom rade chcem prežiť, musím ju obnoviť. Preto, drahý priateľ, nevzpieraj sa už osudu. Keď bude po všetkom, svet pre teba nebude tým, čo býval. Ale nezúfaj. Možno bude lepší, zaujímavejší. Bude to tvoj príbeh. Ten môj teraz - ja, potrebujem tvoju silu, energiu - tvoju krv. Možno sa tomu spočiatku budeš brániť, ale o nejaký čas budeš tento príbeh rozprávať niekomu aj ty.“
Ján sa pomaly otočil. Pristúpil ku mne tak blízko, že som chcel inštinktívne odstúpiť, ale nohy som mal paralyzované. Vnímal som len, ako posledné svetlo tohto dňa lemovalo obrys jeho postavy. Zrazu mu oči zažiarili tajomným svetlom, a keď prehovoril a jeho pery sa takmer dotýkali môjho hrdla, už som ani na chvíľu nezapochyboval, komu sú tie slová určené.
“Toto je ten čas a toto bude aj tvoj príbeh, drahý priateľ“.

Alexander

Alexander

Diskusia

HB
Ahoj!
Pekný nápad, ale dosť nedotiahnutý a s dvomi výhradami z mojej strany.
1. "Priznávam, aj mňa to hneď napadlo, keď som ho konečne stojaceho pred dverami spoznal."
Napadnúť ho môže medveď, blázon s medveďom, alebo vírus, ak je hlavný hrdina počítač, nie myšlienka.
2. Priama reč. Ešte na nej zamakaj, škrípe.
„Teba asi skôr zaujíma tá premena, čo ma postihla?“
Toto je veľmi neprirodzená veta. Nikto by tak nerozprával a som si istý, že by si ju dokázal napísať aj lepšie. Vadí mi aj ten obrovský monológový blok priamej reči. S ním by sa dalo tiež šikovne pohrať.
Opakujem ale, nápad máš pekný a nehádzal by som ho do koša, aj keď toto kolo to na víťazstvo nebude. Pokojne na ňom zamakaj a pošli nám updatovanú verziu! Ja osobne sa budem veľmi tešiť!
02.03.2021

Alexander
Ďakujem HB. Dúfam mi nebudeš mať za zle ,keď ťa navšťívim medzi prvými- možno ti aj rozšírim obzor :)
Slovník slovenského jazyka : napadnúť2, -ne, -nú, -dol dok. často neos. (komu, zried. i koho) prísť na um: napadla mu dobrá myšlienka;
A máte soli? — napadne Ilčíkovi. (Ráz.) Napadlo mu hneď, že to budú tí traja blázni. (Jes.) Napadla mu šťastná myšlienka. (Tim.);
nedok. napadať2
Ostatné preberieme pri tej návšteve-Ešte raz ďakujem za koment-tvoj čoskoro priateľ A
02.03.2021

YaYa
Ahoj, Alexander, citát, ktorý uvádzaš, pochádza zo Slovníka slovenského jazyka z r. 1959 - 1986. Jazyk sa však vyvíja, a tak treba pozerať aj novšie príručky. V Krátkom slovníku slovenského jazyka z roku 2003 je uvedená už len väzba s datívom (zdroj: slovniky.juls.sav.ba). Odporúčania v rovnakom zmysle sa nachádzajú aj v odpovediach na rôzne otázky čitateľov v Jazykovej poradni SME tu https://jazykovaporadna.sme.sk /h/napadlo%20mi/112/. K poviedke sa ti vyjadrím neskôr, keď už budú vonku všetky ;) Zatiaľ sa maj!
02.03.2021

Alexander
....nuž uviedol som tento.Možno preto,že tiež nie som najmladší : ( .Ďakujem ,za rozšírenie obzoru YaYa-tentokrát mne-na veci, to však nič nemení. Vďaka za zastavenie a budem teda čakať. ...alebo by si mal(a) čakať TY?!?!
02.03.2021

Goran
Minule som Ti povedal, že tvoja poviedka je fajn, dobre sa číta, baví, ale objektívne je len priemerná. To isté platí aj pri tejto, ibaže táto je už nadpriemerná. To rozhodne. Nápad je vynikajúci, netvrdím, že nejako objavný a predsa... má akýsi nádych originality a príbeh má atmosféru. Veľká škoda "technických" nezrovnalostí: nie je to zle napísané, to určite nie, ale keby si to zvládol ešte o čosi lepšie - nijaká chyba v texte a hladkejšia štylistika, určite by hodnotenie bolo ešte vyššie. To, že táto krátka poviedka, doslova "short story" nemala epický rozmer, ale bola to taká prozaická "jednohubka" v tomto prípade nijako nevadilo. Mala všetko, čo by mala obsahovať i na tak malom priestore a veruže niekedy je menej viac!
Má však jednu charakteristiku, ktorá nie je negatívom, nie je to záporom, ale vyplýva priamo z podstaty takéhoto útvaru postavenom na nápade a samotnom závere - vyložene niekoľkých posledných vetách či priamo na poslednej vete, na ktorej je dôraz. A síce; je to akoby hra s čitateľom, netvrdím, že hra nečestná, ja som na ňu mimoriadne rád pristúpil, ale vždy bude takýto druh prózy ťahať za kratší koniec oproti poviedke s regulárnym príbehom a dejom. Skrátka je to skvelý kúzelnícky trik, ktorý je najsilnejší v prvom predvedení. A druhé... si už nik nepozrie. V tomto prípade neprečíta. Opakovaním stráca kúzlo, preto to nie je poviedka, ku ktorej by sa čitateľ vracal. Aj z povahy vecí to nemôže byť víťazný materiál, ako už Martin vyššie spomenul. Ja Ti ale ako čitateľ ďakujem! Neanalyzoval som ako pri predchádzajúcej súťažnej poviedke, ktorú som doslova pitval, ale jednoducho som to čítal s chuťou. A dokonca by som povedal, že poviedka by sa dala zaradiť do môjho obľúbeného žánru - hororu.
02.03.2021

Alexander
Goran! Mením poradie návštev -budeš prvý! Ďakujem.
02.03.2021

Amaterius
tak sa zdá, že si tu niekto spisuje proskripcie :D :D :D ja sa na ten zoznam nechcem dostať, takže napíšem asi len, že to nebolo zlé, malo naozaj lepšie momenty aj slabšie momenty a hodnotenie ostáva skryté :D
03.03.2021

Alexander
Amaterius- nuž-už-neunikneš: )Ďakujem!
03.03.2021

Lukáš Polák
Najhorší je ten "úvodný" text, kde je strašne veľa chýb a preklepov, až som sa bál, čo príde, no našťastie ma to celkom prekvapilo. Podobne ako Goran, tiež by som to zaradil už do takého "light" hororu. Možno by dielu pomohlo ho kus viac rozšíriť a viac povedať, čo sa deje v pozadí, ale inak je to fajn jednohubka.
04.03.2021

Alexander
vYdíš Lukáš a to bol zámer poviedky-aby si sa bál! : )Teraz ťa už dúfam neprekvapí, kto alebo čo ,čaká za dverami....
04.03.2021

Goran
Ináč, je to mimo Tvojej poviedky, ospravedlňujem sa za tento komentár, ale ak máš rád takýto druh prózy (a to platí aj pre ostatných) prečítaj/te si poviedku Nôž od Fredrica Browna, vyšlo to v legendárnej hororovej antológii Hlas Krve. Nie, nemyslím si, že si "opisoval" :D, to určite nie, takýchto náhod je v literatúre veľa, len je tam zaujímavá paralela.
04.03.2021

Alexander
Nie, neobzeraj sa?
04.03.2021

Goran
Prepááááč, áno, uverujem to, zle som si zapamätal názov. To je ono. Neobzeraj sa.
04.03.2021

Kei
Nápad je pekný, aj obstojne napísaný, keby Ján nemal na konci taký dlhý prejav, tak by to bolo ešte lepšie, ale nechápem jednu vec.
V úvode sa rozpráva o premene, teda chápem to tak, že sa napadnutá postava stane tou bytosťou. Ale na konci sa tvrdí, že "potrebujem tvoju silu, energiu, tvoju krv" a vrhne sa mu po krku, ako keby mu chcel krv vysať. Tak ako to teda je?
A pokiaľ tá bytosť naozaj potrebuje k životu krv a energiu, tak ako prežila zakopaná? ak teda platí, že ju Ján našiel niekde tam. Či to bola len náhoda, že k stretnutiu s bytosťou došlo práve tam? v tom prípade, bola úvodná scéna zbytočná, ale neviem posúdiť, keďže o povahe tej bytosti sa dozvedáme veľmi málo. Bol to upír alebo niečo ine? nevieme. A aj preto poviedka nevyznie tak dobre ako by mohla.
13.03.2021

xius
Zaujimave, ze aj takto jednoducho podane fantasticke klise vie zaujat. A mozno prave preto? Forma tomu dala nadych cohosi ineho a to je plus.
Ale na druhej strane je to skoda. Dalo sa s tym hrat, nahliadnut viac do zivota hrdinov ci tych poslednych chvil. Skryt to za monology je takmer rovnake zlo ako dej skryt za umorne opisy. Keby si to ponal klasickejsie, hrozi, ze tvoj napad by nestacil. Ale mozno by si pri praci na nom odhalil nieco nove?
31.03.2021

B.T. Niromwell
Zaujal ma názov s otáznikom. No nie až tak ako veta v notičke „Vlastne ,neviem prečo tu píšem o možnosti rozhodnúť sa.?!“ Ale verím, že po čase si tu už aj sám prehodnotil počet interpunkčných znamienok nie len v tejto vete, ale aj v celej notičke, a tiež písanie medzery pred čiarkou.
Opakujú sa ti slová, pozor na to, napr. tuto len-len, čo-čo: „Len oči mu žiarili, keď rozprával svoje dobrodružstvá z vykopávok. Počúval som ho len na pol ucha. Stále som musel rozmýšľať, čo je to za chorobu, čo ho, minimálne navonok, tak zmenila.“
Prvý Janov prehovor je akosi od veci: „Teba asi skôr zaujíma tá premena, čo ma postihla?“ Zaujíma ho o skôr ako čo? Vyzerá, že sme akosi skočili do stredu dialógu.
Páči sa mi ale, ako vyzerá dialóg ďalej. Pekný moment je, keď rozprávač aj čitateľ zdieľajú zmätok z toho, komu sa Ján prihovára. Ja si dokonca myslím, že táto poviedka funguje najlepšie na druhé prečítanie, lebo práve vtedy dostáva to rozprávanie hlavu a pätu. Napr. veta „Možno ti pomôže, že strach, ktorý ti teraz nedovolí dýchať a lomcuje celým tvojím telom, zažívaš naposledy.“ Sa číta úplne inak. Nechcem prezrádzať pointu, ak si náhodou niekto číta najprv komentáre. Napriek tomu, že pointa je úderná a rezonuje, čo podľa mňa trochu ťahá tento príbeh dole, je, že je to vlastne len rozprávanie o niečom hypotetickom. Máme uveriť, že tento náhodný chlapík, Jano, žil život, aký sľubuje rozprávačovi? Že je „Geniálny vedec, nedostihnuteľný zločinec, skvelý športovec alebo ak chcem - nenapodobniteľný umelec.“ V takom prípade by snáď malo rozprávačovi ako prvé napadnúť, keď ho v prvom odseku opisuje, ako fajnovo si Jano žije, koľko mal krásnych mileniek alebo aký je bohatý atď, proste aspoň nejaké náznaky, vďaka ktorým by sme ľahšie uverili, že je, čím je. Dobre, je to archeológ, ale musí byť fakt slávny a skvelý, inak to predsa nemá zmysel, aby si vybral byť práve ním, ak mohol byť hocičím. Proste, ak nevieme, čo z toho, o čom hovorí, sa stalo alebo je reálna pravda, je to len hypotetický príbeh v príbehu.
02.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.