Šamorianska 12

PNP

Až do toho dňa som netušil, aká sila sa ukrýva v mojom dieťati.

Ak na vás z perinky niečo vrčí a škrabe vás to cez šaty, väčšinou si ľudia, čo ho držia, hovoria majitelia, nie rodičia. Nieže by bol celkom môj, to nie, ale krv predsa nič neznamená. Odkedy som svojho syna po prvýkrát uvidel, vedel som, že ma potrebuje viac, ako sa potrebujem sám.

A ja som neváhal. Obetoval som mu všetko, čo som mal. Celý svoj život, priateľov, dom. Nič z toho som si viac nenárokoval. Bol som otec.

Občas, iba občas si človek povie, že ak ho dokážete prijať vy, dokážu to aj ostatní. Pokušenie ukončiť samotu začne byť odrazu strašne silné a v tej chvíli zabudnete aj aké je to márne. Najprv príde smiech, neveriace pohľady, panika. A bez ohľadu na to, ako dobre sa ho snažím ukryť, nakoniec si po neho prídu. Vždy prídu. A hoci si navrávam opak, nikdy na to nie som úplne pripravený.

Dvere sa zatriasli a hromový hlas zvolal: „Otvorte! Kto je tam?“

Stál som asi pol metra od dverí a pevnejšie si pritiahol starý sveter. Boli tak blízko, keby nebolo zámky, mal by som ich už dávno v kuchyni. Ako zhypnotizovaný som podišiel ešte o čosi bližšie a pritúlil sa k zárubni.

„Hovorím ti, nikto tu nežije,“ ozval sa druhý, tentoraz ženský hlas.

„Musí tu niekto byť! V meste hovorili, že je tu stále ten Soporovský.“

„Soporovský už dávno zomrel!“ zašepkala žena, akoby som ich mohol z hrobu počuť. Keby len tušila, že živý a zdravý stojím asi desať centimetrov od nej, na druhej strane dverí. „Vráťme sa na stanicu! Prehľadáme to tu ráno.“

„Do rána bude chalan mŕtvy!“ nesúhlasil muž.

„Chlapca hľadáme už tri dni,“ namietla žena mäkkým hlasom. „Už teraz je mŕtvy.“

Mali by ste o našom mestečku niečo vedieť. Občas v ňom niekto zmizne. Väčšinou nepozorní pubertiaci. Keď som bol mladý a bezdetný, nič také sa nestávalo.

Policajtom som spoza dverí zamával na rozlúčku. Žena zamierila k autu, ale muž sa nehýbal. Zamračil som sa a pocítil, ako mi studený pot steká dolu chrbtom.

„Ten starký tu určite ešte žije,“ šomral si muž popod nos. Znova zatrieskal na dvere.

Nečakal som to a v ľaku som odskočil od dverí. To bola chyba.

Začul ma.

„Heňa, poď sem rýchlo!“

Prestal som ich sledovať. Zacúval som k schodom a keď som si uvedomil, že chcú vyvaliť dvere, začal som artrózou zničenými kolenami utekať hore schodmi. Nie, nie, nie! A tak dobre sa nám tu žilo!

Prízemie naplnilo svetlo baterky. Už roky som nesvietil, svoj dom som poznal aj poslepiačky. Sadol som si do kúta izby najďalej od vchodu a dúfal, že ma budú považovať za kus nábytku. Len nech už odtiaľto vypadnú!

„Fuj, boha!“ zanadával policajt. „Hovoril so ti, že tu niekto žije. Takto smrdia ľudia.“

„Ale nie živý,“ odpovedala mu žena, tentoraz v jej hlase nebola ani štipka odhodlania.

Vedel som, že chcú vypadnúť, tak nech idú do riti!

„Haló! Pán Soporovský! Kde ste?“

Počul som cvaknutie zapínača, ale žiarovky sa mi vypálili už dávno.

„Panebože, poďme odtiaľto preč!“ vykríkla žena v tom istom momente, ako muž zvedavo nadhodil: „Tie škvrny na stene sú od krvi... Posily! Pošlite posily na adresu Šamorianska dvanásť!“

Srdce mi na chvíľu prestalo biť.

„Čo je to za smradľavú dieru? Tu predsa nemôže nikto žiť!“ Hlas ženy začínal naberať hysterický podtón. Počul som, ako niekto ťažký kráča hore schodmi. Celé poschodie sa knísalo pod jeho váhou, ako sa svetlo jeho baterky pomaly blížilo ku mne.

Odrazu sa izba, kde som sa skrýval, zaliala oslepujúcim svetlom.

„Hej! Vy ste...“ ozval sa hlas muža, ktorého som nemal šancu vidieť. Zakrýval som si oči a vzlykal. „...pán Soporov...“ Posledné hlásky môjho mena sa stratili v žiadostivom mľasknutí. Baterka sa odkotúľala do kúta, kde neškodne svietila pod posteľ. Po chvíli sa ozval druhý výkrik, ženský, ich zápas trval o trošičku dlhšie. Ale tak nech sa trošku pobaví, chudáčik. Náš domček je taký krásny a útulný, ale nie je tu veľa hračiek.

„Ďakujem!“ hlesol som.

Prečo som sa nechal tak prestrašiť? Hlad je hlad a pubertiaci sú takí chudučkí!

Občas, ale len občas mi napadne, či môj syn neprišiel zo samotného pekla. Ale potom si uvedomím, že keď ho tak veľmi ľúbim, museli mi ho zoslať z neba. Alebo z ešte ďalej. Veď ktovie, čo sa skrýva za modrou oblohou.


B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Tiež dobre :-) Trošku by som presekal vety, niektoré boli pridlhé a to spomaľovalo tempo poviedky. Doteraz vlastne neviem, čo bol jeho syn zač a neviem, či to chcem vedieť, takže bod pre teba. Nerozumel som akurát, čo tam bolo s týmu pubertiakmi, v poviedke predsa zarvali dvaja policajti. Ale ináč sa mi to páčilo, asi najsilnejší kúsok tohto kola. Za 8 (a pol) :-P
28.07.2019

Kei
Zo šestice poviedok sa mi táto páčila najviac. Pointa sa vydarila, prekvapila a aj celok je vyváženy. Stačí len zopár úprav, ktoré by autor bežne spravil po betareadingu a môže to byť výborná hororová poviedka. Všetky chyby, ktoré by som vytkla, by korektúra vychytala.
Že neviem presne, čo je dieťa zač, ma netrápi. Je iný a nebezpečný, možno netvor. Pre rozsah poviedky nie je nutné vedieť, čím je.
Menší chaos vzniká v úvode - nie je dosť jednoznačný časový skok, to že medzi vetou "Ak na Vás z perinky..." a vetou "Dvere sa zatriasli" uplynulo pár rokov a že vlastne to s perinkou je niečo ako retrospektíva alebo spomienka. Pretože mám dojem, že že dej sa odohráva až keď má ten tvor cez 10 rokov (preto tie miznúce deti), ale nie je to jednoznačne vnímateľné.
28.07.2019

cyberstorm
Zavdr trocha prirychly...tipoval som jedmeho syna no mal dvoch (podla Heni) inaak fajne. Mlask
28.07.2019

YaYa
Dosť hustá atmosféra, pri čítaní som scény videla v temných farbách aj s tmavými tieňmi. Dostatočne "psycho", dostatočne creepy, dostatočne nevysvetlené, proste horor podľa môjho vkusu. Možno by bola pre mňa údernejšia ako hlavná postava matka než otec, ale to sú také tie moje veci, to vieš ;) A keďže je tam zabudovaná aj tá téma, ktorá sa mi z tých dvoch páčila viac, dávam veľa bodov :)
28.07.2019

Magda Medvecká
Dosť dobrá atmosféra, ten dom bol opísaný super, resp.som si ho vedela dosť dobre predstaviť, aj postavy boli zaujímavé. Vlastne sa mi dosť páčilo, že to bol otec (lebo matka je to vždy, ale ako často je to otec?). Ale predsa len mi tam nesedelo viacero vecí, asi tých časových, ako bolo povedané, a nebola som si istá, ako súvisí decko v perinke, tínedžeri, syn, zmiznuté deti? Mala som pocit, že Soporovksý unáša tie deti a potom si ich "adoptuje", ale vždy mu ich nakoniec zoberú. Čiže ako keby tento momentálny "syn" bol to ďalšie zmiznuté decko. Môže za to hlavne táto veta: "A bez ohľadu na to, ako dobre sa ho snažím ukryť, nakoniec si po neho prídu. Vždy prídu. A hoci si navrávam opak, nikdy na to nie som úplne pripravený."
Pri druhom čítaní to bolo už trochu jasnejšie, že syn sa nimi kŕmi, ale ten pocit nejasnosti ohľadne toho, ako sa Soporovský k nemu dostal a o aké deti išlo, ostal.
29.07.2019

Milan "Miňo" Tichý
Hmmm, paráda. Atmosféra by sa dala krájať. To je jednoznačne najsilnejšia stránka tejto poviedky. Policajtky mi je tak trochu ľúto, ale tak sa hádam mladý aspoň pohral, keď už nič iné. Inak nemám rád, keď ostávajú veci nedopovedané, no na druhé čítanie mi to už až tak nevadilo. Naznačené bolo dosť a čitateľ si už domyslí, no nie...fajn hororik :)
03.08.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.