„Musíme brániť živú vodu chlapi! Hej! Ty tam! Čo stojíš ako socha.“ okríkla ho veliteľka stráže. Muž stál v rohu miestnosti a pobavene zazeral na skupinku ozbrojencov. Pobehovali po sále a snažili sa všetkým možným zatarasiť mohutné vstupné dvere.
„Rád som v strede diania...“ pery sa mu skrivili do úsmevu.
Pokojný večer troch kamarátov predčasne ukončila menšia hádka. Tatiana sväto-sväte vykladala o historke, ktorú traduje už niekoľko rokov, ale Braňo jej neverí, preto nahnevane odchádza. Táňa odchádza rovnako, nechápavo zatvára dvere, avšak nevie, čo sa ešte stane. Pokojný večer v trojici nie je ďaleko od masakra v trojici, či?
„Tak dobre, dajme tomu, že máš pravdu. Dajme tomu, že to naozaj dokážeme. Ale čo potom?“ Peťo sa celý nervózny prechádzal izbou. Oproti nemu sedela Dáša, jeho priateľka a držala v rukách podivnú knihu viazanú v koži.
Počiatočný chaos, krach na burze a nepokoje po prvom roku zmiernili alebo úplne ustali a obrovská ne pozemská vec na nebi sa stala bežnou súčasťou života. Napokon, pár mesiacov dozadu čierne kocky konštrukciu dokončili, spojili obe vôle konce do dokonalej elipsy a...Zmizli. Rozpadli sa v prach. Nie však Elipsa, tá ostala nemo visieť nad veľkým jablkom, ako Oko na nebi.