Oazis, kedysi nádherný svet. Plný hustých zelených lesov, vysokánskych skalnatých hôr a nekonečných modrastých oceánov. Domov bilióna úžasných živých tvorov. Harmónia bytia udržiavaná starodávnou mágiou. Kedysi tomu veru tak bolo...
„Poď,“ šepla mu zrazu do ucha a bzučiakom odomkla ťažké vchodové dvere.
On, ako zmyslov zbavený, ťahaný jasnou vidinou, vôbec neprotestoval. Tíško jej podal ruku a vošiel za ňou do pripraveného výťahu.
O pár sekúnd ich milostné objatie prerušilo cinknutie na štvrtom poschodí, kde bývala. Usmiala sa, kravatu vzala do ruky ako vôdzku a už ho vtiahla do bytu.
,,Ľudská rasa je zlo a tu je dôkaz, aký iný tvor je schopný niečoho takéto,” ukájala sa v istote svojho presvedčenia. Triumfovala a dráždila dav prívržencov
Vo svojej nahote a nekonečnom blúznení som nazrel do toho miesta. Uvidel som strašne svety. Nepriateľská inakosť bola kyselinou, leptajúcou zlomky mojej mysle.
Niekedy je aj napriek snahe pád nevyhnutný. No aj tak si nikdy neprestaneme klásť otázku, či sa niečo nedalo urobiť inak... lepšie... A to aj vo chvíli, keď už na tom absolútne nezáleží a vôbec nie v našej moci, čokoľvek zmeniť, či napraviť.