Druhá kniha z trilógie o Johnnym Maxwellovi nesie názov Johnny a mŕtvi (1993) a už na začiatok musím povedať, že je to jedna z mála kníh s duchárskou tematikou, ktorá ma skutočne bavila. Nikdy som nebol fanúšikom klasického duchovna – vždy som mal radšej fyzično, a teda aj mŕtvych skôr v podobe zombíkov než v štýle Patricka Swayzeho či Caspera. Napriek tomu ma tento príbeh z pera Terryho Pratchetta dokázal zaujať a udržať moju pozornosť od prvej po poslednú stranu.
Johnny a mŕtvi. Prvé slovenské vydanie (Columbus, 2002) Disclaimer
Príbeh si ma získal hneď na začiatku. Pratchett sa totiž vôbec nezaťažuje takými zbytočnosťami, ako je pomalé budovanie napätia alebo nadväzovanie na prvý diel. Jednoducho už v prvej vete oznámi, že Johnny vidí mŕtvych — a hotovo. Toto je téma knihy, s tým rátajte; čo bolo minule, teraz nie je dôležité. Za mňa výborný krok. Nech vezmem do ruky ktorýkoľvek príbeh o Johnnym, vždy dostanem presne to, čo som si vybral, a nemusím spätne premýšľať, prečo sa hrdina správa tak či onak a či som náhodou nezabudol na nejakú dôležitú súvislosť. Viac priestoru tu dostávajú aj Johnnyho kamaráti, čo je oproti prvému dielu veľké plus. Počítačový maniak Sadlo, černoch Antirapper a posledný skinhead v Blackbury (spolu s Bazza & Skazzom) Bigmac, sú totiž mimoriadne, no nenásilne zábavný.
„Chceš povedať, že chcú, aby ich volali,“ Sadlo sa na chvíľu zamyslel, „občania v postseniorskom veku? „Dychovo špecifickí,“ povedal Antirapper. „Vertikálne znevýhodnení,“ povedal Sadlo. „Čo? To akože sú malí?“ povedal Antirapper. „Pochovaní,“ povedal Sadlo. „A čo zombie?“ povedal Bigmac. „Nie, aby si bol zombie, musíš mať telo,“ povedal Antirapper.
Dej knihy je čiastočne inšpirovaný skutočnými udalosťami z Westminsteru v 80. rokoch 20. storočia, keď mestská rada predala tri cintoríny ako stavebné pozemky za symbolických 15 pencí. Terry Pratchett v tom čase pracoval ako novinár, takže mal k téme naozaj blízko. S ústredným konfliktom príbehu sa stretávame hneď v úvode. Krátko po tom, čo sa Johnny zoznámi s obyvateľmi miestneho cintorína, sa dozvedáme, že ten má byť čoskoro predaný developerskej firme, ktorá na jeho mieste plánuje postaviť kancelársku budovu. To medzi duchmi vyvolá paniku i hnev a požiadajú Johnnyho, jediného človeka, ktorý dokáže komunikovať s duchmi aj so živými, aby im pomohol. Johnny síce spočiatku váha, napokon sa však rozhodne, že ich v boji o zachovanie cintorína nenechá samých. Spolu s priateľmi preto vymyslia plán: chcú dokázať, že cintorín má historický i spoločenský význam, takže ho nemôžu len tak zlikvidovať. Začnú zbierať dôkazy, staré fotografie, dokumenty a výpovede pamätníkov. Mŕtvi pritom Johnnymu rozprávajú svoje príbehy, niektoré sú vtipné a iné smutné. Práve tu čitateľ spoznáva hlbšie osudy postáv.
Duchovia však čoskoro pochopia, že ak chcú, aby ich miesto posledného odpočinku zostalo zachované, musia priložiť ruku k dielu aj oni sami. Začnú preto zasahovať do diania mimo cintorína a práve tento aspekt príbehu je podľa mňa najpútavejší. Umožňuje autorovi naplno popustiť uzdu fantázii, čo si Sir Terry Pratchett vždy vedel užiť. A my spolu s ním. Rovnako dôležitá je aj idea, že aj deti môžu meniť svet okolo seba a že sa niekedy dokážu postaviť na odpor korporácii či radnici, zatiaľ čo dospelí sa často vzdávajú skôr, než vôbec začnú. Pratchett tým jemne, ale presne paroduje svet dospelých a ich neochotu bojovať za to, na čom skutočne záleží. Záver: Druhá kniha z trilógie o Johnnym Maxwellovi je uvoľnenejšia a zábavnejšia než prvý diel, no zároveň prináša hneď niekoľko myšlienok, pri ktorých sa čitateľ môže zastaviť a dokonca si z nich aj niečo odniesť. Motív, že mŕtvi slabnú, keď na nich zabúdame, a naopak „ožívajú“, keď si ich niekto pripomenie, je krásnou metaforou toho, ako rýchlo zabúdame na ľudí či udalosti, ktoré by si zaslúžili zostať v našej pamäti.
Sir Terence David John Pratchett, OBE (1948 - 2015) bol britský novinár a spisovateľ, velikán fantasy, najmä tej humornej, ktorý sa navždy zapísal do miliónov sŕdc svojou tvorbou. Narodil sa v mestečku Beaconsfield medzi Londýnom a Oxfordom. Po škole začal pracovať ako novinár a snáď až na nedeľné futbalové správy písal o všetkom o čom sa len dalo. Nepatril medzi dobrodruhov a aj preto sa vyhýbal dobrodružným zamestnaniam, ktorými je väčšina spisovateľov prinútená sa živiť, aby mala vôbec o čom písať. Ako sám vravel, mohol tak pracovať v teple a suchu bez potreby zdvíhať niečo ťažké. V túžbe nájsť si pokojné miesto sa na istú dobu stal tlačovým hovorcom spoločnosti atómových elektráreň CEGB. V roku 1987 zistil, že ho písanie baví než bežná práca, a od tej chvíle stúpla nielen jeho literárna produkcia, ale aj množstvo absolútnych bestsellerov. Do žánru vstúpil už ako pätnásťročný satirickou poviedkou The Hades Business (1963). O osem rokov vydáva svoj prvý román The Carpet People (s. ako Koberčania), ktorý napísal už ako sedemnásťročný. Kniha bola jeho románovým debutom a trpela mladíckymi neduhmi, preto ju stiahol a neskôr prakticky komplet prepísal do podoby z roku 1992, ktorú poznáme aj my. Jeho ďalšia počiatočná tvorba je skôr sporadická, do roku 1983 vydá len štyri romány. To všetko sa však zmenilo knihou The Colour of Magic (s. ako Farba mágie) (1983), prvým dielom monumentálneho cyklu Úžasná Plochozem, pozostávajúceho z vyše štyroch desiatok románov a niekoľkých poviedok. Medzi ďalšie jeho diela patrí napr. trilógia o Johnovi Maxwellovi (1992-1996), či samostatné romány The Dark Side of the Sun (1976), Strata (1981), Nation (2008) alebo Dodger (2012). Pratchett patril medzi autorov, ktorí sa nevyhýbali spolupráci s inými autormi. Spomeňme len román Good Omen (s. ako , na ktorom pracoval spolu s Neillom Gaimanom, či scifi pentalógiu The Long Earth (č. ako Dlouhá Země), na ktorej spolupracoval s hard scifi autorom Stephenom Baxterom, tvorcom Xeelee ságy. V roku 2014 mu vyšla prvá zo série juvenilných zbierok poviedok s názvom Dragons at Crumbling Castle and Other Stories, pričom ďalšie tri (The Witch's Vacuum Cleaner and Other Stories, Father Christmas's Fake Beard a The Time-Travelling Caveman) vyšli až po jeho smrti. Pratchett patril medzi veľmi tvorivých a obľúbených autorov, ktorých činnosť bola napokon zmarená zákernou chorobou. Ku koncu roka 2007 mu bola diagnostikovaná Alzheimerova choroba. V januári 2009 ho kráľovná Alžbeta II. vymenovala za rytiera, vďaka čomu mohol Pratchett užívať titul sir. V roku 2009 oznámil, že chce podstúpiť eutanáziu, skôr ako sa choroba dostane do kritického štádia. V roku 2010 bol vybraný, aby na túto tému predniesol na tzv. Richard Dimbleby Lecture príspevok. Prednášku s názvom Shaking Hands With Death (Potriasť si rukou so smrťou/Smrťom) skutočne aj napísal, ale vzhľadom na zdravotný stav ju napokon prečítal Pratchettov priateľ herec Tony Robinson. Terry Pratchett zomrel vo svojom dome 12. 3. 2015 na následky Alzheimerovej choroby. V auguste 2017 boli na želanie autora zničené poznámky k niektorým už nedokončeným knihám, keď pred otvorením výstavy o jeho živote a diele historický parný valec zničil pevný disk z Pratchettovho počítača. Zanechal za sebou nielen manželku Lyn a dcéru Rhiannu, ale aj fantastickú ríšu plnú humoru s originálnymi postavičkami, ktoré dodnes bavia milióny čitateľov po celom svete.
Hodnotenie: 85% Terry Pratchett – Johnny a mŕtvi Pôvodný názov: Johnny and the Dead (1993) Séria: Johnny Maxwell #2 (Johnny Maxwell Trilogy #2) Vydavateľstvo: Columbus Rok vydania: 2002 Vydanie: prvé Jazyk: slovenský Väzba: mäkká / brožovaná Počet strán: 172 Preklad: Vladislav Gális Obálka: Roman Balogh ISBN: 80-7136-081-3
MartinB Autor, ktorý píše o tom, čo ho baví. Ak tým pobaví aj ostatných, dodá mu to ešte väčšiu motiváciu sa zlepšovať. Inak je to viacnásobný finalista súťaže Literárny Zvolen a dvojnásobný víťaz Fantastickej poviedky.
