Deathstalker (2025) je presne ten typ filmu, pri ktorom veľmi rýchlo zistíte, či ste jeho cieľová skupina, alebo nie. Nie podľa toho, či máte radi fantasy vo všeobecnosti, ale podľa toho, či dokážete prijať fakt, že niektoré filmy existujú čisto preto, aby robili radosť, aby boli hravé, krvavé, trochu hlúpe a zároveň úprimné - proste sú tu pre "guilty pleasure". Tento remake Deathstalker-a sa nesnaží nikoho presviedčať, že je vysoké umenie, ani že redefinuje žáner. Naopak – je si dokonale vedomý toho, čím je, odkiaľ pochádza a pre koho vznikol. A práve v tom je jeho sila.

Sila klasického meča a mágie

Aj pre znalé publikum je dôležité vysvetliť, že Deathstalker nepatrí k všeobecne známym fantasy značkám. Nejde o žiadnu Tolkienovskú klasiku, ani o ikonickú sériu typu Conan. Pôvodný Deathstalker vznikol v roku 1983 ako argentínsko-americká nízkorozpočtová produkcia pod hlavičkou Rogera Cormana - muža, ktorý v 70. a 80. rokoch prakticky zaplavil videopožičovne lacnými, ale neskutočne populárnymi filmami. Prvý Deathstalker mal kinodistribúciu, no jeho skutočný život sa začal až na VHS kazetách... (tam som ho spoznal aj ja, myslím, že v 1. polovici 90-tok). Nasledovali ďalšie pokračovania, ktoré boli čoraz lacnejšie, čoraz absurdnejšie, plné nahoty, násilia, kartónových kulís a hereckých výkonov, ktoré sa ani len netvárili seriózne (a musím dodať, že aj divného strihu - jedna časť dokonca pozostávla len z vystrihnutých alebo doslova pokazených záberov - ale to proste bola "pečať" 80-tkovej "VHS fantasy" ako takej). A práve preto si tieto filmy našli svoje publikum. Neboli dobré v klasickom zmysle slova, ale boli zábavné, drzé a nehanbili sa za to, že sú béčka (ba až bé-mínuská).

Nový Deathstalker z roku 2025 - úspešné "upečený" fanúšikmi na Kickstarteri, sa k tejto tradícii hlási, ale nerobí to otrocky. Steven Kostanski, maskér, ale predovšetkým režisér, známy najmä v kruhoch (sub)žánrových fandomov, si veľmi dobre uvedomuje, že dnešné publikum je inde než to z roku 1983. Kostanski už vo svojich predchádzajúcich filmoch ukázal, že ho fascinujú staré žánre, praktické efekty a DIY estetika. Medzi jeho najznámejšie diela patria The Void (2016), temný lovecraftovský horor, Psycho Goreman (2020), extrémne krvavá, absurdná pocta detským sci-fi a fantasy filmom 90. rokov, a Frankie Freako (2024), ktorý sa opäť hral s estetikou videopožičovní a lacných bábkových efektov.

Dej Deathstalekra je zámerne jednoduchý a priamočiary. Hlavný hrdina, legendárny bojovník a tulák, prechádza bojiskom posiatym mŕtvymi telami a robí to, čo robí najlepšie – berie si, čo ešte má hodnotu (digitálno-herným žargónom by sme povedali, že "lootuje"). Na jednom z tiel však nájde zlatý amulet, ktorý vyzerá príliš dôležito na to, aby nebol prekliaty. Samozrejme, že je. A nielen trochu. Amulet sa nedá zahodiť, stále sa vracia späť k svojmu nositeľovi a zároveň priťahuje všetko zlé, čo v tomto svete existuje. Od tejto chvíle sa Deathstalker stáva terčom démonov, nájomných vrahov, čarodejníkov a bytostí, ktoré vyzerajú, akoby ich niekto vystrihol z obalu starej VHSky.

Na ceste za zbavením sa kliatby sa k nemu pridávajú ďalšie postavy – čarodejník Doodad, ktorého fyzicky stvárňuje Laurie Field, zatiaľ čo hlas mu prepožičiava Patton Oswalt, a zlodejka Brisbayne v podaní Christiny Orjalo. Ich putovanie má klasickú štruktúru fantasy questu: z miesta na miesto, z boja do boja, z bizarného stretnutia do ešte bizarnejšieho (až ľutujem, že to nie je digitálna hra). Príbeh je tu skôr kostrou, na ktorú sa vešajú jednotlivé epizódy, než niečím, čo by si pýtalo hlbšiu analýzu. A film to ani neskrýva... netreba.

Hlavný predstaviteľ Daniel Bernhardt ako Deathstalker je jedným z najlepších rozhodnutí filmu. Diváci ho môžu poznať najmä ako kaskadéra a vedľajšieho herca z veľkých akčných produkcií, kde často hráva rôznych zabijakov, bodyguardov či nájomných vrahov, ktorí skončia veľmi rýchlo a veľmi brutálne. Tu však stojí v centre pozornosti a je vidno, že mu táto poloha sedí. Jeho Deathstalker nie je heroický spasiteľ sveta, ale pragmatický cynik, ktorý by mal najradšej pokoj. Má charizmu, fyzickú presvedčivosť a v súbojoch pôsobí prirodzene, nie choreograficky sterilne. Meč v jeho rukách má váhu a každý zásah pôsobí, akoby bolel.

Veľkou kapitolou samou o sebe sú vizuálne efekty

Nový Deathstalker je film, ktorý sa vedome vracia k praktickým trikom a robí z toho svoju hlavnú devízu. Latexové masky, "gumové" monštrá, kostýmy, ktoré sú viditeľne fyzické, a stop-motion animácia v duchu Raya Harryhausena (napríklad filmy Jáson a argonauti alebo The 7th Voyage of Sinbad, kde boli príšery animované snímku po snímke) vytvárajú estetiku, ktorú dnes v kinách takmer nevidíme. Áno, efekty sú miestami očividné, áno, niektoré monštrá vyzerajú skôr smiešne než desivo, ale presne to je pointa. Ide o oslavu remesla, o návrat k dobe, keď sa fantázia realizovala rukami, nie renderovaním v počítači.

Krv tu tečie prúdom, hlavy lietajú, končatiny sa oddeľujú od tiel a násilie je často tak prehnané, že sa mení na grotesku - splatter. Nejde o realistický gore, ale o vedomú splatterovú estetiku, ktorá je tu pre zábavu, nie pre šokovanie diváka. V tomto ohľade je Deathstalker oveľa bližšie k starým béčkovým hororom a dark fantasy než k moderným heroickým eposom.

Porovnanie so starou sériou Deathstalker (známou tiež ako "Stopár mŕtvol") je tu nevyhnutné

Pôvodné filmy boli produktom svojej doby – lacné, rýchlo natočené, často chaotické, plné nahoty a prvoplánovej senzácie. Nový Deathstalker si z nich berie energiu, uvoľnenosť a odvahu byť "hlúpy", ale zbavuje sa (možno naškodu) ich najproblematickejších častí. Nenájdete tu exploatačnú nahotu ani snahu šokovať lacnými trikmi. Namiesto toho dostanete film, ktorý je sebaironický, hravý a vedome prehnaný, no nikdy nepôsobí cynicky (narozdiel od známych 90-tkových fantasy seriálov).

Zaujímavým kontrastom je aj hudba. Hlavný motív je modernizovanou, rockovejšou verziou klasického deathstalkerovského soundtracku (resp. fantasy muziky), ktorý znie, akoby vypadol z osemdesiatych rokov, no zároveň má súčasnú dynamiku. Je chytľavý, zapamätateľný.

Deathstalker nie je film pre každého a ani sa o to nesnaží. Je to film pre ľudí, ktorí mali radi staré videopožičovne, lacné fantasy, praktické efekty a žánrovú slobodu. Pre divákov, ktorí vyrástli na Pánovi prsteňov, môže pôsobiť primitívne alebo dokonca hlúpo. Pre tých, ktorí si pamätajú časy, keď fantasy znamenalo "gumu, latex a krv", však ide o malý sviatok. Steven Kostanski tu dokazuje, že sword & sorcery žáner ešte nepovedal posledné slovo – len potrebuje tvorcu, ktorý sa ho nebojí brať vážne a zároveň sa mu smiať.

Ak sa na Deathstalker pozriete s týmto nastavením, dostanete presne to, čo sľubuje: hlučný, krvavý, nápaditý a poctivo vyrobený návrat k žánru, ktorý dnes už takmer neexistuje. A práve preto stojí za Vašu pozornosť!