Návrat z detstva

Komu sa chce čítať návody?
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Kuriér zazvoní ako obvykle. Okolo obeda. Prekvapí ma už to, že balíček je taký malý. Do bytu ho nesiem ako čerstvé novorodeniatko. Chvíľu sa obzerám po vhodnom mieste, potom rýchlym pohybom zhadzujem zo stolu staré reklamné letáky.
Netrpezlivo odtŕham bublinkovú fóliu, opatrne režem do lepiacej pásky. Pod vrstvou polystyrénu sa skrýva útla knižka s pokynmi. Narýchlo ju prelistujem. Právnici korporácie tu zhrnuli, desiatkami rôznych jazykov, známe triviálne varovania – umývajte výrobok len vlažnou vodou, poctivo recyklujte, v prípade problémov sa vždy obráťte na odborníka.
Návod končí na hŕbe letákov na zemi. Videl som množstvo videí o tom, ako sa prístroj používa.
Starostlivo vyberám z krabice nádhernú striebrolesklú kocku. Vonkajší vzhľad vraj navrhol dizajnér, ktorý predtým pracoval pre výrobcu exkluzívnych smartfónov.
***
„Chceš paštiku?“ dedo z maminej strany mi núka natretý krajec chleba. Dívam sa nahor, scénu vnímam z perspektívy malého človeka.
Prvú spomienku viem aj približne časovo zaradiť. Na fotografiách z oslavy mojich druhých narodenín sa starý otec ešte nachádza. Na tých ďalších už nie je medzi nami.
Okrem nej mi však pamäť dokáže vydolovať len pár situácií zo škôlky. Nespomínam si na svet, v ktorom som vyrastal. Obraz začína byť ako-tak celistvý až od základnej školy.
Viem, existujú dobové fotky, filmy, dokumenty. To mi nestačí. Čas detstva potrebujem precítiť všetkými zmyslami.
***
Povrch kocky narúša len nenápadný dotykový displej. Nastavujem dátum, čas a miesto. Po potvrdení sa otvorí skrytá priehradka. Vykukne z nej ovládač. Prístroj pôsobí iba na toho, kto ho drží v ruke.
Chytím do ruky malý obdĺžnik s tlačidlom PRENOS/NÁVRAT.
Zaváham. Na tento okamih som čakal roky a napriek tomu sa necítim úplne pripravený. Mal by som si zaobstarať dobové oblečenie. Naštudovať viac reálií. Ale, však je to len na chvíľu. Mrknem sa tam a okamžite sa vrátim.
Prst opatrne zatlačí gombík.
***
Výhľad „skrášľuje“ les stavebných žeriavov. Základné rysy sídliska spoznávam, niektoré budovy však ešte neexistujú.
Chvíľu sa len tak prechádzam, s úžasom pozorujem okolie. Premávka je minimálna. Jazdia Spartaky, Oktávie a hlavne „embéčky“. Občas sa mihne novučičká „stovka“. O pár rokov si jednu kúpia aj moji rodičia.
Zbadám oblý autobus aj s vlečkou, kde som sa tak rád vozil. Rád by som to znovu vyskúšal, dobové peniaze však nemám a jazda „na čierno“ je prakticky nemožná. Lístky sa kupujú u vodiča či sprievodcu, „štikátka“ sú ešte hudbou budúcnosti.
***
„Stojte!“ bodrý hlas príslušníka ma vytrhne z úvah.
Pri obrubníku zbadám modrú Volgu s nápisom VEREJNÁ BEZPEČNOSŤ na bočnom bielom pruhu. Prekvapí ma, lebo v pamäti sa mi nachádzajú len oranžovo-biele autá so znakmi VB. Tie však prišli neskôr.
„Dobrý... ehm... Česť práci, súdruhovia!“
„Občiansky preukaz!“
Rozumiem im. V ošúchaných džínsoch a vykasanom tričku s anglickým nápisom určite nevyzerám ako typický príslušník socialistickej spoločnosti.
„Ja... ho nemám so sebou.“
Očakávajú červenú knižku. Plastová kartička s čipom by mi aj tak nepomohla.
„Tak pôjdete s nami!“
Prišiel čas na návrat. Stlačím tlačidlo. Ovládač mi ihneď mizne z ruky. O pár okamihov by som ho mal nasledovať. Tak to ukazovali v inštruktážnych videách. Dovolím si však ešte jeden žartík.
„Proletári všetkých krajín, vylížte si prdel!“ osud si spečatím hláškou z filmu, ktorý bude natočený až o pár desaťročí.
***
Veziem sa vo Volge s putami na rukách. Nebavili sa so mnou. Rýchlo ma spacifikovali a naložili. Urážka socializmu je trestný čin. A dokonca aj pofľakovanie sa mimo pracoviska počas pracovnej doby. Príživníctvo.
„Meno, priezvisko, dátum narodenia!“
Odpovedám pravdivo.
„Nerobte si z nás srandu! Už aj tak toho máte na rováši dosť! To je dátum narodenia trojročného decka.“
„Ja som ale naozaj prišiel z budúcnosti.“
„Ešte je len ráno a už je taký ožratý. Fúkať!“ strčí mi do úst sklenenú trubičku s balónikom.
Pri obsahu alkoholu v dychu sa farba zmení na zelenú. Otec si tak raz zabezpečil, že jeho vodičák sa na pol roka dostal „do úschovy“.
Dýcham z plných pľúc, balónik rastie. Trubička si však tvrdošijne zachováva pôvodnú žltú.
Ešte raz ma prehľadajú. Okrem nezvyklého oblečenia však nič zvláštne nenájdu. Nezobral som si ani peňaženku a ani ten prekliaty smartfón.
„Anička, vedela by si nám vytiahnuť niečo z evidencie? Bez zbytočných papierovačiek, prosím“ líška sa do telefónu druhý esenbák. Potom nadiktuje moje údaje.
Je mi ich ľúto. Obidvaja príslušníci sú mladí, plní nadšenia bojovať so zločinom. V televízii určite sledujú Tridsať prípadov majora Zemana. S takýmto „páchateľom“ sa ešte nestretli.
Trápne ticho preruší zvonenie telefónu.
Popíše skoro celú stránku. Zloží a s údivom v hlase skonštatuje: „To dieťa naozaj existuje. Sedí meno aj rodné číslo.“
„Skúsme zistiť, či sa otecko neskrýva za synčeka,“ poklepe ceruzkou po papieri. Určite tam má celý môj rodokmeň.
Chvíľu mu trvá, kým v telefónnom zozname nájde adresu príslušného podniku.
„Otec toho chlapca je od rána na pracovisku. Ani na chvíľu sa nevzdialil,“ položí telefón a pokrúti hlavou.
„Toto je už robota pre iné oddelenie,“ zakončí jeho kolega.
***
„Kapitán Lysý, štátna bezpečnosť,“ osloví ma muž v dokonalom obleku. Mladší kolega, pravdepodobne podriadený, ma len uprene pozoruje.
„Je to vaše pravé meno?“ spýtam sa naivne.
„Asi tak ako to vaše,“ jemne sa usmeje. „Hovoríte, že prichádzate z budúcnosti,“ pozrie mi priamo do očí.
„Ešte pred pár hodinami som bol od vás vzdialený asi päťdesiat rokov.“
„Ľudia sa prechádzajú po Mesiaci, samočinné výpočtové stroje robia zázraky, predpokladajme teda, že máte pravdu,“ na tvári sa mu objaví potmehúdsky výraz.
Je skúsený vyšetrovateľ, určite pripravuje nejakú kulehu, behá mi mysľou.
„A čo spoločenský vývoj? Pokroková socialistická sústava už zvíťazila?“ spýta sa s kamennou tvárou. Nebezpečne sa priblíži.
„No... “ uvedomujem si, že ma chce nachytať a zároveň viem, že dokáže odhaliť aj náznak klamstva, „... je pravdou, že vo vedúcich pozíciách na Západe sú ľudia, ktorí majú plné ústa pokroku. A druhá najväčšia svetová ekonomika je pod vládou Komunistickej strany.“
„Sovietsky zväz?!“ mladší eštebák tresne rukou po stole. Ako v béčkovom filme a dobrom a zlom policajtovi.
„Nie, Čína.“
„O Sovietskom zväze si ešte pohovoríme, ty zatiaľ skoč po Sergeja,“ vyštekne Lysý na podriadeného.
***
„A keď sme teraz sami, máte v tej budúcnosti aj Tuzex?“ žmurkne a prisunie si stoličku bližšie ku mne.
Spomenul meno predajne, kde sa dá kúpiť luxus. Koruny tam neplatia, je potrebné vlastniť valuty alebo špeciálne poukážky – bony.
„Na čo? Tovar, ktorý sa predáva na Západe je aj v našich obchodoch. A kto chce, môže si skočiť do Rakúska.“
„A vybavovať pas, víza, výjazdné doložky a pri návrate všetko precliť. To nie je pre každého.“
„Hranice sú otvorené. Stačí mať občiansky.“
Na tvári sa mu objaví výraz úprimného úžasu. Zmôže sa však na jednu otázku: „A peniaze? Valuty predsa nie sú tak ľahko dostupné. Treba devízový prísľub, je okolo toho veľa vybavovačiek.“
„V Rakúsku platí rovnaká mena ako u nás. A aj v Nemecku, Francúzsku, Taliansku...“
Oči má doširoka otvorené. Chvíľu sa spamätáva, potom sa ešte opýta: „To si vôbec nemusíte meniť peniaze?“
„Ale musíme. Napríklad, ak ideme na výlet do Prahy.“
Jeho reakciu sa nedozviem. Tresknú dvere a do miestnosti vstúpi druhý eštebák aj s urasteným blondiakom. Vyzerá ako záporný hrdina zo starého filmu o Rambovi.
„Gavariš po rúsky?!“ okamžite na mňa vyhŕkne.
„Da, ja učil sa v škóle,“ odpovedám jazykom, ktorý do mňa vtláčali pred desaťročiami.
„Tak skaži, što so Sovetskym sajúzom!“ asi ho o mne už informovali.
„Sovetskovo sajúza uže net. Rassija i Ukrajina vo vajné.“
Rus vytiahne z podpažného puzdra Makarov. Natiahne záver a namieri mi na hlavu.
„Ty durak i sumaševčij!“
„Áno, ste hlupák a blázon,“ starší eštebák skloní Rusovi ruku s pištoľou. „Budete odovzdaný príslušnej inštitúcii.“
***
Prednášková miestnosť je chladná. Strasie ma, mám na sebe len pyžamo a tenký župan.
„Študenti,“ profesor ukazuje na mňa, „tu vidíte ťažký prípad pacienta, ktorý trpí nevyliečiteľným bludom. Tvrdí, že prišiel z budúcnosti. Tam odkiaľ pochádza, vraj neexistuje Československo ani Sovietsky zväz. Hranice sú otvorené a medzi krajinami sa dá pohybovať bez colnej a pasovej kontroly. Na Slovensku platí rovnaká mena ako vo väčšine krajín západnej Európy.“
V sále zašumí.
„A teraz pozor,“ psychiater si odkašle, „on je dokonca presvedčený o tom, že Ukrajina a Rusko proti sebe bojujú.“
Ozve sa náznak smiechu. Ostrý pohľad profesora ho okamžite utne.
„Bez seriózneho vzťahu k predstavám pacienta nedokážete začať účinnú liečbu...“
Hlas prednášajúceho slabne, poslucháreň sa začína strácať. To majú asi na svedomí tie lieky, ktoré mi ráno dali.
***
Na stole tróni strieborná kocka, zem pokrývajú letáky. Tých niekoľko mesiacov subjektívneho času sa tu vôbec neprejavilo. Návrat vždy smeruje do toho istého okamihu z akého sa vyštartovalo.
Som nahý. Pyžamo aj župan ostali v minulosti. Neboli súčasťou pôvodného prenosu. Trápi ma únava, hoci som veľa času preležal v posteli. Elektrošoky, obstreky studenou vodou a aj medikamenty, čo do mňa pichali, zanechali stopy.
Možno by som mal zájsť do archívu a zistiť, či pred päťdesiatimi rokmi nezmizol známemu psychiatrovi pacient. Priamo počas prednášky pred stovkami svedkov. Som zvedavý, či všetci potom neskončili v blázinci. Existuje aj kolektívny blud?
Tiež by ma zaujímalo, či sa kapitán Lysý, alebo niekto, kto sa na neho podobal, nestal tesne po revolúcii „veľkým zvieraťom“. Bol o zmenách informovaný desaťročia dopredu.
Na zemi si všimnem roztvorenú knižku: NÁVOD NA POUŽITIE DOMÁCEHO STROJA ČASU. Opatrne ju zodvihnem a nalistujem príslušnú stranu.
Nahlas si čítam celý odsek: „Spätná konfigurácia časopriestoru je fyzikálne náročná záležitosť. Návrat neprebehne okamžite po stlačení tlačidla. Varovanie: Očakávaná doba meškania sa môže zmeniť!“
Chvíľu premýšľam. Potom vložím kocku do krabice, pridám návod a celé to zakryjem polystyrénom. Tak ako pri každej internetovej objednávke aj tu mám právo tovar vrátiť.

Martin Chabada

Martin Chabada
Banskobystričan srdcom a rodiskom, Bratislavčan rozumom a bydliskom. Hoci čítať sa naučil už v škôlke a zamedzenie prístupu ku knihám považuje za mučenie, až na prahu päťdesiatky zistil, že okrem INPUT-u treba aktivovať aj OUTPUT.

Diskusia

Hieronymus
Zase MUZA, ale veď whatever.
Napísané je to remeselne pekne a aj príbeh je fajn.
Čo mi chýba je jasná motivácia, prečo sa chce hlavná postava vrátiť v čase. Chce si pripomenúť a znova precítiť svoje detstvo. V pohode, ale prečo? Iba preto?
No a ten stroj by nijaký kontrolný úrad nepustil medzi ľudí. Vlastne jediný bezpečnostný prvok je ten ovládač, ktorý má vrátiť človeka do východiskového času a priestoru a ten zlyháva, resp. nezlyháva, len to môže trvať mesiace, kým sa niečo stane. Pokiaľ sa človek preniesol do stredoveku a majú ho upáliť za čarodejníctvo, tak sa naspäť vráti popol. Alebo sa vráti horiaci.
Potom sa mi nezdá reakcia hlavnej postavy na zatknutie. V tej chvili ten chlapík nemôže vedieť, že ho neprenesie hneď v tej chvíli a nedá sa určiť ako dlho to bude trvať. On len vie, že sa niečo malo stať a nestalo sa, zariadenie zlyhalo a on zostane v minulosti. Absolútne stoicky absolvuje výsluchy, nijako znateľne ho dokonca nerozhodí ani na hlavu namierený Makarov. A nakoniec akurát reklamuje produkt, aj keď má vďaka nemu poškodené zdravie.
Škoda, dalo sa z toho dostať viac... čo už.
06.11.2023
ama_rilla
Poviedka je napísaná dobre, text je ľahko čitateľný, prehľadný, nevšimla som si žiadne zásadne chyby.
Akurát nás tým dejom premýšľam podobne ako Hieronymus... čo je motivácia hrdinu? V texte sa píše, že by rád prežil detstvo. Popravde som si predstavovala, že nebude klasicky cestovať v čase, ale že sa vráti do detstva, t.j. on bude opäť dieťaťom.
Inak sa mi páčila tá časť textu, kde prišiel do minulosti, zakričal si Proletariáti... a ďalšia scéna bola v aute VB s putami na rukách. To som si vedela dosť živo predstaviť:D
06.11.2023
MartinB
Súhlasím s Hieronymom, tiež mi neprišlo reálne , že by mohol byť stroj času predávaný masovo. Nepomohla tomu ani záverečná informácia z letáku. Chápem, že to bolo vlastne to, k čomu si sa chcel kvôli téme MUZY dopracovať, ale aby poviedka pôsobila uveriteľnejšie, by musela byt uchopená inak. A tiež som si podľa vety "Čas detstva potrebujem precítiť všetkými zmyslami." a toho odseku predtým myslel, že sa vráti do svojej mladosti. Možno že tak by to bolo lepšie, keby to nie je stroj času, ale magicky predmet, ktorý ti umožni na nejaký čas vrátiť sa do kože dieťaťa. Tam už by všetky časové paradoxy a tieto veci nehrali rolu, dalo by sa sústrediť len na dej a nie na otázky okolo stroja a jeho reálnosti. Napísané je to samozrejme kvalitne, o remesle sa v tvojom prípade baviť nemusíme. A rád by som si od teba prečítal poviedku, ktorá nie je ušitá na tému, pretože si myslím, že to by ti mohlo vyhovovať viac. Si zručný autor, máš svoj štýl písania, zaujímavý pohľad na svet, podľa mňa by si viac vynikol v súťaži bez témy.
07.11.2023
Martin Chabada
Ďakujem všetkým za reakcie.
Čo sa týka dostupnosti stroja času medzi bežnými ľuďmi, je jasné, že ak by takáto technológia existovala, bola by zakázaná. Na druhej strane, sci-fi píšem aj preto, lebo sa v nej dajú rozvíjať koncepty, ktoré by v bežnom živote neprešli. A úradníkom občas niečo "ujde". Ak by bolo na začiatku známe, aký vplyv budú mať trebárs smartfóny alebo sociálne siete, tiež by ich asi zakázali. :-)
Detstvo v tele dieťaťa som už prežil a z raného detstva si veľa nepamätám. Príbeh s chlebom s paštikou je naozaj moja jediná spomienka na starého otca z maminej strany. Preto by som ten svet rád uvidel aj v tele (a s mysľou) dospelého. Hneď ako sa bude dať kúpiť stroj času, tak tam budem cestovať. :-)
Ako relevantnú kritiku beriem to, že hlavný hrdina prežíva zatknutie flegmaticky. Asi by to chcelo viac popisu jeho vnútorných pocitov a kolísanie medzi zaujímavý dobrodružstvom (ak stroj funguje) a strachom (ak sa niečo pokazilo a on tam ostane).
Čo sa týka poviedok z Múzy písaných na tému, každomesačná súťaž ma motivuje niečo napísať a téma pomáha s výberom námetu. Ak by to neexistovalo, asi by som nedokázal prekonať mne prirodzenú lenivosť.
07.11.2023
Veles
Ostatní to povedali dobre, nemám čo nového povedať. Len to, že je škoda, že je to (pravdepodobne) tá istá verzia aká šla do Múzy (vzhľadom na dĺžku). Možno keby to dlhšie, pridajú sa tam nejaké scénky, alebo lepšie by bol vykreslený hrdina, dal by som viac bodov.
10.11.2023
Lucika
Súhlasím s komentármi vyššie. Tiež mám občas chuť prežiť niektoré situácie z detstva, a tiež som si preto myslela, že sa nejako prenesie do svojho detského tela, ale s myšlienkami dospeláka :) Logika tam trochu škrípe a zaujímalo by ma, ako veľmi sa súčasnosť zmenila po tom výlete do minulosti. Inak je škoda, že si zatiaľ ani jednu poviedku z Múzy nerozvil na niečo dlhšie, bolo by super sa s tým pohrať. Skúsiš do ďalšieho kola?
11.11.2023
Martin Hlavňa
Spomedzi týchto múzových poviedok, čo si dal aj sem mi táto príde asi najlepšie zodpovedajúca rozsahu, takže mne v tomto prípade až tak nevadí, že nie je rozvinutá na niečo dlhšie, aj keď priestor tu možno bol. Čo sa týka postáv, tak jednak je ten problém ohľadom hlavného hrdinu, čo spomínali kolegovia vyššie (flegmatické reakcie). Ani reakcie policajtov ma však až tak nepresvedčili, jednak mám pocit, že v tej dobe by sa možno pustili aj do tvrdších metód vypočúvania, ale v istom momente, keď im rozprával o budúcnosti tak mi to prišli, že mu až naivne veria.
26.11.2023
Tom Hotep
Všetci asi poznáme ten trápny moment, keď očakávame, že sa niečo stane a ono sa to nestane. :D Ten stroj času vymysleli v Amerika a vyrobili ho v Číne, aspoň tak usudzujem z jeho úžasnej funkčnosti. Hlavne nikdy nezabúdajte čítať návody do konca.
26.11.2023
Olex
Ahoj,
poviedka pekne plynula. Reakcie príslušníkov VB sa mi zdali nerealistické, ale inak taký nenáročný úsmevný príbeh:)
29.11.2023
Ray Janonoff
Súhlasím s výhradami vyššie, takže mi ostáva len jeden bod. Ak to nie je vyslovene stroj času (ktorým by menil budúcnosť, keďže uvažuje o hľadaní ľudí, ktorých mohli ovplyvniť jeho informácie), iba pracuje so spomienkami, ako ho môže pustiť z koridoru jeho spomienok? Alebo zariadenie obsahuje všeobecne kompletnú minulosť a tvorí nové vlákno, ktoré ale na čas nemá vplyv, pretože je uzavreté v konkrétnom prístroji? To by vysvetľovalo jeho flegmatizmus, pokiaľ by z reklamy vedel, že čokoľvek sa stane v zariadení, ostane v zariadení.
Inak dobre napísané, akurát mi nesedia úvodzovky na označovanie áut atď.
03.12.2023
Adhara
Poviedka je napísaná zručne, zrozumiteľne a čítavo, ako je u tohto autora štandardom. Z hľadiska vyvolávania emócií je ale taká nemastná-neslaná, jednoduchý vtip, nič viac. Od stredu poviedky som sa sústredila už len na očakávanie vysvetlenia, prečo stroj času (kvázi) zlyhal. To, že sa touto otázkou nezaoberal sám hlavný hrdina, som akceptovala ako umelecký prostriedok. Trochu by som možno pritlačila na pílu v zdôvodnení toho, prečo sa svoju prvú cestu časom nastúpil tak nedočkavo, bez prípravy, čo ho na detstve tak veľmi lákalo, nejakú väčšiu citovú angažovanosť. A tiež mi – a toto je závažnejšie – nereže, prečo sa taká nebezpečná vec ako stroj času bežne predáva. Ak by vytváral len ilúziu minulosti, ktorú človek síce môže realisticky prežívať, ale nemôže na nej nič zmeniť a všetko je to iba vo virtuálnej rovine, tak OK, no to by z textu muselo byť jasné. Tu však všetko svedčí o opaku – užívateľ stroja času ním môže ohroziť seba (vrátil sa zdrogovaný) aj iných (kauzálnymi problémami, keďže prepísal reálnu históriu, čo súdim podľa toho, že chce ísť do archívu hľadať následky svojich zásahov).
17.01.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.