Jedovatý brečtan
Nie je to zlé, v princípe celkom dobrý nápad a badať, že autor má trochu povedomie o tom, ako budovať dej a charakterizovať postavy. Toto umenie však treba ešte poriadne vycibriť. Dve hlavné postavy potrebujú lepšiu charakteristiku, najmä Karen. Áno, tušíme, čo je ich motiváciou – on ju miluje, ona jeho nie, ide jej len o peniaze (a o dieťa), ale predsa len, absolvujú také závažné rozhodnutia, že si vyžadujú rozhodne lepšiu psychologizáciu. Vrcholom neuveriteľnosti je, ako už spomínali iní čitatelia, scéna „pôrodu“. Aj keď Karen muža nemiluje, predsa by to ňou malo viac otriasť. Keď už pre nič iné, tak pre odpudivosť celého výjavu. Obočie mi zodvihlo aj to, ako manžela bez mihnutia oka nahovára na de facto prostitúciu, to chce tiež nejaký menší obkec. Možno na úkor niektorých nepodstatných detailov. Chápem síce ich zámer, ale ak ide o poviedku, nie o román, autor by sa nemal až tak rozkošatiť a mal by viac tlačiť na pílu ústrednej pointy. Potom sú tu vedecké kiksy – možnosť kríženia človeka s mimozemšťanom je štatisticky vylúčená, vyžadovala by si ešte väčšiu náhodnú (!) genetickú príbuznosť než príbuznosť človeka a šimpanza, čomu nenapovedá fialová pokožka Atlasaniek. Navyše, nikomu netrklo, že by sa nerodili Atlasania, ale hybridi, čiže úplne nová rasa? Tiež to, že Phil cestuje na planétu vzdialenú stovky svetelných rokov, ale za dva dni bude doma, je asi najabsurdnejšia vec na celom príbehu. Dobre, ťažisko poviedky má ležať v niečom inom než vo vysvetľovaní pohonu, ale aspoň nejaká zmienka o lete cez otrepaný hyperpriestor by tam mohla byť. A napokon, názov príbehu mi vôbec nesedí s obsahom.
12.09.2023 10:51:51
Adhara
Autorka vedecko-fantastických príbehov. Venujem sa tiež písaniu populárno-náučnej literatúry a ďalších žánrov, blogovaniu, recenzovaniu, prednášaniu, výtvarným aktivitám.