Posledná ulica č. 31

“Slečna, nevideli ste Poslednú ulicu číslo 31?” opýtal sa jeden z nich. Mal vysoký hlas - skoro ešte chlapčenský. V očiach mu zaiskril úsmev. Čo vám vypadla z vrecka? Pomyslela som si, no našťastie som sa zastavila skôr, ako mi to vyšlo z úst. “Bývam na Poslednej 30. A sme posledný blok na tejto ulici,” povedala som, viac-menej slušne. Posledná 31 neexistuje, páni policajti…
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2023
Napriek tme som vyšla von s Runou. Psy potrebujú venčiť, dokonca aj tie malé, skoro plyšové, čo im patrí časť vašej postele tesne pod vankúšmi. Aj tie, čo majú na chrbte cikcakovitú bielu škvrnu pripomínajúcu runu Eithwaz. A to aj v decembri, kedy tma chodí skoro a je akási tmavšia ako v lete. Lampy na ulici nefungovali, ale na to som už bola zvyknutá. Aj tak som poznala cestu popamäti. Mrazivý poprašok vŕzgal pod nohami. Nosom som vtiahla studený vzduch a striaslo ma. Mala som si zobrať ešte jeden sveter.
Zagánila som na čierno-bieleho psa v červenej bundičke. Práve oňuchávala zmrznuté steblo trávy. Trochu som ju potiahla vodítkom. “Poď, už sme vonku celú večnosť,” zamrmlala som si pod nos, keď spoza rohu domu preblesklo žlté svetlo vreckovej baterky. V tme ma celkom oslepilo. Chram-chram, praskavými krokmi po zamrznutej tráve vyšli dve postavy v rovnakých zelených bundách. Baterkami prebleskovali po zemi.
Po chrbte mi prešli zimomriavky. Policajti. Aj keď som vedela, že som nič nespravila, pohľad na policajta vo mne zobudil detskú previnilosť.
“Slečna, nevideli ste Poslednú ulicu číslo 31?” opýtal sa jeden z nich. Mal vysoký hlas - skoro ešte chlapčenský. V očiach mu zaiskril úsmev.
Čo vám vypadla z vrecka? Pomyslela som si, no našťastie som sa zastavila skôr, ako mi to vyšlo z úst. “Bývam na Poslednej 30. A sme posledný blok na tejto ulici,” povedala som, viac-menej slušne. Posledná 31 neexistuje, páni policajti…
Mladý policajt len pokrčil plecami a ten druhý s bundou tesne obtiahnutou okolo okrúhleho brucha po ňom mávol baterkou. Zjavne som ich nepresvedčila. Obišli dom z druhej strany a zmizli z dohľadu.
Moju malú fenku som v ten deň vyvenčila veľmi rýchlo, okrem zimy, som mala zoom s kamošmi.
Ešte týždeň sme sa spolu smiali na policajtoch, čo hľadali Poslednú číslo 31.
“Je to ako by sa sami núkali na tie vtipy,” povedal Tibor a uhladil si klopy lesklého saka. Kúpil ho z poslednej výplaty a vedel, och ako dobre vedel, že si v banke vybral najlepšiu možnú prácu. Neodolal si ho neobliecť aspoň na zoomovské stretko s nami, napriek tomu, že sme všetci vedeli, že na nohách má len trenky.
“Joj Tibi, nesmej sa z nich,” potiahla nosom Karolína. Ako blondýnka mala súcit s policajtmi. A že bola stelesnenie blondýnkovosti, s dlhými nohami a ružovým svetríkom. Fakt, že všetkých volala “zlatko” len potvrdzoval stereotyp. Keďže jej naivita bránila pochopiť vtipy, chalani ich najradšej hovorili priamo pred ňou.
“Musím ísť, čaute,” povedal Samo a odpojil sa z videochatu. Celkom nám odľahlo - všetci sme vedeli, že celú dobu hrá CS-sko. Teda, možno až na Karolínu. Tá mu poslala vzdušnú pusu, ale nevšimol si to.
“Asi by sme už mohli skončiť,” povedal Tibor. Zamávali sme si a zrušila som hovor. Posledná 31. Taký nezmysel.
***
Bola by som na celú vec celkom zabudla, keby som ho znova nestretla. Bolo už leto, dalo sa ísť von a ja som sa rozhodla učiť sa na skúšky pre zmenu v kaviarni. Nevšimla som si, kedy vošiel dnu, no chlapčenské “jednu sódu, ďakujem” mi bolo povedomé. Zdvihla som hlavu. Zažmúrila som na postavu v zelenom. Odkiaľ ho poznám? Vedela som, že sa s policajtami nekamarátim. Nie že by som mala predsudky, ale proste ani jeden z kamošov nie je policajt a potajomky som bola rada, že si z nich stále môžem robiť srandu bez výčitiek. Za blondýnky som už také malé výčitky mala. Ale keď Samo s Tiborom začali, často som neodolala, až kým na nás Karolína negúľala tými veľkými očami a nervózne sa smiala s nami. V skutočnosti som sa z toho nikdy necítila dobre.
Policajt zobral sódu a prichytil slamku, čo z neho vyskakovala pod náporom bubliniek.
Odkiaľ ho poznám, odkiaľ ho poznám, uvažovala som a ani som si neuvedomila, že na neho celú dobu zízam. Všimol si to v momente, keď mi došlo. Posledná 31. Usmial sa na mňa.
Usmiala som sa späť, vlastne som sa trochu zasmiala pri tej spomienke. Dvihol pohár a štrngol ním do vzduchu. Dvihla som moju prázdnu kávovú šálku a štrngla späť. Prečo nie?
Prečo nie mi došlo za chvíľu, keď sa postavil, a blížil sa ku mne. Dokelu, nechcela som s ním nadviazať kontakt. Prišla som sa len učiť, nič viac. No on sa neprestával usmievať a vo mne sa dvíhala veselosť.
“Našli ste Poslednú číslo 31?” opýtala som sa, keď prišiel ku mne a posunkom kývol ku stoličke. Nechala som ho sadnúť si.
“Našli,” povedal celkom vážne, “a dúfam, že také mladé, múdre dievča na také miesta nechodí.”
Zamračila som sa. Ten patronizujúci tón si mohol odpustiť, nie je zas až o toľko starší odo mňa. A ako ak myslí, či chodím na miesta čo neexistujú…
“Kiko!” ozvalo sa od dverí. Policajt sa otočil a zamával skupinke uniforiem.
“Dávajte na seba pozor,” povedal mi, štrngol o moju prázdnu šálku naozaj a odišiel. V doznievajúcom cink som rozmýšľala. Moja vtipná historka je buď omnoho menej vtipnejšia ako som si myslela, alebo omnoho viac. Nevedela som sa rozhodnúť, no vo vnútri sa mi prebudil malý plamienok pochybností. Čo ak?
Keď prišli Tibi so Samom a Karolínou, chcela som im o tom povedať, no Samo mal nový vtip o blondýnkach. Chalani sa smiali, Karolína gúľala očami a mne policajt celkom vyšumel z hlavy. Teda, možno nie celkom. Tentoraz som sa s nimi nezasmiala.
***
Najlepšie veci sa dejú pri venčení psov. Je to proste tak. Niečo na tej jednoduchej prechádzke s veľmi základným cieľom robí z venčenia príjemnú relaxačnú činnosť. Je to moja obľúbená časť toho mať psa.
Teda, až na tie chvíle, kedy chce Runa ňuchať jednu púpavu pätnásť minút a všetko vo mne chce chodiť, chodiť, chodiť. Až na tie chvíle, keď sa ťahá na miesta bez chodníkov, kde musím uvažovať nad každým jedným krokom, vyhýbať sa výkalom iných psov a šiškám schovaným v tráve, ktoré pod mojimi tenkými tramkami boľavo nachádzam a au, prečo tu vôbec chcela ísť?
***
“Runa, fuj!” ťahám ju známym gestom. Pozná to, takto ju ťahám vždy keď nájde na zemi chrumku vypadnutú zo šušťavého vrecúška, alebo kosti z kurčaťa od dobrých susedov. Ako vždy aj teraz protestuje, zarýva ňufáčik do zeme a vetrí. Kráča rýchlo do štvorca, znova vetrí, trochu kňučí. Čo sa deje? Toto je nové, takto to nikdy neprežíva. Spravím krok, pod ľavou nohou ma niečo bolestivo zatlačí presne tam, kde mám oškreté od šišiek.
Syknem od bolesti a zohnem sa. Na zemi leží hrdzavý kovový kruh. Nebyť Runy, vôbec si ho v tráve nevšimnem. Chytím ho do ruky a potiahnem k sebe. Ozve sa dunivý zvuk, krúžok neleží na zemi, je ku nej pripevnený. Znie to akoby bol pripevnený k samotnému stredu Zeme, k nejakému obrovskému mechanizmu a teraz sa to celé spustilo, lebo ten krúžok sa dvíha ďalej, aj keď ho ja už neťahám, s ním sa dvíha aj obrovský kopec trávy, vlastne nie, to sa zem otvára a predo mnou sa ukáže tmavý otvor. V šere rozoznávam prvých pár schodov, no dolu musí byť nejaký zdroj svetla, lebo vidím v hĺbke oranžovú žiaru.
Zavanie odtiaľ studený vzduch, prenikne mi tričkom a strasie ma. Runa zavetrí. Z diery v zemi sa linie zmes vôní a zápachov, rozoznávam niečo studené, niečo mäsové a alkohol. Nie, nie alkohol, je to pivo. Dosť jasne je to pivo.
“Runa!” zjačím, keď sa mi pes vytrhne z vodítka a rozbehne sa dolu schodmi. Škrab škrab, za chvíľu počujem po kameni.
Neváham. Zbehnem dolu za ňou a na takom desiatom schode počujem dunenie a obklopí ma tma, ako sa poklop nado mnou zavrie. Nevadí. Runa je prednejšia. Potom to nejako vymyslím.
Bežím po schodom a len úlomnkom si uvedomujem, že je stále chladnejšie. Do zvuku mojich krokov sa pridáva vzdialená vrava, rozoznávam štrngot pohárov, hlasný rehot a krik.
“Runa!” syknem popod jazyk, ale len tak pre seba. Viem, že môj čierny pes, s bielymi klikyhákmi na chrbte je celkom hluchý. Čuch jej však slúži dobre, teraz už aj ja rozoznávam pach prepáleného oleja a mäsa. Pri prskaní tuku sa môj vegetariánsky žalúdok obráti. Samozrejme, môj pes, veľký ako hračka spôsobne sedí pod stánkom s klobáskami, trochu kňučí a už sa okolo nej zbiera skupinka ľudí, smejú sa a jeden jej hodí ohlodanú kosť rovnako veľkú ako je ona.
“Runa, fuj!” zakričím znova a vyrazím ku nej, už vidím ako tú nechutnú vec berie do papule a keď ma zbadá, zavrtí chvostom a odvráti hlavu ako vždy, keď vezme niečo z ulice a vie, že jej to budem brať. Ani sa nevzpiera, keď ju pripínam na vodítko, len chňapne po kosti, ktorú odhadzujem vysokým oblúkom do tmavého kúta. Vystriem sa a uškrniem sa na skupinku, ktorej úsmevy akosi zmrzli. Asi sa im nepáčilo, keď som odhodila tú kosť. Ale ako nech sa nehnevajú, ale niečo také nechutné nebude môj pes jesť.
Otočím sa na cestu späť a blikotavé svetlo z ohňa, kde sa už pečú ďalšie klobásy osvetlí kovovú tabuľku na stene. Kde-tu na nej ešte vidno kúsky bielej a modrej, inak je celkom hrdzavá. Je však na nej niečo napísané, písmená vystupujú z pozadia a ich tiene tancujú vo svetle. Spravím ešte krok bližšie a čítam: Posledná ulica č. 31.
Srdce mi začalo búchať akosi rýchlešie a tričko sa mi napriek chladu nalepilo na chrbáť. Prehltnem šok. Takže nakoniec existuje! A je to… čo to vlastne je? Obzerám sa okolo seba a zdá sa, že miesto na ktorom som nie je konkrétny dom. Tabuľka visí na kovovej konštrukcii nad stránkom, zdá sa, že za ním sa ťahá ešte celkom dlhý priestor… je Posledná 31 celá ulica? A má to jedno číslo?
Cesta predo mnou je vydláždená mačacími hlavami. Asi bude stará, po bokoch má vychodené dve priehlbiny, niekedy muselo tadiaľto chodiť niečo s kolesami. Väčšina z priestoru sa stráca v tieňoch, ulica je slabo osvetlená staromódnymi žiarovkami natiahnutými na hrubých čiernych kábloch z jedného konca na druhý. Niektoré svietia jasnou oranžovou žiarou, niektoré blikajú, akoby posielali správy v morzeovke.
Po oboch stranách ulice, či tunela stoja staré stánky. Teda skôr jednoduché stoly a staromódne piecky, s ktorých sa dymí až sa vrch tunela halí v opare. Je tu rušno. Ulica je plná ľudí, kráčajú hore-dolu po trhu, iní sa hádajú pri stánkoch a z každej strany sa ozýva krik predavačov. Chvíľu trvalo kým sa mi podarilo rozoznať jednotlivé slová, no ani potom nie som oveľa múdrejšia. Kričia samé nezmysly.
“Kus odvahy na váhu!”
“Zasnené sny za krásny pohľad!”
“Zasaďte si vlastnú osobnosť!”
“Múzy! Čerstvo chytené!”
“Pečené gaštany!”
To posledné mi jediné dáva zmysel, Runa sa ťahá dopredu ,vo vrecku nahmatám pár eur a premáha ma zvedavosť. Odvaha na váhu?
Ľudia okolo mi nevenujú veľa pozornosti. Majú plné ruky vydutých balíčkov, trčia z nich lesklé vrchnáčiky fliaš a veci, čo neviem identifikovať, niektorí držia drevené hrnčeky s pariacou tekutinou. Zdá sa, že každý je tu viac-menej špinavý, ale to je možno tým svetlom. Ich tváre sú mi zvláštne povedomé, napríklad ten pán s deravým cylindrom na hlave a v otrhanom kabáte, čo sŕka horúce čosi vyzerá celkom ako sused z vedľajšieho bloku. Stretli sa nám pohľady a ja by som prisahala, že je to on. Usmial sa na mňa, teda skôr tvár sa mu pokrčila do diabolského úškrnu a popraskané pery odkryli čierne zuby. Celkom som zavrhla myšlienku na podobu so susedom, veď ten je vždy slušne oblečený. Ale zuby mu nabudúce skontrolujem. Všetci okolo mňa boli akýsi iní, oblečení do čiernej, sivej a hnedej, moje svetlomodré tričko medzi nimi svieti ako ďalšia žiarovka. Takmer každý má na hlave nejaký klobúk, ženy majú obvykle také tie veľké s perami a niektoré aj s ovocím. Odkiaľ sa vzali? Ako to, že tu žijem celý svoj život a nikdy som nikoho z nich nestretla? Je to nejaký karneval?
“Pečené gaštany!” ozve sa sprava a ja sa otočím za hlasom. Konečne niečo známe. Nahnem sa ku starkej so sivými rozpustenými vlasmi. “Balíček gaštanov poprosím,” poviem. Je mi tiež trochu povedomá.
Jej oči sa na mňa usmejú, je to prvá milá postava, ktorú tu stretávam. “Predávame len na kusy,” povie mi a ja ju spoznávam. Stretávam ju ráno cestou do školy, vidím ako kráča smerom k sídlisku z kopca. Bola som si istá, že je bezdomovkyňa, ale teraz váham. Čo keď je celý kopec, celé sídlisko prevŕtané podobnými ulicami?
“Nech sa páči slečna,” vyruší ma z myšlienok predavačka - bezdomovkyňa a podáva mi do ruky akúsi hrčkatú cukrovú vatu.
“Čo to je?” pýtam sa, ale už vidím, že to nie je cukrová vata. Parí sa z toho.
“Gaštany predsa, hlúpučká, v tejto dobe máme len kvety,” povie mi a veselo sa zasmeje. Spoznávam kvet pagaštanu konského, fíha, netušila som, že sa dá jesť, trochu si privoniam ku bielym kvetom, teraz sú skôr oranžovo-ružové. Ešte viac ako obvykle pripomína svietnik so zapálenými sviečkami. Nevonia zle. Mieša sa v ňom zemitá vôňa gaštanov a sviežosť popcornu.
“Čo dlžím?” opýtam sa.
Pani sa trochu začervená a povie: “Keby sa u vás našli nejaké gombíky…”
“Gombíky? Ale veď ja vám normálne zaplatím,” snažím sa ju presvedčiť, no ona prudko krúti hlavou a hovorí, že gombíky sú lepšie.
Vtedy som si všimla jej kabát. Je celý vykladaný rôznymi krúžkami, kde-tu sa odleskovali od svetla. Nahne sa ku mne a ukazuje na malý fliačik látky medzi štvordierkovým dreveným gombíkom, plastovou jahôdkou a kabátovým čiernym. “Tu mi ostal ešte kúsok, rada by som ho zaplnila,” zašepká.
Dám ruku do vrecka. Včera mi odpadol gombík z bundy, nestihla som ho prišiť. A nestihnem ho prišiť najbližšie dva roky ako sa poznám, tak jej ho rovnako v pohode môžem aj venovať.
“Môže byť tento?”pýtam sa jej a podávam jej v dlani obyčajnú tmavomodrú gombičku.
Zvýskla od nadšenia. “Za tento môžete mať pokojne aj balík gaštanov!” kričí a už vyťahuje ďalšie kvety z pece, rovnako oranžovo-ružové ako ten, čo držím v rukách.
“Nie, nie, to je v poriadku,” krútim hlavou a dvíham ruku na protest, “tento stačí, som rada, že sa vám gombík páči.”
Pozrela sa na mňa a v očiach jej zaleskli slzy. “Ďakujem,” vydýchla a ustúpila do tieňa. Dala si dolu kabát a začala naňho prišívať novú pýchu dlhou niťou.
Keby som ja vedela takto prišívať gombíky, pomyslela som si a ako som aj s Runou kráčala preč, zakusla som do pagaštanového kvetu. Bol mierne nasladlý a prekvapivo dužinatý. Škoda, že som si nevzala ešte jeden, aj keď už tento mi úspešne zlepil prsty na ruke.
“Hej, čo ty tu v podzemí?” zaškrípe vedľa mňa chrapľavý hlas, až odskočím, púšťam zvyšok z pečeného kvetu a strčím Runu za seba. Ako sa dvíham, vidím roztrhanú sukňu a špinavé bosé nohy. Z dlane jej visí stará handra a potom sa navzájom pozrieme do očí. Veľmi známych očí. Poznám ich ako svoje vlastné, lebo… sú moje vlastné. Predo mnou v otrhaných šatách s vlčím pohľadom v špinavej tvári stojím ja sama. Ústa sa mojej špinavej dvojníčke rozťahujú do smutného krivého úsmevu.
“Ty si…” chcem sa jej niečo opýtať, no nie som si istá čo.
“Tak teraz to už vieš!” vyštekne mi do tváre, zvrtne sa na päte a zmizne v tmavých tieňoch.
Stoj! Kričím v hlave, ale v skutočnosti za ňou utekám potichu, ťahám za sebou Runu, ktorej sa vôbec nechce ísť od voňavých svetiel do tmavej chodby, no ja ju musím nájsť, proste musím. Ona je však rýchlešia a o chvíľu stojím sama s Runou uprostred starej ulice. Nadomnou visí posledná žiarovka osvetľuje nasivo opustené domy. Toto nevyzerá ako Posledná 31. Brány malú svoje čísla ale nedávajú zmysel, jedna je 15 3, ďalšia 2, potom by som prisahala, že vidím aj desatinnú čiarku. Nikto tu nie je, všetci ostali na trhu. Idem až na okraj svetla pozriem na poslednú bránu s číslom ležiaca osmička a pozriem sa do tmy. Tam sa fakt bojím ísť, ale vidím, že ulica ešte neskončila. Ide ďalej a ďalej, povedala by som, že sa musí ťahať pod celou našou ulicou a to je najdlšia na celom sídlisku. V hlave mi lietajú otázky jedna cez druhú. Čo to je za miesto? Ako to, že som o tom nevedela?
Niečo za mnou šuchlo a na šiji sa mi postavili chĺpky. Srdce mi bije rýchlejšie, otáčam sa za zvukom. Runa vedľa mňa zakňučí a vezmem ju na ruky. Trasie sa. Dívam sa do tmy a zdá sa mi, akoby bola na jednom mieste tmavšia, rozoznávam nejasný obrys postavy, nohy, ramená aj klobúk na hlave a pod ním magnetické prázdno, natiahne ruku ku mne, volá ma…
“A to som si myslel, že vy patríte k tým slušným,” ozve sa za mnou. Strhnem sa až skoro spadnem na môjho známeho policajta. Hlas má hrubší, uniformu špinavú a po jeho chlapčenskom úsmeve neostala ani iskrička v oku. “Že Posledná ulica číslo 31 neexistuje? Klamali ste do tváre ochrancovi zákona!” zrúkne na mňa, no tá čierna postava je silnejšia, chce aby som šla za ním a ja chcem ísť za ním. Policajt sa nadýchne, chce ešte niečo povedať, no ja musím ísť, fakt musím. A začína ma hnevať.
“Tak teraz to už vieš!” zkríknem mu do tváre, tak ako moja dvojníčka pred chvíľou skríkla mne.
Otočím sa a vkročím do tmy. Počujem za sebou tlmené “Hej! Vráťťe s-” ale zaniká v tme, ktorá ma obaľuje ako čierna vata. Postava zmizla. Zdá sa mi, že kráčam dolu, akoby do ďalšieho sveta. Koľko ich tu vôbec je?
Ani ich nespočítaš, ani ich nespočítaš ozýva sa z čiernoty odpoveď. Slová letia okolo mňa ako balóny, pomaly sa vznášajú občas do seba s ťuknutím narazia… ani… ich… ani… nespočítaš… ich… ani… ich…
Oči si privykajú na tmu, už je znova sivá, okolo mňa sa plazí hmla. Slová v nej zanikajú. Obklopí ma ohlušujúce ticho. Obaľuje všetlo okolo lezie okolo mňa, cezo mňa, priamo cez srdce. Runa sa trochu pomrví, ale už sa netrasie. Tento svet desí len mňa.
Predo mnou rozoznávam domy. Idem ku nim a z hmly sa vynorí tabuľka. Posledná ulica č. 31, píše sa na nej. Obzerám sa okolo, nevyzerá to tu na tunel, okolo mňa je nekonečná hmla, nemá konca. Dokráčam k prvému domu a dotknem sa ho. Studená stena mrzí až do špiku kostí, musím prst odtiahnuť a dýchnuť naňho. Na rukách mi naskočia zimomriavky. Je to môj blok. Je starý presne tak ako náš starý blok. Rozpukaná omietka. Obnažené železo na spodku najvyššieho balkóna obalené strieborným machom. V normálnom svete by bol môj. A v tomto svete na tom balkóne stojím ja. Mám na sebe bielu tuniku previazanú bielym opaskom, v sivom opare svietim ako lampa. Zalievam strieborné kvety. Tak takto vyzerám, keď sa na mňa niekto díva z chodníka?
Predo mnou sa zachveje hmla, vidím, že sa ku mne niečo blíži. “Stoj!” zaletí ku mne hlas a ozýva sa v hmle. Stoj… stoj… stoj…
Postava sa blíži, rozoznávam vysokého muža, tiež má bielu tuniku opásanú opaskom, tu dolu to musí byť trend. Už je pri mne a vidím, že v rukách drží dlhý meč, blíži sa ku mne, prepána, čo to robí?
Pozrie sa mi do očí. Roztriasli sa mi kolená, prstami pevnejšie stískam Runino jemné telo. Oblieva ma studený pot. Poznám ho.
Bol to Samo, môj kamarát, gamer, sused, chodíme spolu na výšku, včera som ku nemu šla zaklopať po dve vajíčka. Lenže teraz vyzerá inak, nemá svoje čierne Sonata Arctica tričko, plecia má širšie, ruky svalnatejšie, nekníše sa z kroka na krok a nepozerá do mobilu, ale mne do očí, meč s krikom dvíha nad svoju hlavu, vysoko nad moju hlavu a posledné metre ku mne beží.
Zamrznem.
Spomalene vidím ako meč padá na mňa. Skrz moje telo. Skrz Runino telo. Jej runa na chrbte slabo zasvietila. Meč nami prešiel ako maslom.
Cítila som ako nikdy predtým svoje kosti, moju lebku v nej mozog, na kostiach svaly. Pre rytiera Sama som nehmotná ako duch. Vyrazí proti mne a prejde mnou a za mnou sa ozve kovové cveng.
Otočím sa a vidím ako sa jeho meč stretáva s oštepom.
Drží ho v rukách žena, jej dlhý cop sviští vzduchom ako bič, bojuje ako Amazonka. Tiež má bielu tuniku. Pripomína Samove počítačové hry. Aj ju poznám. Býva u nás v bráne, má malého maltezáka a chodí v krásnych kostýmčekoch a na vysokých podpätkoch. Neverím, že vie bojovať.
Teraz však vyskočila do vzduchu, vyššie ako by som povedala, že je možné, otáča oštep v rukách. S hlasným “Vííí!” sa vrhá na Sama, teda nie na Sama, na bojovníka, čo vyzerá ako Samo. Bojujú v rýchlom slede, vzduch sa plní ich krikom a údermi zbraní. Žeby riešili susedské konflikty? Uvažujem, keď sa už trochu spamätám.
Nado mnou sa ozve spev. Trochu vtáčí, trochu ľudský, pozriem sa hore a vidím ako moja tohtosvetová dvojníčka balansuje na zábradlí a spieva. Pozrie sa na mňa a žmurkne. Trochu pokrčí kolená a skočí dolu.
Jedno, dve, štyri poschodia… koľko treba na to, aby si dievča zlomilo krk a nie nohu?
Asi viac, lebo táto verzia mňa len ľahho dopadne na zem, zdá sa, že vzdúvajúca sa tunika jej slúži ako padák. Pristála priamo predo mnou. V očiach jej iskrí a v pohyboch má panovačnosť. Je zvyknutá rozkazovať? Som aj ja taká?
Dotkne sa ma prstami a tie mnou neprešli, pre ňu nie som vzduch. Prešla dlaňou Rune po hlave. Tá zavrtela chvostom a oblizla jej ruku.
Pozrie sa mi do očí. Usmeje sa. Má rovnakú jamku len v jednom líci ako ja, je ako zle otočené zrkadlo. Je ako ja. Je mnou. Je mnou, aká neexistuje.
Skloní sa k môjmu uchu, moje vlasy sú jej vlasy a v hlave sa mi ozve: “Pozri sa na policajta.” Neviem, či mi to len zašepkala, alebo sa naše myšlienky spojili.
Odrazí sa od zeme, skáče do vzduchu. Jedno poschodie, druhé, tretie, letí vyššie ako jej balkón, môj balkón, náš balkón. Zastala na streche. Ešte raz mi máva a zmizne na druhej strane domu.
Utekám po ulici, chcem ju ešte raz vidieť. Divokú, sebavedomú, bez hraníc. Takú ako búcha moje srdce. Inak ako vyzerám navonok. Tichá. Poslušná. Fádna. Ale vovnútri viem lietať. Ako ona.
Runa sa mi na rukách roztrasie a trochu zakňučí. “Čo sa deje?” pýtam sa jej a stále sa obzerám či ju nezahliadnem.
V sivej hmle zasvietia zelené oči. Roztrasiem sa aj ja.
Z oparu vystúpi vychudnutá postava, kĺby ako hrčovité korene, skrivená ako vokáň na ô, čierne ruky sa nartiahnu dopredu, najprv pravá, potom ľavá, potom chudé nohy. Pokrýva ho tmavý porast. Je to človek? Je to vlk? Nechcem sa pozrieť do tej tváre, čo keď aj táto bude moja?
“V mene zákona, ustúpte!” skríkne vedľa mňa hlas, prebehne popri mne a vyhne sa mi, vidí ma. Alebo nie? Má bielu tuniku ako všetci ostatní tu a v rukách drží čiernu baterku. Namieri ju na vlkodlaka a šťukne gombík. Čakám svetlo, veľké, ohromujúce, zakryjem si oči skôr ako šťuknutie doznie.
Nič také sa nedeje. Keď otvorím oči, vidím, že ž baterky vychádza mdlá žiara a zdalo sa, že čím je bližšie k baterke, tým je mdlejšia.
Vlkomuž zavýja. Krčí sa pred slabým svetlom ako pred reflektorom, padá na zem, chúli sa do klbka, trhá sebou. Chlpy mu opadávajú, pokrútené končatiny sa vťahujú dnu, až kým na zemi neostáva malé dieťatko s ružovými líčkami.
Zniekadiaľ prišla žena s malým maltezákom. Oštep už nemá, drží len bielu šatku, balí do nej bábätko.
“Ššššš,” hovorí, “spi sladko, zajtra začneš odznova.”
Akoby to hovorila mne.
Tiež chcem začať odznova. Chcem ísť domov. Doteraz som na to nepomyslela, ale teraz chcem ísť domov. Otočím sa prejdem hmlovou ulicou. Nikto ma nezastavuje.
Trh už skončil, kde bola hlasná vrava a krik je teraz ticho, prázdne stánky, pach oleja a kde tu na zemi opražený oranžovo-ružový kvet z pagaštanu konského. Prejdem pod blikajúcimi žiarovkami popod nápis “Posledná ulica č. 31”. Hore po schodoch. Poklop nado mnou sa dá ľahko otvoriť a odtláčam ho a vyjdem von.
***
Stála som na rušnej ulici, slnko mi svietilo do očí. Musela som párkrát zažmurkať, kým som si zvykla. Dom vedľa mňa som poznala, ale nebol to môj blok. Hranatá tabuľka hlásila Posledná ulica a čislo pri bráne bola jednotka.
Neviem ako som prešla celou ulicou. Rýchlo som pozrela na mobil. Odľahlo mi, keď som zistila, že som vonku len hodinu.
Položila som Runu na zem. “Prejdi sa aj ty,” povedala som jej a so stonom som vystrela ruky. Poriadne ma boleli.
Kde som to bola? Čo sa stalo?
Stretli sme ho v polke ulice. Kráčal po chodníku v uniforme, čiernu baterku mal zastoknutú za pásom. Na tvári mal prísny výraz, no vedela som, že sa každú chvíľu usmeje.
Predstavila som si, že sa rozbehnem, odrazím od zeme tesne pred ním a vyskočím až na vrchnú vetvu javora nad ním medzi veveričky a straky. A on na mňa zasvieti temnou baterkou, ale na mňa nebude fungovať.
Prišla som bližšie a skôr ako stihol čokoľvek povedať som povedala: “Nerobím nič ilegálne.”
Usmial sa až mu v očiach vybuchli ohňostroje.
Vravela som, že prechádzky so psom sú tá najlepšia časť.

Baška

Baška
Zdravím, volám sa Baška. Bývam v kúte sveta. Ak by som bola strom, bola by som vŕba. Taká, čo pod ňou ľudia sedávajú a hovoria svoje príbehy. Niekedy si ma všimnú a inokedy nie. Ja ich však počujem a chytám do listov a púšťam ďalej...

Diskusia

8HitBoy
Ahoj!
Ale hej, toto by celkom šlo, ale mám zopár pripomienok. Blondína sa v slovenčine píše s "í", blondýna je česky.
"mal na nohách len trenky" znie zvláštne, prečo ich mal na nohách a nie normálne oblečené? :)
"Nie, nie alkohol, je to pivo. Dosť jasne je to pivo." Rozumiem ako si to myslela, ale aj pivo je alkohol.
"Ale ako nech sa nehnevajú, ale niečo také nechutné nebude môj pes jesť." To "Ale ako" je pocitovo navyše a pôsobí rušivo.
"niektorí držia drevené hrnčeky s pariacou tekutinou" Tu si nie som úplne istý, ale "pariacou sa" by mi znelo lepšie.
Možno je toho viac, toto mi na prvý aj druhý pohľad najviac udrelo do oka.
Nápad je každopádne zaujímavý, veľmi mi pripomína horor Us od Jordana Peela, ktorým si sa možno trošku inšpirovala? Začiatok textu je silný, vtiahol ma do deja a chcel som vedieť viac. Pomerne šikovne si sa pobila aj s rozprávaním v prvej osobe, ktoré ja osobne síce zbožňujem, ale na tomto portáli sa neteší priveľkej oblube. Páčila sa mi hravá bizarnosť príbehu, podľa mňa mal pokračovať týmto Alicka v Krajine zázrakov štýlom a mala si sa na neznámom svete ešte oveľa viac vyblázniť. Ku koncu som začal mať pocit akoby sa ti príbeh rozpadol a nepodarilo sa ti všetko čo si doň vložila uspokojivo spliesť do zápletky a záveru. Škoda, po tom naozaj zaujímavom začiatku bolo pre mňa vyvrcholenie príbehu trošku sklamaním.
Po zvážení všetkých pre a proti som sa napokon priklonil k relatívne dobrému, aj keď nie skvelému bodovému hodnoteniu. Verím že na písanie nezanevrieš a ešte niekedy sa s tvojimi textmi stretneme. Drž sa!
01.11.2021
Goran
Nooo, celkom dobrá poviedka, ktorá by mohla byť naozaj dobrá, ba výborná, keby a) si tam nemala zbytočné chyby, presne ten typ chýb, ktoré vzniknú v náhlivosti a nie sú odstránené pozorným spätným čítaním, prípadne, keď to nedáš ešte niekomu po sebe prejsť a opraviť b) neboli by niektoré výrazy, slovné spojenia a vyjadrenia použité nesprávne - HB spomínal niektoré, za všetko aj ja vypichnem to pivo, asi si myslela "lieh" - lebo pivko je tiež alkohol, a aký výborný :D, napríklad aj píšeš o postave (vlkolaka) ale ešte ju nepomenuješ, pritom použuješ zámeno "ho", správne by malo byť ju (postavu). Takýchto vecí tam je viac. c) Keby si mala pevný plán a držala sa ho, bolo by to lepšie. Áno, niekedy je skvelé nechať sa unášať rozprávaním, je to slobodné, voľné, svieže, ale potom sa môže stať, že na konci poviedky vyjde najavo, že tvorca mal síce pozoruhodný a zaujímavý nápad, ale nevyužil ho úplne, pretože ho nerozviedol, nezavŕšil, neuzavrel, nevypointoval.
Napísané to je na úrovni. Miestami ma potešil vyspelý, takpovediac knižný štýl. Najmä začiatok sa niesol v tom duchu, potom sa Ti to už akoby vymklo trošku spod kontroly. Iné vetné konštrukcie a slovné spojenia ale zas pôsobili mierne kostrbato. Potešil ma tiež milý humor a od začiatku úsmevná nadsádzka, skok z civilného, bežného, kamarátskeho a dôverne známeho prostredia do bizarne fantazijného bol pôsobivý, aj keď si myslím, že normálny občan by si kládol oveľa viac otázok, väčšmi to prežíval a bol podstatne udivenejší. Malo to naozaj až atmosféru Alice... ako ohromne trefne HB poznamenal, skutočne skoro až taká literatúra nonsensu, bláznivá rozprávka pre dospelých, ale akosi sme sa vlastne nič nedozvedeli - čitateľ si nemôže povedať, ako hlavná postava: "Tak teraz to už viem!" Čo to bolo, o čo išlo? Akási alegória na odvrátené povahové črty nás samých - bežných ľudí všedného dňa? Alebo to bolo oveľa doslovnejšie a menej symbolické? Ťažko povedať, ja neviem :) - pýtam sa: vie to autorka?
Tiež sa to, ako dej plynul a hrdinka sa norila čoraz hlbšie do chodby, stávalo neprehľadné a zbytočne sa to vrstvilo - pribudol tam ešte nejaký iný rozmer, nejaká ďalšia realita? To už bolo, podľa mňa, nadbytočné.
Tak či onak, tiež som dal kladné hodnotenie, nekonvenčnosť, pútavý námet a sugestívnu atmosféru tomu uprieť nemožno.
Vypísal som si tiež jedno z najpôsobivejších prirovaní, s akými som sa kedy stretol: "skrivená ako vokáň na ô" :)
01.11.2021
ama_rilla
Mne sa tvoja poviedka vcelku páčila, uznávam, že dej ma upútal, bola som zvedavá, čo sa to vlastne deje. Ako bolo už aj vyššie spomenuté, v texte máš mnoho podivných slovných spojení, ktoré má dosť rušili, neviem, či to bol zámer, či chybička, no pre mňa to bolo rušivé. Inak sa mi ale páčil rozprávačský štýl. Trochu ma sklamal koniec, prišlo mi to také bez pointy, čakala by som možno niečo údernejšie. Každopádne námet sa mi páčil, dej pekne plynul, takže držím palce :)
02.11.2021
Lukáš Polák
Mne začiatok totálne pripomenul "Šikmú uličku" z Harryho Pottera, malo to záhadnú atmosféru aj super vtiahnutie do deja. Keď sa to však rozbehlo, tak som sa v tom kus strácal, bolo toho strašne veľa na malom priestore a človek to nestíhal vnímať. Niekedy je menej viacej - tu to úplne platí. Taktiež na záver by sa zišlo niečo ucelené, ktoré dá aspoň nejakú úchytku pre čitateľa alebo nápovedu na otázku - Čo to bolo? Kde to bola? Inak ma to bavil čítať. Teším sa na ďalšie dielo.
02.11.2021
Veles
Zo začiatku vyzerala poviedka dobre, potom som sa v tom už strácal, hlavne na konci. Niektoré výrazy mi tiež nesedeli, ale to nie je nič strašné. Dúfam že ťa uvidím v ďalšom kole, alebo v PnPčkach.
02.11.2021
Zlodejisnov
Hm, po dočítaní tejto poviedky som dlho nevedel, čo povedať. Šlo to od Everestu po Mariansku priekopu. Skvelé a veľmi pútavé metafory obtekal bežný text, ktorý mnohokrát obsahoval prapodivné kombinácie slov. Čiže zo štylistického hľadiska je tam veľký potenciál, ktorý ale tentokrát nevyplával úplne nad hladinu. Niečo na štýl hanblivej ponorky :D Občas doslova vyskočila nad hladinu a potom hneď ku dnu. Čo sa týka príbehu, prvá časť ma veľmi vtiahla a bol som zvedavý, kam sa to posunie. Druhá časť ale už bola trochu chaotická a záver ani si nie som istý, či nejaký bol.
03.11.2021
maly_dadok
Poviedka na mňa pôsobila veľmi pútavo a zaujímavo. Zaujímalo ma odkrytie záhady Poslednej 31. Trochu mi chýbal akýsi uzavretejší koniec a vysvetlenie, toho čo sa tam v podzemí vlastne odohralo.
03.11.2021
Terry Chrapúňzel
Čítajte rýchlo, kým to nezmažú: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra je pod kontrolou tajného spolku antipsíčkarov, kvôli ktorým v slovenčine nemáme slová "fenka", "venčiť" a "vodítko" (ba dokonca ani slovo hárať, ktoré v poviedke síce použité nebolo, ale dokresľuje závažnosť celého tohto jazykovedného sprisahania). MY PSÍČKARI SA ALE UMLČAŤ NEDÁME!!!!! Budeme tieto slová aj naďalej nebojácne používať, až dokým pánov a panie z JULSu netrafí šľak! :3
06.11.2021
Anitram
Mne poviedka pripomínala Gaimanovo Nikdykde. Páčil sa mi a aj snový koniec. Tiež mi tam však niečo na konci chýbalo.
06.11.2021
Kika sci-fi
Príbeh nieje zlý, začiatok má veľmi bavil ale neskôr mi to prišlo také suché pre mňa. Trošku musíš popracovať aj na farebnosť,myslím na opis krajiny,osôb a atď,aby to bolo viac umelecky napísané. Máš na to,držím palce len sa treba vypracovať.
09.11.2021
Smrtislav Pierko
Záver mi dal jasne najavo, že šlo iba o takú prechádzku čarovným podivnom, čo sa asi najlepšie dá prirovnať k tej spomínanej Alici v krajine zázrakov. Mne osobne sa najviac páčila tá pasáž s čiernym trhom. Malo to takú mystickú atmosféru ako, tiež už spomínaný, Harry Potter. A tak, aby som dal aj nejaký iný názor, tak tá chaotickosť, ktorá nasledovala, mi pripomínala absurdnú tvorbu japonských animákov typu Furi Kuri, kde jednoducho netreba hľadať myšlienku, lebo tam možno ani nie je. Lietalo to tak hore-dole a u mňa to sedí niekde v tom lepšom strede. Rozhodne ma to vedelo zabaviť.
15.11.2021
Baška
Zdravím vás všetkých, ja sa chcem veľmi poďakovať za vaše komentáre. Pripomienky vždy posúvajú dopredu :). Táto vec u mňa vznikla veľmi spontánne a tak som sa ju rozhodla aj spontánne pridať. Teraz spätne by som si radšej dala viac času, najmä na tie preklepy. Ale úprimne sa priznám, neľutujem to, aj keď nabudúce to po sebe prečítam viackrát. Takéto spontánne zdieľanie je pre mňa nová vec a páči sa mi taký ten adrenalín, čo s tým ide. Inak, musím sa vám priznať, máte odo mňa všetci obrovské uznanie. Poviedka nie je celkom môj žáner, lepšie sa mi píšu dlhšie veci - úprimne obdivujem, že dokážete príbeh rozvinúť v poviedkovej forme :). Pre mňa je to občasná výzva :D. Držím vám všetkým palce a posielam inšpiráciu vaším smerom :).
17.11.2021
Goran
Tvoje vysvetlenie je veľmi milé, také ľudské... a spontánne :) ako aj Tvoja próza - dobre si to vysvetlila, ale ja ťa idem teraz VYHREŠIŤ!!! Keď už niečo robím, tak sa to snažím robiť čo najlepšie, no nie? Iste, musí to byť pre radosť, je to aj hra (skoro všetko sa dá vnímať ako hra a výzva zároveň), ale silou mocou sa usilujem podať čo najlepší výkon. Ak len niečo vo výtrysku inšpirácie rýchlo napíšem, nemal by som sa s tým hneď deliť - podhodnocujem ako seba, tak i čitateľa. Iste, všelijakí post post post modernisti by tvrdili opak, ale ja si nemyslím, že experiment stojí nad zveľadenou a prepracovanou formou. Teda poviem, že máš pripravený skvelý materiál na to, aby si ho rozpracovala a upravila, no a to si už neurobila. Uvedom si, že Tvoja próza je teraz ľahko nadpriemerná a rozhodne zaujme. Zamysli sa ale nad tým, že keby si na nej "zamakala", mohla to byť spokojne jedna z najlepších poviedok tohto kola. Prečo to nespraviť? Veď si sama uviedla, že sa treba posúvať vpred.
18.11.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.