Vlčie oči

Na strach sa nedá zvyknúť, ale dá sa prekonať. A keď sa zbavíte strachu je síce stále možné vás zabiť, ale nie poraziť. Jeden chlapec čelí svojej nočnej more. A niečomu horšiemu - more, ktorá prichádza cez deň, a ktorá nie je snom. Aby obstál, bude potrebovať odvahu hodnú šelmy, hodnú vlka.
Podporte scifi.sk
VlČIE OČI
„Naozaj chceš ten náramok?“
„Áno, je perfektný. Páči sa mi, budem to mať ako bonus k desiatym narodeninám,“ odpovedal som.
Otec sa len pousmial nad mojím strategickým uvažovaním a oslovil ju: „Tak ten vás poprosím. Nie ten, ten vedľa. Áno,“ usmerňoval ju. „Je to on, že?“ spýtal sa ma, aby sa ubezpečil.
„Uhm,“ prikývol som.
„Budú to dva doláre,“ povedala Indiánka a akosi udivene zdvihla obočie, keď sa nám zrazili pohľady. Obaja sme ostali trochu vyvedení z miery. Ja jej reakciou, a ona...? Rýchlo som odvrátil zrak a nezdalo sa, že by si otec stihol niečo všimnúť. Už jej podával peniaze a ja som si bral náramok. Plánoval som príhodu pripísať cudzím zvyklostiam a odlišným reakciám tohto národa a vzápätí na ňu zabudnúť, keď vtom Indiánka prehovorila takým tónom, že ju nebolo možné neuposlúchnuť: „Pozri sa mi do očí, chlapče.“
A tie oči sa na mňa dívali a ja som sa v nich strácal. Ale zrejme rovnaký alebo veľmi podobný pocit mala aj ona. Zdalo sa mi, akoby do mojich očí celá spadla, ako keď nešťastník padá do studne. Zamrmlala niečo vo svoje rodnej reči, zažmurkala a potriasla hlavou. Potom už pokračovala angličtinou: „Tvoje oči. Máš v nich jantár.“
S otcom sme sa na seba nechápavo pozreli a priznám, že sme boli riadne nesvoji (či aspoň ja som bol).
Uvedomila si, že nerozumiem a preto sa ponáhľala s vysvetlením: „Vieš, kto má v očiach jantár?“ A bez toho, že by čakala na odpoveď, ktorá nemohla byť iná ako záporná, doplnila: „Vlk.“ A potom ešte raz zopakovala: „Vlk.“
„U ľudí je to zriedkavé,“ doložila. „A náramok, čo si si vybral – to je vlčí náramok. Náhody nie sú. Vlk je tvoje totemové zviera. Možno máš bielu kožu, ale tu,“ dotkla sa mi hrude skôr než som stihol uskočiť, „si Lakota. A na slnku ti po čase nakoniec aj tá pokožka stmavne,“ dodala so smiechom.
„Nikdy ten náramok nesmieš sňať. Nikdy, počuješ?!“ odrazu sa jej hlas zmenil a nabral hrozivú výšku. „Keď ho budeš mať na ruke, vlk ťa ochráni,“ dokončila už takmer pokojným tónom.
Z toho výstupu sme boli obaja, my belosi, zhýčkaní civilizáciou, poriadne vystrašení. To ale nebol koniec. „Bude to päť dolárov, chlapče.“
Vypleštil som oči najprv na ňu, potom na otca.
Ten zo seba dostal: „No dovoľte!“
Zmierlivo a vysvetľujúco, tak ako sa rozprávate s neposlušným a nechápavým dieťaťom zahlaholila: „Za takú veštbu to je primeraná cena, nie?“
„No teda, viete, takto...“ jachtal otec, ktorého týmto úplne odzbrojila.
Ale ja som sa vzchopil a otvoril som vlastnú peňaženku.
„Správne,“ prehovorila, „nech si chlapec zaplatí svojimi.“
Nedokážem presne vysvetliť, prečo som jej bez prieťahov dal svoje posledné vreckové, no viem, že to nebolo pre jej autoritu. Akosi som tušil, že cena je nízka. Že je to skôr cena po známosti – ako sa hovorieva. A to vravím napriek tomu, že sme sa vtedy videli po prvý raz. Sú veci, ktoré majú hodnotu nevyčísliteľnú peniazmi, ani ničím iným.
Chňapla po bankovke ako vrana. Och, áno, vlasy, nos, klenuté čelo a oči ako uhoľ. V tej chvíli som si uvedomil, že som použil správne prirovnanie. Pripomínala mi vranu.
„Ďakujem ti, malý Biely vlk,“ povedala. „Až Biely vlk trochu podrastie, opäť ma príde navštíviť,“ usmiala sa a otočila sa k nám chrbtom. Pre ňu bol rozhovor skončený. Ďalej sa venovala prepočítavaniu celodenného zárobku a odkladaniu suvenírov.
Po niekoľkých krokoch smerom k autu sa otec prebral z tranzu. Táto čudesná epizóda zo záveru nášho výletu na neho zapôsobila očividne viac ako na mňa. „Blázniví Indiáni,“ podarilo sa mu zo seba dostať. „Prešpekulovaní zlodeji. Veď ona ťa ošmekla. Počkaj, idem to s ňou vybaviť. Z decka takto ťahať peniaze!“ i keď bol stále prekvapený, vyzeral pekne nasrdený a v tvári začal naberať odtiene hnevu.
„Nie,“ zastavil som ho.
„Čo?“ spýtavo sa ku mne sklonil.
„Tých päť dolárov, to bola len symbolická cena. Niečo som musel obetovať. Čosi, na čom mi záležalo.“
Otec sa na mňa díval a oči mu vyliezali z jamôk. Neviem či bol viac prekvapený mojimi „dospeláckymi“ rečami alebo tým, že som sa dobrovoľne vzdal toho, čo mi ostalo z vreckového.
„Ja už ničomu nerozumiem,“ povzdychol si otec.
„No poď,“ pobádal som ho, „som hladný ako vlk. Veď ja som vlastne vlk! Nepočul si ju? Ak nedostanem omeletu alebo aspoň poriadny hotdog, tak ťa uhryznem.“ A aby som spečatil svoje slová, zahryzol som sa do otcovho mohutného predlaktia.
Obaja sme sa rozosmiali.
Zvyšok výletu si nepamätám. Nespomínam si ani dokonca, či sme sa po ceste zastavili v nejakej reštaurácii. Ale zrejme hej, domov to bolo totiž niekoľko hodín cesty. A to po diaľnici.
Viem však, že výlet bol super. Všetko bolo super, keď ešte žil otec.
Utekám. Bežím o život.
Za sebou počujem dupot ťažkých krokov, zlovestný zvuk lámaných konárov. Viem, že netvor nepozná zľutovanie. Chce zabíjať. Nepomôže mi, ak si ľahnem na zem a budem hrať mŕtveho. Musím vyliezť na strom. Lenže nízke, slabé stromy, ktoré rastú naokolo, nebudú pre neho žiadnou prekážkou. A veľké, statné borovice sú takmer pol míle ďaleko. Zomriem.
Ach, ja zomriem!
Nevládzem, zakopnem o koreň stromu. A z posledných síl sa otáčam, aby som videl to, čo vidieť nechcem. Aby som hrôzou zomrel prv než do mňa netvor stihne zaboriť tesáky.
Nado mnou sa na zadné nohy vztýči ozrutný medveď. Je to vražedný kolos, no teraz, stojaci na dvoch nohách ako beštiálna karikatúra človeka, je taký veľký, že zatieni slnko. Je jasný deň, ale v jeho tieni niet pre svetla miesto. Reve a od papule mu odfŕka pena. Nie je to grizzly. A ak áno, takého grizzlyho ešte Skalisté hory nevideli. Je väčší než kodiak a jeho srsť je čierna ako bezhviezdna noc. Malé oči horiace temným plameňom hovoria o zlovoľnej inteligencii, ktorá nie je vlastná zvieratám. Nie je to zver, je to démon!
Zakryjem si oči, cítim ako moje srdce zmiera.
Vtom sa s výkrikom prebudím. Som spotený, ťažko dýcham a je mi fyzicky zle. Spánok mi nepriniesol úľavu. Cítim sa ešte vyčerpanejší než som bol predtým, ako som išiel spať. Pokiaľ sa bude táto nočná mora vracať, nenájdem odpočinok. „Pokiaľ bude žiť, nenájdem odpočinok,“ trpko som si pomyslel.
Nemusím byť žiaden psychológ, nemusím byť dokonca ani dospelým, aby som vedel, čo ten neustále sa opakujúci sen znamená. Utekám do sna, aby som unikol. Ale nie je možné sa ukryť. Nemôžem hrať mŕtveho, nedá sa ujsť. Musím sa tomu postaviť, musím...
Nedokážem to. Ujdem.
„Ty sa tomu musíš postaviť!“ hovorím si. „Medzi Indiánmi by si už bol mužom. Muž nemôže ujsť a zanechať druhých napospas netvorovi. Muž musí brániť svoj kmeň. Muž má zodpovednosť za svoju mamu, za svojho brata.“
„Brat, mama!“ vykríknem v duchu a rýchlo sa presvedčím, či som ich nezobudil, keď som kričal zo sna. Mama v spánku stonie. Zatnem päste a do očí mi vhŕknu slzy. Sú to slzy súcitu. Ale ešte väčšmi slzy nenávisti. K tomu netvorovi. K démonovi.
Ublížil mame veľmi? Mame. Mojej mame!
Aj ja som samá modrina. Dokážem ležať len na jednom boku. A prečo? Zabudol som narúbať drevo... To je celé. Niekedy ale stačilo aj menej...
Ale to mi nevadí. Bolesť som sa naučil znášať. No nikdy sa nenaučím znášať bolesť druhých. Zabijem ho. Keď sa ráno vráti ožratý domov, pichnem ho v spánku nožom. Zabijem ho!
Nadránom som na chvíľu opäť upadol do nepokojného spánku. Prebudil som sa na jeho príchod. Strhol som sa. Všetci sme sa strhli. Hneď sme boli dokonale prebratí a zimnične sa chveli. To nielen od zimy. Od strachu. Od strachu, ktorý privolával zimu, od zimy, ktorá prebúdzala strach. Príliš často sme sa budili so strachom. Ale na strach sa nedá privyknúť. Zakaždým som dúfal, že nenastane deň. A deň zakaždým nastal. Keď sa zvečerievalo, bál som sa noci, bál som sa zaspať, aby som nemusel čeliť hrozivému démonovi. Keď sa rozvidnievalo a ja som bdel v očakávaní démonovho príchodu v ľudskej podobe, zúfalo som túžil oddialiť brieždenie, zúfalo som túžil zastaviť čas. Pretože keď na seba vzal ľudskú podobu, bol ešte oveľa horším zverom. Rany opaskom boleli, najmä s tým, čo mal kovovú sponu, ale to bolo nič oproti tomu ako ma bolela bolesť druhých. Mojej mamy a môjho malého brata. Mama mala prázdny pohľad a hovorila čoraz menej, a brat čoraz menej plakal. Vidieť takého malého chlapca tichého a mĺkveho, to bolo niečo desivé a neprirodzené. A ja som vedel, že nepotrvá dlho a zomrie vo vnútri. Zomrie, hoci jeho telo bude žiť.
Ale ja som sa v to ráno triasol aj hnevom. A nenávisťou. Niečo sa vo mne zlomilo. Pohár trpkosti konečne pretiekol. A v tom strach odrazu pominul. Po prvý raz. Prevýšila ho zúrivosť a tá ho celkom vypudila.
Vrátil sa z ďalšej zo svojich nočných pitiek. Bol príšerne zliaty. Ledva sa držal na nohách. Nerozsvietil, lebo v karavane, kde sme bývali, nebola dosiaľ zavedená elektrina.
V šerosvite skorého rána teda dobre nevidel, a sčasti preto, no najmä kvôli tomu, lebo sa tackal a pokúšal sa udržať rovnováhu, sa oprel ramenom o stenu a vlečúc sa pozdĺž nej vrážal do skromného zariadenia, ktoré lemovalo náš jednoduchý príbytok.
Náhle sa zastavil a chvíľu bľabotal ako sa premáhal, aby dokázal správne artikulovať. Konečne sa ten opilecký mrmot premenil na slová, ktorým sa dalo rozumieť: „Prepáč, že nemáme lepší dom, prepáč, že nie som milionár. Prepáč, že som si vzal takú suku a jej dvoch parchantov. Prepáčiš mi to? Prepáč, že pijem, ale vieš, potom vyzeráš lepšie. Aj tento dom vyzerá lepšie. Načo si vôbec dobrá, há? Poď sem! Ja vás naučím,“ skončil svoj nesúvislý a nechutný monológ a začal sa naťahovať za opaskom, ktorý visel zo steny. Za opaskom, čo mal železnú sponu.
„Nie, prosím, aspoň mojim deťom neubližuj, prosím,“ matkin hlas sa zlomil vo vzlykote.
„Poď sem!“ rozkazoval.
Už sa to nedalo vydržať. Vyskočil som a povedal: „Ak sa jej dotkneš, zabijem ťa. Zabijem!“ A nebolo to vyhrážanie, neboli to plané slová. Tak ako som to povedal, tak som to aj myslel.
Muselo to pôsobiť groteskne. Moje slabé a malé telo vyzývajúce na boj toho obra.
Pre neho bolo nepredstaviteľné, aby mu niekto odporoval. Od údivu pomaly otvoril ústa, potom ich ešte pomalšie zavrel. A potom po mne s odpornou nadávkou skočil. Ale bol strašne ožratý. Potkol sa o stoličku, prevalil sa cez ňu a udrel sa hlavou o roh stola.
Nastalo ticho, nedvíhal sa. Pohyboval však perami a bolo vidno, že dýcha. Mechanicky som sa načiahol po nôž. Pevne som ho zovrel...
Mama sa ku mne vrhla a silno ma objala: „Nie, synček môj, to nesmieš,“ opakovala stále dokola. A potom povedala niečo, čo ma vrátilo naspäť do reality: „Ty môj statočný syn!“
Do údov sa mi vlievala slabosť a strach sa opäť hlásil. Bol však tlmený pocitom úľavy, odrazu som vedel, že toto znamená koniec nezmyselného trápenia.
„Sľúb mi, že od neho odídeme,“ povedal som.
A ona odpovedala: „Sľubujem.“
Ale to nestačilo: „Prisahaj na otca.“
A ona bez váhania odpovedala: „Prisahám.“
A ja som vedel, že tentokrát už necúvne.
A potom povedala: „Odpusť mi, synček.“
„Na teba sa nehnevám,“ odvetil som.
Ale akoby ma nepočula, hovorila ďalej: „Prepáč, že som bola taká hlúpa, a že som si ho vzala. A prepáč, že som bola taká zbabelá a neodišla som od neho skôr.“
Vtedy som pochopil, že si bude musieť najskôr odpustiť ona sama.
Mama napokon zavolala tete. Svojej najlepšej priateľke. A taká priateľka je skutočne tou najlepšou akú môže človek mať: „Samozrejme, prídem po vás. Naozaj, nemám zavolať políciu? Si si istá? Samozrejme, môžete u nás bývať dovtedy kým si nezoženiete niečo vlastné. Je jedno ako dlho to bude trvať. Neblázni, Jim proti tomu nebude mať nič. Neblázni! Kašli na peniaze, potom mi ich vrátiš. Len mi presne povedz kde vás nájdem. Pekne dopodrobna mi to popíš.“
A nehralo nijakú úlohu, že sa jej mama celé tri roky od bratovej smrti neozvala. Neprekážalo jej, že si do domu nasťahuje troch ľudí. Nevadilo jej, že sa o nás bude musieť postarať. A nič za to nechcela. Spravila to preto, lebo jej na nás záležalo. To bolo celé. A ja jej to nikdy nezabudnem.
Nebývala však vôbec blízko a ak vyrazí aj hneď, bude jej trvať mnoho hodín, kým sa ku nám dostane. A my sme jej nemohli ísť ani naproti. Nemali sme žiadne prostriedky na cestu a pokúšať sa chytiť autostop na okolitých cestách bolo bláznovstvo. V tejto diere dávali dobrú noc líšky. Doslova. Naplánovali sme to teda tak, že v noci, keď bude tá sviňa zase s kumpánmi nasávať, ona príde až sem, do kempu, my potom nasadneme do auta a jednoducho odídeme. Len s tým, čo máme na sebe. A zabudneme na to, čo bolo, nikdy sa za minulosťou neobzrieme.
Pochopiteľne som sa bál, aby sme sa ničím neprezradili, pretože netvor sa mame viackrát vyhrážal, že ju radšej zabije ako by ju mal nechať ujsť. Že ak sa pokúsi ujsť, vezme sekeru a... Tiež som mal obavy, že sa mi bude chcieť pomstiť, že ma hrozne potrestá za moju vzburu. Neodvažoval som sa ani pomyslieť na to, ako s ním prečkáme celý deň. Bože! Jeden deň dlhý ako tri roky. Skoro tri roky nočných môr...
Na moju veľkú úľavu sa však prebral až večer a ani slovom sa o včerajšej príhode nezmienil. Vyzeralo to tak, že si na to nespomínal. Vtedy som si to aspoň myslel. Čoskoro som sa ale mal presvedčiť ako veľmi som sa mýlil.
Pred zotmením sa vytratil von s našimi poslednými peniazmi. Vedeli sme, že sa nevráti skôr, než sa tento deň nepreklopí do nasledujúceho. Ale to už budeme ďaleko...
Pohrával som sa so svojím náramkom a myslel zároveň na minulosť aj na budúcnosť. Myslel som na ten pamätný výlet, na moje desiate narodeniny, i na to, čo nás čaká. Tak rád by som išiel na čínu. Naposledy sme si takto vyšli s rodičmi, keď bol môj brat celkom malý. Nad nami viseli červené lampióny, a keď nám po jedle ponúkli koláčiky s veštbou, otec prvýkrát v živote odmietol. Vedel, že má rakovinu. Nechcel myslieť do budúcnosti, chcel žiť pre TERAZ, pre tú chvíľu, dívať sa ako si mama pochutnáva na pekingskej kačke a jeho mladší syn sa špára vo vyprážanom banáne, a smiať sa na tom, ako sa jeho starší syn pokúša nosom nasať ryžový rezanec.
Vedel som, že jedného dňa, keď nastane môj čas; čas stať sa manželom a otcom, že budem dobrým mužom, ktorý bude ten zraniteľný, nežný zázrak života, v podobe svojej ženy a detí, chrániť pred zlom tak, ako správny záhradník chráni krehké kvetiny pred silným vetrom.
Hral som sa so svojím náramkom a ukolísaný takýmito vznešenými myšlienkami som, premožený únavou, napokon zaspal.
Pomedzi husté konáre presvitajú lúče zapadajúceho slnka. Po temnom lese sa rozlieva červeň, ktorá vyzerá ako hustnúca krv.
Praskajú konáre; niečo veľké sa ku mne prediera. Netvor!
Ale ja so ho už nebojím. Neutekám ani neustupujem. „Tak poď! Poď si po mňa!“ kričím.
Keby mal medveď výraz, poviem, že je prekvapený, lenže medvede nemajú mimické svaly. Príšere akoby len pohasne svit v šarlátových očiach. A vzápätí sa rozhorí plnším, zlovestnejším plameňom. Postaví sa na zadné, týči sa predo mnou v celej svojej impozantnej výške. Pozdvihne predné laby...
Stačí jediný úder a zlomí mi väzy. Stačí jeden švih a pazúrmi ma pretne od hlavy až k nohám. Postačí jeden skok a rozmliaždi ma ako mravca.
– Zabijem ťa na tisíc spôsobov! – revú jeho oči.
A vtedy sa mu prvý raz pozriem priamo do nich. Neuhýbam pohľadom. Môj jantár sa vpije do jeho nachu. Och, nechcem umrieť, kdeže! Ale ani sa smrti nebojím. Už nie. A keď sa zbavíte strachu, nie je možné vás poraziť. Zabiť áno, poraziť nie. Démon vládne strachom, akonáhle mu vezmete jeho zbrane... potom...
Biely blesk sa mihne lesom a udiera do netvorovej hrude. Ten stráca rovnováhu a padá. Zem zaduní a čosi ohavne praská. Ako keď rozbíjate vajce, ako keď sa láme kosť. Suchý zvuk, z ktorého sa vám spraví nevoľno. Medveď si pri páde rozbil lebku o kameň vyčnievajúci z lesnej pôdy. No ešte žije! Majestátny vlk biely ako sneh, pretože to bol môj záchranca, ktorého som zazrel len ako rozmazaný šíp počas letu, zavrčí a ostrými zubami mu roztrhá hrdlo. Belobu nádhernej srsti skropí červeň, taká istá ako bola farba medveďových očí. Vlčí duch sa obzrie, naše oči sa stretnú. Jeho oči sú mojimi! Moje oči sú jeho! Leskne sa v nich jantár. Ak by som mohol povedať, že zviera sa vie usmievať, poviem to. A tým sa so mnou lúči. Navždy?
– Ak ma zavoláš, prídem. Ale ty si už poradíš aj sám. – hovorí.
Otočí sa a odbieha, aby zmizol medzi stromami lesa, ktorého je pánom.
Celkom pomaly a pokojne som otvoril oči, hoci to bol nezvyčajný hluk zápasu, ktorý akoby ešte doznieval z môjho sna, čo spôsobil, že som sa zobudil. Nadchádzal úsvit a v šere skorého rána som videl krčiť sa mamu s bratom na posteli. Boli hore a báli sa. Ja však nie. Zašmátral som po baterke a vyšiel pred karaván. Kužeľ svetla dopadol na netvora. Čupel na kolenách, oboma rukami sa opierajúc o porisko sekery. Z roztrhaného hrdla sa mu po košeli liala krv. Prevážil sa a sťažka dopadol tvárou do ohniska. V rozmetanom popole som zazrel vlčie stopy. Zhasol som baterku a nahmatal svoj drahocenný náramok. Zvuk blížiaceho sa auta ohlasoval známy rapot motora. To má moja teta ešte stále tú kraksňu?!
„Na tvoje desiate narodeniny dostaneš niečo špeciálne,“ hovorím svojmu bratovi, „kúpim ti pravý indiánsky náramok.“
Oči mu zasvietia nadšením. „Budem mať taký istý ako máš ty?“
„Taký, ale iný, podobný. To bude záležať na tom, aký si vyberieš.“
„Chcem presne takýto!“ dušuje sa.
„Uvidíme,“ odpovedám mu s úsmevom.
Stánok je stále na tom istom mieste a pri ňom je tá istá Indiánka. Akoby tých sedem rokov vôbec neuplynulo. Zdá sa, že vôbec nezostarla.
„Bál som sa, že tu nenájdem ani stánok, ani vás,“ oslovím ju.
„Pché, tento stánok tu bude stáť dávno po tom, čo vaše veľké mestá na východe zaleje more. A ja sa tiež tak skoro nechystám na odchod,“ rozčertila sa. „Ale povedz, mladý muž, my sa poznáme?“
Pozdvihnem ruku s náramkom. „Ja som malý Biely vlk.“
Nedúfam, že si spomenie, ale zdá sa, že som ju podcenil. Nahne sa ponad stôl s rozloženými suvenírmi, nakloní hlavu, pozrie sa na mňa jedným okom a premeria si ma od špičiek až po končeky vlasov presne ako nejaká zvedavá a všetečná vrana.
„Už nie malý. Si veľký Biely vlk,“ povie. „Bol si tu s otcom, pamätám si ťa.“
„A teraz som tu so svojím bratom.“
Prikývne a vyzve ho: „Tak ktorý sa ti páči, chlapče?“
Bratov zrak blúdi až sa zastaví na jednom z nich. Neodvažuje sa však vypýtať si ho. Chcem ho posmeliť, ale neviem na ktorý presne mu padol zrak. Vie to však Indiánka. Vyberie z hŕby jeden, veľmi pekný, povedal by som, že až milo pôsobiaci, no pomerne nenápadný. „Je to tento, však?“
Brat len dychtivo kývne hlavou.
„To je myší náramok,“ sprevádza vysvetlením jeho voľbu.
Môj malý brat vyzerá trochu sklamane a Indiánka to vycíti: „Čože, čože, chlapče, nepáči sa ti?“
„To nie, ale viete, prečo tiež nemôžem mať vlčí náramok alebo napríklad náramok orla či bizóna?“
„Tak pozri, chlapče, ty si asi neuvedomuješ aká je myš úžasným zvieraťom. Obratná, šikovná, vynaliezavá, zo všetkého sa dostane. Kto nakoniec vždy zvíťazí? Tom alebo Jerry?“
Rozosmejem sa a poštípem svojho bračeka do líca. Ten tiež vyprskne a náramok vďačne prijíma. „Ja sa volám Jerry,“ hovorí jej so smiechom.
„A že ma to neprekvapuje, Smejúca sa myš. Ja som Skákavá vrana, teší ma,“ predstavuje sa mu.
Tí dvaja sa smejú tak až im do očí vbehnú slzy. Mne ich tiež pár spadne na zem, ale od dojatia. Človek je zvláštny tvor, slzami dáva najavo smútok i radosť. A niekedy potom len výraz očí prezradí jeho skutočné pocity.

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek.

Diskusia

Lukáš Polák
Zaujímavá fantasy poviedka s "folk" prvkami. Čitalo sa to veľmi dobre a po technickej stránke nemám čo vytknúť. Možno jedine ten úsek, kde skoro všetko začalo na "A" a celkovo začínať vetu s "A" nie je dla mojej chuti, ale to je len detail. Vadili mi vlastne len dve veci. Za prvé, tie prechody medzi reálnym dejom a snami boli boli moc "skokové" a občas to zaškrípalo a tým pádom to zabrzdilo plynulosť čítania. Za druhé som neveril brutálnosti toho násilníka, prišiel mi len ako obyčajný pijan z Hornej Maríkovej. Síce píšeš, že je taký a taký, ale nebola tam reálna a drsná konfrontácia s ním, ktorá by ma donútila kričať hlavnému hrdinovi aby od neho ušiel (azda chápeš, čo tým myslím). Alebo som len ja úchyl, čo chce vidieť všade násilie. :D Každopádne, ľahký nadpriemer.
02.01.2021

Goran
Díkes! Áno, tie výčitky beriem, máš pravdu. Určite napríklad s povahou toho násilníka; hodilo by sa to rozviesť, každopádne ďakujem.
02.01.2021

HB
Kvalitná poviedka, cítiť z nej, že rád a veľa čítaš. Po formálnej stránke azda niet čo vytknúť. Tiež by som odporúčal lepšie ošetriť tie prechody medzi reálnym dejom a tými preľudmi, niektoré pasáže som si musel prečítať druhýkrát, nech si uzrejmím kde sa vlastne v deji nachádzame :)
Inak poviedku, samozrejme, hodnotím dosť vysokým počtom bodov. Dobrá práca.
04.01.2021

Goran
Ešte raz ďakujem. K tým prechodom: v originálnom texte sú to oddelené odstavce, ale tu sa to naformátovalo do jednej "masy". Ale uznávam, možno i tak by sa to hodilo ešte nejako výraznejšie odlíšiť.
04.01.2021

Tomáš Staviteľ
Za mňa dosť rozporuplná záležitosť. Forma je na dosť vysokej úrovni, ale predsa len by sa hodil šikovný betaread, ktorý by doladil chybičky krásy (ako napr. opakovanie tej istej informácie, čo robíš dosť často). Osobne na tieto veci nemám dostatočne trénované očko, aj napriek tomu to miestami zarezávalo. Tiež si neviem pomôcť, ale celý úvod na mňa pôsobil strašne umelo a strojene, či už dialógmi alebo samotným opisom deja - ale možno to tak pôsobilo len na mňa :)
Tematicky mi poviedka veľmi nesadla, popravde mi to prišlo dosť na hranici žánru - Zaradil si to do hororu, ale na ten to pre mňa nemalo potrebnú atmosféru. Na fantastiku mi tam zas príde málo patričných prvkov. Z príbehu sa podľa mňa tiež dalo vyžmýkať viac - téma násilia je dosť "silná" na to, aby u čitateľa vzbudzovala emócie sama o sebe, ale presne preto, aká je silná, tak by som čakal že zarezonuje viac. V podstate si nič nepokazil, ale ani k ničomu ráznejšiemu sa neodvážil.
Celkový dojem je ale super a hodnotím nadpriemerne :) Nakoniec, ide o vydarenú poviedku s uhladenou formou na dosť dobrej úrovni :)
06.01.2021

Goran
Myslím, že si to dobre zhodnotil, nemám čo dodať. Iba azda toľko, že rád používam opakovanie - tento literárny prvok mám z rozprávok a ľudovej tvorby, uznávam ale, že opakovanie môže niekedy moment zvýrazniť, inokedy je zas ale nežiadúce, lebo jednoducho nudí.
Žánrovo je to fantasy horor - ale či nie je vlastne každý nadprirodzený horor fantasy - tak trochu dark fantasy? :D Pocitovo mi to najviac sedí do hororu, chápem, že sa s tým nemusí každý stotožniť a chápem aj prečo. No je to tak u mňa subjektívne vnímané.
06.01.2021

YaYa
Skús oddeľovať scény troma hviezdičkami, keď to hádžeš na stránku. Tak sa mi to osvedčilo.
Úvod ma celkom zaujal, ale od prvého sna mi text prišiel trošku slabší. Môže to byť aj moja chyba, ale nedokázala som sa úplne preniesť do príbehu, stále som vnímala, že to len čítam.
10.01.2021

Kei
Príbeh je fajn, úvod neodradil, tajomno v ňom zaujalo a dej viacmenej plynul, možno štipku pomalšie. Povedala by som, že poviedka je určená skôr tej mladšej mládeži, preto nejdem vytýkať trochu výraznjejšiu priamočiarosť. Napriek tomu, že na nič výrazne negatívne som nenarazila, zopár zádrhelov v poviedke je, kvôli čomu som mala na konci dosť rozporuplné pocity. Po remeselnej stránke kazí text časté opakovanie niektorých slov (napríklad oči) a nadužívanie zámen. Síce by sa to dalo ospravedlniť - príbeh podaný v prvej osobe je vlastne prejavom chlapcových myšlienok, on môže patriť k takým ľudom, ktorí reálne zámená nadužívajú, ale je to len barlička. Tu bol priestor zvoliť chlapca, ktorý aj v mysli adresuje presnejšie a neobsiahne celý svet zámenom "to". Používnie prvej osoby nie vždy sadlo - príklad: Ak si dvaja padnú do očí, vidia to len tí okolo. Teda ak on vnímal, že padá, je pohlcovaný jej očami, len ťažko by si uvedomil, že je to vzájomné. Veta - Zdalo sa mi, akoby do mojich očí celá spadla...- by fungovala s rozprávačom v er-forme. (plus ešte pár ďalších momentov) Tým nechcem povedať, že je zle zvolené rozprávanie, tá prvá osoba sa k príbehu celkom hodila.
Čo mi celú dobu vŕtalo v hlave bol vek chlapca. Keď dostal náramok, tak mal 10, to bolo okej. Ale neskôr pôsobil tak zároveň detsky a zároveň jeho myšlienky pôsobili... normálne dospelo, nie ako predčasne dospelé deti.
Stredná časť mi prišla ukončená tak narýchlo - prišla teta na aute, ale mŕtvolu už neriešili? Iste, časť sa dá ukončiť aj tak, že niektoré veci zostanú nevypovedané, alebo nie sú podstatné, či sa dajú domyslieť, ale tu scéna pôsobí zhurta a useknuto, nie ukončene. V štýle - tu máš, čitateľ, koncentrované rozuzlenie, zožer si ho. A možno dôvodom ani nebude tá mŕtvola, teda predpokladám, že zomrel, ale taká samozrejmosť, stalo sa to ako bežná vec... či kombinácia týchto a ďalších drobností. To že nasleduje záver, z ktorého je zrejmé, že sa od otčima dostali preč, pocit "nie je to zlé, ale ALE" neodstráni.
Mimochodom, zaujímavým experimentom by bolo napísať túto poviedku s dospelou hlavnou postavou a o čosi razantnejšie, mohol by z toho byť aj dobrý horor.
12.01.2021

Goran
Ďakujem za veľmi podnetné pripomienky a trefné a komplexné zhodnotenie. Opäť - je to samozrejme, pravda, čo píšeš. Zámená, ale aj opakovanie istých slov, či časté používanie častíc alebo začínanie vetu spojkou, to sú veci, ktoré sa u mňa v písaní vyvinuli už dávno a pretrvávajú, považujem ich už akosi za svoj štýl, tým nechcem povedať, že to niekedy nemôže pôsobiť v príbehu kostrbato (a zrejme aj naozaj pôsobí). Istá "mládežníckosť" poviedky a nesúrodé detsko-dospelácke myslenie hrdinu určite vyplývajú aj z môjho osobného naturelu. Vždy tvrdím, že autor je viac-menej aj hlavnou postavou príbehu, či už je to dobre alebo zle. Akurát v jednom aspekte sa pokúsim obhájiť: pre príbeh je absolútne nepodstatné to, čo by bolo tým najpodstatnejším z právnej a praktickej stránky v reálnom živote - a teda; čo s mŕtvolou? Rozhodne som nemienil nič "uťať", len mi to prišlo pre príbeh irelevantné. Ak to ale na čitateľa pôsobí useknuto, čo nechcem, musím porozmýšľať ako to prípadne vylepšiť.
12.01.2021

Kei
Ako som písala, problém "s mŕtvolou" nemusí byť presne v tom, čo som písala. Niekedy je ťažké nájsť presný dôvod, prečo určitá časť poviedky škrípe. Vtedy má človek tendenciu pomyslieť na to prvé, o čo v texte zakopol, keď si uvedomí, že niečo je off. Mne sa to stalo pri tom prechode od mŕtvoly do druhého odseku. Svoju úlohu zohralo aj to, že vizuálne tieto časti nie su oddelené, fakt chýbajú hviezdičky. Z malej časti to môže byť tým, čo som písala, že tú mŕtvolu neriešia, ale to riešenie nemusí byť fyzické, že ju majú spáliť a zakopať, či volať policajtov. Aj keď to mi napadlo ak prvé. Keď sa zamyslím viac a rozleží sa mi môj vlastný prvý dojem v hlave, tak problém dostáva iný fokus - nie sú tam žiadne emócie, ani úľava, ani hnev, ani zhrozenie, ani zlosť, že k čomu ho dohnal. Prežíva to asi ako čistenie topánok.
A problém môže byť čiastočne aj v tom, že sa situácia s netvorom - nočný útek - opakuje...
Čo sa týka štýlu, tak áno, poviedka má svoj štýl, ja ho volám kamarátsky. Lebo je dosť dobrý na to, aby kamaráti dielko pochválili. Aby autor mohol spraviť krok ďalej, v prvom rade si musí pár vecí o štýloch uvedomiť a naučiť :)
12.01.2021

Dzany
Pre mňa to bolo určite fantasy, hororu som tam zachytila tak pomenej, ale možno som len otrlá z čítania všelijakých textov :D. Nápad sa mi páčil, aj rámcovanie príbehu kúpou náramku bolo fajn, takéto formálne veci ja mám rada. :) Ale aj keď je z textu cítiť, že veľa čítaš, mne sa však poviedka čítala veľmi ťažko a dosť dlho som premýšľala, čím to môže byť. Prišla som na niekoľko vecí: 1.) striedanie prítomného a minulého času v rozprávaní ti podľa mňa sem tam ušlo. Napríklad pri prvom sne po prebudení a potom aj v závere. Tyran zomieral v minulom čase, ale potom už zrazu rozprávaš bratovi v prítomnom. To ma extrémne zmiatlo a doslova som pátrala po tom, kde sa lámu scény a ako to vlastne je. 2.) dialógy sú dosť ťažkopádne a veľakrát hovoria niečo, čo vôbec nepotrebujeme počuť - napríklad teta hlavného hrdinu v telefóne, ktorá sa pýta, či netreba zavolať políciu - tú sme vôbec nemuseli počuť, rozprávač nám aj tak všetko povedal namiesto nej. Alebo otec na parkovisku, keď sa rozčertí. A na druhej strane v opisoch si dosť úsečný, človek musí čítať naozaj pozorne, aby si všetko všimol - ale to nie je na škodu, to je skôr dobre, aspoň za mňa. :) Len keď čitateľa odradíš nič nehovoriacim dialógom, ktorý nie je podstatný, tak si potom nevšimne dôležité veci v ďalšom rozprávaní. 3.) Delenie odsekov - nielen čo sa týka sna a ostatného deja, ale aj čo sa týka výrazných zvratov/udalostí v deji. Tie si veľakrát zaslúžia, aby začínali v osobitnom odseku. napríklad smrť netvora je utopená v dosť dlhom bloku textu - a ja som si ju na prvýkrát vôbec nevšimla! :-o A ešte len tak vo všeobecnosti, trochu som tiež bola zmätená z toho veku rozprávača, ktorý znie príliš dospelo. Ako keby sa mu to stalo pred tisíc rokmi a teraz rozpráva len akúsi dávnu spomienku, ktorá mu preletela v mysli - tak som si to aj predstavovala a napokon som zistila, že má len (ak dobre rátam) 17 rokov. Na taký vek bol (okrem výrečnosti a archaických výrazov, ktoré nemá americký redneck odkiaľ vedieť) značne patetický - čo sa síce môže skryť v rozprávkovom štýle rozprávania, ktorý si zrejme chcel navodiť, ale z toho ma zase trochu vyrušili opisy mimického svalstva medveďov. Čiže je dobré si vybrať. :) No a na záver už len to, že časť, keď sa pokúšajú utiecť a nestihnú to/nedá sa/prichytí ich netvor a pod. mi tam vlastne celkom chýbala. Napätie sa tu nedostavilo a ja som nemala komu fandiť. A ozaj, niekedy pozor na výrazivo, lebo pri vete: Otec sa na mňa díval a oči mu vyliezali z jamôk. som si to predstavila zrejme príliš farbisto. :)
14.01.2021

Goran
Aj Tebe veľmi pekne ďakujem za podnetnú spätnú väzbu. Len niektoré veci na vysvetlenie - nie, nehájim sa za každú cenu, sú to vždy briskné a dobré postrehy, čo ste mi dali - hlavný hrdina je aký je... lebo JA :D preto je zároveň dospelý i detský, racionalistický i romanticko-patetický, uznávam, že málo násťročných by ale bolo takých, hej, nepôsobí to realisticky. Tie nešťastné odseky... vo worde to vyzerá inak, tu sa dosť "zdrclo" dokopy :D. Prítomný čas je v závere schválne, má sprítomňovať, navodiť pocit súčasného diania, no po prvom sne som ho tam dal omylom :O a vôbec som si to neuvedomil - moja chyba! Si veľmi pozorná čitateľka, to len kvitujem. K ostatnému nemám pripomienky, naopak, to ja ďakujem za pripomienky!
14.01.2021

xius
Paci sa mi ako pises. Nenudim sa pri volbe slov a opisov, ktore pouzivas, je to fun citat a nezakopavam o dialogy ci stylistiku! Opakovanie, ani vety s "a" na zaciatku som si ani neuvedomil, sadli mi uplne. Obsahovo to bol tak trochu utok na city, navyse som sa cely cas bal, kedy zacnu lietat koncatiny alebo oci. Ta smutna sceneria rodiny, ktora trpi dala tusit nejaky sialeny zvrat.
Nakoniec teda neprisiel a ja som si celkom rad vydychol. :) Ale na druhu stranu to cele vyznieva trochu do prazdna. Privela je len naznacene, primalo sa v texte naozaj stane. Mozno si nas chcel setrit? Mozno si sa vycerpal tym budovanim obrazov z pismen a ozaj zaujimavy dej sa tak nejak rozpustil pomedzi to. Mozno moj pet peeve, ale nie som nadsencom vyuzivania fantastickych klise. (tajomna indianka/vedma, motiv vlka/medveda) Da sa to urobit sikovne, ale istejsie byva od nich upustit.
Stale parada! Len by to chcelo viac zaujimaveho nielen vo forme, ale aj zapletke a jej rozuzleni. Drzim palce. :)
14.01.2021

Goran
Aj Tebe veľmi pekne ďakujem za briskné a trefné zhodnotenie. Viacerí z Vás majú veľmi dobrý postreh, čo iste vyplýva z toho, že majú veľa načítané (a pravdepodobne aj napísané) a vedia to dobre posúdiť s nadhľadom, čo sa získava len kombináciou skúseností a vkusu. Rád si čítam komentáre pod všetkými poviedkami a klobúk dolu pred Vami. Máš úplnú pravdu, že mám istý problém s klišé prvkami vo svojich príbehoch. Azda sa snažím o niečo stále platné, archetypálne, ale i to ide zakomponovať do "storytellingu" originálnejšie, uznávam. Takisto tá istá dejová úspornosť... Ďakujem za komentár!
15.01.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.