IDDQD

Dúfam, že sa Vám to bude páčiť a mimochodom, názov nie sú náhodné písmenká ;)
Podpor scifi.sk 2% dane
“UKONČI HO!” svietilo na obrazovke klasického arkádového hracieho automatu a Ján s nadšením stláčal kombináciu gombíkov, ktorá vo videohre spustila krvavú animovanú sekvenciu.
Kým Kung Lao klobúkom s hranami ostrými ako britva prerezával svojmu súperovi lebku, k Jánovi pristúpila Anastázia a rukou ho nežne pohladila po temene hlavy.
“Bavíš sa dobre?” spýtala sa ho vľúdne.
“Je to perfektné! Starý Mortal Kombat som na arkáde nehral veky!” nadšene odpovedal Ján. “Prepáč mi, asi nie som najlepší spoločník. Už sa ti budem venovať.”
“To je v poriadku. Som rada, že sa bavíš. A čo iné čakať, keď pozveš hráča na rande do herne?” zasmiala sa potichu Anastázia a vzala Jána za ruku.
Ján mal stále problém uveriť, že nie je v sne. Má rande s nádhernou ženou a dokonca v najlepšej herni, akú kedy videl.
“Sú tu klasické arkádové videohry a konzoly, od starého Nintenda až po súčasné generácie. Je to bomba!” potichu premýšľal “A pozri na ňu! Je nádherná! A ako sa kvôli mne vyfikla!”
Anastázia, očarujúca žena s útlym driekom a havranovo čiernymi vlasmi, ostrihanými na mikádo, viedla Jána za ruku k stolu. Oblečené mala obtiahnuté čierne šaty, tak akurát krátke, aby to nevyznievalo zbytočne vulgárne a zároveň dostatočne zvýrazňovali jej dlhé nohy.
Ján bol jej presný opak. Nemotorný valibuk s nadváhou a neposlušným hniezdom hnedých vlasov na guľatej hlave. V nej zasadené dve prasačie očká a neistý, plachý úsmev.
Keď pristúpili k stolu, Ján ako správny gavalier usadil Anastáziu. Odtiahol, aj prisunul jej stoličku a až potom sa posadil on.
“Včera mi napísala na zoznamovacej aplikácii a dnes tu s ňou sedím na najlepšom rande na svete. Neuveriteľné!” prebehlo mu hlavou, kým si sadal.
Ako večera ich na stole čakali lazane s mletým mäsom, pestom a syrom.
“To je moje najobľúbenejšie jedlo! Presne také, ako robievala moja mama. To nie je možné!” prekvapene a s obrovským úsmevom na tvári zvolal Ján.
“Teší ma, že som sa ti trafila do chuti,” usmiala sa Anastázia a naliala im obom pohár červeného vína. “Čo hovoríš na herňu?”
“Máš to tu super! Aj ten názov je zaujímavý. Digitálna Chalúpka. Má to niečo do seba. Páči sa mi to. Hlavne milá a krásna žena ako ty, čo miluje videohry, to sa len tak nevidí!” prehlásil obdivne Ján a s chuťou sa pustil do lazaní.
“Hry pre mňa v detstve veľa znamanali. Bývala som často chorá a nemala som mnoho kamarátov, čiže to išlo nejako ruka v ruke,” usmiala sa Anastázia a napila sa vína. “Tak som si povedala, že pre podobné deti urobím útočisko. Miesto, kde sa budú môcť skryť a uniknúť pred svetom.”
“To je veľmi pekné, zvlášť v tejto dobe, aby sa človek bál pustiť deti samé von ...” pritakával Ján. “Správy sú teraz plné tých detí, čo zmizli. Aj polícia je bezradná. Strašné!” zakrútil znechutene hlavou.
“Počkaj!” vzrušene vstala Anastázia od stola .“Chcem ti niečo ukázať!”
Keď sa vrátila, v rukách niesla novotou sa blyštiace okuliare na virtuálnu realitu a pár pohybových ovládačov. So šibalským úsmevom kývla hlavou k Jánovi ako znamenie, nech príde k nej.
“To myslíš vážne?” so smiechom zvolal Ján, “Je to to, čo si myslím? Tento večer snáď nemôže byť lepší!”
“Objednala som ich ako novinku do herne. Som zvedavá čo na to ty, ako odborník, povieš,” žmurkla Anastázia na Jána a podala mu príslušenstvo, “Ovládače vezmi do rúk a okuliare pôjdu na hlavu.”
Predtým, ako mu nasadila okuliare na oči, jej ruky jemne skĺzli na Jánovu tvár a nežne si ho pritiahla k sebe. V momente sa ich pery spojili. Najprv letmým, priam hanblivým dotykom, ktorý sa v okamihu zmenil na vášnivý bozk. Jána prekvapilo ako sladko, až opojne Anastázia chutí a ako nadpozemsky a zároveň správne mu to celé pripadá. Celé telo mu zachvátil elektrizujúco pulzujúci pocit. Akoby nastalo prepojenie ich duší a preniesla naňho niečo magicky tajomné zo svojho vnútra. Vo chvíli, keď sa ich pery rozdelili, mu Anastázia stiahla okuliare na oči a Ján sa ocitol v hre.
Zrazu stál uprostred tmaváho lesa zahaleného do hustej hmly. Bola neskorá noc a v diaľke zavíjali vlci. Očividne pred malou chvíľou prestalo pršať, kedže pôda bola bahnistá a na kapradinách po jeho pravici sa ligotali kvapky dažďa.
“Vau, grafika je úžasná! Vyzerá to ako naozaj!” radoval sa Ján.
Korunami stromov nad jeho hlavou preletel kŕdeľ havranov a Ján sebou od prekvapenia trhol.
“Perfektné!” obzeral sa okolo a obdivoval digitálny svet, v ktorom sa ocitol.
Pár krokov pred sebou si všimol v bahnitej pôde kúsky nadrobeného chleba, ktoré začalo vyzobávať vtáctvo. Ako skúsený hráč videohier vedel, že niečo také tam nebude náhodou a rozhodol sa začať s prieskumom lesa smerom, ktorý udávali drobky. Hmla sa dala krájať, čo spolu s praskaním konárov a zvukmi vetra dodávalo na hutnosti atmosfére Jánovho virtuálneho zážitku. Chrbtom mu prebehli zimomriavky. Grafika a zvukové efekty boli totiž na špičkovej úrovni a nemohli sa rovnať s ničím, čo doteraz videl.
Na pešinke pred sebou zbadal ležať dva zajace. Malé huňaté stvorenia s hnedobielou srsťou. Ako sa k nim Ján zohol, všimol si, že jedného z nich trhá v spleti kŕčov. Jemne ich uchopil do rúk a ako ich otáčal k sebe, vytiekol z nich malý prúd krvi.
“Fuj, to je hnus!” zanadával Ján a v šoku mu zajace vypadli z rúk.
Keď ich znovu zodvihol, všimol si pozdĺžne rezné rany na hrudiach oboch malých zvieratiek. Pri bližšom skúmaní zistil, že zajacom niekto vyrezal srdcia a to ho naplnilo znechutením. Ján miloval zvieratá a akákoľvek zbytočná krutosť voči nim, aj keď digitálna, mu bola odporná.
Na zátylku pocítil ako sa dvíha studený vánok, čo mu prišlo zvláštne. Je predsa v hre. To nedáva zmysel. Všetky myšlienky sa ale okamžite vytratili, pretože mŕtvoly zajacov začali neprirodzene vytáčať svoje hlavy k Jánovej tvári. Malé papule sa im skrivili do kŕčovitých úsmevov a pomedzi zuby im vytekala fialová pena. Ich malé oči svietili bordovým svetlom a tichý ruch lesa prehlušil majestátny zvuk hromu.
“Jano myslíš, že máš šťastie? Hlupák, neutečieš z pasce!” zanôtili dvojhlasom mŕtve zajace.
Škodoradostná riekanka sa opakovala a rozliehala celým lesom. Ich hlasy boli tým najviac nervydrásajúcim zvukom s akým sa v živote stretol. Opísať to ako kombináciu zvuku nechtov na tabuli a skučania trpiaceho psa, ani zďaleka nedosahovalo úrovne nepríjemnosti toho, čo Jánovi znelo v ušiach.
Prostredie lesa sa zrazu rozkrútilo do šialeného víru tmavých farieb, čo v Jánovi vyvolávalo nepríjemný pocit závrate. Len tak-tak udržal rovnováhu a zabránil pádu na tvrdú zem. Bizarný kolotoč sa ustálil a Ján sa ocitol v novej scenérii.
Nočný les vystriedal interiér tmavej pivnice. Steny zdobili spletité siete pavučín a police obýval hrubý nános prachu. Na konci miestnosti stála veľká kachľová pec s plechovými dvierkami. Okrem praskania rozpáleného ohňa sa z nej ozývalo škrabanie nechtov a zmes kriku a zavíjania v bolestivej agónii. S prvými opatrnými krokmi k peci si Ján všimol desivé množstvo na podlahe sa povaľujúcich, obhorených kostí. Ľudských kostí. Kostí, pri ktorých bolo už na prvý pohľad jasné, že nepatrili dospelým osobám. Po svojej ľavej strane uvidel prázdnu mrežovanú celu vedľa ktorej sa nachádzala kôpka obschnutých perníkov.
Jánovi sa úzkosťou stiahlo hrdlo a nervozitou roztriasli ruky. Každým krokom smerom k peci mu nohy pripadali ťažšie. Posledný meter mal pocit, že musel vynaložiť všetky zbytky energie, ktorými jeho strachom stuhnuté telo disponovalo. Pred dvierkami vyčerpane klesol na kolená a s vypätím posledných síl ich otvoril.
Z plameňov pece sa vynorila horiaca ženská postava, ktorej ruky sa naťahovali k Jánovej tvári. S každým približujúcim sa centimetrom plamene hasli, až sa zuhoľnatené končatiny dotkli jeho líc. Umierajúca žena sa mu zadívala hlboko do očí a v tej chvíli v nej Ján spoznal svoju matku.
“Pimpo...” sýpavým výdychom ho oslovila jeho detskou prezývkou, ktorou ho volala jedine ona a v náručí sa mu rozpadla na popol.
“Čo to má byť za úchylnú, zvrátenú sračku?!” rozhorčene nadával Ján kým si skladal okuliare virtuálnej reality z hlavy.
Oči mu zaliala tmavá, horúca a lepkavá tekutina voňajúca železom. Rukávom košele si utrel tvár a potvrdil si to, čo už tušil. Jednalo sa o krv. Šokujúcim zistením však bolo, že v dlaniach namiesto pohybových ovládačov drží pahýle detských rúk a miesto okuliarov rozdrásaný hrudný kôš malého chlapca.
Jánovi sa nad nechutným výjavom obrátil žalúdok a jeho obsah skončil na podlahe vedľa neho. Stále na kolenách, trasúci sa kombináciou znechutenia, hnevu a strachu Ján zisťoval, že priestor v ktorom sa nachádza, útulnú, neónmi osvetlenú herňu pripomína minimálne. V skutočnosti sa jednalo o polorozpadnutú barabizňu. Rozbité okná, posprejované steny a deravá strecha. Na miestach, kde ešte pred chvíľou stáli arkádové automaty, teraz na mäsiarskych hákoch viseli mŕtvoly. Ján v ich tvárach rozoznal stratené deti, ktorých fotky v posledných týždňoch ukazovali v každých správach. Znova sa pozvracal.
Utierajúc si žalúdočné kyseliny z pier si uvedomil, že miestnosť naplnila zvláštna zelenkavá žiara a šialený smiech. Asi meter nad ním sa vznášala Anastázia. Ján pochopil, že práve ona je zdrojom tajomného svetla a rovnako aj maniakálneho smiechu. Na mysterióznosti situácie pridávala skutočnosť, že Anastáziu vo vzduchu držali démonické tieňové postavy. Ich telá boli tvorené tmou temnejšou a hustejšou než najtmavší odtieň čiernej, s akým sa Ján za svoj krátky život stretol a rovnaké temno sálalo z Anastáziiných očí. V extatickom opojení pozdvihla ruky k nebesiam a miestnosť sa zvírila v chladnom vetre prenikajúcom do kostí, ba priam až do hlbín srdca. Anastázia sklonila hlavu a svoj prázdny, tmavý pohľad uprela do Jánových očí.
“Maličký Ján...” miestnosť naplnil vysoký, piskľavý hlas patriaci tejto novej podobe Anastázie. “zo srdca ti ďakujem za naše malé intímne rande. Dovoľ mi konečne sa ti formálne predstaviť.”
Hlboko sa predklonila a venovala mu úškľabok plný šialenstva s malou štipkou zvodnosti.
“Dejiny ma poznajú pod mnohými menami. Zapísané v legendách a potichu šepkané v tme na výstrahu deťom pred spaním. Lilith, Yaga, Jezábel, Jenny, je ich toľko!” vyštekla zo seba.
Tiene Anastáziu roztočili do desivého víru vetra, bleskov a jej šialeného smiechu. Ján skamenený od strachu sa márne snažil pochopiť a logicky vysvetliť situáciu v ktorej sa práve ocitol. Len tak, tam kľačal s otvorenými ústami a svojimi malými prasačími očami sledoval stvorenie, ktoré ešte pred chvíľou považoval za ženu svojich snov.
Anastázia zostúpila pred Jána. Zelenkavá žiara sa stratila, tieňové postavy sa rozplynuli a dokonca aj do očí sa jej vrátil jas a život. Vietor a blesky sa ukludnili a miestnosť sa znovu premenila na herňu. Nikde žiadna krv, ani telá. Len hracie automaty a osvetlenie z neónových nápisov na stenách. Anastázia nežne pohladila roztraseného Jána po tvári a venovala mu vrúcny ukľudňujúci úsmev.
“Pre teba som ale Anastázia, však?” preniesla sladkým nevinným hlasom.
Zmätený Ján len pokýval hlavou na súhlas.
“Tvoja malá Anastázia,” usmiala sa a naklonila sa k Jánovej tvári tak blízko, až sa jej pery takmer dotýkali jeho ucha.
“Vieš, aký je význam mena Anastázia?” zašepkala potichu “Vzkriesená. A presne to aj som, nespočetne krát znovuzrodená, nesmrteľná, prastará a mocná.”
Jej šepot sa menil v krik. Znova sa zdvihol vietor a miestnosť opäť nadobudla svoju hrôzostrašnú podobu. Ján ticho zalapal po dychu, keď si všimol, že aj Anastázia sa zmenila. Už to nebola tá prekrásna mladá žena, ale na kosť vychudnutá starena s riedkymi bielymi vlasmi a hnijúcimi zubami. Vrátili sa aj tiene a temnota do očí.
“Moc a večný život rozhodne nie sú zadarmo. Vyžadujú si obete!” vysvetľovala znovu hlasom, z ktorého chceli krvácať uši. “Krvavé esencie nevinnosti. Ale časy sa menia. Deti sa nedajú zlákať tak jednoducho, ako kedysi. Našťastie mi moja moc dovoľuje ovplyvniť Vaše mysle, aby ste videli a cítili to, čo chcem ja. Takáto herňa je veľký krok vpred od perníkov, vykŕmenia a upečenia, nemyslíš?”
Anastázia opäť nabrala svoju mladistvú formu. Temnota v očiach však ostala nezmenená.
“Keď už spomínam moje kulinárske schopnosti...” nechala vetu visieť vo vzduchu a len sa veľavravne pozrela smerom k stolu s lazaňami.
“Nie!” zastonal takmer bezhlasne Ján uvedomujúc si nechutnú skutočnosť.
Opäť sa pozvracal.
“Prečo ja? Nie som dieťa! Čo s tým mám spoločné?!” obrátil sa so slzami a beznádejou v očiach na bytosť menom Anastázia.
“Malý, naivný Ján,” zasmiala sa úprimne “V skutočnosti si nevinnejší než niektoré tie deti. Ako vravím, doba sa zmenila, a nie len lákanie obetí musí byť rafinovanejšie, ale tak isto aj zametanie stôp. Polícia, technika, internet, kamery, ... Žijeme pod lupou a kopa mŕtvych detí vyvolá otázky, ktoré musia byť zodpovedané. Keď sme sa spojili bozkom, darovala som ti kúsok zo mňa. Vďaka tomu všetko, čoho som sa dotkla, nesie tvoje stopy. Už tomu rozumieš? Preto ty! Môj malý obetný baránok.”
Po týchto slovách ustal vietor, blesky a Anastázia aj tiene sa rozplynuli v tme. Na zemi kľačal plačúci Ján obkolesený bezvládnou kopou tiel nevinných detí. Tragický obraz osvetľovalo len modré blikanie približujúcich sa policajných majákov.
*****
Bol to jeden z najrýchlejších procesov v dejinách súdnictva. Únosy, obmedzovanie osobnej slobody, vraždy prvého stupňa a kanibalizmus. Média sa na tragédii patrične priživili a verejnosť Jána pochopiteľne, nenávidela. Nepomohli posudky psychiatrov, ani katatonický stav obžalovaného. Sudca to považoval len za vypočítavé divadlo na dosiahnutie sprostenia viny v dôsledku nesvojprávnosti. Priame dôkazy nájdené s obžalovaným na mieste činu tvorili jasný obraz. Kombinácia tlaku verejnosti a skutočnosť, že proces prebiehal počas volebného roku spôsobili, že každý volal po krvavej spravodlivosti. Bola zákonne udelená výnimka a súd vyhlásil prvý trest smrti za posledných niekoľko dekád.
Ján bol usadený do kresla smrti a súdny zriadenec mu začal uťahovať popruhy na rukách. Za bezpečnostným sklom sa zhromaždili novinári a niekoľko rodín pozostalých. Zlomení otcovia s očami plnými sĺz a nenávisti, objímali plačúce matky čakajúce na vykonanie spravodlivosti pre svoje deti. Vykonávateľ rozsudku pripravil smrtiacu injekciu a priložil ju k Jánovej ruke. Zmierený so svojím osudom sa naposledy rozhliadol po cele smrti. Ján stuhol, keď jeho pohľad našiel medzi divákmi mladú, krásnu ženu s čiernymi vlasmi, upravenými na účes mikádo. Ich oči sa stretli a bytosť, ktorú poznal po menom Anastázia, sa doširoka usmiala a zvodne naňho žmurkla. Vykonávateľ rozsudku pomaly stlačil piest striekačky a jed vnikol do Jánovho krvného obehu. Anastázia sa so spokojným výrazom na tvári pohrúžila do čítania brožúrky s názvom “Detské letné tábory”.

10Geek

10Geek
My name is my name

Diskusia

YaYa
Celkovo sa mi páči ten nápad spojenia virtuálneho sveta a rozprávky. Hororová atmosféra ti ide. Z čítania občas vyruší nešikovné slovné spojenie ako havranovo čierne vlasy, pocit závrate či nejaká slabšie sformulovaná veta. Koniec nesedí do slovenských reálií, keďže trest smrti by nebol možný ani v takomto prípade. A nesedia mi tam ani lasagne s pestom ako typické jedlo od slovenskej mamky, čo by si pamätal z detstva. Hoci zvyčajne sa odporúča pravý opak, táto poviedka by vyzerala logickejšie, keby bola zasadená do amerického prostredia a Ján sa volal Johnny.
04.09.2020

HB
Ahoj! Horory mám veľmi rád, rovnako aj staré hry, ktoré spomínaš a na ktoré sa odvolávaš napr. už aj názvom. Tvoja poviedka sa čítala veľmi fajn, oceňujem dobré delenie textu, dalo sa v ňom vďaka tomu dobre orientovať. Osobne mám ale zopár návrhov, ktoré by mohli poviedku urobiť ešte lepšou.
Pomerne neprirodzene na mňa pôsobili niektoré slová. Pokojne si mohol použiť legendárnu hlášku "FINISH HIM" a namiesto "zoznamovacej aplikácie" to mohla byť pokojne "zoznamka", hovorovejší štýl by tu úplne sedel. Ver mi, viem o čom hovorím, často mám s týmto tiež problém a vie tomu veľmi dopomôcť dobrý betareader.
Takisto mi pomerne pofidérne znie slovné spojenie "havranovo čierne vlasy", ešte som to tak nikde nevidel použité. "Sípavý" nie je vybrané slovo :)
Čo sa týka formy, veľmi oceňujem atmosféru, ktorú si navodil, ak je názov referenciou na DOOM, musím povedať, že som ho tam reálne miestami cítil. Čo ale mne osobne sedí oveľa viac v horore je akási striedmosť. Hororová atmosféra má akúsi hodnotu saturácie, keď prikladáš a prikladáš a zvyšuješ bizarnosť situácie, niekedy to začne byť až na škodu. S týmto má problém ale veľa súčasných autorov hororov (aj ten najznámejší slovenský :) ) a asi to chce len písať, písať a písať.
Sám by som ale určite podobnú tematiku nespracoval lepšie, preto chcem zopakovať pochvalu. Dávam aj celkom fajn bodové hodnotenie. Tvoje texty sú príjemné a rozhodne sa teším na všetky ďalšie - verím, že sa opätovne stretneme čoskoro pri PnP :)
04.09.2020

cyberstorm
toto bolo dost dobre. Pacilo sa mi spojenie herne a chalupky, uz od jeho nazvu sa dalo cakat wo-co-go. Miestami gramatika, ale ja robim vacsie kiksy.
04.09.2020

10Geek
Ďakujem za spätnú väzbu. Veľmi ma teší že poviedka je prijatá vcelku pozitívne. A úplne radosť mi spravilo že názov poviedky bol pochopený :D áno je to odkaz na DOOM a cheat na nesmrteľnosť. Čo sa týka “Finish Him” ver mi, mal som to napísané v tomto tvare, ale v pnp mi boli vytknuté anglické výrazy tak som to radšej prepísal. Čo sa týka mena tak som zvolil Ján pretoze je to take ľahlo preložiteľné do väčšiny jazykov (John, Hans..) a tiež som ním chcel trochu odkázať na rozprávku bratov Grimmovcov z ktorej čerpám. Za konštruktívnu kritiku veľmi ďakujem a som rad, že na tomto portáli je to práve o tom. Dať si rady a podporiť sa navzájom
04.09.2020

Jan Ťuhýček
Ahoj, 10Geeku. Jsem z hodnocení téhle povídky dost bezradný, protože nemá sice žádné obrovské, z dáli viditelné chyby, ale ještě jí něco důležitého chybí, aby to byla skvělá povídka, a mně se pořád nedaří přijít na to, co to je. Ten námět je dobrý, je tu i plno fajn nápadů (zombie zajíci:)), ale zapracování na mě působí trochu chladně. Při čtení povídky chci něco cítit - bát se, být udivený, být napjatý, pobavit se - to mi chytré popkulturní odkazy (nic proti nim) nevynahradí. V téhle povídce se dějou asi nejhorší představitelné věci, ale nakonec tak nějak vyšumí do ztracena a čtenář pokrčí rameny. Takže za mě rada: míň, ale dýl vařit.
P.S: Trochu jsem se vyděsil, když jsi v komentáři napsal, že jsi něco v povídce udělal jinak, protože ti to vytkli na fóru. Komentáře jsou často užitečné, ale skoro nic z těch pravidel, která se tu zmiňují, neplatí absolutně a je třeba je brát s velkou špetkou soli. Včetně toho mého ;-)
06.09.2020

Matej Klago
Páčilo sa mi to :) Nuž, aj ježibaba z perníkovej chalúpky sa musí prispôsobiť novej dobe, ak chce prežiť :D
08.09.2020

Thessaly
Súhlasím asi so všetkým, čo bolo napísané vyššie. Oceňujem nápad "digitálnej chalúpky", neviem, či to už niekto urobil, ale pripadá mi veľmi originálny. Na druhej strane sú tu už spomínané nezmyselné spojenia typu "havranovo čierne vlasy" a tiež gore scény už idú trochu mimo mňa, možno by som to uhrala trochu viac na taký psychologický horor a menej "nechutností" :) ale to je iba môj osobný názor. Koniec sa mi na jednej strane páči (čakala som, že hlavný hrdina proste zomrie rukou čarodejnice, nie že bude jej obetný baránok), na druhej strane, prečo by tak silná bytosť s nadprirodzenými schopnosťami potrebovala po sebe zametať cestu? :) inak za mňa fajn
14.09.2020

B.T. Niromwell
Začalo to celkom dobre. Máš veľmi vecný štýl, až sterilný štýl písania, s ktorým by sa dal napísať dobrý horor, lenže tu ti to zlyháva pri opisoch, tuto sa zhodujem s Janom Ťuhýčkom, keď vravel, že na neho táto poviedka pôsobila chladne. Namiesto budovania atmosféry cez „show, dont tell“ pomerne lenivo napíšeš, že niečo bolo najdesivejšie, najnepríjemnejšie, ako kedy Ján v živote počul, a čitateľ si má domyslieť. Takto sa ale atmosféra nedostaví, pôsobí to potom groteskne, napríklad pri poslednej vete som sa pousmiala, hoci asi mala byť desivá. Občas pridávaš opisy a fakty, ktoré sú v podstate zbytočné a narúšajú tak textu, napríklad v poslednom odseku: „Ján stuhol, keď jeho pohľad našiel medzi divákmi mladú, krásnu ženu s čiernymi vlasmi, upravenými na účes mikádo.“ Posledný dôvetok s mikádom je ako päsť na oko, i keď to môže byť proste tou kostrbatou vetnou skladbou. Občas máš dosť ťažkopádne vety, ako “Fuj, to je hnus!” zanadával Ján a v šoku mu zajace vypadli z rúk.“ Alebo úplne úchvatné „Ich hlasy boli tým najviac nervydrásajúcim zvukom s akým sa v živote stretol.“ Originálne nápady máš, teraz by to len chcelo zaobaliť do čitateľnejšieho jazyka, možno, trošku protichodne s väčšinou zásad písania, by som ti odporučila trochu sa uvoľniť a poriadne viac sa v poviedke vykecať, vresp. nebáť sa písať tak, ako ti huba narástla :)
16.09.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Niekoľko desiatok metrov za hranicou neúrodných polí sa týčil môj cieľ. Hrad nebol veľký a v mojom svete by v ňom odmietal bývať i zeman. Dalo by sa povedať, že to je prerastená chalupa, ale svoj účel isto spĺňal. Dokonca bol obohnaný vodnou priekopou a prístupný iba po padacom moste, ktorý sa počal spúšťať v momente, ako kôň pochopil, že nie je Kristus a po vode sa tam nedostaneme.
Dúfam, že sa Vám to bude páčiť a mimochodom, názov nie sú náhodné písmenká ;)
Veríte na gravitáciu? Nemyslím tým interakciu medzi dvomi telesami, skôr takú metaforickú, medziľudskú. Niektorí ľudia majú skrátka napísané v hviezdach, že sa majú stretnúť a ovplyvniť navždy svoje životy. Presne tak ako náš hrdina a tajomná stopárka, ktorú stretol v lese počas upršanej noci.
Školská trieda, zložená z tých najpodivnejších príšeriek z celého vesmíru, je spolu so svojou učiteľkou na exkurzii v ZOO. Pani učiteľka dá deťom pred rozchodom za úlohu vybrať si jeden druh, ktorý ich zaujme, a napísať o ňom referát. Snaživá Nelis chce túto úlohu splniť čo najlepšie. Tvor, ktorého si vybrala, je však veľmi zvláštny...
Lesy ukrývajú množstvo temných tajomstiev. Ľudia v ich blízkosti sídlili od pradávna, od pradávna uctievali rôznych bohov, klaňali sa im a prinášali obetiny. Mali svoje zaužívané tradície a rituály, ktoré dodržiavali až si malicherných bohov nepohnevajú a ich nepostihnú tresty pri ktorých môže byť smrť skôr vykúpenie, predávali si ich z generácie na generáciu s úmyslom sa vyhnúť zlému osudu ktorí mohol postihnúť jednotlivca tak ako celú osadu či kmeň. S nástupom kresťanstva boli postupne všetky pohanské kulty vymetené, modly rozbité a spálené, ani na konci neskorého stredoveku však všemohúca železná ruka inkvizície stále nemá dosah všade, tobôž nie na skryté miesta uprostred hustých a tajomných lesov, ktoré tu rástli ešte pred tým ako ľudia začali uctievať slnko a prírodné úkazy. Stredovek je plný povier a jednoduchí ľudia veria hoc akej rozprávke, možno aj vďaka tomu sa oblasti severozápadu Horného Uhorska vyhlo masívne odlesňovanie a rozširovanie osídlenia, ale kov a drevo sú komodity, ktoré ženú pokrok dopredu. Ľudia stále veria rozprávaniu starých materí ale neúprosná potreba materiálu a pokroku zaháňa povery a rozprávky do úzadia. Ale na každej rozprávke je zrnko pravdy.
Predstavujeme vám súťažné príspevky v novom kole výzvy Fantastická poviedka.
Deadline na zasielanie poviedok do prvého kola našej výzvy sa včera naplnil. Na čo sa môžete tešiť?
Fantastická poviedka je znova tu s o čosi zaujímavejšími pravidlami a cenami. Tak čo, trúfate si?
V rámci podpory nových (ale aj ostrieľaných) autorov fantastiky sme na scifi.sk spustili možnosť zapojiť sa do výzvy Fantastická poviedka. Túto výzvu budeme organizovať mesačne a v septembri sa o ňu uchádza trojica poviedok. Ktorá z nich je podľa vás tá fantastická?
Pre poviedkových autorov a autorky tu máme jednu novú výzvu, ktorú spúšťame tento rok: môžu získať hviezdnu odmenu 50 eur, ak ich poviedka presvedčí o svojej kvalite najviac čitateľov v ľudovom hlasovaní. Samozrejme, výzvy má niekoľko formálnych podmienok, ale nie je to nič, čo by ste nezvládli. Takže – hor sa do písania!