Reťazou a mágiou

Čo sa stane, keď sa hranica medzi mágiou a vedou zotrie? A čo keď taký svet padne do prachu? Hlavne však, ako v takom svete prežiť? To sú otázky, na ktoré sa pokúsia nájsť odpovede dvaja zvláštni pútnici, cestujúci skrz ruiny prastarej civilizácie.

Apo
Ilustračné obrázky k spacenews - Koncept - Apo Disclaimer

Suchý vietor sa preháňal sviežimi korunami stromov. Koberec červenej trávy, pretkanej modrými žilami obrastal storočia staré kostry, akoby ich chceli pohltiť vo svojom objatí. Do rozbitých lebiek padalo lístie, sfarbené do purpuru, pretkané rovnako chorobnými žilami ako tráva.

Slnečné lúče sa len s ťažkosťami dostávali skrz vrstvu stromov, čo spôsobilo, že nedokázali ani uprostred dňa narušiť šero, ktoré tu panovalo. Nekončiace ticho nenarušoval jediný zvuk. Spev vtákov, ani ozývanie sa pasúcej sa zvery sem nedoliehalo. Skoro sa zdalo, že ani lístie nešuchoce v silnom vetre.

S ohlušujúcou silou hromu sa okolím rozľahlo prasknutie vetvičky. Niečo prechádzalo prastarou čistinou, nedotknuté zvláštnou letargiou, ktorá tu panovala. A hoci tu boli všetky stromy dávno vysekané, ani sem nedoliehalo slnečné svetlo, blokované korunami tak masívnymi, že korene sem zasahovali z viac než trojmetrovej vzdialenosti.

Pevné kožené topánky dopadali na zem. S každým krokom zanechávali v tráve jasné stopy, podobné tým, ktoré by človek skôr očakával v mokrom piesku. Kilt, zošitý z kusov ľudskej kože vial v silnom vetre, podobne ako vlajka útočiacej armády.

„Nezdá sa mi prirodzené, že by v tak rozľahlých lesoch nebolo počuť nič živé.“

„Keď sa nad tým lepšie zamyslíš, sme zrejme v okolí zrejme jediné dve živé veci.“ Podobne ako kilt, vlnila sa čierna róba, splývajúca na vychrtnutom, vysokom tele, prechádzajúca do kapucne, haliacej tvár vysokého muža v čierny tieň.

V ostrom kontraste vedľa neho kráčal masívny kolos svalov. Odhalenú hruď pokrývali desiatky jaziev, popálenín a čerstvých stehov, čo boli jasné znaky nejedného boja, ktorým tvor pripomínajúci obra pripomínal. Snáď akoby chcel len zdôrazniť svoju neľudskosť, i on si tvár halil, v jeho prípade však maskou tvorenou dvoma časťami látky, zošitými v jeden celok, ktorý narušovali len začernené guľaté sklá, zakrývajúce oči za nimi.

„Bolo by to dokonalé miesto na prepad. Stačí len potichu ležať v tráve a čakať.“

Okolo lesknúcich sa pazúrov, vyrobených zo šedého kovu, sa hmýrilo akési zrnenie, rovnaké, aké bolo možno nájsť okolo celého tela muža v róbe.

„Možno. Ale nemyslím si, že tu niekto je. Najbližšie mesto je až Farghamor, na druhej strane Plání bolesti. Okrem toho nič.“

Pokračovali ďalej, obklopený nakazenými kmeňmi, ktoré tu koexistovali s nepreberným množstvom húb, rastúcich na dreve, v zemi pod ním, a v niekoľkých prípadoch zvláštnych plesní aj na lenivo padajúcich lístkoch.

V jednom bode došli k malému potôčiku, slabo zurčiacemu, no i tak znejúcemu ako dravá rieka, vlievajúca sa do mora. Aj voda tu pôsobila nezdravým dojmom, mäkko pulzujúca ružovkastým svetlom, ktorej pôvodom sa zdali byť rovnako sfarbené škvrny vo vodnom prúde.

„Hm. Obídeme to? Viem, ako vždy nariekaš, keď musíme prechádzať cez vo-„

Prerušilo ho ostré svišťanie, na samej hranici počuteľnosti. Navzdory tomu, že sa zdal byť nemotorným obrom, ladne uhol prilietajúcej dýke, ktorá mu mierila na hrdlo. Oči ukryté za sklá sa pohli, pátrajúc po zdroji zákerného útoku. Vďaka rokom nehynúcej potrebe prežitie netrvalo dlho, než uvidel, čo hľadal.

Medzi listami sa mihal pohyb. Niečo, či snáď niekto využíval hrubé vety ako úkryt, pri čom dokázal i navzdory šialenej spleti dreva bežať nevídanou rýchlosťou, vrhajúc jeden nôž za druhým, všetky mieriace na muža v maske kata. Neminul ani raz, no väčšinu zbraní jeho cieľ odrazil okovami na zápästiach, či sa im rôznymi spôsobmi vyhol. Len raz nedokázal predísť zraneniu, keď mu ostrá čepeľ skončila hlboko v pravom ramene.

S hlasitým vrčaním onen predmet vytrhol a odhodil za seba. Zranenie takého rozsahu by bežného človeka buď kompletne vyradilo z boja, alebo by ho aspoň bolesť zrazila na kolená. V tomto prípade však akoby bežné pravidlá vôbec neplatili.

„Ak dovolíš, dovolím si ho vytiahnuť na svetlo“ rozoznel sa vedľa neho onen jemný hlas, podobný zamatovému záveju.

Ľavá ruka mága sa natiahla smerom k ukrytému protivníkovi. Bolo by na mieste čakať zložité zaklínadlá, či snáď rozľahlé výbuchy exotických farieb a zvukov. Namiesto čohokoľvek podobného sa jednoducho zrnenie sústredilo zo vzduchu okolo tela do ruky, odkiaľ sa následne premiestnila prakticky v jedinom okamihu k svojmu cieľu. Drobné body sa rozostúpili, len preto, aby sa medzi nimi mohla vytvoriť konštrukcia z tmavého železa, nápadne pripomínajúca pazúry z ktorej sprvu vyrazili.

Masa kovu sa pohla, zdanlivo nepoháňaná žiadnou vonkajšou silou. Ako ruka z mäsa a kostí, švihla konštrukcia smerom k svojmu tvorcovi, očesávajúc stromy o ich koruny, lámajúc niektoré menšie vetvy, no hlavne zhadzujúc na zem onoho vraha, snažiaceho sa o životy pocestných.

S obratnosťou rysa sa maskovaná osoba v zelenej tunike dostala opäť na nohy, bežiac so zahnutým nožom v ruke proti postave v kapucni, ktorá práve rušila účinky svojho prvotného kúzla.

Než sa dokázal dostať až na taký dosah, aby mohol bodnúť, do niečoho sa mu zamotali nohy. Padol opäť k zemi, neschopný takej udalosti zabrániť, kvôli hrubej reťazi, ktorou bol spútaný. So šialeným výrazom v očiach, ktorých beľmo bolo pokryté vlásočnicami, vkĺzla pravá ruka ležiaceho pod kabát, kde nahmatal ďalší zo svojich nožov.

Vytiahnuť ho už ale nedokázal. Na krku mu spočinula druhá reťaz, o niečo menej hrubá, no za to pokrytá tŕňmi, ktoré sa teraz zabodávali do mäkkého hrdla. Ako sa snažil oslobodiť, len urýchľoval svoju smrť. Ako s chrapľaním zápasil o vzduch, z rozdrásaných rán sa valili prúdy krvi, spočívajúce ako na prstoch, tak i na steblách pod ním.

„Ehm. Ak smiem, myslím si, že to i...“ Hlas čarodejníka prehlušilo priam obscénne prasknutie v krku, teraz už zohavenej mŕtvoly „stačilo...“

„Nikdy si nemôžeš byť istý, či zase nevstanú. Ako vtedy v Rayvine, keď ti tá žena bez skoro odstrelila hlavu, len čo sme sa otočili chrbtom. A strieľala nohami, ak ti mám pripomenúť.“

Z tieňa mágovej kapucne sa ozvalo povzdychnutie. „Dobre, dúfajme teda, že tentokrát sa to už nestane. Čiže...navrhujem pokračovať v ceste, zostávať obozretný pokúsiť sa zistiť o tomto našom novom priateľovi viac. Súhlasíme?“

„Dobrý plán“ súhlasil obor odený v ľudskej koži. Reťaz opäť omotal okolo odhalenej hrude, kde patrila.

Bolesť z tŕňov zarezaných v koži bola upokojujúca.

Kráčali po vyprahnutej diaľnici, ohlodanej zubom času, i nespočetnými bojmi. Tie sa odohrávali všade, vždy a nebol snáď nikto, kto by sa aspoň v jednom neocitol. V niekoľko metrových kráteroch ležali zhrdzavené vraky áut, plné bieleho prachu. Rovnaký biely prach tvoril rozľahlú pláň, pôsobiaca ešte skľučujúcejším pocitom, než hocaká púšť.

Priamo v strede storočia opustenej vozovky sa nachádzala na pomery tohto miesta rozľahlá dedina, obohnaná hradbou. Očividné bolo, že obyvatelia tohto narýchlo sformovaného opevnenia zozbierali šrot z okolia, ktorý potom použili na stavbu aspoň trojmetrovej steny z opustených áut. Ako však dostali kamión do pozície brány zostávalo záhadou.

Než si mohli masu ocele prezrieť, vyrojili sa na hradbách muži i ženy, mieriac na nich šípmi založenými v primitívnych lukoch. Podľa klepania rúk i zbraní bolo jasné, že sa dvoch prichádzajúcich desili napriek svojej početnej presile. Jediný muž vyhýbajúci sa triaške, s najväčšou pravdepodobnosťou vodca strelcov, zaváhal len nedlhý moment, než sa prihovoril dvom podivným cestovateľom pod ním.

„Haltheren! Mesto je pre takých, ako ste vy, uzavreté!“

Mág spravil krok vpred, aby tak dal najavo, že bude hovoriť on a nie jeho spoločník, ktorý si neodpustil tichú poznámku na rozdiel medzi veľkosťou miesta a jeho štatútom „mesta“.

„Gather traghen, priatelia!“ elektronicky generovaný hlas poslal mráz dole chrbtom i toho najodvážnejšieho muža „som Talemekor z kabalu Torkolos. A toto je Ygridox z kmeňa Gardhacrox. Neprinášame so sebou zlý úmysel, len tu chceme nabrať zásoby a prenocovať.“

Slová ešte zneli vzduchom, keď z hradby priletel šíp. No strelec musel byť obzvlášť nešikovný, keďže Ygridoxa stojaceho s rukami založenými, preletel o viac než pól druhého metra.

Veliteľ obrancov dediny strelil ostrým pohľadom po onom netrpezlivom bláznovi. Mladíkovi stekali kvapky potu po nose pripomínajúcom zobák supa. S očami vypleštenými od strachu opätoval onen karhavý pohľad.

„T-to je...Ardelf počul si ho predsa. Ak je z Gardhacroxu, pobije nás tu všetkých holými rukami!“ Hoci sa snažil hovoriť potichu, neubránil sa zvýšeniu svojho vysoko položeného hlasu.

Ardelf v ostrom kontraste so svojím podriadeným zostával kľudný, hoc na jeho stuhnutej tvári bolo jasné, že i on bol návštevníkmi značne znepokojený. Obrátil svoj zrak späť na Talemekora, pátrajúc po tvári, do ktorej by sa mohol zadívať. Po skoro minúte svoju snahu vzdal, sledujúc radšej malé kovové bodky, rozosiate všade okolo černokňažníka.

„Pokiaľ nie ste banditi, brána Wildhermorgfu je vám otvorená. No len na jednu noc a dobrým dohľadom!“

S tými slovami náhle zmizli luky i so svojimi majiteľmi, jasná ukážka toho, že miestni sú aspoň rýchlymi a tichými protivníkmi. Ani jedno z toho však nijako nezapôsobilo na Talemakora s Ygridoxom, ktorí pokojne čakali na povolenie vstúpiť. To sa im o pár okamihov neskôr naskytlo, keď sa kamión odsunul z cesty, po ktorej mohla dvojica opäť pokračovať.

Za horou hrdze a roztrhaných pneumatík našli niekoľko budov, postavených zo všetkého, čo mali stavitelia práve po ruke. Zle opracované drevo sa tu miesilo s vyblednutým betónom, ktorý sa zrejme nachádzal v úplne inej stavbe.

Ľudia, oblečení vo všetkom od potrhanej vrecoviny až po kvalitné kožené tuniky, si ich premeriavali nedôverčivými pohľadmi, niektorí si dokonca pri pohľade na neprirodzený vzduch okolo Talemakora odpľuli, čo väčšinou nasledoval urýchlený návrat do bezpečia domu. Nikto nechcel, aby sa pohľad tvora ukrytého za čiernymi šatami zastavil práve na ňom.

„Zrejme sa sem ešte nedostali nové názory na mágiu. Snáď sa nás aspoň nepokúsia upáliť. Nepomyslel by som si, že ešte niekedy narazíme na také zaostalé miesto.“ Slovo „zaostalé“ spôsobilo u nejedného prizerajúceho sa zlostnú grimasu, obzvlášť, keď také označenie prichádzalo od polonahého barbara, ktorého jediný kus oblečenia bol navyše tvorený z kusov jeho nešťastných obetí, zošitých do jedného celku.

„Skôr by ma zaujímalo kde sa títo ľudia nabrali. Čo myslíš, spýtame sa v hostinci a rovno sa spýtame aj na miesto s dobrou posteľou?“

„Chrm. Snáď to pôjde bez väčších problémov.“

Hostinec nebolo zložité nájsť, keďže bol jednou z dvoch najväčších budov v okolí. Nie práve zručné opravy stien a okná prekryté doskami vypovedali o bitkách, ktorá sa vnútri museli viac krát odohrať. Nepriateľský zjav nezlepšil ani tmavo šedý dym, stúpajúci z liatinového komína.

Stali sa centrom pozornosti hneď, ako otvorili škrípajúce dvere. Pohľady miestnych štangastov boli ešte chladnejšie ako zízanie ľudí na takzvanej ulici tohto takzvaného mesta. Väčšina z nich sedela pri pohároch plných odporne páchnucej tekutiny, sfarbenej zľahka do žltej. Krčmár zrejme pálil vlastné pitie, no o jeho kvalite bolo možno pochybovať.

Bez toho, aby si kohokoľvek všímali, v tichu prešli k baru, ktorý lemovali stoličky rôznych druhov. Akoby sa snažili potvrdiť domnienku, že majiteľ len narýchlo zozbieral akýkoľvek nábytok, aby mohol začať zarábať čo najskôr.

Vychrtnutý krčmár chvíľu len tak stál, nerozhodný, či dvojicu obslúžiť alebo vyhodiť von. No pri predstave Ygridoxovej päste letiacej na jeho tvár si nervózne oblizol pery, ktoré vykúzlili odporný a úlisný úsmev. „Čo pánom cestovateľom ponúknem? Máme všetko, od kvalitného ghragu, cez mäso až po zábavu na noc. Samozrejme za príplatok, ale to pre vás určite nebude problém, všakže? Vyzeráte predsa len ako zámožní ľudia, heh.“

Ygridox založil mohutné ruky na hrudi, pohyb sprevádzaný stonaním stoličky. Slova sa ujal Talemekor. „Pre mňa len pohár vody. A pre Ygriho tanier akéhokoľvek mäsa, aké máte. S chlebom, ak by to bolo možné?“

Hoc sa snažil vyznieť príjemne, elektronický šum v jeho hlas vyviedol obsluhujúceho z miery. Rýchlym krokom zmizol v kuchyni ukrytej pred návštevníkmi, aby mohol svojej veľmi nepríjemnej, a veľmi hlučnej manželke, predať objednávku. Jeho útek bol ešte rýchlejší než útek od baru.

Práve sa nadychoval ku klasickej otázke čím ešte poslúži, keď ho čarodejník prerušil prvý. „A ja by som mal pár otázok. Ak smiem.“

„Ehm, iste, iste. Čo by ste rád vedel? Určite vám na to odpoviem.“

Talemekor zdvihol ruku dlaňou hore, kde ju chvíľu nechal. Štyri drobné body tvoriace zrnenie okolo jeho tela sa premiestnili nad onú dlaň, kde sa umiestnili na štyri body, čím pripomínali rohy kocky. Akonáhle medzi nimi oživlo modré svetlo, krčmár spravil pred hruďou rýchle znamenie Zlomeného Mesiaca, zatiaľ čo sa celým priestorom rozľahla vlna šokovaného šepotu, či škripot stoličiek ako niektorí miestni čo najrýchlejšie odišli.

„Podľa tejto mapy, ktorú som aktualizoval naposledy minulý mesačný obeh, by tu nič byť nemalo. Čo nás privádza k otázke, prečo sa uprostred Cesty do zatratenia zjavilo mesto?“

„N-no, viete. Teda...uh...prišli sme sem z juhu, pretože sme mali istý...incident.“

„Z Juhu, hmm? A aký incident to bol?“

Z dverí vedúcich do kuchyne sa vyrútila krčmárova manželka s mohutnými ramenami, nesúca až hriešne malý tanier s akousi hnedou, nedovarenou hmotou. Zrejme mäso, či niečo, čo sa snažilo tváriť ako mäso. Tanier pristál pred Ygridoxom s hlasným buchnutím o stôl, zatiaľ čo kuchárka odkráčala

Po ceste si neodpustila naraziť do svojho aspoň tri krát menšieho druha, ktorý túto mini príhodu prešiel jednoduchým povzdychom. „Áno, viete, na mieste, ktoré sme obývali pôvodne, sa usídlila skupina...uhm...nepríjemných susedov, ktorí celé miesto vypáli do základov a...no...veď viete. Spôsobili niekoľko smrtí.“

Barbar sediaci na vratkej stoličke zbitej z kusov neopracovaných vetiev sa nahol nad svoje jedlo, aby ho prezrel, no pri zmienke o smrtiach zdvihol svoj zrak na rozprávača.

„Takže ste utiekli?“ pýtal sa spoza svojej masky.

„No, áno, áno, ale nastal menší problém“ zdalo sa, že bude hovoriť dlhšiu chvíľu, takže sa pre istotu zhlboka nadýchol, „Viete, nemuseli by sme odchádzať, keby jeden z mladých tu, neukradol peniaze naším...vtedajším susedom. Čo skončilo tak, že sme utiekli, no títo „milí“ páni nás prenasledovali, čiže...sme ho poslali do lesa, nech si vezmú jeho a nás nechajú na pokoji. Mimochodom, keď sa bavíme o peniazoch, máte čím zaplatiť? Nie, že by som o vás...chcel pochybovať, he-heheh.“

Zatiaľ čo hovoril, Ygridox sa konečne pustil do svojej porcie mäsa. Masku odhrnul len do takej výšky, aby mu nebránila v jedení, čo len spôsobilo, že ďalší z pijanov utiekli. Nik sa im nemohol čudovať, keďže pod maskou sa ukrývali odhalené zuby, ktoré by mali byť skryté za perami. No skrývať sa nemohli, keďže niekto pery odrezal, súdiac podľa vzoru na zvyšnom tkanive, zubatým ostrím.

Talemekor siahol pod svoj plášť, odkiaľ vytiahol tri mince z čistého zlata. Hodil ich na bar, akoby taký obnos peňazí preňho ničím nebol. „Počkať. Chlapec v lese...ako asi vyzeral?“ v Talemekerovi sa zjavilo podozrenie, ktoré sa odrazilo i na jeho hlase.

„Mladý, chudý, kožené oblečenie. Kopa nožov na hádzanie. To decko bol blázon, verte mi. Prečo sa pýtate?“

„Je možné, že sme ho-„

Prerušila ho hlasná rana, pre dvojicu nezameniteľná, keďže sa s ňou stretli už nespočetne veľa krát. Mnoho obyvateľov Kosteného Sveta ten zvuk nikdy nepočulo, no zdalo sa, že miestni osadníci o ňom vedia dosť. Podľa toho aj reagovali, keď sa snažili utiecť, či už skrz okná, alebo do kuchyne, neberúc ohľady na nikoho okrem seba.

Jediný kto zostal stáť bol hostinský, čím preukázal obdivuhodnú dávku odvahy. To, alebo bol paralyzovaný strachom. Veriť bolo možno skôr druhej možnosti. Nepohol sa ani o centimeter, len stál s ústami dokorán, zatiaľ čo z ulice sa ozývali výstrely. Tie nasledovali výkriky bolesti umierajúcich, či bublanie krvi v hrdlách obetí, ktoré sa v nej dusili.

V momente, keď sa zdalo, že paľba konečne ustála, krehké dvere vyleteli zo svojho rámu. Stojaci majiteľ hostinca sa inštinktívne skrčil pod pult v snahe vyhnúť sa nadchádzajúcej bitke. Dvojica ktorej sa zrejme celá vec týkala nepreukázala ani náznak znepokojenia. Pomalým pohybom, snáď až s gráciou, sa otočili.

Z obdĺžnikového otvoru sa vyvalili štyri osoby, všetky zahalené v ľahkých tunikách z čierneho hodvábu. Tak luxusné oblečenie by skôr vypovedalo o zámožných obchodníkoch, no ostré nože kukri v kombinácií s dýkami katar, vysielali jasnú správu o svojom zámere. Rozmiestnili sa okolo vstupu, čím pripomínali stráž. A objekt ich stráženia na seba nenechal dlho čakať.

„Tááááákže, kto z vás zabil toho zasrana, keď som si ho mal podať ja?! Nebojte saaaaa, len vám odtrhnem ruky...a možno chrbticu, hehaheh!“

Vlastník hlasu bol tak vysoký, že sa musel skláňať. Rovnako ako jeho štyria ochranci, i jeho šat bol z hodvábu, hoc bielej farby. Tak tenký, až bol priehľadný, odhaľoval kovové časti tela. Nebolo o tom pochýb, brokovnicu držala nielen masívna, svalnatá ruka podobná Ygridoxovej, no svojím vzhľadom i ruka z ktorej zostali len kosti. Samozrejme, vyrobená z lesklej ocele, doplnení o trčiace drôty a káble.

„Možno, že sme to boli my. No s dovolením, svoje končatiny si radšej necháme, čo vy na to?“ Ygridox prekvapivo odpovedal na otázku, zatiaľ čo si maskou opäť zakrýval znetvorené ústa.

„Áno, áno, boli to oni! Vezmite si ich a nás už prosím nechajte na pokoji!“ prosil o milosť krčmár spod barového pultu.

Kyborg sa z chuti zasmial, pretrvávajúc v takom rozpoložení aspoň minútu. Po onej minúte bez mierenia zdvihol svoju zbraň a vystrelil. V očakávaní podobného útoku Talemakor jednoducho zdvihol ruku, pred ktorou sa drobné nanoboty sformovali do ochrannej steny, ktorá nedovolila prejsť jedinému broku. Štyri zahalené osoby vyrazili oblúkmi, prikrčení k zemi. Z pravej strany mierili na Ygridoxa, zatiaľ čo z ľavej na Talemakora. Vodca skupiny sa jednoducho pohodlne oprel o stenu, sledujúc svojím mechanickým okom predstavenie.

Spoliehajúc sa na svoju rýchlosť, vrahovia fungovali na princípe jednoduchej stratégie udri a uteč. Dotierali svojimi nožmi na Ygridoxa, o ktorom predpokladali, že je síce silným, no pomalým obrom. Nemohli však byť ďalej od pravdy, čo si uvedomili v momente, keď vykryl ich útoky svojimi okovami na zápästiach.

Talemakor svojimi oceľovými pazúrmi jednu z dýk chytil, no druhá mu hladko prerazila dlaň. Došiel k jednoduchému poznaniu, že čepele zbraní musia byť pevnejšie, než jeho ruka a tak pristúpil k záložnému plánu. O krok ustúpil, nôž ktorý držal vytrhol protivníkovi z ruky a podal ho svojmu náhradníkovi tvoreného nanobotmi.

Ozvalo sa chrčanie, keď sa ostnatá reťaz omotala okolo hrdla jedného z útočníkov. Márne sa snažil rukami dostať oceľ z hrdla, pri čom si ruky len zbytočne doráňal o drobné tŕne. Jeho družka mala viac šťastia, keď jej katar našiel cestu priamo do obrovho ľavého boku. S bolesťou hekol, pri čom odhodil svoju aktuálnu obeť aby sa mohol brániť aktuálnej hrozbe. Akonáhle to mág vedľa neho videl, rýchlym mávnutím dlane vyslal magickú vlnu, ktorá narazila o smejúcu sa ženu a zrazila ju k zemi. Predtým, než jej zranený Ygridox mohol rozšliapnuť hlavu, odrazila sa do zeme a v skoku ho kopla do brucha.

Rinčanie kovu narušil krátky výkrik, keď vyvolaný golem zavŕtal inému z protivníkov jeho vlastný nôž priamo do oblasti, kde sa teoreticky nachádzala pečeň. Márne švihnutie umierajúceho nespôsobilo nič, len to, že sa nôž odrazil od tisícok miniatúrnych strojov.

Medzitým žena s roztrhaným krkom padla tvárou k zemi, kde sa rozlievala masívna kaluž krvi. Muž, ktorý predtým poranil Ygridoxa opäť dotieral na zraneného barbara. Obiehal ho, robiac desiatky výpadov, z čoho niektoré si i našli svoj cieľ. Pokrytý desiatkami nových rán, prešiel Ygridox k ťahu, ktorý by bolo možné označiť za nečestný. No v Kostenom Svete prežije len ten, kto dokáže zvíťaziť napriek nepriazni osudu.

Ľavačkou chytil stoličku na ktorej sedel a so širokým rozmachom ňou trafil vraha do hlavy. V momente, keď Talemakor uvidel polo-omráčeného vraha, natiahol k nemu svoju ruku. Niekoľko posledných nanobotov vniklo skrz nosné dierky a uši do tela. O ani nie sekundu ho zvnútra roztrhali v explózií krvi a odporného násilia. Kusy obete viseli všade, od stropu, cez bojujúcich, až po posledného bojovníka stále nažive.

Na jeho pomoc sa prihnal Kyborg, páliac ranu za ranu. Talemakor využil svojho invarita, aby svojou neprirodzenou silou udržal posledného zo zahalených mužov, čím ho využil ako efektívny štít voči zbrani vedúceho nájazdníkov. Pustil roztrhanú mŕtvolu z ktorej sa valili prúdy krvi. Konštrukt rozložil na mrak zrniacich bodov aby mohol šetriť magickú energiu.

„Ygri! Použi to!“

Ygridox prikývol s porozumením. Zatiaľ čo jeho aktuálny cieľ prebíjal náboj z nábojom, vybehol proti nemu s nožom kukri hlboko v mäse. Reťaz odhodil, zatiaľ čo zo skrytého vrecka na opasku vytiahol predmet, podobný rukoväti meča. A vskutku.

Stlačil tlačidlo pripomínajúce kričiacu hlavu. Akoby sa zhmotnila z miesta mimo reality, z drobných častíc sa utvorila čepeľ. Pri tom, aká veľká a ťažká zbraň bola, podľa hákov zweihander, musel Ygridox švihnúť oboma rukami. Do úderu dal všetku svoju silu, podporenú bojovým výkrikom. Taká vec sa diala len nie často.

Ani oceľová ruka protivníka ho nezastavila. S ľahkosťou preťal všetko. Ruku, hrudník i stenu za ním. Prakticky okamžite po zásahu Ygridox padol na kolená, vedľa kyborga ležiaceho v kaluži krvi zmiešanej s rôznymi mechanickými olejmi. Zranenie si na ňom už vyberalo svoju dlaň, čo sa prejavovalo prerývaným dýchaním, podporené trhanými pohybmi rúk.

„M-myslíte si...že ste...vy...hrali?“ Rozťatý bandita na zemi z posledných síl chrčivo zašeptal. S posledným záchvatom šialeného smiechu natiahol svoju ľudskú ruku k bionickému oku, ktoré dal dole akoby to bol poklop. A s posledným výdychom ožil monitor, umne ukrytý pod zmäťou zoxidovaného kovu.

S hlasitým pípaním sa zjavila číslica.

„Odpočet. Musíme ísť...čoskoro vybuchne. Zvládneš cestu Skokom?“

Pri zmienke o výbuchu vyskočil na rovné nohy hostinský. „Č-čo?! Vybuchne?! H-hej...však...však ma tu nenecháte? Musíte ma zobrať so sebou!“

Talemakor prešiel k Ygridoxovi. Barbarský bojovník mal problém vôbec udržať sa na nohách, nie to ešte odpovedať. „Neberiem ľahko zradu. A obzvlášť nie, keď príde od takého slizkého červa ako ty. Zbohom. A dúfam, že v pekla sa nebudem musieť dívať na tvoju odpornú tvár.“

S tými slovami sa body tvoriace zrnenie premiestnili do podoby kruhu. Než odpočet skončil a celé mesto skončilo v záchvate plameňa a radiácie, ozval sa hlas. Podobne elektronický ako Talemakorov, no ešte viac bez života.

„Teleportácia zahájená.“

V poslednej sekunde utiekli pred ohnivým infernom.

Kde skončili, ostáva záhadou.


Miloš kalužnik

Diskusia

Marek Papcun
Pribeh sa mi celkom pacil, teda namet. Neviem preco ale trosku tazkl sa to citalo. Krkolomne vety a obcas opis, ktory ma as vyrusil pri citani a musel som ho prejst este dvakrat aby skm pochopil. Opakovanie slov casto alebo dokonca v jednej vete. Tato poviedka sa mi pacila ovela viac oproti tej predoslej ale nie o tomu chyba. Nepytaj sa co lebo neviem :D proste chyba :) niektk ony to mozno pomenuje presne kto sa tonu rozumie :)
01.01.2019

Marek Papcun
A este som zabudol. Popracoval by som na dialogoch. Pridu mi mierne nerealisticke, umele. Neviem si predatavit, ze by takto nejako komunikovali dospele osoby. Nie vsetky ale vacsina mi prisli take mierne neprirodzene.
01.01.2019

draculin
Nie je to ani nahodou uplne najhorsia vec na scifi.sk, ale aj tak by som ju na worshopoch daval ako priklad vacsiny zaciatocnickych chyb :) Tema je uplne osuchane postapo á la Fallout. To same o sebe nevadi, ale je to uplne strasne klise a neprinasa vobec nic nove. Dej je o nicom. O com vlastne to je? Nejaky dvaja typci idu pustinou, nejaky boj a koniec... Nemusis pisat nic prevratne, ale toto je ploche ako zehliaca doska. Vlastivedno-prirodovedny zaciatok - fujtajxl. Opis a predstavenie postav...v podstate mam pocit, ze toto je do poviedky prepisany jeden kratsi usek nejakej postapo RPG. Takze mame info o tom co maju ohaknute - a co?? Ak ide o poviedku, mam v prdeli co na seba natiahnu, pokial to nema vplyv na pribeh, alebo nedotvara atmosferu. Co je ale vazne zle - a velmi, velmi zle je, ze snad kazdych 5 viet je nejaka konina, blbost, nezmysel, alebo aspon nieco na pozdvihnutie obocia
09.01.2019

draculin
Chorobne sfarbe listy stromov su v protiklade so sviezimi korunami stromov. Ludske a ziadne kosti ti len-tak nevydrzia starocia na zemi, minimalne erozia sa o to postara. Ludska koza je kvalitativne shit a na vyrobu obleceni sa nehodi. Mas koruny stromov, postom vysekane stromy, ktore ale maju koruny, ktorymi sa prediera svetlo. Slabo zurciaci potom nemoze predsa zniet ako drava rieka, ktora je logicky HLASNA. Jedna z postav je mag, pricom magiiu nevyuziva, o magii tu nic poriadne nie je, tak preco mag? Obleceny ma kilt, co je specificky vyraz pre skotsku suknicu, ale nie je to v skotsku, tak preco nie suknica napriklad?...A to som len na zaciatku a nevymenoval som vsetko. Hovadina za hovadinou, navyse este so strasne komplikovanym a kostrbatym slovosledom. Ze postavy, ako pise Marek vyssie, jednaju a rozpravaju katastrofalne neprirodzene a nelogicky je v uplnom sulade so zvyskom :-)
09.01.2019

draculin
Takze tato poviedka je myslim dokonale neopravitelna. Aj keby si mal vymyslenych 200 pribehov z tohto univerza, kazda mala poviedka musi davat zmysel a fungovat aj samostatne. Takze ak sa nevzdavas, sadni zase za masinu - ale ono bude chciet disciplinu a strane moc premyslania. Ak ma zaciatocnik aspon ako-taky cit pre pisany text, mal by dokazat odhalit co skripe.
09.01.2019

B.T. Niromwell
Amen. Táto poviedka v sebe spája dve pre mňa veľmi divné veci - postavy a svet sú strašne cool, ale štylistika a dej to ťahajú veľmi dole. Bolo by skvelé vedieť o postavách a všetkých spomínaných miestach viac, ale treba popracovať na forme a vymyslieť tomu nejaký parádny príbeh. Veľmi rýchlo sa tam mení prostredie, najprv hustý les, potom zrazu čistina (tam sa začne rysovať cool story, že ako asi vznikla, čo za veľké stroje ju vytvorili a prečo, ale to tu nie je povedané) a zrazu prašné mesto. Vety máš veľmi dlhé a zložité, treba to uvoľniť. Daj si záväzok do najbližšej poviedky - nepouži žiadne príťastie (bežiac, zhadzujúc).
15.01.2019

B.T. Niromwell
Bolo by dobré trošku dať postavám dať viac kao jednu charakterovú črtu. Lebo tuto máme dvoch hlavných hrdinoch, ktorí boli ako jeden, najsamstrašnejší a najsilnejší, mešťania, zo zásady tupí a bojazliví, a strašidelne strašný nepriateľ, ktorý alebo nebol strašidelnejší ako naši hrdinovia. Proste, svet už je, len nám daj príbeh a mrte veľa čítaj a veľa čítaj aj to, čo napíšeš. A všetko ostatné tu už bolo povedané vyššie.
15.01.2019

cyberstorm
Nie je to zle...ale. Ale: pár nelogickosti, zdvojenych opisov, znovu nelogickosti, slabych charakterov, este slabsich dialogov, kostrbateho slovosledu a... stylistika. Navyse pulpove "nadrbem do mien same X" maxxximalne zboznujem. Chyba mi daco viac, jednak o tom svete a jednak aj o postavach. Navyse postavy mi pridu neskutocne jednostranne zamerane. Klise beznej postaopo sveta zmixovane s magiou moze byt celkom ok, a mne osobne celkom sadne (inspiracia Shannarou x Fallout?) ale pride mi hrozne maly. V zasade by sa z toho dalo co to vytlct, lenze by bolo treba dost zapracovat. 6/10 (PS: aky zmysel ma do faka vizualny odpocet pod okom kde ho nikto nevidi?)
16.01.2019

draculin
Na tie mena som zabudol, ale presne :))) To klasicke GHRD pre primitivnejsie/bojovne rasy, podla moznosti nie len X ale aj Ypsilon. V pripade ze sa objavi nejaka "vznesenejsia" rasa, á la elfovia atd...tak to je zase same AEIOU, AIOI a pod. Pricom aj bezny zivot dava uplne cool mena - za mna vyhravaju Gabriel Macht a Olivier MEGATON :)) za taketo mena by sa fakt oplatilo vrazdit.
17.01.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Tento mesiac sa hlasovalo nemilosrdcne a kruto, sily boli viac ako vyrovnané!

Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe

Čo sa stane, keď sa hranica medzi mágiou a vedou zotrie? A čo keď taký svet padne do prachu? Hlavne však, ako v takom svete prežiť? To sú otázky, na ktoré sa pokúsia nájsť odpovede dvaja zvláštni pútnici, cestujúci skrz ruiny prastarej civilizácie.

Klop. Klop. Kto tam?

Čo sú zvieratá a ľudia zač?

(A pamätajte si, vôňa mentolu vám môže odkryť jedno vysvetlenie príbehu)