Bambi je môj kamarát

Čo sú zvieratá a ľudia zač? (A pamätajte si, vôňa mentolu vám môže odkryť jedno vysvetlenie príbehu)

Píp. Píp. Píp.

Ruka mi vyletela spod periny a jedným naučeným švihom som vypla ten neuveriteľne otravný budík aj s tým jeho otrepaným zvukom budenia. Chvíľu som ostala len tak, v tej pozícii Supermana, kým som sa párkrát zhlboka nenadýchla a nevstrebala začiatok ďalšieho dňa. Rozlepila som obidve oči naraz, nazývala som to budenie metódou šoku. Zanadávala som.

„NIE!” vykríkla som ešte dodatočne. Nešlo o to, že som musela vstávať, išlo o to, že som práveže nemusela. Zabudla som si deň dozadu vypnúť budík, a tak som teraz zízala na môj sobotňajší strop. Strop bol rovnaký ako všetky ostatné dni, lež v sobotu som ho nikdy o takejto skorej rannej hodine vlastne nevidela.

Nebolo ešte ani šesť hodín ráno a ja som vedela, že k snom s ružovými jednorožcami tancujúcimi na dúhe break dance a electric boogie sa už nevrátim. Chcela som, ale nemohla som. Bolo to moje prekliatie - ak som sa už raz naozaj zobudila, nebolo cesty späť. Prepáčte, jednorožce, aj mňa to mrzí…

Z boku postele som zhodila obidve svoje krivé nohy až to buchlo, pretrela si oči a naposledy si povzdychla, na dovŕšenie zodvakrát mľasla.

Vonku už bolo v tomto ročnom období vidno. Koniec školského roka bol na spadnutie, známky uzatvorené, a tak som sa nemala ani na čo učiť (niežeby som to aj robila, keby som mala takú príležitosť).

„Tak dobre, idem von,” povedala som oknu, ktoré na mňa konečne prestalo zízať a spokojne sa usmialo. Pokrútila som hlavou a radšej som sa prezliekla z môjho prúžkovaného pyžama s veľkou štrbavou opicou na hrudi a pirátskou páskou na oku.

Netrvalo to dokopy ani štvrť hodinku, keď som už kráčala chodníčkami pri našom dome a nechávala som sa sprevádzať zvukom zosúvajúceho sa štrku pod mojimi, áno, krivými nohami. Môžem ja za to, že kolená sa mi ohýbali v zvláštnych uhloch? Nesúďte ma.

Sadla som si na hojdačku, aby som mohla bedákať nad svojím tragickým krivonohým osudom. Obzvlášť, keď som vedela, že moja mama robila v mojom veku modelku pre reklamy vysokopodpätkovej obuvi.

Okolo nášho domu sa rozprestieral príjemne tmavý les. Medzi korunami širokých stromov akoby ešte panovala noc, skrz košaté listy a ihličie prešlo len málinko jemného ranného svetla do tých tajuplných končín plných… meningitídu prenášajúcich kliešťov.

„Nechoď do lesa, vravievali,” pousmiala som sa a žmurkla som na vysokánsky plot, ktorý držal naše obydlie v bezpečí už desaťročia, konkrétne dve desaťročia. „Vraj ma tam zožerú medvede,” zachichotala som sa nad tou myšlienkou, nie nad tým, že som sa rozprávala sama so sebou. Veď to bolo pri mne úplne (ne)normálne.

Naozaj neviem, ako sa to stalo, ale zrazu som stála za plotom, predo mnou sa vypínali už len stromy, nie plot a stromy. Dobre, možno viem ako som sa tam dostala. Bolo to cez bránku.

„Moja mama tú rozprávku o červenej čiapočke celú pretočila,” pokrútila som hlavou. „Veď ju predsa nezjedol medveď, ale vlk!” To boli slová, ktoré sprevádzali moje prvé kroky naprieč lesom.

Len pár metrov a reálny svet sa za mnou akoby zavrel. Obklopovala ma krásna vôňa čistoty, necítila som ani kúsok vánku, zato rosa si dovolila vliesť mi až na kožu cez moje vysoko premokavé šľapky.

„Prečo by len nechceli, aby som tu šla?” otočila som sa okolo vlastnej osi s rozprestretými rukami. V tom veľkolepom momente mi hlavu a celé telo premohla len jedna jediná jedinečná a jednotná myšlienka.

„BEŽ!” skríkla som radostne a rozbehla som sa, rozbehla som sa za záhadami tejto obyčajne neobyčajnej divočiny s úprimnou zvedavosťou.

Preskakovala som korene, krčila sa pod nižšími konármi a neriešila som, aká stabilná

asi môže byť lesná kamenistá zem, ku ktorej mi chýbali v danej rýchlosti tak tri sekundy.

Dve.

Jedna.

A kurňa!

„Tak toto bolo najveľkolepejšie, čo som kedy spravila,” vykríkla som, keď som sa uistila, že po tom okružnom skoku a naslednom páde žijem. Musím sa priznať, trochu ma vyľakalo, keď som si na krku nevedela nahmatať pulz. Napokon tam ale predsa len bol hlboko schovaný.

Prvý pohľad smeroval k mojim nohám. Trochu oškreté, trochu krvavé, dosť krivé.

„A to si človek myslel, že už nemôžete vyzerať horšie… Aj keď, možno je to

vylepšenie,” naklonila som hlavu a naďalej som sa zadívala smerom k mojim (krivým) nohám.

„Nie je to až také zlé,” ozvalo sa spoza mňa. Nezľakla som sa, len som sa obozretne otočila a usmiala sa.

„Ahoj,” slušne som sa pozdravila, ako ma učili.

„Ahoj,” odkývalo mi hlavou malé srnča. Aspoň myslím, že tak sa nazýva to zviera,

ktoré ku mne práve prehovorilo.

„Ako veľmi som si udrela hlavu?” usmiala som sa ešte väčšmi.

„Ani moc nie, popravde. Videl som ťa padať. Bol to brú-tál.”

„Ak nie moc, ako je možné, že sa rozprávam so srnčaťom?” položila som veľmi logickú otázku. Myslela som si, že som to zvieratko chytila do prešpekulovanej pasce, z ktorej ho žiadna odpoveď nedostane.

„A čo ja viem?” pokrčilo plecami (viete, ako to myslím). Tak s takouto odpoveďou som nerátala. Ale malo pravdu. Ako malo ono vedieť, čo sa mi robí v hlave? A myslím, že neklamalo. Hlava ma nebolela a nebol na nej ani náznak po škrabanci. Dokonca ani žiaden kliešť! Čo príde ďalej? Výhra v lotérii?

„Myslím, že môžeme byť kamaráti,” povedala som po menšej odmlke.

„A to už prečo?” zaujato sa ma spýtalo malé srnča.

„Obidvaja máme krivé nohy, môžeme tento kríž niesť spolu,” povedala som očividne.

„To je to najkrajšie, čo mi kto kedy povedal,” rozplakalo sa. „Som Bambi,” smrklo.

„Jasné, že si,” zachichotala som sa. „Ja som Rarity.”

„Ritaty?” zdvihlo jedno obočie.

„Rarity, ty ťuťmák!” zasmiala som sa. „Nerob si zo mňa srandu, lebo ťa budem volať Bim-bam.”

„Rád ťa spoznávam, Rarity,” rýchlo odvetil Bambi a dal si so mnou pästičku (kopýtko).

„Tak čo, Bambi, ukážeš mi to tu trochu?” uškrnula som sa a hneď som vedela, že ide do toho. Bol proste srnča činu.

„No čo by som ti také ukázal. Tuto bývam. Tam sa hrám, tutoľa skáčem, keď sa teším, heň sedím, keď sa neteším, tam kde sme boli chodím pozerať ľudí, ktorí bežia lesom a padajú pritom, tam ďaleko býva zraz zvierat. Prísne tajné, nepovedal som ti to. Tamtoľa žeriem trávu a tamtoľa pijem vodu. Dáš si?” rozhadzoval kopytami Bambi, môj nový kamarát. Bol rozkošný, dokonca tie svoje krivé nohy vedel predať.

„Nie, ďakujem, neprosím si,” zdvorilo som odmietla. „Je to tu impozantné. Aj ostatné zvieratá rozprávajú?” spýtala som sa.

„Jasnačka! Zvieratá všetky, len ty si prvý človek, ktorého počujem rozprávať osobne.

Ostatní ktorých som kedy stretol vydávajú len také ľudské zvuky.”

„Ja som si to isté myslela donedávna o zvieratách! Ach, toľké predsudky!”

„Hrozné, dopustili sme sa trestných činov,” zvolal Bambi.

„Sú všetky zvieratá také sympatické ako ty, parťák?” spýtala som sa parťáka.

„Ako kto, záleží od charakteru. Vieš, musíme dodržiavať potravinový reťazec,” odpovedal so všetkou vážnosťou.

„Jasné, to dáva zmysel,” prikývla som.

„Ale na stretnutí je na potravinový reťazec a podobné naše zákony vyhlásené embargo. Tam sme proste všetci kamoši.”

„To znie famózne,” prisvedčila som.

„Chcela by si sa na také stretnutie pozrieť?” nenápadne na mňa hodil pohľadom. Vedel, že neodolám.

„Hor sa na stretnutie, môj srnčí priateľ!” zvískla som. Hovorím vám, cítila som sa, akoby som tú srnku poznala roky…

Kráčala som späť domov, Bambi mi ukázal cestu, no musel sa vrátiť na spoločný obed s rodičmi na lúku. Jeho rodičia boli sympoši, otec mal najčiernejší ňufák zo všetkých srncov a Bambiho mama si bola jednoznačne vedomá svojich okrúhlych zadností.

„Kde si bola?” privítala ma milá, prívetivá veta spoza bezpečia plotu.

„Príjemný krásny deň aj tebe, máti,” urobila som pukerlík, až mi z hlavy spadol veniec kvetov od tých šialených veveričiek. Ako tie len vedia splietať tými svojimi malými ručičkami!

„Nehovor mi, že si bola v lese. Veľmi dobre si pamätám, že sme ti aj s tvojím otcom vysvetlili, že si neželáme, aby si tam chodila!” dala si ruky v bok.

Naklonila som hlavu a letmo som si mamu prezrela. Modré topánky, biely kostým, modrá šatka omotaná okolo krku až nepríjemne úzko a blond vypnuté vlasy s modrou stuhou zapletenou v nich.

„Vyzeráš super, máti. Ako grécka vlajka,” úprimne som pochválila jej vzhľad jedine s čistými úmyslami.

„Rarity!” ohriakla ma.

„Máti!” odpinkla som späť. Ani neviem prečo, bola to automatika. Samú ma to prekvapilo. „Musím ti porozprávať, čo všetko som zažila v lese. Bolo to neskutočné! Dychberúce! To slovo ma naučil Bambi,” hrdo som zdvihla bradu.

„Bambi?” nechápavo zdvihla obočie. Nepáčilo sa jej to.

„Bambi je môj nový kamarát. Je to srnča. Rozpráva a… Máti? Prečo ležíš zrazu na zemi?” spýtala som sa nehybného tela pri mojich krivých nohách. Isto za to mohli ony!

Máti neodpovedala.

Vzala som do ruky mobil, vytočila namemorované číslo a počkala nanajvýš pol minúty. Osoba na druhej strane zdvihla a oslovila ma.

„Čau oci. Stala sa taká vec. Akurát som hovorila mame o tom, ako som sa v lese skamarátila so srnčaťom, volá sa Bambi, mimochodom, a ona akosi… zamdlela či čo. Asi ešte nepočula zvieratá rozprávať, alebo…”

Zuch.

„... Oci? Počuješ ma?” pozrela som sa na displej mobilu. Čierny. „To som tu vážne jediná príčetná?!”

Sedeli sme všetci pospolu v obývačke, už bolo neskoré popoludnie. Trvalo mi to totižto hodnú chvíľu doteperiť odpadnutú máti až do obývačky, ktorá je, bohužiaľ, na poschodí. S otcom to bolo jednoduchšie, toho vyplo v spálni na koberci.

Máti si akurát pritískala na čelo vrecúško s ľadom, otec ju nenápadne držal za stehno a palcom ju jemne hladkal. Biele nohavice kostýmu mala trochu zašpinené, no nie moc, za čo som bola na seba hrdá. Aj keď mala príjemnú postavu, bola ťažká ako vrece múky… Alebo dve vrecia múky!

„Rarity…” začala máti.

„Ani to nemusíš skúšať,” odvetila som úplne pokojne. Vedela som, čo chce povedať. „Nie som šialená, ak by si chcela vedieť.”

„Zvieratá nerozprávajú,” sykol otec a reflexívne stlačil mátino stehno až nadskočila.

„Tomu som verila aj ja ešte dnes ráno. Sama som sa čudovala. Bambi ma ale presvedčil, že nie som blázon. Argumenty, aké mi dal, to by proste moja hlava sama nevypotila.”

„Rarity,” zopakovala jemne mama, „sama musíš dobre vedieť, že sú to hlúposti. Vždy si mala neskutočnú predstavivosť. Tolerovali sme ti všetkých imaginárnych kamarátov, všetky vymyslené rozprávky a neviem čo všetko. Nemyslíš, že už je toho všetkého dosť?” povedala potichu, nezvýšila ani jediný tón.

„Až na to, máti, že to VŠETKO predtým bolo vymyslené. Toto nie je,” zašepkala som.

„Rarity, neprajem si, aby si sa tam vrátila. Dobre?” povedala rovnako pokojne. Ľadovo pokojne.

„Spoľahni sa,” blyslo mi očami, dokonca som pri letmom úsmeve ukázala dva, nanajvýš tri zuby.

Rodičia krivkajúc a ochkajúc opustili miestnosť.

„Že to nesplním,” vysypalo sa zo mňa, akonáhle som osamela. Pozrela som von oknom a videla som to. Les. Krása opradená tajomstvami, neskutočnosťami a letmým nonsensom, ktorý dával všetkému zmysel.

Píp. Píp. Píp.

Budík zvonil a jeho tón bol zrazu akýsi radostný. Nedeľa, deň, kedy som spávala toľko, až som bola taká unavená, že som mohla znova zaspať bol však zrazu iný. Dnes sa išlo do lesa.

Samozrejme, našich som o ničom neupovedomila, spravilo by im to len zbytočné hrče na hlavách a modrín na stehnách navyše. Nie, ja som si kráčala v rannom tieni nášho vysokého statného plota, akoby som tam ani nebola.

„Lality!” zakričal na mňa niekto z lesa. Prižmúrila som oči a zbadala som Bambiho, ako ešte narýchlo prežúva trávu z raňajok.

„S plnými ústami sa nerozpráva Bim-bam,” zasmiala som sa a nechala som sa na našej nasledujúcej ceste viesť.

Bola to neuveriteľná hodina môjho života. S veveričkami som rozbehla biznis s predajom vencov až zarobili toľko orechov a šiškových semiačok, že si museli prenajať nové stromy na ich uskladnenie. S Bambim som prešla ukážku lesnej kuchyne, kde mi chuť trávy pripomenula skoré detstvo. S medveďom Gogom som viedla intelektuálnu diskusiu na témy ako „prečo je pizza najlepšie jedlo na svete” a podobne. I so všetkými ostatnými zvieratami som si užila neopakovateľný program, všetci ma prijali za svoju (aj keď niektorým chvíľu trvalo spracovať fakt, že viem rozprávať).

Ako som spomínala, o hodinu som sa vrátila domov. Ešte stále nebolo úplne vidno, no obloha sa už zmenila do ružovkastých odtieňov. Vbehla som dnu, aby som si ten výhľad vychutnala zo svojho okna, no moju pozornosť upútalo dianie v obývačke.

„Takže toto je jej fotka?” spýtal sa neznámy hlas.

„Koho fotka? Máti, oci, neznámy muž, ktorému neskutočne pristane uniforma,” slušne som oslovila všetkých prítomných. „Akurát som sa vrátila z ranného nadýchania sa vzduchu. Ešte sa ani nerozbrieždilo,” nasadila som úsmev číslo štyri.

„Nerozbrieždilo,” sykla mama, akoby prekonávala zlosť. Napevno uvizaná šatka okolo krku jej nedokázala zakryť žilu, ktorá jej tam od tej snahy navrela.

„A či tomu nie je tak?” spýtavo som pozrela na neznámeho muža, ktorému neskutočne pristane uniforma.

„Je večer, Rarity! Celý deň ťa nebolo,” povzdychol si otec. „Nikto o tebe nič nevie!”

„Ou,” zmohla som sa, „takže som nebola preč hodinu?”

„Tak ja už pôjdem,” ozval sa neznámy muž, ktorému neskutočne pristane uniforma, a odišiel. Už ma to trklo, bol to policajt. Tou svojou neskutočne dobre vyzerajúcou uniformou robil službu ľudstvu.

„Kde si bola?” spýtal sa otec.

„Bola som sa nadých…”

„Bola v lese, čo to nechápeš?” vyskočila.

„No dobre, priznávam. Ale ak vás to upokojí, najskôr som tam chcela naozaj ostať len jednu hodinu. Sľúbila som to Bambimu, že prídem. Ráno ma už čakal!” spustila som.

„Rarity, je dôvod, prečo som… sme ti to zakázali. Les je nebezpečný! Veď tam žijú medvede!” nedala sa mama, jej zlosť a rýchlosť gestiky stále rástla.

„Ja viem, máti. Veď som s jedným viedla intelektuálnu diskusiu. Bol to absolútny zástanca toho, že hawaii pizza je trestný čin proti prírode. Keby si len počula tie svieže argumenty… Nemáme náhodou ananás?”

„V kuchyni. Čo to táram!” okríkol sám seba otec a skoro prehltol mentolovú žuvačku, ktorú v jednom kuse prežúval.

„Ty si bola s medveďom?” ignorovala ho máti a radšej sa venovala mne.

„Áno, máti.”

„Medvede sú mäsožravé, kruté a krvilačné príšery!” ovládala sa, aby jej nevybuchla hlava. To by bolo krvilačnejšie než medveď Gogo, ktorý ma očividne v pohľade na pizzu jasno.

„To nie je pravda! Neurážaj Goga! Ani sa ma nedotkol!” založila som ruky. „Neurobil by to ani vtedy, keby som hawaii pizzu obhajovala! Neverím, že medvede sú také.”

„Neveríš mi? Tak sleduj!” povedala strojene a začala si odmotávať z krku typickú šatku.

Zhíkla som. Mamu som bez jej šatky v živote nevidela. Nosila ju dokonca aj k plávkam v najhorúcejšie leto. Nosila ju dokonca aj do postele a legendy hovoria, že ich nosieva aj do sprchy a mení ich len pri polnočnej tme novu.

Mátino hrdlo ostalo nahé, až ma prvotné nutkanie súrilo zakryť si oči. Akoby som videla niečo, čo sa nesmelo, čo bola jedna veľká tabu torta s embargovou čerešničkou na šľahačke mlčanlivosti.

„Tvoje hrdlo,” boli jediné slová, ktoré som zo seba za chvíľu dostala. Áno, bolo to jej hrdlo. No nevyzeralo ako normálne hrdlo. Tiahli sa cezeň dlhé čiary, jazvy, ktoré zacelil čas, no škody, ktoré boli napáchané sa nedali zakryť ani z polovice. Pohľad na ňu bol bolestivý a myšlienky na incident, ktorý takéto zranenie mohol spôsobiť mi vháňali zimomriavky na chrbticu.

Pozrela som na otca, odvracal zrak. Nedokázal sa pozrieť na vlastnú manželku. Po líci mi stiekla slza.

„Čo sa ti stalo?” spýtala som sa napokon, keď sa mi vrátil hlas a myšlienky na správne miesta.

„Napadol ma medveď, Rarity. Roztrhal mi hrdlo, že sa ma zľakli aj doktori, ktorým ma tvoj otec doniesol. Obaja sme si prešli rokmi terapie z toho nenormálne traumatizujúceho zážitku. A ty zrazu prídeš a hovoríš, že sa s nimi kamarátiš? Obhajuješ zvieratá, ktoré ma takmer stáli život? Ktoré pripravili o život aj…” v tom sa jej ale hlas zlomil. Rýchlo schmatla šatku a omotala si ju späť učenými pohybmi.

„Neviem, máti, čo sa vtedy stalo, ale viem, čo sa stalo mne. Otvoril sa mi nový svet. To, čo sa ti stalo je hrozné, ale odpusť mi, keď poviem, že to bolo dávno. Ľudstvo sa mení, menia sa aj zvieratá. Gogo mi o tom rozprával, hneď po tom, ako sme vyhlásili jedáčov hawaii pizze za…”

„Rarity! Toto nie je vôbec vtipné. Do toho lesa sa nevrátiš, nech ma to stojí aj

posledný nerv! Aj keby som ťa mala zamykať! Pre tvoje vlastné dobro...”

„Môžeš to skúsiť. Najskôr ma ale musíš chytiť!” zvískla som a rozbehla som sa.

„Na čo kukáš, chyť ju!” To boli posledné slová mátine, ktoré som mohla počuť predtým, než celé moje vnímanie zaujal príjemný zvuk vetra.

Akoby som mala deja vu. Opäť som bežala lesom, len emócie, ktoré mnou teraz lomcovali boli iné. Sklamanie? Prekvapenie? Hnev?

Zastavila som, až keď som sa musela už naozaj poriadne nadýchnuť. Rukami som sa oprela o moje krivé kolená a lapala som dych, z úst mi tiekli sliny, ktoré som sa ani nesnažila zadržať. Trvalo mi až žalostne dlho popadnúť dych.

Strom za mnou zašumel. Otočila som sa.

„Bambi? Alebo… Oci?”

Uvidela som veľkú nemotornú siluetu.

„Gogo?” skúšala som ďalej.

Naozaj to bol medveď, ale nie Gogo. Gogo mal oči ďalej od seba a chýbal mu jeden zub.

„My sa asi ešte nepoznáme, pán medveď. Dovoľte mi, aby som sa vám predstavila,” zatrilkovala som.

„Hladný,” zamumlal a naklonil hlavu.

„Vskutku nádherné meno, pán medveď Hladný,” pokývala som hlavou.

„Nahnevaný.”

„A to je priezvisko?” dvihla som obočie.

Medveď sa nemotorne vybral mojím smerom a mne sa to akosi nepáčilo. Podvedome som spravila pár krokov dozadu, no nemala som šancu ani v tom poslednom sne s mojimi jednorožcami.

„Ale veď zvieratá sú predsa priateľské,” skúšala som.

„Potravový reťazec,” bola jeho odpoveď.

„Nie je človek na vrchole?” hlas mi preskočil do vysokých tónov.

„A čo si myslíš, čo sú všetky zvieratá a všetci ľudia zač?” naklonil hlavu na druhú stranu. Jeho oči som poznala. Adrenalín mi ovládol mozog, a tak som ich nedokázala priradiť k majiteľovi.

„Ako to mysl… Nie, nemusíte to robiť! Prosím!” panikárila som viac a viac každým medvedím krokom mojím smerom. Nemohol nechtiac zaradiť spiatočku? Počula som, že napríklad v autoškole sa to stáva.

„Rarity,” zašepkal, keď nás oddeľovali len centimetre. Jeho kožuch bol zatuchnutý, akoby dlho visel zmoknutý v skrini, jeho dych smrdel ako zvädnutá mäta alebo pokazené mentolové žuvačky a oči boli krvilačné, no stále akosi povedomé. Mne v hlave premietalo len jedinú myšlienku. Svoje meno som mu nepovedala.

Jeho pazúry sa mi jemne dotkli hrude. Zadržala som dych a nemohla som s tým nič robiť. On… on si to vychutnával. V sekunde mi jeden pazúr vrazil do hrude a potiahol celú labu kúsok nižšie. Oči sa mi roztvorili a pozerali mu priamo do tých jeho.

„Oci… prestaň…” bolo jediné, čo sa zo mňa vykľulo predtým, než sa mi podlomili moje krivé nohy a v bezvedomí som spadla na ihličnatú zem.

Píp. Píp. Píp.

Bola som unavená. Ležala som na chrbte a nič sa mi nechcelo, dokonca ani vypnúť ten otravný zvuk. Niekto bol však so mnou v miestnosti a spravil to za mňa. Rozlepila som jedno oko a zistila som, že to bol otec.

„Oci?” šepla som.

„Zlatko, už si hore? Mám pre teba návrh. Čo keby si dnes nešla do školy?” sadol si vedľa mňa na posteľ a vzal moju malú ruku do svojich veľkých drsných dlaní.

„Naposledy, keď som nemusela ísť do školy niekto zomrel. Kto je to tentokrát? Kde je mama?”

„Ty hlupučká, mama je doma, v kuchyni. A nikto nezomrel. Len… Nevedeli sme kde si a našli sme ťa v lese na lúke. Musela si spadnúť. Rarity, nikdy predtým si tam nešla a dobre vieš, že sme ti prízvukovali, aby si ani nechodila.”

„Ale včera…” habkala som, „včera som bola v lese tiež! A dnes, dnes tu bol policajt!”

„Je ráno, drahá, a nikdy tu žiadny policajt nebol. Ako hovorím, spadla si v lese a trochu si si udrela hlavu. Potrebuješ len trochu času,” usmial sa na mňa a mätovú žuvačku si v ústach prehodil na druhú stranu.

„Oci, čo je to za žiaru za oknom? To je východ slnka?”

„Nie, Rarity. To len horí les. Nemusíš sa ale ničoho báť, všetko bude v poriadku. Teraz si radšej trochu pospi,” usmial sa a odišiel z izby.

S pomocou nadľudských síl som sa došuchtala k oknu a bola to pravda. Les horel a jediná tekutina naokolo bola slza, ktorá sa mi kotúľala po líci. Tá by ho však uhasiť nedokázala.

„Bambi,” hlas sa mi zlomil a hruďou mi prebleskla bolesť. Nebolo to však zranené srdce, ale hlboký škrabanec, akoby z medvedieho pazúra.


Nikol M Smoakova

Diskusia

Alexander Schneider
Musím priznať, že v prvej štvrtine som vnútorne vykríkol a začal si trhať vlasy, pretože sa zdalo, že to neviedlo vôbec nikam... čo je pravda, pretože poviedka je prešpikovaná narážkami a štylistickými odskokmi či humornými prešmyčkami - ktoré by v obmedzenom množstve možno boli korením, ale takto sú skôr neprežuteľným balastom. Menej je viac. V polovici som sa už musel do do čítania priam nútiť - nebanujem ale, koniec je zaujímavý a hoci nie prekvapivý (náznaky sa dajú nájsť veľmi rýchlo bystrému oku), tak aspoň premyslený. Škoda len, že takto koncipovaná a hutnejšia nie je prvá polovica textu. Chýbajúce čiarky a spol neriešim. ;)
28.12.2018

Marek Papcun
Tema mi velmi nesadla takze moze to byt velmi zaujate :) Musim povedat ze je to velmi zle zvoleny nazov. Je to spojler kvoli ktoremu som preskroroval asi tri stvrtiny poviedky bez toho aby som nieco zasadne zmeskal, myslim. Zastavil som sa az pri scene so satkou a viac menej som nasilu docital pribeh do konca bez vacsieho zaujmu.
28.12.2018

B.T. Niromwell
Podľa mňa ti ide humorná nôta viac ako vážna. Na začiatku poviedky, pri scéne, kde hlavná hrdinka vstáva, som si celkom rochnila, bolo to pekne napísané. Problémy začali, keď došlo na opakovanie vtipov, to je proste no-no, ok, má krivé nohy, na prývkrát to bolo smiešne, na štvrtýkrát už naozaj nie. Páčilo sa mi Bambiho opisovanie jeho sveta so všetkými ľaľa a heň, pekné to bolo :) Celkovo sa ale poviedkou ťahala aj taká otravná linka a la som pubertiačka, najmúdrejšia na svete, rodičia sú hlúpi, pohnem prstom a oni hneď odpadávajú. Výhovorka na nechodenie do lesa bola naivná, matkina postava dosť otravná. To bol taký prostý humor na spôsob amerických komédií, ktorý mi nesadol. Podobne mi prišiel pritiahnutý za vlasy aj koniec, ale tak to je riziko humorných poviedok, niekomu to sadne, niekomu proste nie, obzvlášť pri takomto veľkom množstve vtipov.
06.01.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Tento mesiac sa hlasovalo nemilosrdcne a kruto, sily boli viac ako vyrovnané!

Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe

Čo sa stane, keď sa hranica medzi mágiou a vedou zotrie? A čo keď taký svet padne do prachu? Hlavne však, ako v takom svete prežiť? To sú otázky, na ktoré sa pokúsia nájsť odpovede dvaja zvláštni pútnici, cestujúci skrz ruiny prastarej civilizácie.

Klop. Klop. Kto tam?

Čo sú zvieratá a ľudia zač?

(A pamätajte si, vôňa mentolu vám môže odkryť jedno vysvetlenie príbehu)