Ostrá hrana prázdnoty
Samotnej vedeckej stránke veľmi nerozumiem, ale opis toho, ako prenikali do entity, ma fascinoval. Baví ma, keď sa autori snažia opísať niečo také cudzie, a nevadí mi, ani keď som z toho zmätená. Poviedka je ale miestami dosť suchá. Viem, že sa to inak nedá, ak majú byť podané všetky tie informácie, ale chcelo by to nejako vyvážiť. Inak povedané, sci- rozmer mi príde zvládnutý, podľa mňa by sa zišlo pridať na -fi - práca sa s postavami, ľudský rozmer, atmosféra príbehu. Okrem toho si myslím, že to, že sa vo vesmíre nájde niečo nepochopiteľné a cudzie, je na pointu samostatného diela už v tejto fáze vývoja žánru trochu málo. Keďže to však je rozšírené do novely, možno poukazujem na problém, ktorý už je vyriešený.
Čo sa postáv týka, zarazil ma moment, keď prikáže kolegyni, aby si odpálila reaktor, a dostala ich von. Možno je to môj bias z amerických filmov, ale prišlo mi to dosť sociopatické. Bolo by mi prirodzenejšie, keby odpálil svoj, resp. keby sa preto rozhodla sama, alebo jemu by to niečo urobiť bránilo. Alebo možno je sociopat, ale to zatiaľ nevieme, lebo tie postavy poznáme len po funkcii v lodi.
V každom prípade je super, že sa tu niekto po dlhom čase púšťa do hard scifi, držím palce.
22.06.2026 16:29:08
YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.
