„Musíš prísť na polnočný trh, tam to proste vajbuje!“ hovorí mi Betty. Zoznámili sme sa len pred niekoľkými hodinami, no už sa so mnou rozpráva ako s najlepšou kamoškou. Moja časť jej to úplne nežerie. Ako vo filmoch. Nad ľavým plecom sa mi vznáša anjelik, šušká mi do uška, rozlúč sa a bež na intrák. Ale nad pravým plecom mi malý démoník vrieska tak nahlas, až anjelika ledva počujem. Bettyina pozornosť je príjemná, jej pohľad hypnotický. Stačí, aby sa na mňa usmiala, a už jej vyzrádzam všetky svoje tajomstvá, aj veci, ktoré som doteraz nemala odvahu povedať nahlas.

Jasne, že s ňou na ten trh pôjdem. Nasledovala by som ju až na kraj sveta.

Vyjdeme z baru a zamierime nočnými ulicami k Starej Tržnici. Prší. Nie veľmi silno, ale vytrvalo. Dážď bubnuje na strechy a zaháňa ľudí do stiesnených priestorov prístreškov na električkových zastávkach.

Ani jedna z nás nemá dáždnik. Ja som si cez hlavu pretiahla kapucňu z mikiny, ale Betty nemá okrem ramienkového topu nič. Z nálady jej to neuberá. Poskakuje tanečným krokom pomedzi mláky, oči upiera hore, k oblohe. „Pozri, pozri, toto je topka!“ Poslúchnem. Dažďové kvapky sa oproti svetlám pouličných lámp krásne ligocú. Dotyk studenej vody na tvári a v očiach mi ale rýchlo zatlačí pohľad naspäť k zemi. To som ja. Žiadna dažďová víla.

„A sme tu!“ zahlási Betty pred rozľahlou budovou tržnice. Okná sú tmavé, na dverách veľká kladka.

„Ale,“ zaváham. „Nevyzerá, že by tu bola nejaká akcia.“

„No to je jasné, zlatinko, inak by na Polnočný trh prišli všetci.“ Chytí ma za ruku a ťahá k menším dverám naboku. Chodím tadiaľto denne a nikdy som si ich nevšimla. Prudko zavŕzgajú. Za nimi je strmé tmavé schodisko smerujúce nadol, do podzemia. Mám čoraz väčšiu chuť ujsť, ale Betty ma drží silnejšie, než by som to u takého štíhleho dievčaťa pokladala za možné.

V podzemí nás privíta dunivá rytmická hudba. Pivnicu tvorí rozľahlý otvorený priestor s neomietnutými betónovými stenami. Popri stenách stoja stánky. Tovar je podivný až desivý, v jednom stánku čudné, znepokojivé maľby, v ďalšom staré knihy, ale nestíham si prečítať názvy, Betty ma cieľavedomo ťahá vpred. Pri ďalšom stánku na mňa z veľkých zaváraninových pohárov civia ľudské hlavy. Skríknem a opäť sa pokúsim Betty vytrhnúť. Chvíľu bojujeme, ale má neuveriteľnú silu.

„Tak a dosť!“ zvolá zrazu. Hlas má iný než doteraz, chladnejší, ráznejší, ťažko sa mu odporuje. „Tu si sadneš a budeš sa správať slušne, nech za teba dostanem dobrú cenu.“ Zamrazí ma. Ale poslúchnem ju. Je v tom hypnóza, alebo nejaké čary. Sedím na stoličke, rovno ako pravítko, a hoci mi tŕpne noha, nedokážem sa ani pohnúť. Zákazníci chodia okolo a obzerajú si ma. Vysoký upír (keď sa usmieva, vidím jeho špicáky) v čiernom plášti prejaví záujem, ale Betty jeho ponuku odmietne. Ponúka primálo.

„Takto to nepôjde,“ vyhlási Betty, „ani sa nepohni, hneď som späť.“

Odbehne. Zatiaľ bezradne pozorujem stánky navôkol. Vo vedľajšom staršia pani predáva nejaké fľaštičky s rôznofarebnými tekutinami. Elixíry premeny, čítam na pútači. Väčšina z nich je označená piktogramom zvieraťa. Zákazníčka sa pri nej pristaví a vypýta si vzorku. Odpije si a bác. Na pár sekúnd je z nej vlčica. Som taká ohromená, že sa na chvíľu prestanem báť. Ale to len kým neuvidím vracajúcu sa Betty s novým zákazníkom. Je vysoký. Aj v tejto vysokej miestnosti sa jeho hlava takmer dotýka stropu. Vysoký a veľmi chudý, oblečený v páskovanom obleku. A nemá tvár, vôbec žiadnu tvár, spredu na hlave len biele miesto. Nejako ma ale vidí, priblíži ku mne tú strašidelnú hlavu a kýva ňou zo strany na stranu, akoby si ma prezeral. Potom zdvihne dlhé biele prsty a nešikovne ich sformuje do známeho gesta. Palec hore. Betty sa spokojne usmeje. Predané!

„Postav sa!“ povie mi ten hlas. Poslúchnem. Betty, spokojná sama so sebou, ale trochu poľaví v pozornosti. Kúzlo nie je také dôkladné ako doteraz. Ako vstávam, podarí sa mi z vedľajšieho stola ukoristiť fľaštičku.

Môj nový majiteľ sa zohne. Krk sa mu začne otvárať a formovať ústa, obrovské, väčšie než by malo byť aj pri jeho rozmeroch fyzicky možné. Tie ústa sú už také veľké, že by ma dokázala naraz zhlnúť a presne to má aj v úmysle. Betty preruší manipulačné kúzlo úplne. Načo by míňala energiu, keď už aj tak neujdem.

Trasúcimi rukami odštupľujem fľaštičku a exnem obsah. Svet sa zatočí a nejako zväčší. Nie, to ja som oveľa menšia. Mám závrat, chce sa mi kričať, no z hrdla mi vyjde len ...

„Mňau!“

Rýchlo vezmem všetky štyri nohy a chvost na plecia a trielim ku schodom. Prenasledujú ma. Betty aj ten netvor, ale mám šťastie, niekto akurát vchádza do podzemia a podarí sa mi vykĺznuť von. A potom som už len mačka vo veľkom meste, s tisícom zákutí a skrýš.

Hop, hop, skok a ešte jeden. Prikrčím sa na streche oproti a risknem pohľad za seba. Stoja tam, uprostred námestíčka, obzerajú sa navôkol. Stratila som sa im.

Netvor otvorí obrovitánske ústa.

„Nie!“ kričí Betty. „Počkaj, zoženiem ti inú, lepšiu.“ Jej výkriky zaniknú v obrovskej tlame.

Rozbehnem sa preč. Netuším, čo bude ďalej. Či kúzlo vyprchá a premením sa naspäť alebo budem musieť dožiť ako mačka. V tej chvíli mi je to úprimne jedno. Hlavne chcem byť od toho miesta najďalej, ako ma len mäkké mačacie labky môžu odniesť.

Pri neďalekých kontajnerov začujem šuchotať potkana.

Hm. Myslím, že mi pri tom úteku trochu vytrávilo.