„Zbohom, Wilson!“ Anna si kľakla k drobnému snehuliakovi a nasadila mu na prilbu červenú šiltovku, ktorú jej kolega za života neskladal z hlavy. Potom vstala, poodstúpila, aby si obzrela svoje dielo. Dve menšie gule z ľadových čiastočiek a prachu, namiesto uhlíkov skrutky z vraku lode, namiesto hlavy Wilsonova prilba, okolo krku šál, namiesto rúk železná tyč a na nej zavesené Wilsonove vojenské známky.

Nebol to veľmi dôstojný pomník, ale Wilson so svojím zmyslom pre humor by ho určite ocenil. A vydrží, v riedkej atmosfére tohto vzdialeného mesiaca zabudnutej planéty v najzabudnutejšej sústave vydrží vo večnom ľade, až kým sa z tunajšej hviezdy nestane supernova. Dlhšie než ktorýkoľvek z pozemských náhrobkov zo žuly a mramoru.

Ona sama nič také mať nebude.

„Viem, sľúbila som ti, že prežijem, vtedy, keď si ma zachránil,“ povedala a potriasla hlavou. Pri stavaní snehuliaka sa uvoľnila gumička a v skafandri si účes nedokázala opraviť, takže jej vlasy padali do očí. „Ale musíš to pochopiť. Zostala som posledná. Úplne posledná. Záchrana nepríde, zásoby už takmer došli. Ja... myslím, že pôjdem na prechádzku.“

Nechcela umrieť od hladu v rozbitej lodi. Do vesmíru ju priviedla túžba objavovať nové svety a to aj urobí. Vydá sa do neznáma, prejde sa pustatinou, kým jej nedôjde kyslík, posledné, čo uvidí, nebudú blikajúce výstražné kontrolky, ale nebo plné hviezd. Presne tak.

Venovala posledný pohľad snehuliakovi, potom sa otočila chrbtom jemu i vraku, a vykročila do neznáma. Pohľad na okolitú krajinu ju napĺňal pokojom. Biela pláň ponorená vo večnej noci, na obzore vysoká hora, nad ňou červenkastý prízrak planéty v splne. Úžasný výhľad a bolesť svalov po dlhej chôdzi v skafandri vytlačili strach na okraj jej vedomia.

Keď už nevládala, posadila sa. „Myslím, že toto miesto je rovnako dobré ako akékoľvek iné,“ pomyslela si. Z myšlienok ju vytrhlo zapraskanie. Zdvihla hlavu. Ľad sa dvíhal. Asi meter od Anny vyskočil zo zeme ľadový stĺp a roztrieštil sa na tisíce kúskov. Pud sebazáchovy zvíťazil nad rozhodnutím zomrieť. Vyskočila a rozbehla sa. Ľadové stĺpy ju sprevádzali ako prúdy tancujúcej fontány. Akoby ľad bežal s ňou. Keď zakopla a spadla na zem, skafander sa výstražne rozpípal, a ona vedela, že sa už nepostaví. Ľad okolo nej vytvoril ohradu, akoby sa nad ňu nakláňal. V mysli jej vybuchol ohňostroj farieb a vnemov.

O pár sekúnd sa z toho víru sformovali slová.

– Kto si?

Je to len sen, hovorila si Anna, halucinácia umierajúcej mysle. Ľad nie je živý, ľad nie je telepatický, a ak by aj bol, nedokázal by za niekoľko sekúnd rozkódovať ľudský jazyk len z aktivity jej mozgu. Ale keby náhodou.

– Som Anna. Zďaleka. Z planéty Zem.

– Teší nás, Anna. My sme Mnohí. Anna, čo ti je? Tvoja myseľ slabne.

– Umieram.

– Ach, kyslík. Zabudli sme, aké to je, mať telá. Už dávno sme sa ich vzdali. Prepáč. Daj nám chvíľku.

– Myslím, že už nemám chvíľku.

Zavrela oči. A vtedy sa to stalo. Výbuch. A potom pocit neuveriteľnej ľahkosti. Už nemala skafander, nemala ruky, nohy, nevážila nič. Bola vonku. Mimo svojho tela. No nerozplynula sa. Beztelí mimozemšťania ju zachytili, pevne objali. Pocítila ich myšlienky, nie v podobe slov ako predtým, stali sa jej súčasťou. Zrazu poznala celú históriu tejto rasy, zdieľala ich mysle, spomienky aj vnemy.

Už nebola Anna Pozemšťanka, ale Anna z Mnohých.

Na vzdialenom mesiaci zabudnutej planéty v ešte zabudnutejšej sústave žije myseľ bez tela. Preháňa sa po bielych pláňach, vytvára ľadové útvary, vzápätí ich ničí v ľadovej triešti. Pri rozpadnutom vraku pozemskej lode sa časť tejto mysle niekedy pozastaví. Našuchorí šál drobnému snehuliakovi, pamiatke na tých, ktorí tu prišli o život. A letí ďalej. Až niekam za hranice ľudských predstáv.