Príbeh Hyperionu sú späť. Pokračovanie fenomenálneho románu vyšlo vo vydavateľstve Lindeni túto jar a všetci nedočkaví milovníci science fiction sa konečne dočkali, aby mohli siahnuť na slovenský preklad Simmonsovho majstrovského diela. A že ich nebolo málo. Vtedy ešte priateľské podpichovanie sa v momente, keď som knihu otvoril, zmenilo na nepriepustné informačné embargo. A vrhol som sa do čítania.

Kým sa „jednotka“ viezla vo veľmi osobnom a humanistickom duchu príbehov hlavných protagonistov, druhá časť Spevu Hyperionu sa už v plnej paráde venovala hlavnej dejovej línii, do ktorej splynuli osudy jednotlivých hyperionských pútnikov. A tým sa zmenil aj celý nádych knihy. Z mimoriadne detailného budovania postáv a sveta skrz ich objektívy sme sa prehupli do rozprávania príbehu, ktorý od čitateľa odstúpil o pár krokov dozadu. Vraví sa, že originál je len jeden. Dvojka však jednotku kopírovať nechcela, a to je dobre.

Oslobodenie Rapíra z antientropických polí a príchod Vydedencov z vyhnanstva je na spadnutie. Hegemónia ľudskej civilizácie stojí proti jednej z najväčších kríz svojej existencie. Simmons si vybral Josepha Severna, androida vybudovaného na základe osobnosti básnika Johna Keatsa, ako nástroj na prerozprávanie svojho príbehu. Čitateľ sa tak dostal na chlp ďaleko od najdôležitejších rozhodnutí civilizácie, ktoré mala v rukách Meina Gladstoneová, výkonná riaditeľka všesnemu ľudskej Hegemónie. A aj cez neho nám autor umožnil sledovať osudy pútnikov, ktorí úplne bezmocne čakajú pri Hrobkách času na svoj osud.

Od úvodných strán mi bolo jasné, že držím v ruke čistokrvnú space operu, plnú politizovania, vesmírnych stretov a pompéznych galaktických udalostí. Do už tak komplikovanej rovnice s množstvom premenných vstupuje tajomný Rapír so svojou vlastnou agendou a s autorovým úškľabkom balansujúci na hranici minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Navyše tu máme TechnoJadro, otvárajúce nový filozofický front priamo v čitateľovej sivej kôre mozgovej.

Vcelku zmätok však? Simmonsovi sa ale chaos celkom podarilo udržať na uzde. Časté skoky v rámci kapitol z postavy na postavu i na vzdialené miesta pomohli vytvoriť detailnú myšlienkovú mapu celej knihy. Stratený čitateľ má teda dosť veľa priestoru na to, aby sa chytil správneho záchytného bodu a ostal visieť tesne pred pádom do singularity.

Už spomínaný Joseph Severn, ako nástroj na formovanie príbehu a osudu hyperionského vesmíru, prechádza zaujímavou metamorfózou. Autorovi sa podarilo vytlačiť do popredia postavy dostatok citov a empatie, ktoré Severn ako imitácia romantického básnika Keatsa zosobňuje, až kým s ňou nakoniec nesplynie. Aj napriek tomu, že je táto postava kľúčom k pochopeniu celého diela, jeho morálny a konvenčný konflikt s TechnoJadrom dokonale vystihuje dilemu, pred ktorou stojí ľudstvo a vesmír ako taký. Upozorňujem, že táto dejová línia sa vstrebáva dosť ťažko. Čitateľa ale odmení priamočiarou krásou literatúry a hlbokých myšlienok.

Ďalšou, nemenej dôležitou súčasťou deja, je osud pútnikov. Tí sa rozpŕchli do času a priestoru ako zrnká piesku vo vetre. Simmons si zgustol na mechanike „nesmrteľnosti“ krucifixu, ktorý sa poriadne pohral s telom Lenara Hoyta (tu som chrochtal blahom). Zároveň sa ozvala moja hlboká emočná jazva na srdci – cesta Sola Weintrauba s dcérkou Rachel ma nenechávala chladným. Simmons miestami možno príliš naťahoval, no utrpenie, ktoré tak verne sľuboval Rapír, sa čitateľom dostavilo. Búrlivo som držal palce Fehdmannovi Kassadovi, bojovníkovi, ktorý sa nebál postaviť zoči voči Pánovi bolesti. Ich takmer nekonečný súboj na život a na smrť, dobra proti zlu, nás previedol obrazmi a scenériami, po ktorých túži každé srdce zarytého fanúšika sci-fi. No a spomeniem aj Konzula. Niet väčšej satisfakcie, ako keď sa zradca rozhodne zradiť ešte raz. A Vydedenci? Ich uvedenie do príbehu hýrilo farbami a fantáziou a ich dosiaľ nepoznaná motivácia ma veľmi milo prekvapila.

Simmons vytvoril okolo planéty Hyperion ozajstný stred vesmíru. Rapír sa stal Nemesis dobra a najväčšia hrozba Hegemónie, skrytá v tieňoch singularít, sa musela skloniť pred mocou romantickej poézie.

Záver: Pád Hyperion je neskutočne prepracované dielo. Simmons v ňom skombinoval také množstvo nápadov, že by samostatne vystačili možno aj na desať samostatných románov. Inteligentné umelé inteligencie, cestovanie v čase, multiverzum, najbizarnejšie mimozemské rasy, ...

Možno je to na škodu, pretože tým padol za obeť autorov cit pre správny balans medzi rozvojom postavy a príbehu. Možno práve naopak, tým otvoril dvierka milovníkom komplexného sci-fi, ktoré nepozná hranice fantázie.

Ja som ostal niekde na polceste. S úsmevom na perách som tak zaklapol knihu a čakám, kedy navštívim Endymion.

Dan Simmons (1948) v Peorii v štáte Illinois. Už ako malý začal písať s cieľom očariť svoje publikum svojím rozprávaním. Po ukončeníé strednej školy nastúpil na Wabash College, ktorú v roku 1970 ukončil úspešným získaním titulu B.A. z angličtiny. O rok neskôr dovŕšil magisterské štúdium na Washingtonskej univerzite v St. Louis.

Čoskoro začal písať poviedky, hoci jeho kariéra sa rozbehla až v roku 1982, keď bol vďaka Harlanovi Ellisonovi pozvaný na Milfordský workshop, ktorú Ellison považoval za „najlepší workshop písania SF na svete“. Simmons považoval Ellisona za mentora, priateľa a dôvod, prečo sa venoval písaniu na plný úväzok.

Jeho prvá poviedka The River Styx Runs Upstream bola publikovaná a ocenená prvou cenou v súťaži príbehov časopisu Twilight Zone Magazine. Medzi ´dalšími kratšími prácami nájdeme hororové príbehy i space opery. Mnohé z jeho tvorby, ako napr. Carrion Comfort z roku 1983 alebo The Death of the Centaur (1991) stáli pri zrode jeho najznámejších románov.

Hoci má Simmons na svojom konte vyše štyridsať poviedok a noviel, slávu si vydobyl najmä románmi. V tvorbe sa opiera najmä o hororové motívy, čo predviedol hneď vo svojom prvom románe Song of Kali z roku 1985. V románe Carrion Comfort (1989), ktorý vznikol rozpísaním rovnomennej poviedky z 1983, rozpracoval motívy upírov. V románe Summer of Night (1991) sa vydáva podobným smerom ako King vo svojom diele It a popisuje boj detí proti tajomnému zlu. Na román nadviazal sequelom A Winter Haunting z roku 2002. Do rovnakého sveta zaradil aj knihu Children of the Night (1992), pohrávajúcu si s vampirizmom a Fires of Eden (1994) o konflikte nového a starého sveta plného krvavých božstiev na Havaji.

Do hororovej tvorby môžeme zaradiť aj diela, v ktorých Simmons skvelo fabuluje a žongluje s historickými faktmi, ako napr. román Terror (2007) rozprávajúci o osudoch britskej polárnej výpravy, román Drood (2009) o stretnutí Charlesa Dickensa s tajuplnou desivou postavou viktoriánskeho Anglicka, či Black Hills z roku 2010 o pozoruhodnej životnej dráhe jedného z príslušníkov indiánskeho kmeňa Lakotov. V knihe The Hollow Man (1992) rozoberá motív telepatie a predstavuje ďalší posun v autorovej tvorbe.

Najväčšiu slávu si však vydobil epickou science fiction sériou Hyperion Kantos pozostávajúcej z románov Hyperion (1989) a The Fall of Hyperion (1990), na ktoré neskôr nadviazal pokračovaniami Endymion (1996) a The Rise of Endymion (1997). V nej popisuje osudy ľudstva v niekoľko tisíc rokov vzdialenej budúcnosti. Na planéte Hyperion sa stretáva skupina pustovníkov, ktorí podnikajú cestu k mocnému a hrozivému tvorovi menom Shrike, ktorý má moc splniť ich prianie. To všetko na pozadí udalostí, ktoré navždy zmení a celý vesmír. K cyklu patrí aj novela Orphans of the Helix (1999), ktorá predstavuje pomyselnú bodku za celou ságou.

K space opere sa Simmons vrátil o niekoľko rokov neskôr dualógiou Ilium/Olympos. V nej znova oživuje Trójsku vojnu i Shakespearovu búrku na pozadí konfliktu antických bohov - alebo možno posthumanistických potomkov ľudstva - na plátne udalostí ďalekej budúcnosti.

Okrem fantastiky písal Simmons aj detektívnu tvorbu, ako napr. noirovú trilógiu s Joem Kurtzom v hlavnej roli, či román The Fifth Heart, ktorej hrdinom je pre zmenu Sherlock Holmes. V románe The Crook Factory z 1999 rozpráva vymyslený príbeh bez fantastických motívov o kontrašpionážnej jednotky vytvorenej počas Druhej svetovej vojny na Kube pod vedením Ernesta Hemingwaya.

Dan Simmons vo svojej tvorbe využíva rozsiahle vedomosti z oblasti klasickej literatúry i široký historický prehľad. Patrí medzi majstrov v historickej fikcii, často dopĺňanej o hororové motívy. Za svoje diela získal celý rad ocenení: Huga za Hyperion, osem Locusov za romány a ďalšie štyri za kratšie útvary, štyri krát Bram Stoker Award a dva razy World Fantasdy Award. V roku 2013 bol menovaný za Veľmajstra žánru hororu.

Od roku 2015, kedy vyšiel spomínaný román The Fifth Heart, nie je literárne činný, i keď svojho času prenikali na verejnosť čriepky informácií o pripravovanej zbierke poviedok z vesmíru Hyperionu.

V roku 2018 sa pod taktovkou amerického kanálu AMC dočkal román Teror 10-dielnej minisérie, ktorá zožala obrovský úspech. O adaptáciu Hyperionu mali postupne záujem rôzne štúdiá, pričom od roku 2021 sa pod vedením herca a režiséra Bradleyho Coopera aktívne pracuje na scenári.

Dan Simmons žije od roku 2007 žije v Longmont, Colorado.

Hodnotenie: 85%

Dan Simmons – Pád Hyperionu

Pôvodný názov: The Fall of Hyperion (1990)

Séria: Spevy Hyperionu #2 (Hyperion Cantos #2)

Vydavateľstvo: Lindeni

Rok vydania: 2025

Vydanie: prvé

Jazyk: slovenský

Počet strán: 552

Väzba: viazaná / pevná s papierovým obalom

Preklad: Michal Jedinák a Jana Báliková (básne)

Obálka: Matěj Pospíšil

ISBN: 978-80-566-4440-9

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme vydavateľstvu Lindeni.

Odkazy:

Stránky vydavateľstva Lindeni

Pád Hyperionu na Wikipédii