Sunna mala štrnásť rokov, keď sa po prvý raz vydala do lesa sama. Hrozne sa bála, ale musela. Po útoku totiž zostala posledná. Ovocie posvätného stromu mali moc obrať len ženy jej rodu a všetky ostatné boli preč. Stará matka, vždy trpezlivá, s pletením a príbehom po ruke, matka a jej láskavá náruč aj veselé sestry a ich zvonivý smiech.

Vlci ich vzali, len Sunne sa podarilo ujsť. Strata ju zabolela na každom kroku, štípala ju v očiach, chladnou dlaňou zvierala srdce i žalúdok. Najradšej by sa niekde skrútila do klbka a plakala. Len povinnosť ju nútila klásť nohu pred nohu. Lesom už v noci išla veľa ráz. Vždy v sprievode príbuzných, s lampášmi a košíkmi, do kroku si spievali piesne v starom jazyku, ktorého slovám nerozumela. Aspoň nie rozumom, ale niečo, srdce či duša, jej vždy našepkávali, o čom sú.

Teraz kráčala sama. Potichu. Každé zapraskanie halúzky, každé zašuchotanie v kríkoch jej hnali srdce do šprintu. Známe miesta sa zdali cudzie, tma, inokedy dobrodružne tajomná, dnes za svojím závojom skrývala len rozďavené tlamy príšer. Neupokojila sa, ani keď pomedzi stromy konečne zazrela vzdialené svetlo stromu.

Stál osamotený, uprostred čistinky, akoby sa všetky duby, buky a borovice z úcty rozostúpili a nechali mu miesto. Jeho plody žiarili do diaľky. Predtým Zune nočný zber vždy pripadal ako sviatok. Teraz sa, ako si tak kládla žiarivé ovocie do zástery, cítila nepatrične. Svetlo znamenalo život, no ona prichádzala z krajiny smrti.

Z lesa sa ozvalo zavytie. Príliš blízko. Striaslo ju. Tu, na území stromu, jej nemohli ublížiť. Úloha jej však nedovolí zostať v bezpečí. Musí ísť ďalej.

Zhlboka sa nadýchla a vydala sa naspäť do tmy. Plody stromu starostlivo zabalené v zástere, aby v ríši noci vydávali čo najmenej svetla. Aby ju neprezradili.

Jej cesta viedla hore kopcom. Spočiatku nasadila nervózne, rýchle tempo, no postupne jej dochádzali sily. Musela zastaviť, aspoň na chvíľku, nabrať dych. Z čela jej tiekol pot, hlava sa jej točila. Tma na okraji zorného poľa sa rozvírila. Z kríka zasvietili šarlátovočervené oči, vlčia papuľa sa sformovala zo samej noci, čierne zuby zacvakali. Zatiaľ naprázdno.

Žiadny oddych. Beh.

Nepriatelia mali v kopci výhodu. Jeden z vlkov ju rýchlo dohnal a narazil do nej. Potkla sa, no ustála to. Zo zástery jej však vypadol jeden z plodov. Vlk sa naň vrhol a zaostal.

Sunna to využila, rozbehla sa ďalej, čo jej sily stačili. Jediné zlaté jablko ale nemohlo zasýtiť celú nočnú svorku. Netrvalo dlho a za pätami sa jej opäť rozoznelo temné vrčanie. „Odpusťte, bohovia stromu,“ pomyslela si, vytiahla zo zástery ďalší plod a hodila ho za seba. Neodvážila sa obzrieť, no vrčanie, zavýjanie a cvakanie papúľ sa znásobilo. „Len sa pobite!“

Pokračovala v ceste. Vyčerpaná až do krajnosti, nemohla zastaviť. Postupne vymieňala vzácne zlaté ovocie za niekoľko ďalších metrov, niekoľko ďalších minút života. Rýchlo sa míňali. Bála sa, že to nestihne. V zástere zostávali už len tri… len dve… len…

Konečne dobehla na vrchol kopca. Prudko zastavila na samom okraji skaly, už nebolo kam utekať. Otočila sa vlkom tvárou v tvár. Obstúpili ju, bytosti samotnej tmy, splodenci noci. Váhavo vytiahla posledné posvätné jablko.

„Toto chcete?“ spýtala sa vlkov. „Tak si poň leťte!“ Z celej sily vyhodila plod do výšky. Nepadol naspäť na zem, tak ako by padol na ktoromkoľvek inom mieste na svete. Na skale hviezd bežné zákony nefungovali. Stúpalo vyššie a vyššie, jeho svetlo silnelo a rozlievalo sa po krajine. Vlci bolestne zaskučali, rozplynuli sa, jasná žiara vyháňala tmu zo všetkých kútov.

Po dlhej, niekoľko dní trvajúcej noci konečne vyšlo nové slnko. Tentoraz len jedno. No aj jedno slnko robí deň.

Sunne sa podlomili nohy, zviezla sa na skalu a konečne dovolila slzám, aby ju ovládli. Slzám smútku, slzám úľavy, slzám odhodlania. Žiadne slnko nevydrží donekonečna, noc sa napokon vráti. Posvätný strom bude treba opäť obrať. No tentoraz bude pripravená.