Magdaléna ticho striehla v kríkoch za humnami. Potme. Mala síce lampáš, no zapáliť sa ho neodvážila. Ak má tomu všetkému raz a navždy prísť na kĺb, nesmie sa nechať načapať. Zať si na ňu dával pozor. Už párkrát sa ho pokúsila takto vymáknuť, ale mladík akoby mal oči i na zadku hlavy. Aj minule. Už si myslela, že ho má, keď on zrazu: „Mati, a čo vy tu v noci sama vonku? Nespadli ste?“ Ešte aj domov ju odprevadil, hoci mu päťkrát povedala, nech sa neunúva. Nedal jej pokoj, kým sa za ňou nezatresli dvere na chalupe a hneď sa vyparil. Prefíkanec jeden.

Ani po roku od dcérinej svadby sa jej mladý zať nepozdával. Síce vždy zdvorilý, úslužný, ale skrz-naskrz cudzí. Magdaléna o ňom s istotou nevedela zhola nič. Bola by radšej, keby si dcéra vybrala nejakého mládenca z dediny. Niekoho, koho Magda poznala od malého fagana. Nie toto... Čudo odinakiaľ a odnikiaľ.

Niežeby dcére šťastia nedopriala. Práve naopak. Ešte takto pred dvoma rokmi tŕpla, či jej Hanka nezostane na ocot. Skoro dvadsať rokov a pytač žiadny. Aj veštiť si dali u Tetky, aj počarovať. Bezvýsledne. A potom tu zrazu sa tento zjavil, z ničoho nič. Zbadal Hanku pri potoku a už neodišiel, aspoň nie na dlho. Nebola to zlá partia. Remeslo vedel, hrnce vyrábať, aj robotu okolo domu zastal, ani dcéru jej z domu neodviedol. Vraj u nich je hladných krkov dosť a Hanka s Magdou sú len samé dve.

No potom sa z tých hladných krkov nik na svadbe neukázal. To ju len utvrdilo v podozrení. A Matej, tak sa ten chlapec volal, síce nikdy nepovedal krivého slova, ani len nezahrešil, no držal si odstup. Pri vážnych otázkach menil tému alebo ich obrátil na žart. Magda si zrazu uvedomila, že ho pozná takmer dva roky a ešte s ním nemala taký naozajstný rozhovor…

A potom tu boli tie nočné výlety. Aspoň raz do týždňa, keď Hanka zaspala, sa vytratil. A bol preč až do rána.

„Ale mama,“ odvrkla jej Hanka, keď sa jej snažila čosi naznačiť, „veď mu trochu verte! Za druhou isto nechodí, to by som vycítila. Proste si len niekedy potrebuje porozmýšľať.“

„Verím, verím,“ povedala vtedy Magda. No niekedy to nestačí, dodala v duchu. A uzniesla sa, že sa na zaťove nočné výlety lepšie pozrie.

Prvé tri razy nemala úspech. Vždycky na ňu nejako prišiel. Ale teraz, teraz to vyzeralo dobre. Magda mu nechala dosť veľký náskok, a keď zišiel z dohľadu domov, zapálil si lampáš, a tak len pohodlne sledovala svetlo. Miestami sa strácalo medzi stromami, ale Magda žila v dedine od narodenia, a tak si po chvíli aj sama vedela aspoň zhruba domyslieť, kam smeruje.

Keď sa z diaľky ozvalo zurčanie potoka, Matej zrýchlil a na chvíľu jej zmizol z dohľadu.

Napokon ho ale rýchlo našla. Stál na brehu potoka a zhadzoval zo seba šaty. Magda sa trochu zapýrila, ale zrak neodvrátila. Nevybrala si tá Hanka muža až tak zle, aspoň čo do stavby tela nie. Voda zašpliechala. Matejove biele telo sa pod hladinu nejako vošlo celé, hoci bolo sucho a vody len na pár prstov. Keď sa vynoril na hladinu, vyzeral inak. Pokožka mu ozelenela, čierne vlasy nadobudli smaragdový odtieň, s rozkošou si ponaťahoval nohy a vystavil na obdiv plávacie blany.

„Ej, to je úľava!“ vzdychol si. „Vo vodičke je dobre, ale pri mojej milej ešte lepšie, aj keď s ňou musím bývať na suchu.“

Magda si musela tlačiť ruku k ústam, aby nevykríkla. Jej zať je vodník!

Našťastie dobre poznala staré rozprávky a povesti, a tak presne vedela, čo robiť. Keď bol Matej ponorený, prikradla sa na breh a pozbierala mu šaty, nohavice, halenu, i krpce, aby sa nemohol premeniť naspäť a kradla sa preč. Nanešťastie sa ale potkla, zapraskala pod ňou halúzka.

„Heeeeej!“ ozvalo sa jej za chrbtom. „Mati! Mati! Čo to robíte?“

„To, čo musím,“ odvrkla, ani sa neotočila, „nebude mi jediná dcéra s potvorou žiť!“

„Prosím, nerobte to! Veď ja ju mám rád. Duše som kvôli nej zbierať prestal, aj vody sa vzdal, len raz za čas sa prídem omočiť, aby som načisto neuschol!“

„Veru nie! To nie je prirodzené. Do domu ťa nepustím a basta!“

„Veď mi trochu verte. So mnou jej bude dobre. Nikdy neochorie, dom jej nezatopí, viem také čary…“

Magda na jeho prosby nedbala, kráčala preč. Povedia, že sa utopil. Radšej nech je mladá vdova, ako by mala byť s hentakým stvorením.

Čľup! ozvalo sa za ňou. A potom už len ticho.