„Mám tvoj nos!“ vyhlásil Ivan víťazoslávne.

„Nieeee! Vráť mi ho!“ domáhal sa Miško, jeho malý brat. Ivan ale natiahol ruku s nosom vysoko nad hlavu, kam drobec nemal šancu dosiahnuť, ani keď povyskočil.

„Nevrátim! Budeš bez nosa! A keď dostaneš nádchu, nebudeš si vedieť kýchnuť a roztrhne sa ti hlava!“

„Nieeeee!“ Miškovi sa pri tej predstave nahrnuli slzy do očí. Ivan ale nemal zľutovanie. Bola nedeľa poobede. Mal ísť k spolužiakovi hrať sa na počítač, boli dohodnutí. Namiesto toho musel zostať doma postrážiť krpca, lebo mama súrne potrebovala ísť na pár hodín do práce a babka šla do Popradu, pomáhať tete Evke s bábom. Nebolo to fér. Nič nebolo fér, odkedy oco odišiel.

Miško zrazu stíchol a zvážnel.

„Vráť mi ho, lebo to na teba poviem,“ povedal potichu.

„Mama nie je doma.“

„Nie mame. Panáčikovi.“

„Tvojmu vymyslenému kamarátovi? A čo mi urobí? Dá mi neviditeľnou päsťou?“

„Však ty uvidíš!“ Miško odbehol do detskej a tresol za sebou dverami.

„Heeeej! Opatrne!“ Ivan priskočil k dverám a pomykal kľučkou. Zbytočne. Stalo sa presne to, čoho sa obával. Staré dvere sa zase zasekli. Bez nástrojov ich neotvoria. A malý je dnu. Mamu porazí.

Bezmocne skĺzol na zem. Spoza dverí počul Miškovo šepkanie, ako sa naňho sťažuje Panáčikovi. Vymyslený kamarát sa v ich domácnosti objavil pred niekoľkými mesiacmi. Miško mu rozprával všetky svoje tajomstvá, dokonca niekoľkokrát presvedčil mamu, aby na večeru prestrela o tanier viac.

„Mišo, počúvaj ma!“ ozval sa Ivan po chvíli. „Idem oproti po uja Jánoša. Má náradie, pomôže nám s tými dverami. Vydržíš trošku?“

Z druhej strany sa neozval ani hlások. Drobec trucoval.

Ivan si vzdychol a pobral sa k vchodovým dverám. No ani ich kľučka sa nepohla, nech tlačil, koľko chcel. „Čo do riti?“ Vtedy si uvedomil, že v byte sa zrazu zotmelo, akoby oblohu vonku náhle zahalili búrkové mračná. A tým sa to neskončilo. Svetla ubúdalo čoraz rýchlejšie, v miestnosti sa usadila noc. Ivanovi sa zrýchlil dych. Natiahol sa po vypínači, no už vopred tušil, že to bude márne.

Tmou sa ozvalo zavŕzganie dverí detskej izby. Po ňom kroky.

„Michal?“ spýtal sa Ivan neisto, ale odpoveď poznal. Nepočul ťapkanie svojho brata, ale ťažké rozvážne kroky niekoho oveľa väčšieho. Popamäti sa vydal do kuchyne, možno sa dostane preč cez balkón. Dvere sa mu zabuchli pred nosom, až ho udreli do ruky. Takisto dvere do maminej spálne a do kúpeľne. Zostal sám, v úplnej tme, bez možnosti úteku.

Kroky sa blížili. Pomalé, ale dôrazné, aby ich Ivan počul. Prichádzajúci si vychutnával jeho strach. Už bolo počuť aj jeho dych, vrčivé chrčanie príšery. Ivan z posledných síl začal búchať do steny a kričať. Tá bytosť v tme ale luskla prstami, a tým akoby mu vypla zvuk. Ivanovi z hrdla nevychádzal hlas, päste o stenu a dverový rám udierali ako v nemom filme. Za to samotnú príšeru počul vynikajúco

Nahla sa k Ivanovi a hlboko potiahla nosom. Zaňuchala.

„Výýýýýborne!“ zachrčal hlas, z ktorého tuhla krv v žilách. „Môže byť.“

Ivan pocítil ako mu studené prsty zovrela nos a začala ťahať. Búchal, kopal, kričal bez zvuku, márne. Príšera ťahala, až kým...

Mľask.

Ticho.

Do bytu sa pomaly začalo vracať svetlo, no Ivan ho už nevidel.

Z detskej váhavo vykukol Miško.

„Panáčik? Už si ho postrašil? Panáčik? Ivo? Kde ste?“

Staršieho brata našiel ležať na chodbe.

„Ivo? Heeeej, Ivo!“ Podišiel bližšie. Vtedy sa mu konečne otvoril výhľad na miesto, kde bývala bratova tvár.

„Ááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá!“