On musí prežiť

Keď prvoplánový pokus o zničenie Zla môže vyvolať Zlo ešte väčšie
Filmová história scifi
„Rusko je zvestovateľom svetovej federácie republík.“
H.G. Wells, marec 1917
„Budeme musieť budovať komunistickú spoločnosť rukami našich nepriateľov.“
V.I. Lenin, 1919
„Koncom septembra sa uskutočnilo mimoriadne zasadnutie Politbyra, tak tajné, že naň boli pozvaní len členovia Politbyra a ja. Nikto z členov Ústredného výboru naň pripustený nebol. Bolo zorganizované za účelom upresnenia dátumu prevratu v Nemecku. Ten bol určený na 9. novembra 1923.“
Boris Georgijevič Bažanov, osobný tajomník J.V. Stalina v rokoch 1923-25
„Konečné víťazstvo socializmu v zmysle úplnej záruky, že nedôjde k návratu buržoáznych vzťahov, je možné jedine v medzinárodnom meradle.“
J.V. Stalin, denník Pravda, 14. februára 1938
„Neskôr sa všetky národy, ktoré sa dostanú pod ‚ochranu‘ víťazného Nemecka, stanú tiež našimi spojencami. Budeme mať široký akčný priestor pre rozvinutie svetovej revolúcie.“
Tajný prejav J.V. Stalina, 19. augusta 1939
***
Ostré svetlá reflektorov vypaľujú diery do kazašskej noci. Východ slnka nastane až o pár hodín.
„Zehn, neun, acht, sieben...“ hlasný zvuk odpočítavania, v jazyku nepatriacom na toto miesto, sa odráža od okolitých budov „... drei, zwei, ein, null!“
Vypukne peklo. Obrovský kolos, doteraz ticho sediaci na odpaľovacej rampe, zahalia plamene. Po chvíľke nerozhodného čakania sa masa kovu začne zdvíhať. Opúšťa rampu. So zrýchlením sa vydá smerom k oblohe.
Muž, s výraznými červenými hviezdami na uniforme, zapne rádioprijímač. Počká, kým sa rozžeravia elektrónky. Naladí správnu frekvenciu. Z šumu vystupuje tiché pípanie.
Zazvoní telefón. Očakával to.
„Otličnaja rabota, továrišč polkovnik,“ v prísnom hlase na druhom konci linky cítiť nadšenie.
S pruskou ráznosťou, silným nemeckým prízvukom, vykríkne: „Služu Sovetskomu Sajúzu, továrišč predsedáteľ!“
Wehrner von Braun si vydýchne. Gulag je, aspoň na nejaký čas, zažehnaný.
***
Zubaté jesenné slnko len pred chvíľou začalo pozlacovať fasádu Bieleho domu. Do areálu vchádza kolóna limuzín. Vyleštená čerň ich karosérií odráža svetlo prebúdzajúceho sa dňa.
Prezident Dwight Eisenhower, s nedbalo uviazanou kravatou, víta návštevníkov v Oválnej pracovni. Väčšina z nich je v civile, nájde sa aj pár uniforiem.
„Čo sa vlastne deje? Dúfam, že ste ma v sobotu nevytiahli z postele zbytočne.“
„Oni to dosiahli.“ zadychčane oznamuje Charles Wilson, minister obrany.
Jeden z návštevníkov pozrie na hodinky a zapne rádio v pracovni. Nastaví vlnovú dĺžku. „Píp, píp, píp...“ ozve sa z prijímača. Po chvíli zvuk zoslabne a zanikne.
„Sovieti vypustili umelú obežnicu Zeme,“ vysvetľuje Lloyd Berkner, odborník na elektroniku a rakety. „Teraz je mimo dosahu, o približne deväťdesiat minút sa znovu vráti.“
„To je nejaký vedecký experiment?“ pýta sa prezident.
„Momentálne áno, má ale aj vojenské využitie. Rusi majú v oblasti rakiet obrovský náskok. Masívne ich využívali, keď dobýjali Veľkú Britániu. Žiadna stíhačka ich nedokázala zastaviť,“ informuje minister obrany. Na rozdiel od väčšiny politikov nie je vzdelaním právnik ale elektrotechnický inžinier.
„Potom vyvraždili kráľovskú rodinu a Stalin sa nechal korunovať. Naši severní susedia, rovnako ako Austrália a Nový Zéland, našťastie vyhlásili republiky,“ do diskusie sa pridáva minister zahraničia, John Dulles.
„Churchill dnes na Sibíri píše prejavy pre ich potentátov,“ jeho brat, Allen Dulles, šéf CIA, nedokáže zakryť známky pobavenia.
„Nemali sme v Mníchove súhlasiť, aby zabrali stred a východ Európy. Sľubovali, že Západ nechajú na pokoji. Keď nás ale napadlo Japonsko, tak na nich zaútočili, “ spomína John Dulles.
„Pritom väčšina francúzskych a britských intelektuálov komunistický režim ospevovala. Boli prví, čo po okupácii išli do gulagu alebo na popravisko,“ ozve sa viceprezident Richard Nixon.
„Výnimkou je Eric Blair, ktorému sa podarilo, aj s našou pomocou, ujsť z Británie. Píše knihy o tom, ako to tam vyzerá,“ dodáva šéf CIA.
„To je kto?“
„Známy je len pod pseudonymom George Orwell,“ objasňuje Allen Dulles, „aby ho nepriateľskí agenti nezlikvidovali.“
„Páni, vráťme sa k téme nášho stretnutia,“ prezident sa snaží usmerniť diskusiu. „Ako nás môže tento nový ruský vynález ohroziť?“
„Ak na ňom bude miesto vysielača jadrová bomba, sme stratení,“ varuje minister obrany.
„Máme predsa radarové systémy na Aljaške.“
„Tie fungujú len proti lietadlám. Bombu padajúcu obrovskou rýchlosťou z vesmíru zastaviť nedokážu.“
„Hrozí, že to Sovieti použijú proti nám?“
„O desať rokov budú oslavovať päťdesiate výročie tej ich revolúcie. Neexistuje krajší darček pre vodcu, ako dobytie najvýznamnejšej krajiny slobodného sveta.“
„Pričom Stalin bol oproti Berijovi len baránok,“ komentuje minister zahraničia.
„Potrebujeme teda investovať do vývoja rakiet?“
„Rusi majú obrovský náskok. Nedokážeme ho dohnať. Okrem toho majú oveľa vyspelejšie jadrové zbrane. Jediná bomba, ktorú sme zhodili na mesto Kokura, stačila na kapituláciu Japoncov. Postavili sme ju na základe plánov, ktoré sme ukradli Sovietom. Oni ich dnes majú tisíckrát silnejšie,“ upozorňuje minister obrany.
„Seizmické údaje z ich testov dokazujú, že vyvinuli vodíkovú bombu. Naši agenti zistili, že jej autorom je poľský vedec Stanislaw Ulam a ešte nejaký Maďar...“ riaditeľ CIA listuje chvíľu v podkladoch, „... Edward Teller.“
„Hrozná predstava,“ prezident zbledol, „ako vojak som videl na vlastné oči, čo spôsobila jadrová bomba v Japonsku.“
„To nie je ešte všetko,“ pokračuje v apokalyptickej vízii Allen Dulles. „Dosiahli výrazný pokrok v oblasti počítačov. Je za tým znovu Východoeurópan – János Neumann z Budapešti a aj jeden Angličan – Alan Turing.
„Treba si uvedomiť, že po obsadení západnej Európy prevzal Sovietsky zväz všetky ich kolónie - Blízky východ, britskú Indiu, francúzsku Indočínu, holandskú Indonéziu, celú Afriku. Majú k dispozícii obrovské zdroje. Ľudské aj materiálne,“ dopĺňa jeho brat.
„Sme teda odsúdení na zánik? Musí snáď existovať nejaké riešenie!“ zúfalo prosí prezident.
„Predstavte si, že by sa v Nemecku v dvadsiatom treťom nedostali k moci komunisti,“ do diskusie nečakane vstupuje Vannevar Bush.
„To nie je možné,“ oponuje minister zahraničia. „Nemecko bolo po vojne ekonomicky úplne zničené. Platba reparácií z Versaillskej zmluvy a následná hyperinflácia dokonale zničili nemeckú strednú triedu. Komunisti vyhrať museli.“
„Potom sa spojili so Sovietmi a tým talianskym socialistickým novinárom - Mussolinim,“ pripomína si Nixon svoje bakalárske štúdium histórie. „Stalin ich ale nakoniec všetkých zlikvidoval. Všade prevzal moc.“
„Áno, tak vyzerá súčasný svet,“ prikyvuje vedec, „ten ale nie je jediný.“
„To snáď nemyslíte vážne?“ prezident nedokáže zakryť prekvapenie.
„V čase vojny s Japoncami som bol riaditeľom Úradu vedeckého výskumu a vývoja. Pracovali sme aj na jednom extrémne utajovanom projekte. Nazvali sme ho, podľa miesta uskutočnenia, Filadelfský experiment. Teoretický základ mu vytvoril sám Nikola Tesla. Realizácie sa však nedožil. Išlo o použitie silného elektromagnetického poľa na skrytie lode pred radarom aj voľným okom. Možno sme dobre nepochopili Teslove výpočty, došlo vtedy k narušeniu štruktúry samotnej reality.“
„Ako sa to prejavilo?“
„Zistili sme, že neexistuje len jeden vesmír. Je ich nekonečné množstvo. Líšia sa niekedy len v drobných detailoch, v niektorých prípadoch sú tie rozdiely obrovské. Kvantová fyzika nám niečo podobné naznačovala už roky, teraz sa nám to podarilo aj experimentálne dokázať.“
„A aký to má zmysel? Prenesieme celé Spojené štáty do iného vesmíru?“
„Trafili ste klinec po hlavičke, pán prezident.“
„Naučili sme sa jednotlivé vesmíry pozorovať,“ slovo prevezme šéf CIA. „Objavili sme taký, kde síce Sovietsky zväz v okupuje východnú Európu, jej západ je ale slobodný. Rusi sú stále naši nepriatelia, neovládajú však celý svet. Jedným z rozdielov oproti tomu nášmu je, že v Nemecku v roku dvadsaťtri komunisti nevyhrali.“
„Tých rozdielov tam musí byť oveľa viac.“
„Áno, je ich viac. Vieme však, kedy sa začali objavovať. Dvadsiateho ôsmeho septembra osemnásteho roku. Necelé dva mesiace pred podpísaním prímeria.“
„Čo sa vtedy stalo?“
„Nič zvláštne. Britský vojak Henry Tandey zastrelil jedného príslušníka nemeckej armády. Nebolo to veľmi gentlemanské, ten vojak totiž nebol ozbrojený.“
„Bola vojna, Briti a Nemci po sebe strieľali bežne a ku koncu sa už nikto netrápil s doslovným dodržiavaním predpisov. Čo je tom také dôležité?“
„Ten zastrelený bol úplne bezvýznamný. Žiadny génius. Stratená existencia. Nedoštudovaný maliar bez rodičov a majetku. Dokonca nebol ani Nemec.“
„A napriek tomu, svet, kde vojnu prežil, vyzerá úplne inak.“
„Presne tak, pán prezident. Zistili sme, že sa stal členom politickej strany. Rovnako bezvýznamnej ako bol vtedy on sám. Dostal legitimáciu s číslom 555, pričom čísla sa prideľovali až od päťstovky, aby členská základňa vyzerala väčšia. Mala v názve slovo „socialistická“ aj „robotnícka“. Zamerala sa tak na podobný typ ľudí ako komunisti. V Nemecku, ktoré bolo na dne, ich bol dostatok. Ôsmeho novembra v dvadsiatom treťom sa pokúsili o neúspešný puč. V tridsiatom treťom vyhrali voľby.“
„A potom zaútočili na komunistických Rusov?“
„Nie hneď. Vo svojej krajine komunistov zlikvidovali. So Sovietskym zväzom však nejaký čas spolupracovali. Odoberali od nich suroviny. Testovali u nich zbrane, ktoré im Versaillská zmluva zakázala vyvíjať. Mali dokonca podpísanú aj vzájomnú zmluvu o neútočení. Spoločne napadli Poľsko.“
„Tak to ale funguje aj v našom svete. Nemeckí vedci a ruské suroviny.“
„Našťastie im to dlho nevydržalo. Tie dve ideológie majú veľa spoločného ale nakoniec nastal rozpor. Nemci zaútočili na Sovietsky zväz.“
„A tá ich zmluva?“
„Zmluvy medzi banditmi predsa zmysel nemajú,“ ozve sa Nixon.
„A ako teda chcete zariadiť, aby sa náš svet zmenil,“ pýta sa prezident.
„Vieme posielať agentov do minulosti. Robíme to zriedkavo, lebo by nás to mohlo ovplyvniť. V tomto prípade urobíme výnimku.“
***
Uteká. Skrýva sa v kráteroch po delostreleckých granátoch. Musí tú správu doručiť. Zbraň nechal v zákope, len by ho obmedzovala. Vylezie na povrch. Zbadá britského vojaka. Mieri na neho. Znehybnie.
***
„Pán prezident, akcia sa podarila,“ reportuje Vannevar Bush. „Je tu ale jeden problém.“
„Aký?“ pýta sa Eisenhower.
„Analýzou časových rovín sme zistili, že na neho bude spáchaných minimálne dvadsaťdva atentátov.“
„Máte neobmedzený rozpočet. On musí prežiť. Je to jediná nádej na záchranu slobodného sveta.“
***
„Aj posledný pokus o atentát zlyhal, pán prezident,“ nesmelo oznamuje Robert C. Duncan, riaditeľ organizácie DARPA.
Ronald Reagan sa zamrví v kresle. Pozrie na tretieho účastníka stretnutia: „Oficiálne pracujete na bezvýznamnej pozícii v administratíve, aby ste sa mohli naplno venovať tomuto projektu. Kde je teda problém? Obávam sa, že z programu SDI sa už nebude dať potajomky presunúť ďalšia miliarda.“
„Je to oveľa komplikovanejšie, ako sa to zdalo,“ ozve sa Zbigniew Brzeziński. „V technike žiadny problém nie je, to určite potvrdí aj doktor Duncan.“
„Využili sme Teslove výpočty a úspešne zahrnuli aj výsledky Filadelfského experimentu. Cestovanie v čase funguje ako hodinky,“ dokončí šéf DARPA s úsmevom, keď si uvedomí absurditu poslednej vety.
„Chyba je v úplne inej oblasti,“ vezme si opäť slovo Brzeziński.
„A to?“
„Našim primárnym cieľom je zničiť alebo aspoň oslabiť Ríšu zla, teda Sovietsky zväz.“
„Máte pravdu,“ prikývne Reagan.
„Predpokladom bolo, že ak sa nacisti nedostanú k moci, Sovietsky zväz nebude neskôr ovládať stred a východ Európy. Nezíska jej priemyselné, ľudské a surovinové zdroje. Ako napríklad jáchymovský urán. Moja rodná zem bude slobodná.“
„Áno.“
„A najlepším spôsobom ako to dosiahnuť, bude atentát na zakladateľa nacizmu.“
„Presne tak.“
„Lenže táto úvaha bola mylná.“
„A to už prečo?“ na prezidentovej tvári sa objaví úprimný výraz úžasu.
„Vyzerá to tak, že svet, kde tvorca Tretej ríše zomrel predčasne, je oveľa horši ako ten náš. A ľudia z príslušnej časovej línie sa to snažia zmeniť.“
***
Spomenie si na dobu, keď robil miništranta. Začne sa modliť. Vidí, ako Angličan stláča spúšť. Jeho puška nevystrelí. Vrhá sa do najbližšieho krátera. Myseľ mu ovládne jediná myšlienka: Zachránila ma Prozreteľnosť, som predurčený zmeniť svet.

Martin Chabada

Martin Chabada
Banskobystričan srdcom a rodiskom, Bratislavčan rozumom a bydliskom. Hoci čítať sa naučil už v škôlke a zamedzenie prístupu ku knihám považuje za mučenie, až na prahu päťdesiatky zistil, že okrem INPUT-u treba aktivovať aj OUTPUT.

Diskusia

Veles
Dobrá poviedka, dobre napísaná, nevidel som tam žiadne gramatické chyby ani nič podobného. Námet zaujímavý, najprv som sa bál že bod rozdielu bude niekde počas druhej svetovej, s tým by som mal pár výhrad, ale takto sa operuje s väčším časovým priestorom, tak mi to až tak nevadí. Tipujem že sa poviedka umiestni dosť vysoko.
04.11.2022

Arcey
Téma alternatívnych dejín sa mi vždy páčila a hoci zakomponovať do toho cestovanie v čase, množstvo iných dimenzií a filozfické úvahy, čo ak by to bolo ešte horšie už použili mnoí autori. Autor si dal ale záležať, aby to odsýpalo ľahko, bolo to prehľadné a logicky to do seba zapadalo. Výborný text. Dokonca sa musím priznať, že som chvíľu uvažoval, že si vyhľadám na webe, či niečo také Stalin povedal a uverejnila Pravda, ale nechcem riskovať, že by to bola pravda :) Remeselne veľmi dobré, malo to aj parádnu atmosféru, zatiaľ môj favorit.
04.11.2022

Martin Chabada
Všetky výroky, ktoré sú uvedené na začiatku sú (vraj) autentické. Neviem, či sa dajú vygoogliť, čerpal som z Viktora Suvorova a ten mal aj prístup do archívov.
Rovnako autentické sú aj všetky postavy, ktoré sa v poviedke objavia. Dokonca aj Henry Tandey je reálny:
https://en.wikipedia .org/wiki/Henry_Tandey#Encount er_with_Adolf_Hitler
04.11.2022

Ray Janonoff
Mám radšej príbeh z definovanej alternatívy, ale ak prijmem ten dokumentárno-úvahový prístup, ktorý dokázal zachytiť väčší časový úsek rozličných svetov, potom takmer niet čo vytknúť.
Takmer, pretože keď sa nad tým začínam zamýšľať - o čom sa nehovorí mám brať, že platí naša časová línia? Pretože ak by nebol postup Sovietov na východ zastavený Poliakmi v 1920tom (čo by nemal, ak boli v tej línii takí super), potom by v Nemecku už žiadne voľby 1923 nebolo treba.
Podobne Mussolini, čo ho udržalo pri socialistoch, ak ho vyhodili za prístup k vojne - alebo čo teda zmenilo jeho prístup?
Viem, sú to detaily, ktoré určite nikomu okrem mňa nechýbajú, ale prídu mi podobne dôležité, ako Henryho enfieldka, ktorá (ne)vystrelí.
04.11.2022

Martin Chabada
@Ray Janonoff
Myslím si, že alternatívna časová línia vojny ZSSR-Poľsko z 1920 by sa nezmenila, ak by bol v 1918 zabitý jeden (vtedy) neznámy Rakúšan. Poľsko (a aj zvyšok strednej Európy) by o suverenitu prišlo až v roku 1939 (prípadne aj o nejaký ten rok skôr), tak ako sa to stalo aj v našej časovej línii. Nemecko by sa po komunistickom puči v 1923 stalo satelitným štátom ZSSR a Poľsko by tlaku z dvoch strán odolávať nemohlo.
Bývalý socialista Mussolini by spolupracoval s komunistami oveľa ochotnejšie, ako v našej línii spolupracoval s nacistami. Teda po spojenectve so Stalinom by mohol kľudne premenovať fašistickú stranu na socialistickú (možno aj na príkaz Stalina). O pár desiatok rokov mohol byť preto primárne vnímaný ako socialista.
04.11.2022

Ray Janonoff
Vďaka, uznávam, pravdepodobné zdôvodnenie, ktoré zase vyvoláva otázku, kam by sa uberalo Československo, od 1923 ohrozené z oboch strán, či by sa Malá dohoda rozšírila alebo padla... a veľa ďalších ak-potom, to je nadlho a asi nie celkom do komentárov.
Ale sú to veci, ktoré mám na dobrých alternatívach rád, dôvod prečo, ako, kedy a kde sa to zmenilo - hoci len neodoslaný list alebo zmeškané lietadlo, nemusí ani ísť o život - a svet sa zmení vo veľkom.
04.11.2022

Olex
Ahoj,
veľmi zaujímavý pohľad na alternatívnu realitu. Každopádne pri zmene takéhoto rázu by tam bolo toľko premenných, že ťažko súdiť. Informovanie čitateľa formou dialógov je dobrý nápad, ale chvíľami pôsobia ťažkopádne (takto by sa medzi sebou nebavili ľudia, ktorí situáciu poznajú). Možno by bolo fajn časť príbehu nechať prerozprávať radového občana, ktorý v režimu žije.
07.11.2022

Hieronymus
Mám podobný názor ako Olex. Opis situácie cez dialógy je na jednej strane dynamický, na druhej strane to potom znie neprirodzene. Ďalšia vec zmena chodu dejín odstránením jednej osoby. Ono to nikdy nie je o jednej osobe, ale o celom aparáte okolo nej. Nie je to také jednoduché.
Páčilo sa ako poviedka odsýpala. Napriek tomu, čo som napísal o opise situácie cez dialógy, tak sa mi páčilo dávkovanie informácii. Necítil som sa zahltený faktami. Celkovo som mal dobrý dojem z poviedky.
15.11.2022

ama_rilla
Nápad je zaujímavý, takisto si dal autor prácu aj s tým, aby nám posunul dostatok historických informácií. Čo mi ale veľmi vadí, je to, že poviedke chýbajú opisy. Mala som pocit, že je to celé nejaké uponáhľané. Jedna scéna, pár dialógov, šup na druhú scénu, tretiu. A súhlasím s tým, čo je spomenuté vyššie v komentároch - nie je úplne šťastné podávať informácie len prostredníctvom dialógov, pôsobí to umelo, pretože ľudia si nezvyknú prerozprávať skutočnosti, v ktorých žijú.
17.11.2022

Martin Chabada
Je zaujímavé, že doteraz som väčšinou bol kritizovaný za veľa opisov, málo dialógov a "pomalý" (alebo žiadny) dej. Teraz som to skúsil urobiť presne opačne a asi som to tiež prehnal. :-) Toto je, okrem iného, aj prvá poviedka, kde som sa snažil o určitý "odstup" a žiadna postava nepreberá svoje charakteristiky od autora.
18.11.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.