Hlad a chlad a temnota plynú okolo ako oceán. Spŕšky kamenných úlomkov narážajú do zobáka černejšieho ako svet okolo, žiarivé oči odrážajú trblietanie vzdialených hviezd strácajúcich sa v nekonečnej studni času. Mohutné krídla mávnu, raz, dva razy, rozvíria slnečnú búrku, ktorá sa odrazí od uhľových pier zanechávajúc za sebou čiastočky žiarivej energie. Vnútorný cit mení pocit na jemný cinkot iskier na kúskoch kovu. Svetlo sa skĺzne po chvoste a zvlní sa do špirál.

Krídla mávnu, čas sa spomalí, prestáva plynúť. Plynú len svetlá okolo, drobné žiarivé drahokamy vznášajúce sa v bezodnom priestore. Hranice neexistujú.

Hranice neexistujú. Pretiahne sa cez ne s krídlami stiahnutými pri tele, temná strela strácajúca sa v temnote.

Čas neexistuje, prelieta okolo neho sledujúc kútikom oka zlatistú cestu energie.

Existuje však hlad. Príšerný, bezútešný hlad nekonečný ako vesmír.

Krídla mávnu.

Zobák veľký ako celé svety sa roztvorí v nemom výkriku. Bezdychá čierňava pohltí všetky zvuky mimo vlastnej mysle.

Krídla mávnu a havranie telo sa skĺzne po zlatej rieke plynúcej opačným smerom.

Existuje hlad, ktorý treba nasýtiť. Nie vždy mu stačí mihot vzdialených hviezd a kvapky svetla stratených sĺnc.

Krídla mávnu, sčeria prach komét prelietajúcich okolo.

Oči sa upierajú na najžiarivejší drahokam tohto sveta, ohnivé jadro chvejúce sa kontrolovanými výbuchmi.

Slnečná rieka naráža do peria, rozpaľuje ho do červena, do modra, brzdí bezčasý let ohromného vtáka.

Pahltný zobák sa roztvára doširoka...