Beštia a krásavica

Kto: dvaja nekonvenční vyšetrovatelia. Kedy: bližšie nešpecifikovaná neveľmi vzdialená budúcnosť. Kde: rozľahlé sídlo a priľahlé pozemky. Čo? - to, čo by sa možno zrodilo vo fantázii Doylea a Poea, to, čo sa po nociach vydáva na lov.
Filmová história scifi
Dejisko tragédie sa kúpalo v striebornom jase. Mesiac na tú pochmúrnu nádheru zhliadal zo svojho nebeského lôžka. V jeho pohľade však bolo niečo veľmi zlovestné. A pohľad naň zas vzbudzoval znepokojenie a bázeň. Bol vypúlený ako rybie oko, neprirodzene opuchnutý a zdalo sa, že roní krv. Akoby do neho niekto vrazil dýku a on stekal po oblakoch do kozmickej čierňavy. Ale dá sa to povedať aj úplne prozaicky a nebudeme o nič ďalej pravdivému opisu miesta činu: bola hlboká noc a nastal superspln. Prirodzený satelit Zeme odrážal veľa slnečného svetla, ktoré dopadalo na čistinu v lese a osvetľovalo scénu, ako vystrihnutú zo starého noirového filmu.
Muž v koženej bunde s vyhrnutým golierom si pripaľoval už druhú cigaretu a mračil sa tak, že dve vyryté brázdy na čele sa mu ešte viac prehĺbili. Ak predstavoval prototyp detektíva, ktorý snáď vypadol priamo zo stránok pulpových kriminálok kedysi tak obľúbenej „drsnej školy“, tak jeho parťák bol priam archetypálnou postavou. On mal aj klobúk, nevraviac o tom, že bol zahalený do neodmysliteľného dlhého plášťa, ktorý patril k tým fiktívnym vyšetrovateľom tak ako patria raketoplány na kozmodróm. Ale títo dvaja muži boli skutoční a neboli to herci v, teraz tak obľúbených, žánrových seriáloch situovaných do obdobia zromantizovaného 20. storočia.
Ten s nepokrytou hlavou, ktorý pripomínal mladého Marlona Branda alebo skôr Jamesa Deana, aby som boli presnejší, sa volal Erik. Meno toho druhého nie je zatiaľ podstatné, prezradím len toľko, že pred skončením tohto rozprávania sa ho dozviete. Bude v tom i trošku symboliky, vraj niektoré prastaré národy verili, že v mene je ukrytá skutočná, pravá osobnosť jeho nositeľa – vlastná esencia bytia, ak chcete, nazvime si ju dušou. Už je ale najvyšší čas na samotný príbeh, rozprávač sa zas prihlási o slovo až na konci, nateraz nebude svojimi vstupmi rušiť kontinuitu diania, to sľubuje.
------
„Nijaký doklad totožnosti. Ale vyzerá nóbl. Teda aspoň vyzeral. Predtým...“ povedal Erik medzi vyfúknutím dymu a opätovným potiahnutím z cigarety. „Máš už odfotené a oskenované tie stopy?“
Obrovské stupaje šelmy boli priblížené prostredníctvom zoomu a snímané v infračervenom spektre.
Ruka v rukavici zvierala skúmavku, druhá, obnažená, manipulovala s pinzetou.
„A nielen to. Našiel som srsť toho... tvora.“
Ohorok dopadol vedľa nevábnej kôpky prikrytej plachtou, tá podľa obrysov jasne nasvedčovala, čo pod sebou ukrýva. „Hmmm, žeby vraždy v lesoch Morgue? Ale za toto nebude zodpovedný orangutan a sotva vlk.“
„Možno vlkolak... ale to zistíme pri rozbore.“
Predtým než mu nevzrušene odvetil: „Vlkolak v 23. storočí? Sotva. Nadprirodzené bytosti umreli spolu s ľudskou fantáziou,“ zašliapol tlejúci ostatok cigarety do mäkkej pôdy.
Nato sa druhý vyšetrovateľ zdvihol a konečne sa otočil k svojmu partnerovi. Jedno oko mu svietilo na zeleno, druhé hralo šarlátovým odtieňom. Slabo sa pousmial a odvetil: „Legendy umierajú pomaly. A niekedy zvyknú obživnúť.“
Žiara z baterky, ktorá zrazu na nich dopadla, zapríčinila, že si Erik musel oči zatieniť chrbtom dlane. Ten druhý ale bez problémov pozeral priamo na zdroj náhleho vyrušenia a ani nežmurkol.
Spoza svetelného kužeľu sa ozval hlas: „Ako to ide, detektív? Nepočkáte radšej do rána? Ako môžete pracovať takto potme?“
„Na oblohe nám svieti pekná lampa a kolega ani žiadne osvetlenie nepotrebuje, tak nám, kurva, nesvieťte stále do očí, nie sme na výsluchu!!!“
„Prepáčte, prepáčte,“ zakoktal sa policajt. Potom sa k nemu nahol a zašepkal: „Čo to má váš kolega s očami? Poriadne ma vyľakal.“
„Odporúčam konzumovať veľa koreňovej zeleniny – tak radí jedenásť lekárov z desiatich. A nie syntetickej. Tá pravá je dobrá aj na uši. Mimochodom, robíte taký hluk, že som vás počul už od gyroptéry.“
„Ehm, pardon, ja... ešte som nevidel kyborga. Teda naživo, ee, osobne. Teda... ospravedlňujem sa, ale ste kyborg, pravda?“
„Tak je. Nuž, oproti ľuďom mám ostrejšie zmysly a mám ich viac, a to sa niekedy hodí. Napríklad v takýchto situáciách, keď v noci natrafíte na roztrhaného chlapíka kúpajúceho sa v mesačnom svite.“
Policajt sa osmelil a dovolil si trochu irónie: „A s tým sa určite často stretávate?“
„Myslím, že je potrebné ujasniť si hierarchiu,“ povedal Erik. „Tuná môj asistent je pre vás nadriadený. Takže žiadny kyborg, ale momentálne váš šéf. Okrem toho – „kúpanie v mesačnom svite“, myslíte si, že obyčajný android by dokázal byť takto poetický? O sarkazme ani nehovorím.“
„Tak, tak. Vraždy a poézia, to je moje hobby. Niet nad to, keď je vám práca zároveň koníčkom. A odpoveď na vašu otázku: toto je druhýkrát za tento rok.“
„Och...“
„Seržant, potrebujeme od vás dve drobnosti. Hoďte nás ku McCargarovi, vy si môžete na rozdiel od nás nechať preplatiť každý prejazdený kilometer, a potom... pošlite svojich chlapcov s... radšej s vedrami.“
„S čím?“
„No... náš koroner má rád puzzle, ale to sa ťažko skladá, ak zabudnete na nejaký dielik.“
Pod dopravným prostriedkom sa mihali stromy, policajný seržant riadil a naši dvaja pasažieri sedeli uvelebení na sedadlách. Konverzácia pokračovala tam, kde prestala.
„Bol naozaj tak doriadený, detektív? Myslím toho chlapa.“
„Nevideli ste ho?“
„Ja nie, ale Bernard vyvrátil večeru... Lenže Bernie bol vždy citlivá povaha. Ja som vám radšej hneď išiel zavolať.“
„A za to sme vám vďačný, tá partia minule podupala stopy a všetko znehodnotila.“
„To mi nedávajte za vinu, ja som tu nový.“
„Viem a sme vám zaviazaní, postupovali ste ako z učebnice, vidno, že ste práve vyšli z dôstojníckej školy. Ešte máte ten elán.“
„A naivitu,“ prihodil jeho kolega, ktorý si už zložil klobúk, ale mal dosiaľ, ako i predtým, natiahnutú jednu rukavicu, ako keby si ju v roztržitosti zabudol odložiť.
„Ehm, môj parťák je prostoreký. Čo na srdci to na jazyku.“
Policajt sa odvážil kontrovať: „Jazyk ako oceľová britva, aj srdce je z ocele?
Nedočkal sa odpovede, ale vytušil za svojím chrbtom úsmev.
„Mimochodom, seržant, ako sa má váš predchodca, Ron senior? Užíva si zaslúžený odpočinok a otcovstvo na staré kolená? Povedzte mu, aby niekedy zaskočil na panáka, je to tá najväčšia roztržitá klepna pod slnkom. Stará zvedavá ukecaná ženská, ale je s ním sranda.“
„Ja neviem, v živote sme sa nestretli. Nepoznám ho. Tak on získal povolenie na potomka? A v takom veku? Mne niekto tuším spomínal, že sa odsťahoval, alebo si to možno pletiem...
„Zámok Orthos,“ upozornil ich kyborg.
Pred nimi sa otvorilo obrovské priestranstvo tvorené rozsiahlymi záhradami, uprostred ktorých trónilo veľkolepé sídlo v historizujúcom neogotickom slohu.
„Do čerta, to je naozaj pôsobivá chalúpka. Tentokrát sa naši milí Addamsovci návšteve už nevyhnú. Orthos, Orthos... odkiaľ to meno poznám?“ pýtal sa detektív.
„Grécka mytológia. Obrovský dvojhlavý pes, ktorý strážil stádo obra Geryona.“
Pilot ďalej zapáral: „Takže okrem vrážd a poézie sa špecializujete aj na staré báje?“
Na zátylku zase ucítil úsmev. „Mám v hlave spoľahlivú encyklopédiu.“
Hroziacej slovnej prestrelke prezieravo zabránil Erik: „Aby sme ušetrili čas, mám pre vás tretiu úlohu. Zoberte toto na rozbor a keď budú výsledky, hneď nám zavolajte. A to hocikedy.“
Pristáli na heliporte, ktorý bol situovaný neďaleko veľkej dvojkrídlej brány s klopadlom v tvare psej hlavy.
„Ešte mi povedzte, je Giselle naozaj taká krásna, ako sa hovorí?“
„Je. Ale nezarazila ma na nej najviac jej krása, ale jej pokoj.“
„Ste muž na správnom mieste. Ešte niečo, čo by sme mali vedieť?“
„Mala na tvári krv, ale nemyslím si, že by bola zranená.“
„Ďakujem, myslím, že sa nám bude spolupracovať lepšie než s vaším predchodcom. Povedzte, seržant, máte rád whisky?“
„Ani nie, prečo?“
„Ron mal predsa len určité prednosti...“
Vtom k nim prišiel sluha v livreji. Živý sluha, nie robotický, ako si s ohromením Erik povšimol, a ktorý ich privítal: „Buďte pozdravení, páni. Vy musíte byť od polície, prosím, nasledujte ma.“
Detektív si ale dal na čas a s povytiahnutým obočím a príkladne zamračený si všetko premeriaval a namiesto toho, aby odzdravil, si radšej pripálil.
Z pootvorených dverí v tej chvíli vykukla ostražitá psia hlava. Na tom by nebolo nič čudné, keby hlava nebola približne na úrovni ramien vysokého muža, a nebola veľká tak, ani keby patrila levovi. Vzápätí sa nad ňou vynorila ďalšia, ktorá mala skôr flegmatický výraz. Potom, ešte vyššie, sa vystrčila tretia, nahnevaná, s vycerenými zubami. Nakoniec ich nasledovalo telo monštruózneho dobermana. Tri hlavy patrili jedinému telu! Tvor sa chcel vydať k nim, a detektív si veru nebol istý, či ho poháňala priateľská zvedavosť. Vlastne bol presvedčený, že jeho úmysly boli presne opačné. Zastavila ho mohutná reťaz, ktorá sa vetvila a bola pripútaná k trojici obojkov.
Erikovi poklesla čeľusť a z úst mu vypadla cigareta. Jeho asistent sa síce tváril stoicky, ale predsa len povedal zreteľne a nahlas: „Hádes nás ochraňuj... Vstupujeme do Podsvetia. Tak je to pravda, tie historky nepreháňali.“
„Kerberos, ľahni! Ráčte vojsť, páni. Nebojte sa, on poslúcha na slovo. Na koniec tejto dlhej chodby a potom doprava. Tam, v pracovni, vás už očakáva pán.“
O chvíľu nato sa ocitli v miestnosti s impozantnou knižnicou. Za masívnym stolom sedel postarší a pomenší muž, vzor pravého anglického gentlemana; prešedivené vlasy, fúziky, briadka, smoking, všetko tu bolo dokonalé a starosvetsky elegantné.
„Pán McCargar?“ oslovil ho detektív.
Ten nevstal, len mlčky ukázal na kreslá oproti. Keď si posadali, prehovoril: „Sherlock a Watson? Alebo skôr Elijáš a Daneel? Patrí sa, aby ste sa predstavili prví, páni.“
„Ja som Sam Spade a toto je Phil Marlowe,“ povedal s úsmevom kyborg.
„Nuž, aspoň vidím, že sa vyznáte v literatúre.“
„Pán McCargar, frázy bokom. Na pozemkoch máte mŕtvolu, druhú za posledný polrok. Na koho sa teraz hodí vina? Zase na psy?“
„Celú svorku mojich vlkodavov som musel dať utratiť, nepamätáte? Súdny príkaz,“ konštatoval s horkosťou v hlase.
„A mám taký pocit, že bol potrestaný nevinný. Nevydáva sa náhodou jeden pekelný pes rád na večerné prechádzky?“
„Kerberos je strážca. Neopustil svoje miesto, ale to sa dá ľahko dokázať.“
„Verím, no určite to nebude váš jediný... výtvor. O výskume, ktorý sa tu deje, kolujú všelijaké reči. Kerberos nie je sám, však?
„Dobre teda, ukážem vám jedno tajomstvo, aj tak by ste si vybavili povolenie k prehliadke.“
„Hej. A oceňujem, že nám ušetríte čas.“
Zatiaľ čo spoločne stúpali po točitých schodoch, detektív sa spýtal svojho asistenta: „Tak ako náš podozrivý?“
„Trojhlavý psík je čistý, obvod ani tvar jeho laby nezodpovedá stopám.“
„Si si istý? A to ti fakt stačilo ho len vidieť?!“
Kyborg si zaklopal prstom na spánok: „Počítač sa nemýli.“
McCargar priložil prst na snímač bezpečnostných dverí a povedal: „Vy ste prví z vonkajšieho sveta, kto uvidí Veľké tajomstvo, a vedzte, že by som vám ho radšej neukazoval. Ešte nie je dokončené. Je ešte priskoro.“
Miestnosti dominoval štvorhranný inkubátor, v ktorom sa nachádzal maličký tvor, čo vyzeral ako humanoidný pes. Spal, hruď sa mu dvíhala a klesala.
„Nový domáci maznáčik? Ďalší mutant?“ prehodil Erik.
„Žiadny mutant. Kerberos bol len darček pre Giselle. Je posadnutá mytológiou. Ako ja psami. Toto je ale dokonalé zviera. Superpes. Toto bude skutočne najlepší priateľ a spoločník človeka. IQ okolo 90. Priemerná dĺžka života: asi 60 rokov. Je môj prvý a zatiaľ jediný. Už nič pred vami neskrývam.“
„Tak kto? Čo? Čo zabilo a znetvorilo tých chudákov? Pochopte, verejnosť chce odpovede. Sú na nás zakaždým vyvíjané veľké tlaky.“
„Ja neviem, ale viem, že niekto sa uchýli k čomukoľvek, aj ku vražde, aby moju prácu sabotoval.“
„To my vysvetlite. Zdá sa mi byť ale naozaj trochu zvláštne, že sa vám po pozemkoch potulujú tuláci. Perfektne oblečení tuláci, no pritom bez identifikačnej karty.“
„A zvyknú umierať. Dosť neprirodzeným spôsobom,“ dodal kyborg.
„Tento ale mal pri sebe preukaz, pozrite, páni.“
„A, kurva!... taký patrí len...“
„Áno, tajná polícia,“ doplnil za neho McCargar, „agent v civile a na súkromnom pozemku. Mojom pozemku!“
„Ako ste k tomu prišli?“
„To moja dcéra...“
„Výborne, je najvyšší čas pozhovárať sa s ňou.“
Salónik bol prekrásny, zdobil ho nádherný dobový porcelán, vzácnosť nevyčísliteľnej ceny, ale najkrajšou ozdobou bola čiernovlasá Giselle.
„Takže, pani...“
„Slečna,“ skočila mu do reči.
„Madam, to ste sa mŕtvemu hrabali vo vreckách?“
„Preukaz sa tam povaľoval, musel mu vypadnúť.“
„Zaujímavé. Je celkom čistý, vy sama ste nezranená... Čo sa stalo? Seržant mi povedal, že ste vraj narazili na mŕtvolu pri prechádzke. Ehm, pomerne dlhej večernej prechádzke, že?“
„Toto má byť výsluch?“
„Ste až priveľmi pokojná, priveľmi odmeraná.“
„Detektív, prosím vás...! Nevidíte, že je moja dcéra v šoku?“
„Takto šok nevyzerá. A áno, myslím si, že vám tu pobieha pes baskervillský, ktorého radi nahuckáte na nepovolaných návštevníkov, najmä ak vám tu pravidelne snoria tajní.“
„Ste si istý, že to celé nepripravili ľudia z ISA? Viete vôbec určiť či to bol naozaj ich agent? Čo ak tu podstrčili mŕtvolu nejakého úbožiaka, čo ak je to proste snaha zdiskreditovať otcov výskum?“
„Trochu vykonštruované, nie?“
„Z tváre mu toho veľa neostalo, ale podoba zodpovedá mužovi na fotografii na preukaze a Janusz Talowski je naozaj vedený v databáze ako vládny pracovník. Z ich radov sa najčastejšie regrutujú terénni agenti,“ prehovoril kyborg.
„Odkiaľ ste si taký istý?“ vyštekla Giselle.
„To počítač. Tu,“ ukazovákom si zaťukal na čelo a dodal, „tiež mi hovorí, že je len minimálny časový rozdiel medzi úmrtím toho chlapíka a vaším telefonátom. Madam, to zviera vás muselo poznať, inak by zaútočilo aj na vás. A vy ste ho museli tiež poznať, pretože za iných okolností by ste sa pravdepodobne pokúsili ujsť a keby aj nie, určite by ste neprehľadávali mŕtveho.“
„Mám taký pocit, že ste boli svedkom zločinu, Radšej by ste mi mali povedať, čo sa presne stalo,“ zamračil sa detektív.
„Moju dcéru z toho vynechajte. Poviem vám všetko, čo viem. Všetko. Giselle, ospravedlň nás, prosím. Poďte na balkón, páni. Potrebujem ísť na vzduch.“
„ISA, s ktorou je prepojená vláda, má eminentný záujem o môj výskum. Snažili sa ma podplatiť, dokonca infiltrovali do môjho tímu svojho človeka. Vyhrážali sa mi. Posielajú mi tu špiónov. Aj ten chlapík, ten predošlý usmrtený, bol ich agent.“
„Čo ich znieslo zo sveta? Pochopte, ak nezaistíme páchateľa, odvedieme vašu dcéru na výsluch a celé vám to tu prevrátime hore nohami. Tento raz z toho už tak ľahko nevyviaznete!“
„Ach, bojím sa, že Giselle s niekoľkými mojimi ľuďmi na niečom pracovala. Trvá to už rok, možno dva. V genetike a biomedicíne je veľmi dobrá, dajte jej čas a prerastie ma, ešte o nej budete počuť.“
„Takže Kerberos má bračeka?“
„Je to možné, zazrel som ju párkrát z diaľky túlať sa po nociach parkom s obrovitánskym šedým vlkodavom. Poslednú dobu má pred svojím otcom veľa tajomstiev.“
„A to ste sa jej ani na nič nepýtali???“
„Rešpektujem to. Od smrti môjho syna, jej nevlastného brata, sa uzavrela do seba. Veľmi sme Josepha milovali. Má teraz niečo, čo ju drží nad priepasťou.“
„Je vám jasné, že zajtra k vám zavítame opäť? S povolením k prehliadke. Povedzte mi ešte, čo si od vašich výskumov sľubuje ISA?“
„Klasika. Využitie na vojenské účely, sú priehľadní a nemajú dostatok fantázie.“
„A vy?“
„Ako som povedal, hľadám spoločníka pre človeka. A... tiež na medicínske účely.“
„Ako to?“
„Bunky superpsa si dokážu poradiť s rakovinou. Konečne po toľkých storočiach porazíme rakovinu, chápete?!“
***
„Pripoj sa na databázu a zisti mi príčinu smrti toho Josepha.“
„Práve sa stalo.“
„A? Rakovina?“
„Uhm. Agresívna forma leukémie.“
Cestu k východu zo zámku im zastúpil sluha s pozdvihnutou pištoľou. „Páni, o nič sa nepokúšajte, nie ste vo westerne, a prosím vás, ihneď mi odovzdajte vaše zbrane.“
„A, kurva...“ vydýchol svoju obľúbenú nadávku detektív. Jeho partner nepovedal síce nič, no teraz sa už neusmieval. Obaja poslúchli príkaz. Netrvalo dlho a viezli sa rýchlovýťahom, ktorý musel klesať do veľkých hĺbok, pretože cesta zabrala skoro minútu. Približne, lebo s hlavňou namierenou na šiju poľahky stratí nielen človek, ale aj kyborg pojem o čase.
„Nezabúdajte, že seržant už dávno podal hlásenie. Veliteľstvo vie, že sme tu.“
Sluha sa neobťažoval odpovedať, namiesto toho ich inštruoval, aby sa pohli ďalej – výťah práve zastal.
Naskytol sa im pohľad na pomerne rozsiahlu jaskyňu, ktorá vykazovala aj iné známky ľudského zásahu než len umelé bodové osvetlenie.
„Och, Bože!“ vydralo sa detektívovi z úst a úprimné zhrozenie hravo prehlušilo tlmené hučanie stúpajúceho výťahu – sluha ich zanechal osamote.
Tak takto skončil pilot gyroptéry, ako dokaličená mŕtvola, ktorá vzbudzovala úľak a zdesenie. Mal strašnú ranu na hrudi a chýbala mu ruka odtrhnutá v ramene. Tá sa nachádzala niekoľko metrov od neho a niesla viditeľné známky po tesákoch dravca.
Z priestoru kdesi nad ich hlavami sa ozval hlas: „Podobne dopadol aj jeho predchodca. O chvíľu aj vás čaká smrť. Nemyslite si, že to robím rada. Je mi to ľúto, ale nemôžete ohroziť náš výskum. Garm sa napokon postará o dôkazy.“
„Madam!“
„Nebojte sa, zhasnem svetlo, aby ste nevideli tú hrôzu. Ja odchádzam, nechcem počuť vaše výkriky, nevyžívam sa v tom.“
Vtedy zaznel zlovestný zvuk otváraných mreží a zároveň všetko pohltila tma. Temnotou sa rozľahol povel: „Garm, zabi!“
Čiernočiernou, ľudským zrakom nepreniknuteľnou, oponou sa rozľahlo zúrivé brechanie zosilňované akustikou podzemia.
„Erik, okamžite sa otoč sa a vydaj sa priamo k výťahu! Nahmataj vypínač. Ja ho skúsim zdržať.“
„Zbláznil si sa? Musíš ísť so mnou, prikazujem ti to!“
„Nestihneme to, takto nás dostane obidvoch.“
„Kurva, kyborg, to je rozkaz!“
„Poslúchni ma, človek. Och, bože, už prichádza...“
Človek bol ušetrený toho pohľadu, ale kyborgovo zelené oko bolo spoľahlivejšie než oko mačacie. Vyrovnala sa ale jeho schopnosť nočného videnia dvom párom očí posadených nad sebou, ktoré plápolali purpurovým ohňom a nezastaviteľne sa približovali? Myslíte si, že kybernetický organizmus necíti strach? Videl, ako k nemu s neochvejnou istotou svojej ohromnej sily kráča vražedný kolos so zježenou srsťou a rozďavenou papuľou. Bál sa ako nikdy predtým...
Vrčanie a výkrik a zvuk zápasu, a potom ticho. Len hrozné ticho, ktoré Erik nepočul pre údery svojho srdca, čo sa mu rozliehali v ušiach.
Konečne dorazil privolaný výťah a osvetlenie kabíny orámovalo tieňmi scénu z Ragnaröku. V smrtiacom objatí vedľa seba ležali pes a človek. Vlastne mutant a kyborg. Ozrutný Garm nedýchal, hlavu mal neprirodzene zvrátenú dozadu. Kyborg mal jednu ruku odhryznutú v zápästí ako bájny Tyr po potýčke s démonickým vlkom Fenrirom. Druhej ruke hádam prvý raz chýbala rukavica, ktorá skĺzla pri boji. Nezakrývala tak mechanické prsty vyrobené z odolnej zliatiny kovov.
Erik priskočil k svojmu záchrancovi, z košele si odtrhol pruh látky a obväzoval mu krvácajúci pahýľ končatiny. „Hlavne mi tu neumri, povedz, čo môžem urobiť?“
„S pravdepodobnosťou na 56,7 % neumriem, to nie sú tak zlé šance, pravda? Ale telo zachvátil šok, musím sa prepnúť do spánkového režimu. Teraz na to budeš sám.“
„Vrátim sa po teba, kamarát. A myslím, že náš páchateľ je zneškodnený.“
„Hej, rozmery stôp sedia. A je tu aj rovnaká farba srsti. On to už nerozchodí, zato ja by som rád. A ešte niečo: myslíš, že aj kyborg môže byť veriaci?“
„Čo???“
„Najprv ma vyrobili, ale až teraz som sa naozaj narodil. Nájdeš mi farára, ktorému nebude vadiť pokrstiť kyborga?“
„Asi sa ti poškodili obvody. Neboj, ja sa o chvíľu vrátim.“
Erik sa opatrne vyklonil z dvier výťahu. Vzduch je čistý, usúdil. Na mieste, kde sa križoval koridor vedúci k výťahu s hlavnou chodbou, takmer narazil do sluhu. Ten sa nezmohol na nič iné než prekvapený výraz, potom ho zasiahla presne mierená rana päsťou do brady a zviezol sa na zem ako pohodené vrece zemiakov. Odobral mu pištole a priskočil k neďalekému interkomu, ktorý bol vstavaný do steny. „Tu je inšpektor Milić. Volám z vily Orthos, potrebujem posily a zavolajte aj záchranku. A čo najrýchlejšie, kurva!“
Jeho ďalšie kroky mierili do pracovne. Rozrazil dvere a na udiveného vedca spustil lavínu nadávok.
„Vaša podarená dcérka nás predhodila svojmu prerastenému psíkovi. Kde je?“
„ Ja-ja-ja, ja som o ničom... neviem...“
„Vám verím, ale vašej milovanej dcérenke nie! Kde je?!“
„Ja neviem, pred chvíľou išla von, nehovorila kam. Počkajte!“
Detektív sa vyrútil k východu, ale cestu mu v poslednej chvíli zastúpil desivý Strážca podsvetia.
Profesor sa dychčiac hnal za ním a ledva stihol zaziapať, a tak zachrániť jeden život: „Kerberos, pusť ho! Ľahni, Kerberos!“
Do pustej záhrady, dosiaľ prežiarenej mäkkým mesačným svitom, dopadol detektívov tvrdý hlas: „Giselleee!!!“
„Poďte,“ ujal sa iniciatívy profesor, „tuším na akom mieste bude.“ Viedol ho okolo rybníka k malému cintorínu, ktorý obklopoval rodinnú hrobku. „Giselle, viem, že si tu. Ukáž sa!“
Keď sa vymotala z pokrývky noci, zistila, že detektív na ňu namieril ústie svojej zbrane.
„Giselle, zašla si priďaleko! Pošliapala si môj odkaz, zmarila celé moje úsilie!“
„A pritom som ho chcela len chrániť, otec. Inšpektor,“ oslovila Erika, „nebolo v tom nič osobné, stáli ste skrátka v ceste.“
„Dcéra moja, to ty môžeš za tie úmrtia?“
„Ja. Ale pre teba otec a pre... Joseph, poď sem.“
Spoza stavby vyšlo zvláštne stvorenie. Najlepšie by bolo prirovnať ho k antropomorfizovanému írskemu vlkodavovi. V tvári mal neurčité ľudské rysy, ktoré pôsobili nepatrične a čudesne. Chvíľu na nich hľadel s akýmsi neopísateľným smútkom v očiach, napokon sa vztýčil a stál iba na zadných labách; takto skutočne pripomínal podivnú karikatúru človeka.
V tej chvíli sa stále ešte mierne omráčený sluha dotackal ku Kerberovi a odopol ho z reťaze. Huckal ho slovami: „Hľadaj, hľadaj, roztrhaj toho detektíva!“
McCargar si sadol na zem, chytil sa za hlavu a vzlykal: „Joseph... Giselle, čo si to spravila? Čo si to...“
„Milovala som ho najviac na svete, viac ako si ho kedy miloval dokonca ty. Mala som ho radšej nechať umrieť? Bolo mi jedno, že výskum nebol dokončený, Joseph nemohol zomrieť!“
„A takýto je výsledok! Toto nie je môj syn! Ty si z neho vytvorila beštiu, netvora!“
Naraz Joseph bleskovo vyštartoval a tesne minul detektíva; ten ani nestihol zareagovať. Zrazil sa s Kerberom, ktorý napriek svojej mohutnosti dokázal bežať takmer nehlučne, a ktorý sa už-už vrhal na svoju budúcu korisť. Strhla sa bitka dvoch behemótov a bytosť, čo bývala Josephom sa ocitla naspodu; zahryzla sa do jednej z ohavných hláv, ďalšie jej ale drásali hrdlo.
„Kerberos, prestaň!“ kričal zdesený otec. „Nechaj ho! Nechaj môjho SYNA!!!“ Ale to bola situácia, kedy slová nič nezmôžu.
Vyšľahol ostrý záblesk. Detektívova presná muška našla svoj cieľ a čierne telo prepálil lúč chemického laseru.
------
„Koniec dobrý – všetko dobré. Starký dostal oficiálnu licenciu, a dokonca dotácie. Giselle je so svojím poskokom v pracovnom tábore. Zlo je potrestané a dobro zas odmenené. Zazvonil zvonec a...“
„Erik, žiaden happyend sa nekoná, keďže to Joseph neprežil.“
„Ťažko povedať koľko z človeka bolo v tom zvieracom tele...“
„A koľko je vo mne z môjho biologického predchodcu, po ktorom nosím meno?“
„To je niečo iné, Adam. Spojenie zvieraťa a človeka je rúhanie proti prírode.“
„Asi máš pravdu, ale čo je potom spojenie svalov a železa, hm?“ Vystrel som pred seba svoju pravicu – teraz boli v rukavici ukryté obe moje ruky, aby zbytočne nepútali pozornosť okoloidúcich – a doložil som: „Len prednedávnom nás zrovnoprávnili s ľuďmi... myslíš si, že mám dušu, Erik?“
„Ak by si ju nemal ty, čo potom ja?“
Obaja sme sa zasmiali a vydali sa do nášho obľúbeného baru. Je to jediné miesto v širokom-ďalekom okolí, kde sa dá zohnať whisky. Myslím poctivý alkohol, žiadnu umelú náhradku. Keď som v nálade, viem si aj lepšie vychutnať poéziu, na nočnom stolíku ma čaká rozčítaný Keats. Mimochodom, neviete mi odporučiť nejakého moderného, trošku progresívnejšieho farára? Rád by som s ním čosi prebral...

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek. Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.

Diskusia

Veles
Podľa mňa celkom dobré. Nie vynikajúce, ale dosť dobré, aj keď občas som nevedel, kto presne rozpráva. Chyby som si tam nevšimol žiadne, alebo mi teda nič nebilo do očí. Len poopravím, podľa bájí to nebola potýčka, Týr sám a dobrovoľne strčil pravú ruku Fenrirovi do tlamy, a potom ho ešte aj nabádal aby mu ju odhryzol (ja viem, pre príbeh to nie je podstatné, ale baví ma mytológia :D ). A by ma ešte zaujímalo, kyborg je pomenovaný po biblickom, a Frankensteinovom Adamovi? Mne osobne by tam viac pasovala druhá varianta. A goranština (píšem to dobre?) dnes bola celkom dobrá podľa mňa, už som si na ňu pomaly aj zvykol :D
02.03.2022

Goran
Díkes. Ja som tam veru našiel nejakú tú chybičku, ale až teraz, pri x-tom čítaní a opravovaní som ich prehliadol... ale je ich len máličko, takže to prežijem :)
Snažil som sa, aby táto poviedka bola akčnejšia a dynamickejšia, poetiky som sa nevzdal, ale snažil ju organicky včleniť do deja, hádam sa mi to podarilo. To o Tyrovi a Fenrirovi máš pravdu, samozrejme, viem o tom, tiež som veľký fanúšik do mytológie, tá ma vlastne ešte ako dieťa dostala k fantasy literatúre, ale nazval som to, ako som to nazval, aby som sa zbytočne nerozpisoval a neodbiehal. Adam mal byť biblický Adam, na Frankensteina som pri vymýšľaní príbehu, celkom paradoxne, nepomyslel, je fakt, že by sa ale taká interpretácia naozaj veľmi hodila. Správne by malo byť asi "gorančina", ale keď sa povie goralština... veru neviem, ktorý variant je správny :)
02.03.2022

ama_rilla
Z tvojej tvorby sa mi táto poviedka páčila zatiaľ najviac. Úvod je skvelý, dve postavy detektívov tiež sadli. Bavilo ma ju čítať, príbeh mal svižné tempo, páčili sa mi aj prvky mytológie. Ostatné postavy vyšli trochu plocho, no ale bolo ich dosť veľa na taký priestor. Temná rodinná príhoda bola fajn, aj keď trošku ťažko uveriteľné je pre mňa to, že by otec chcel, aby chytili jeho dcéru? To je také kontraintuitivne :D Najväčší problém vidím v tom, že ja som sa miestami strácala v dialógoch, chýbajú tam skrátka nejaké vetičky na ujasnenie, kto čo hovorí. Trochu ma zmiatla aj zmena rozprávača na konci, ale povedala som si, že možno je to pre to precitnutie Adama, keď si začal dávať otázky o tom, či má dušu... Každopádne ale dala som celkom dosť bodikov, lebo konečne nejaké scifi - fantasy (nielen prvok na záver) :D a po minulom kole myslím že začíname o dosť lepšie :D aj ty aj Veles.
02.03.2022

ama_rilla
Inak v danom kontexte veta" Nebojte sa, zhasnem, aby ste nevideli tu hrôzu" je super :D
02.03.2022

Goran
Ďakujem pekne za pekné slová. Nemyslím si, že literárne je najlepšia, čo som kedy napísal (to určite nie), ale patrí k najpútavejším, zámerne som sa snažil potlačiť tú artovosť, ktorá mi je vlastná, lebo veľmi dobre viem, že niekedy nudím, teraz som chcel pobaviť, neodradiť, ale pritom tam nenápadne "vpašovať" i niečo hlbšie. Tá zmena rozprávača je taká hra s čitateľom - aj na začiatku je rozprávačom Adam, ale tam ešte neodhaľuje svoju identitu a podáva to v tretej osobe. Uznávam, že v dialógoch sa dá stratiť, ale keď sa text číta pozorne, sústredene, nemalo by dochádzať k nejasnostiam, aspoň som sa na to snažil dávať pozor. Nuž ale, problém autora je, že často stráca nadhľad na úkor vhľadu... predsa len je autor a chýba mu trošku ten odstup.
02.03.2022

ama_rilla
Nuž, možno nie je napísaná najlepšie, ale ako píšeš, je pútavá, taká príjemná sci fi/fantasy detektívka. To skrátka ľudí baví viac než siahodlhé opisy prostredia či vnútorného sveta :D Také texty sú podľa mňa skôr pre autora než publikum...
02.03.2022

Lukáš Polák
Paráda, Goran! Táto poviedka bola vážne super - vynikajúci mix Blade runnera, noir detektívky, mytológie a štipky hororu. Možno jemne aj Clark Ashton Smith s jeho poviedkou, kde premiestnil Medúzu do súčastnosti. Mne to mimoriadne sadlo a čítal som to so zatajeným dychom. Plus máš mini bod navyše za odkaz na Poe-ho dielo Vražda na ulici Morgue na začiatku poviedky. Ideš ako Kerberos, len tak ďalej!
03.03.2022

Goran
Díkes, Lukáš, viem, že Ty oceníš aj viac plánov, ktoré som v poviedke rozvinul, dosť trefne si to zhrnul. Je to kontextové dielko, do poviedky som ukryl odvolávky na mnohé iné diela.
Ama_rilla, lenže ja takéto veci milujem aj ako čitateľ :D priam sa v tom vyžívam, ale uvedomujem si, že som v menšine.
03.03.2022

ama_rilla
Goran, ja zase volím strednú cestu - chcem vidieť a cítiť, že postava žije, ale chcem, aby sa tam aj niečo dialo :) čo je niekedy veľmi ťažké vtesnať do poviedky a obdivujem ľudí, ktorí to vedia :D
04.03.2022

Olex
Ahoj,
dobrá štylistika, dobrá slovná zásoba i príbeh. Vadila mi neprehľadnosť v dialógoch, nevedela som kto čo hovorí, komu sa čo deje. Kvôli tým odkazom na pre príbeh nepodstatné veci, je v poviedke príliš mnoho autora. Erikov charakter sa nezlučuje s úvodným popisom, lebo slovo kurva z neho drsňáka neurobí, hlavne v závere je to rozporuplné, keď jeho kolega bojuje s netvorom, zatiaľ, čo Erik zbabelo uteká a necháva svojho kolegu v štichu.
05.03.2022

Goran
Díkes za koment, takto: pri pozornom čítaní by malo byť vždy určené a jasné, kto z postáv prednáša akú repliku, ale áno, na prvotný pohľad to nemusí pôsobiť hneď prehľadne, to beriem. Určite ale nesúhlasím s tým, že Erikova charakteristika by nekorešpondovala s jeho správaním. Nie je zbabelec, odchádza k výťahu - ako ich jedinej záchrane až po ostrej výmene názorov so svojím parťákom, ktorý sa vlastne obetuje, a spraví to v ultra kritickej situácii, aj ten najväčší drsňák by zoči-voči monštru mohol zakolísať, vie to napokon každý, kto sa niekedy v živote ocitol v kritickej situácii. Aj trénovaný výsadkár môže na chvíľku podľahnúť emócii, je to síce žánrová literatúra, ale nie superhrdinský, nerealistický komiks...
06.03.2022

Marco Ottra
Čitateľsky ma vyrušila tá úvodná, na môj vkus až preopisovaná a trochu si protirečiaca scenéria (mesiac najprv zlovestný pohľad, potom bol vypúlený a na koniec stekal). Potom ma zaskočilo, keď detektív zašliapol ohorok na mieste činu hneď vedľa mŕtvoly, ale chápem, že badass ide podľa svojich pravidiel. :) Ale následne to nabralo super tempo, môj zážitok určite násobil aj fakt, že som fanúšikom žánra a tohto typu hlavných postáv (sarkastických old school detektívov, nie kyborgov :) ). Mám rád, keď sú dialógy dejovým motorom a nevadilo mi, že nebolo explicitne uvedené, kto hovorí ktorú repliku, trochu mi to takto pripomínalo film. V tomto prípade je súťažné obmedzenie počtu znakov trochu na škodu, na niektorých miesta by som uvítal spomalenie deja. Ale inak veľmi dobré čítanie.
08.03.2022

Goran
Díkes, a pripomienky beriem. Jos, tiež som fanúšik žánru. Väčšmi drsných detektívok než kyberpunku... ale spojenie sci-fi a detektívky milujem, takže som si vymýšľanie príbehu a jeho písanie vážne užil a pri tejto poviedke som skutočne myslel na čitateľa - nech je spokojný, skrátka som sa snažil písať prístupnejšie. Uznávam, že príbehová látka je tak široká, že by sa dala rozpracovať aj do románu.
08.03.2022

Terry Chrapúňzel
Tak toto bol lepší robocop, než RoboCop :3 Tá noirová atmosféra je skvelá. Akurát že dialógy boli občas naozaj trochu neprehľadné.
09.03.2022

Goran
daňkešéň! Jos, jos, milujem Robocopa, najmä prvého. Videl som ho v troch rokoch (odvtedy mnohokrát) a zaľúbil som sa na prvý pohľad :D Rozmýšľam, prečo dnes Holý úd nenakrúca takéto milé invenčné vecičky, skrátka kvalitný stredný prúd, alebo aj - roztomilé béčka so srdcom na dlani (viď. Predátor, Votrelci a spol.). Buďto idú v v kinách trápne komiksáky abo... na opačnom konci spektra sú zas dobré nezávisláky, ale k tým sa človek tak ľahko nedostane a nie sú pre každého. Dávno je preč éra Návratov do budúcnosti :( Ale to už je na inú debatu a ja by som zas len frflal.
10.03.2022

Terry Chrapúňzel
Jááááj, Votrelci! Ten film sme s bratom a bratrancom pozerávali každé leto a hlášky typu "Co teď kurva budeme dělat?" a "Vasquezová, spletli si tě někdy s chlapem?" "Ne, a tebe?" sme používali vo všetkých možných kontextoch :D
A Návrat do budúcnosti - Oh, lala! Tak tomu hovorím trilógia. A Marty Mc Fly je dokonca lepší Clint Eastwood, než Clint Eastwood :D
13.03.2022

B.T. Niromwell
„Legendy umierajú pomaly. A niekedy zvyknú obživnúť.“ 😊
Miestami krkolomné, zložité vetné štruktúry, na ktoré sa ťažko sústredí
myslíte si, že obyčajný android by dokázal byť takto poetický? – ale veď už si ujasnili, že je kyborg, tak preči mu dodatočne vysvetľuje, že nie je android? veD to je jasné, že keď je kyborg, nie je android
Počas dialógov nikdy nie je jasné, ktorí z tých dvoch vyšetrovatľov hovorí čo
Klepna je čechizmuss
„Je. ALE nezarazila ma na nej najviac jej krása, ALE jej pokoj.“
„Ste muž na správnom mieste. Ešte niečo, čo by sme mali vedieť?“
„Mala na tvári krv, ALE nemyslím si, že by bola zranená.“
obvod ani tvar jeho laby nezodpovedá stopám – nezodpovedajú, tvar a obvod sú dve rôzne veci
A to ti fakt stačilo ho len vidieť – len sa na neho pozrieť
EŠTE nie je dokončené. Je EŠTE priskoro.
Zdá sa mi byť ale naozaj trochu zvláštne – krkolomné
Nechápem, prečo stavajú svoje argumenty na tom, že na nňu zviera nezaútočilo. Veď ona tvrdí, že našla až mŕtvolu, zviera už mohlo byť ďaleko. Ani na vyšetrovateľov žiadne zviera nezaútočilo, keď tam prišli.
Dialóg so Giselle je dosť mätúci, chýbajú tak nedialogické vsuvky.
Akože ten otecko hodil svoju dcéru pod valk pomerne rýchlo, seriously, to vykecá svoje podozrenie o dcére polícii len tak? Skôr ako by sa s ňou porozprával medzi štyrmi očami?
25.04.2022

Goran
S niektorými vecičkami súhlasím, s niektorými nie, Bea. Viem, že "klepna" je český výraz. To nevadí - ja v dialógoch, bežnej mluve (ďalší čechizmus) často používam výrazy iných jazykov, keď je to v prehovore, dialógu, je to v poriadku i v beletrii.
Zviera pravdepodobne ešte nebolo ďaleko, keď tam Giselle prišla (časovo to tak súhlasí).
Nuž a nie každý otec, a to aj dobrý otec, musí za každú cenu chrániť svoje dieťa - je očividné, že pre neho bol výskum najdôležitejší. V závere jej vyčíta, že pošpinila jeho meno a pod.
26.04.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.