Zrodenie Morgana

Malý Alojz je dlhé ruky uväznený v tajuplnej izbe, až sa jedného dňa pokúsi utiecť. Je jeho väzením skutočne väzenská izba alebo je za tým niečo nadprirodzené?
Podporte scifi.sk
Prvá časť - Keď sa zrodil plán
Alojz otvoril oči. Bolo ráno. Silné svetlo zo strešného okna bolo jeho každodenným budíkom. Opäť sa mu sníval sen o pikniku na lúke. Ležal na deke, steblá trávy ho pichali do chrbta a v ruke držal pár šťavnatých jahôd. Miloval ich sladkú chuť. Potom prišlo slnko a svetlá temnota pohltila deku a košík. Alojz bol znova vo svojej posteli. Začal ďalší deň bez zelenej trávy, lúky, kamarátov a veľkej rodiny. Realita mu dala rannú facku. Opäť mal len svoju izbu a matku, ktorú príkazom nazýval – Mater.
Izba, v ktorej býval celý život, by sa dala rozdeliť na dve časti – na svetlú a tmavú. Svetlá časť bola osvetlená pomocou veľkého okna, ktoré bolo umiestnené nad jeho posteľou. Žiara z okna osvetľovala nie len posteľ, ale aj poličku s knihami, pracovný stôl so stoličkou a záchod s umývadlom. Bolo to skromné, no Alojz nič iné nepoznal, pre neho to bol celý svet. Svet, kde sa cítil bezpečne a doma. Tmavá časť patrila jeho matke – Materi, ako ju povinne oslovoval.
V knihách často čítal o veselých veveričkách alebo krokodíloch, ktoré svoju mamu nazývali krásnymi prezývkami – mamička, mamuška, či maminka, no on to mal prísne zakázané. Mater a nijak inak. Jej časť izby bola zahalená v temnote, bez štipky viditeľnosti a prehľadnosti. Len čistá tma. Za celý čas nenabral dostatok odvahy, aby tam zavítal, dokonca nespravil ani jeden krok cez hranicu svetlej časti. Mater by sa to isto dozvedela a potom by prišiel trest.
Dnešné ráno začalo ako každé iné. Po zobudení sa mu ozval žalúdok. Alojz sa už necítil byť malým chlapcom, no Mater ho stále volala malým Alojzom. Podľa knižiek si myslel, že môže mať aj desať rokov, no nepočítal to, pretože ani nevedel, ako sa počíta. Začínali mu raziť prvé chĺpky na tvári a jeho blond vlasy bolo potrebné opäť ostrihať. Blonďavé boli aj jeho chlpy na rukách a bruchu, ktoré ho neustále šteklili, keď bol večer v pyžame. Pyžamo na gombíky nemal rád, ale Mater si to tak priala.
Škŕkanie v bruchu bol zrejme signál aj pre Mater. Neprešlo ani pár sekúnd a započul zvuk – plechový, ostrý a nepríjemný. Zvuk, ktorý mu spôsoboval bolesť v zuboch a zdvíhal chlpy na rukách. Alojz ho neznášal. Keď zvuk dorazil až k jeho izbe – Materine oči sa otvorili. Červené a neľudsky veľké. Ostré ako priame slnečné svetlo. Nikdy sa nevydržal do nich dlho pozerať. Po pár sekundách mu zrak zaslepili červené škvrny a on musel zrak obrátiť opačným smerom.
Z tmavej časti izby sa vynorila modrá a lesklá ruka. V knižkách našiel podobnú ruku, no nebola to ruka, ale konštrukcia stĺpu elektrického vedenia. Akurát Materina ruka sa dokázala rozkladať na neobyčajnú vzdialenosť a tak isto aj poskladať opäť do seba. Jednotlivé časti ruky držali pokope rôzne skrutky a matice – aspoň také mená im dávali autori odbornejšej literatúry. Najviac sa však bál konca jej ruky. Päť prstov alebo skôr ihiel, ktoré boli dlhé ako sám Alojz. Špicaté a vyzerali nebezpečne ostro.
Materina ruka držala čisté oblečenie, ktoré Alojzovi položila na posteľ. Započul jej neľudský hlas, „Alojz, môj malý, prezleč sa, a šaty, mi polož, na koniec, postele,“ povedala Mater sekaným spôsobom. Alojz neznášal jej prejav. Hlavne tie medzery medzi slovami. Najčastejšie ich dávali po každom druhom slove.
„Viem, Mater, nemusíš mi to stále opakovať,“ povedal Alojz otráveným hlasom.
„Musím.“
Alojz sa prezliekol, pyžamo odhodil na koniec postele a dal si na seba čisté šaty. Dnes mu Mater prichystala tyrkysové tepláky – miloval ich. Pripomínalo mu to rozprávku o vysmiatej Zorke. Tričko bolo tmavoružové, nikdy nepochopil podľa čoho Mater vyberá tie farebné kombinácie.
Veľká kovová ruka sa natiahla, zovrela pyžamo a vrátila sa do svojej tmavej časti izby. Neprešla ani minúta a vrátila sa späť. Dlhé prsty v tvare ihiel už držali tácku s jedlom. Ozval sa strojový hlas. „Raňajky, Alojz, zjedz ich, celé, dnes sú, tvoje obľúbené.“
„Mater, ja nemám rád praženicu, koľkokrát ti musím vravieť, že ja milujem ovocie!“ rozčúlil sa Alojz.
„Alojz, ako tvoja, Mater, viem, čo je, pre teba, dobré, budeš ma, poslúchať!“ posledné slovo bolo dvakrát hlasnejšie ako zvyšok vety a jej červené oči nabrali tmavočervený tón. Jej ruka sa nadvihla pred Alojzovu tvár a zdvihnutým prstom pred ním zamávala. Alojzovi sa zdalo, že ten prst bol ostrejší ako predtým.
„Viem, Mater,“ sklonil hlavu a začervenal sa. „Rád zjem praženicu.“
Červené oči opäť nabrali svetlý tón a ruka sa vrátila späť do tmy. Alojz si zobral tácku a položil si ju na stôl. Praženicu veľmi nemusel, ale zjedol ju celú. Keď dojedol, Materina ruka sa vrátila a zobrala tácku.
„Mater, kedy ma zoberieš na lúku, ako si mi sľúbila,“ spýtal sa Alojz.
„Alojz, dobre vieš, že si, ešte malý, na, vonkajší svet. Najprv, musíš dorásť, do výšky, dospeláka, ako ti, ukazuje zavesený, meter na stene,“ povedala kovovo Mater.
Alojz pozrel na zavesený meter, jeho posledná značka ešte bola pár centimetrov vzdialená od hrubej čiary, ktorá patrila hranici dospeláka. Už ho nebavilo sa hádať s Materou, tak prikývol na súhlas. Ruka s táckou zmizla do tmy, oči zhasli a z vedľajšej miestnosti sa dorazil odporný plechový zvuk.
Sadol si za svoj pracovný stôl a pustil sa do kresby veľkej kvetinovej lúky, v akej trávil poslednú noc. Vedel, že ho červené oči sledujú aj keď nesvietia. Preto bol po tichu, kreslil a zároveň si v mysli plánoval útek na lúku, kde by bol šťastný. „Pokiaľ ma tam nepustí Mater, pôjdem tam aj sám,“ povedal si v duchu a s nadšením vyfarbil žltý kvet.
Druhá časť - Prechádzka v tmavej časti izby
Jedine noc. Vtedy bolo dostatok času na malý prieskum. Alojz si počkal, kedy mu Mater donesie večeru. Nechcel vytvoriť podozrenie, tak sa spýtal aj na lúku. Dostal klasickú odpoveď – „keď dorastieš, do výšky, dospeláka,“ odpovedal kovový hlas. Večeru, aj keď nechutnú, zjedol bez slov. Chcel už ochutnať niečo čerstvé, priamo z lúky, z prírody. Konečne niečo čerstvé a plné šťavy, nie zhmotnený chlad na tanieri. Po večeri si obliekol pyžamo a zaľahol. Materina veľká ruka sa vrátila späť do tmy. Zhasli jej aj oči. Nadišiel čas.
Alojz vyšiel potichu z postele. Kráčal po špičkách, ako to videl v knižkách, keď chcel byť prešibaný lišiak po tichu. Jemu to prešlo, prečo by sa to aj jemu nepodarilo. Zatiaľ sa oči nerozsvietili, tak šiel ďalej – krôčik po krôčiku, až došiel k miestu, kde sa mesiacom osvetlená izba menila na temnú komnatu.
Zalial ho pot a pocítil pohlcujúci strach. Nevedel, čo robiť. Mal chuť sa hneď vrátiť do postele a počkať, kým dorastie do dospeláka. Šok však prešiel a pohol sa ďalej. Podlaha chladla, každý krok bol ako položiť nohu do snehu. Po pár metroch mal pocit, že chodí po ľade. Dostával kŕče, ktoré mu strieľali do hlavy, no nevzdal to. Došiel až ku stene, odkiaľ prichádzala Mater. Oči sa nerozsvietili. „Predsa ma nesleduje stále“, pomyslel si.
To to zistenie mu dodalo odvahu. Dotkol sa očí a pocítil chlad. Neboli to oči, ale sklenené svetlá. „Mater je robot?“ otázka mu prebleskla hlavou a zároveň mu to pripomenulo knihu, ktorú nedávno čítal – Laboratórium robota Jula. Zohol sa nižšie a nahmatal štvorcové dvierka. Zrejme patrili Materinej ruke. Sotil do nich, no žiadna odozva. Držali pevne. Postavil sa a pokračoval so skúmaním steny. Prvé centimetre nepriniesli nič zaujímavé. Pár čudných výstupkov a ostrých hrán, inak nič zaujímavé. Pokračoval. Následne sa Alojzova ruka dotkla niečoho zaujímavého. Hneď to spoznal. Boli to dvere. Chytil sa kľučky a pokúsil sa ich otvoriť. Bez odozvy. Cítil sa mizerne - obetoval toľko odvahy a žiadny výsledok. Od hnevu buchol do dverí a do miestnosti vletel lúč svetla.
Alojz pozrel na svetlo a ostal v šoku z prekvapenia. Odvaha a odhodlanie bolo späť. Jeho úder odchýlil dvere a vytvoril štrbinku. Únik z izby bol blízko. Prvý lúč slobody mu svietil na ruku. Nakukol cez ňu - nebola tam žiadna lúka, ani dvor, iba ďalšia chladná miestnosť. Zatlačil na dvere a skúsil ich odchýliť ešte viac. Dvere sa pohli, ale nie dostatočne. Alojz to nevzdával. Možno za dverami nie je jeho lúka alebo cestička do lesa, ako v jeho knižkách, ale únik z väzenskej izby bol každým lúčom svetla bližšie. Chytil sa kľučky a celou silou zatlačil na dvere. Pohli sa a do jeho miestnosti vnikol veľký lúč svetla.
Náraz Alojza zrazil na zem. Keď však uvidel svetlo, okamžite sa postavil a pozrel sa, čo mu trhlina prezradí. Bola veľká, hravo dokázal cez ňu prepchať hlavu. Pozrel sa do strán a zistil, že sa nachádza vo veľmi dlhej a úzkej miestnosti s nekonečným radom dvier. Nešlo mu to do hlavy. „Čo to je? Kde som to? V detskom väzení?“ pýtal sa sám seba. Hlavu vrátil späť a celý sa prepchal cez škáru do tajomnej miestnosti. Všade bolo ticho, iba zo stien cítil vibrácie. Ako keby za stenou bolo niečo ťažké a triaslo sa to.
Alojz nevedel, kde má ísť. Všetko vyzeralo rovnako. Veľké dvere, identické od tých, ktorými prešiel, striedali štvorcové a následne dlhá pauza a zase to isté. Obrátil hlavu a tam ho čakal rovnaký pohľad. Rozhodol sa ísť doprava. Pripadal si ako v začarovanom zámku, ktorý nemá koniec. Obdĺžnikové dvere striedali štvorcové a na druhej strane oproti štvorcovým boli identické dvere. Takto do nekonečna. Aspoň si to myslel, no po pár metroch niečo zazrel. Niečo čo nezapadalo do začarovanej rovnakosti. Pár metrov pred ním boli otvorené dvere a vychádzal z nich detský smiech.
Tretia časť - Rudkov les
Alojz prišiel bližšie k miestnosti a započul šum niečoho nového, čo ešte nepočul. Nikdy síce v lese nebol, aspoň si na to nespomínal, no vedel, že počuje les. Vtáčikov, vietor a hlavne húkanie sovy. „Sloboda!“ pomyslel si. Na tvári sa mu vyčaroval úsmev a pridal do kroku.
Pred miestnosťou zastal a opatrne nakukol dovnútra. Naozaj bola všade les. Videl kývajúce stromy, jelene v diaľke a padajúce listy. Niečo však nebolo v poriadku. Nepripadalo mu to ako skutočný les, ale ako obrázok v knihe, ktorý sa hýbe. Ako keby pred ním bola živá kniha, ktorá sama rozpráva príbeh lesa. Potom pozrel hlbšie do miestnosti a uvidel chlapca. Bol väčší od neho. „Ten musí byť už dospelák,“ pomyslel si. Vkročil do miestnosti. Živé obrázky z knihy sa mu začínali zdať normálnejšie ako z chodby. Ako keby začínali naberať aj hĺbku. Vtedy si ho všimol väčší chlapec.
„Kto si? Mater ťa poslala?“ spýtal sa vyľakane.
„Nie, ja idem len okolo. Volám sa Alojz. Kto si ty? Čo je toto za miestnosť?“ opýtal sa Alojz.
„Som Rudko a to to nie je žiadna miestnosť! To je môj les! Moje sovy a jelene! Mater ma sem pustila ako darček k mojej dospelosti!“ povedal nahnevane Rudko.
Alojzovi došlo, že Mater ho neklamala. Keby bol dospelák, naozaj by sa dostal na lúku, aj keď nie na ozajstnú, ale na akúsi obrázkovú, no napriek tomu živú. Zároveň si uvedomil, že Rudko má na sebe oblečenie, ktoré on mal na sebe minulý týždeň. Vyzeralo úplne rovnako, no bolo o čosi väčšie. Neveril Rudkovi a radšej sa vrátil do dlhej miestnosti.
Miestnosť s lesom sa začala triasť a vydávať nepríjemný strojový zvuk. Znelo to ako keby sa otvárala obrovská zhrdzavená brána. Alojz si musel zapchať uši rukami. Rudko v šoku len kýval hlavou na všetky strany. Potom to prišlo – podlaha sa otvorila ako veľké dvierka a Rudko sa prepadol. Jeho krik nebolo počuť, všade rezonoval silný strojný zvuk. Podlažné dvierka sa následne zavreli a les sa vypol. Ako keď niekto zavrie knihu. Steny ostali biele a nastalo ticho.
Štvrtá časť - Sklad všetkých vecí
Strach pohltil Alojza. „Čo sa stalo? Zomrel Rudko? Čo je vlastne zač táto budova?“ opakoval si neustále v hlave. Pár minút sa nevedel pohnúť z miesta. Z tranzu ho vytrhli hlasy z diaľky. Zaliezol do tichej miestnosti, ktorá bývala lesom (ktovie, čím všetkým). Okolo dverí prešli dve malé postavy v šedých habitoch. Mal pocit, že si niečo šepkajú, no nerozumel im ani pol slova. Keď sa postavy stratili, vyšiel na chodbu a pokračoval ďalej. Už si nepripadal ako v začarovanom svete. Už to nevyzeralo ako do nekonečna opakovaná slučka. Teraz to bolo iné. Dvere úplne zmizli – ostala len holá chodba a na konci chodby dvere.
Alojza trápila zima, podlaha bola stále studená a on vyšiel z izby iba v pyžame. Zážitok s Rudkom mu hlavu odbremenil od pocitov zimy, ale ak teraz kráčal ďalej, chlad sa lepil na jeho nohy. Pohrával sa s myšlienkou, že sa vráti späť, no zároveň ju hneď zamietol. Pravdepodobne by svoju izbu ani nenašiel alebo by si ju pomýlil s inou. Musel pokračovať až do konca.
Dvere šli ľahko otvoriť a pred ním sa zjavil monumentálny priestor. Nikdy si ani nevedel predstaviť, že nejaká miestnosť môže byť taká veľká. Celý obvod pokrývali regály siahajúce až do nekonečnej tmy. Okolo nich sa pohybovali ruky, ktoré patrili Materi. Bolo ich veľa, nesmierne veľa. Nebolo možné ich spočítať. Chodili hore, dole a niekam sa neustále strácali a následne vychádzali. Bol to desivý pohľad. Nevedel, ako to funguje vo fabrike – veľa sa o nich nedočítal v jeho knižkách, no predstavoval si to nejak takto.
V regáloch bolo jedlo, čo zvykol jesť. Oblečenie, čo si často obliekal. Knihy, ktoré neustále čítal. V regáloch bol celý jeho život. Všetko sa to točilo dookola. Ako slučka bez začiatku a konca. Pripadal si ako figúrka, ktorá je neustále oblečená a vykŕmená svojim pánom. Bez vôle a bez duše.
Piata časť - Rozhovor šedých mužíčkov
Z chodby doľahli hlasy. Alojz sa rýchlo schoval za prvý regál a čakal. Do dvier, pri ktorých doteraz stál, vošli nízke postavy v šedých habitoch. Skoro identické, ako v chodbe pri miestnosti s lesom. Tentokrát prišli z iného smeru. Predtým ich videl len zozadu, teraz sa postavy ukázali spredu a zazrel ich tvár. Nebolo možné to ani nazvať tvárou, ale skôr maskou. Celý ksicht bol pokrytý bielou farbou, miesto očí mali len čierne otvory a ústa vyzerali ako namaľované, no i napriek tomu vydávali zvuk. Dokonca mu prišlo, že rozprávajú rovnakou rečou ako on. Mal strašnú chuť si vypočuť, o čom vravia a nahliadnuť za oponu tejto tajomnej budovy.
Zvláštne postavy sa otočili a vybrali sa smerom odkiaľ prišli. Alojz vyšiel spoza regálu a nasledoval ich. Bolo to riskantné, ale na druhú stranu – čo mohol stratiť? Nič nemal a tak všetky karty stavil do prenasledovania.
Bol im v pätách. Pomaly im šliapal na tiene. Nechápal, že ho ešte neodhalili alebo nezapočuli. Ako ich prenasledoval pripadali mu ako šedí mužíčkovia alebo škriatkovia. Keď bol za nimi dosť blízko započúval sa do ich rozhovoru.
„Ja tie ľudské deti nechápem. Prečo ich život tak baví? Čo ich motivuje žiť?“ spýtal sa šedý mužíček na pravej strane.
„Neviem, Morrigan dva. Ale keď sa pozriem do ich očí, tak tam vidím plameň života a tú esenciu!“ vyriekol šedý mužíček naľavo.
„Buď ticho, Morrigan osem. Ešte ťa nejaké dieťa započuje.“
„Ako by to zvládlo? Každá izba je zvukotesná a tie deti sa boja čo i len vkročiť do tmavšej časti miestnosti, nie to ešte na chodbu,“ výsmešne povedal Morrigan osem.
„Také vystrašené a pritom majú v sebe toľko esencie, že si to nevedia predstaviť. Väčšina z nich si myslí, že tá miestnosť je celý svet a že nič iné neexistuje. Veril by si tomu, Morrigan osem?“ povedal Morrigan dva.
„Ľudské bytosti sú záhadné tvory. Je toľko toho, čo sa musíme o nich naučiť,“ povedal Morrigan osem a otvoril dvere po svojej pravici. Alojz zastal a počkal kým sa dvere zatvoria. Po tichu otvoril dvere a pred ním sa zjavili schody. Morrigan dva a Morrigan osem, dvaja šedí mužíčkovia, kráčali dole schodmi. Alojz sa potichu na nich napojil.
„Čo je to za zvuk?“ začudoval da Morrigan dva. Alojz zastal a čakal, čo sa bude diať.
„To sú mechanické ruky. Oni vždy robia rámus. Nevšímaj si ich, musíme pridať. Abigail nás už čaká.“
Alojz si vydýchol a opäť pokračoval za tajomnými bytosťami.
„Videl si ako funguje zmenšovač?“
„Nie, ešte som nemal tú česť, ty?“
„Dnes by ho mali použiť na nové detské mláďa! Abigail by nám to mohla dovoliť,“ radostne povedal Morrigan dva.
„To by nebolo zlé. Dnes sme poctivo upratali skrinku, mala by to oceniť,“ povedal Morrigan osem a otvoril dvere. Do miestnosti vošiel čerstvý vzduch.
Šiesta časť - Čarovná skrinka
„Je to tu! Východ z budovy,“ zaradoval sa v duchu Alojz. Šedí mužíčkovia opustili budovu. Alojz chvíľu počkal a pomaly otvoril dvere. To, čo sa mu odhalilo pred očami mu vybilo dych. Čakal, že nájde východ z budovy, možno keď bude mať šťastie, tak cestu do lesa alebo lúku, no čo sa pred ním zobrazilo nedokázal vstrebať. Pred ním sa stvárnili obrovské ozubené kolesá, kyvadlá pohybujúce sa v pravidelných rytmoch sem a tam, samé skrutky držiace rôzne ciferníky, konštrukcie a kolieska. Najdesivejšie na tom bolo, aké to bolo obludne veľké a nadrozmerné. Ako keby bol v továrni obrov.
Alojz stál vo dverách ako prikovaný a zízal na obriu scenériu. Zo záchvevu ho prebrala bolesť v celom tele. Mal pocit, ako keby mu stŕplo celé telo a mravce sa rozbehli od hlavy až ku pätám. Nemohol ostať stáť, musel sa pohnúť. Z diaľky k nemu doľahol detský krik, ako keď dieťa plače od hroznej bolesti. Vybral sa za vreskotom. Za chvíľu sa pred ním objavila gigantická stavba a v nej uvidel dieťa.
Bábätko bolo pripásané za ruky a nohy koženými pásmi a okolo neho boli rôzne ihlice a káble, ktoré mierili smerom k nemu. Vyzeralo to obrovský portál alebo svätyňa. Vedľa tejto stavby bol zvláštna budova, ktorá pripomínala niečo ako stôl. Bolesť razom nabrala väčšiu intenzitu a Alojz mal pocit, že sa mu všetko zmenšuje pred očami. Portál s dieťaťom mu zrazu prišiel veľký ako on sám. Gigantický stôl bol zrazu normálnym stolom. Akurát miesto pera, ceruziek a papierov (to zvyklo byť na jeho stole), tam ležal štetec s bielou farbou a vedľa neho drevené malé bábiky. No, najväčší šok mu spôsobil pohľad dozadu. Konečne zistil, kde celý život prebýval. Nebol to žiadna budova, ani väzenie, bola to skrinka.
Keď bolesť ustala, pochopil, že sa svet nezmenšil, ale práve on sa zväčšil. Už mu tá obrovská miestnosť nepripadala ako fabrika pre obrov, ale ako hodinárska dielňa, za čo mohlo obrovské množstvo hodín a ozubených koliesok, ktorá sa točili od nepamäti. Pripadal si ako v mechanických hodinách.
„Ahoj, Alojz,“ prišiel k nemu veľmi známy ženský hlas. Obzeral sa a vedľa skrinky, dokiaľ prišiel (uvedomenie si tohto faktu mu prišlo hrozne desivé) a uvidel starú zhrbenú ženu s červenými vlasmi a tmavo zelenými očami. Spomenul si odkiaľ poznal ten hlas. Neznel síce tak mechaniky, ani nesekal po každom druhom slove. Bol si však istý, bola to jeho Mater.
„Mater!“ vypľul zo seba.
„Áno, som to ja, tvoja Mater, ale nie len tvoja, ale vás všetkých, čo obývate čarovnú skrinku,“ prehlásila slávnostne Mater.
„Čarovnú skrinku?“ začudoval sa Alojz.
„Áno, čarovnú skrinku. V nej si prežil väčšinu svojho života, drahý môj. Nebol si tam sám, žijú tam stovky podobných detí ako ty a skrinka sa o vás stará sama od seba. Je totižto živá. Vyrobila som ju pred stovkami rokov a následne som jej dala život, tak ako aj mojim mužíčkom, ktorých si zjavne sledoval.“
„Mater, ty si čarodejnica?“ Alojz bol stále prekvapený a strašne zvedavý.
„To nemáš úplne pravdu, som niečo ako darkyňa života. Viem dávať život veciam – skrinke, dreveným bábikám alebo aj iným stvoreniam, ktoré spoznáš. No zároveň život aj beriem. Život sa nedá len tak vytvoriť, ale dá sa presunúť a to presne robím. Presúvam životnú esenciu z vás, keď sila vášho života je najsilnejšia a v to deň vašich trinástich narodenín, ktoré čochvíľa dovŕšiš a potom budeš Morriganom dvanásť a na celý ľudský život zabudneš. Ako som ja zabudla, keď mi môj majster Risosa daroval esenciu života a spravil zo mňa Abigail,“ dohovorila, prišla ku Alojzovi a pohladkala ho drevenou rukou.
„Ja budem tiež drevený šedý mužíček?“ nechápavo sa spýtal Alojz.
„Za to, že si tak výnimočný, budeš mať na výber. Buď sa vrátiš do čarovnej skrinky, uvidíš svoju lúku a staneš sa ním alebo tu ostaneš so mnou a dobrovoľne sa staneš mojim asistentom, mojim učňom, ako som ja bývala učňom veľkého Risosi,“ dopovedala a chytila Alojza za ruku.
Alojz sa nechcel vrátiť späť do svojej izby. Chcel sa dostať na skutočnú lúku, nie do miestnosti, ktorá sa na krátku dobu zmení na knižnú lúku. Ako asistent bude mať možnosť si vytvoriť vlastnú lúku, vlastný svet a nebude viac synom Matere, ale učňom.
„Dobre, Mater, budem tvojim učňom,“ súhlasil Alojz.
„Nevolaj ma Mater, už som pre teba Abigail,“ opätovne ho pohladila po tvári. „Ostáva len jedna vec, musíš sa vzdať ľudského tela.“
„Čím mám teda byť – bábikou?“ opýtal sa Alojz.
„Nie, môj učenec si zaslúži niečo lepšie. Poď, ukážem ti to,“ chytila Alojza za ruku a ťahala ho do vedľajšej miestnosti. Alojz sa nebránil a nasledoval ju.
Vo vedľajšej miestnosti ho čakalo kožené kreslo s ihlami a hadičkami. „Sadni si,“ Abigail napriahla ruku smerom ku kreslu.
Alojz si bez váhania sadol do čudného kresla. Abigail ho pripútala a vtedy si uvedomil, že z diaľky počuje detský krik, presne ten istý, ktorý patril bábätku vo svätyni. Vtedy mu to došlo. Už vedel načo tam bolo to dieťa a s čím súhlasil. Chcel vykríknuť, no pocítil silnú bolesť v krku a svet sa mu zahmlil.
Záver - Zrodenie
Morrigan šesť a Morrigan sedem odpratali vycucávač s mŕtvou schránkou dieťaťa. Abigail odopla Alojzove mŕtve telo a uložila ho do mraziaceho boxu ku ostatným telám (ktoré stratili esenciu).
„Ach, dúfam, že tie dve esencie stačili,“ povzdychla si Abigail a vrátila sa do svojej dielne. Prešla ňou krížom a zamierila do vedľajšej komnaty, kde ju už čakal výsledok pokusu. Sedelo to na stoličke a bolo to zahalené závesom. Pohlo sa to. Abigail sa zaradovala. Strhla záves a drevený chlapec v ľudskej veľkosti prehovoril Alojzovým hlasom.
„Ahoj, kto si?“ opýtalo sa stvorenie, zároveň sa rozkašlalo a vydávilo zo seba hrsť pilín.
„Ahoj, ja som Abigail, vítam ťa,“ odpovedala milo Abigail.
Stvorenie po kašlaní zostalo prekvapené a opäť sa spýtalo otázku, ktorá ho najviac trápila: „Kto som vlastne ja?“
„Si Morgan, môj učeň,“ povedala Abigail a pohladkala drevenú bielu tvár.

Lukáš Polák

Lukáš Polák
Fanúšik hororu, či už po knižnej, filmovej alebo hudobnej stránke.

Diskusia

Goran
Začiatok bol zaujímavý, ale aj obohraný, už som sa naozaj veľakrát stretol v literatúre i filme s príbehovou premisou, kde je jedinec alebo aj skupinka jednotlivcov izolovaná v nejakom zvláštnom prostredí, nepoznajú účel svojho odlúčenia, nevedia zväčša nič o minulosti a pokúsia sa tomu prísť na kĺb, je to takmer až tróp. A tak som bol zvedavý, ako sa to všetko rozuzlí. Hneď niekoľkokrát prekvapíš čitateľa, keď si on už myslí, že prišiel na riešenie hádanky - tajný vládny program, potom mimozemšťania, nakoniec až akési fantasy. Ale pozorujem tam kŕčovitú snahu o originalitu, nepôsobí to uveriteľne ani ucelene, skôr akosi veľmi zmätene. Záver nie je ani tak o tom, aby si to čitateľ vysvetlil po svojom, ale je už tak prekombinovaný a nejasný, že to vyznieva skôr kontraproduktívne. Občas aj formálna stránka - štylistika hapruje a sú tam zbytočné pravopisné chyby, ktorým je možné sa vyvarovať. Za najväčšiu chybu ale považujem vnútornú logiku (aj keď sa na konci dozvedáme, že nič nie je ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať). Nepočítaš s prirodzenou ľudskou zvedavosťou; človek by pravdepodobne veľmi skoro išiel preskúmať tmavú časť miestnosti, takisto by bez emočnej väzby a lásky nevyrástol v normálneho jedinca, prevdepodobne by ostal zaostalým, možno by aj zomrel, a bez interakcie s okolitým svetom, čisto iba z knižiek, by si vonkoncom nedokázal vytvoriť povedomie nielen o vlastnej identite, ale ani o vonkajšom prostredí.
Mohlo by sa zdať, že poviedku hodnotím negatívne, ale nie je to tak. Má tú najväčšiu devízu rozprávačstva: bavila ma. Prečítal som ju veľmi rýchlo a nijako som sa k tomu nemusel nútiť. Tie vyššie spomenuté veci ale u mňa dosť zrážajú hodnotenie. Mohla to byť výborná poviedka, keby si popracoval na slabších miestach, takto ju hodnotím ako čistý priemer.
02.01.2021

HB
Dobre napísaný príbeh, ale nevyvolal vo mne až také emócie beznádeje a hrôzy ako napr. tvoje PnP Sarančatá, alebo tvoj román, čo si mi poslal na mail. Písať rozhodne vieš a už si ťa trošku aj škatuľkujem do štýlu. Písať rozhodne vieš, ale skrátka... čítal som už od teba aj veci, ktoré sa mi osobne páčili viac :)
04.01.2021

Tomáš Staviteľ
Za mňa celkom fajn čítanie s niekoľkými naozaj dobrými nápadmi :)
04.01.2021

Kei
Nápad ma zaujal, ale celok mi príde taký prvoplánový, a nejako mi v ňom škrípe logika. napríklad ten chlapec sa správa ako normálne vychovaný chalanisko, ktorý sa zrazu ocitol v izolácii, aj keď je napísané, že celý život strávil vo svojej izbietke. Mohol čítať, ale z čítania by nevedel, aká je správna výslovnosť, a že ten plechový hlas nie je prirodzený. A nespomínal si, že by mal v izbietke tv. Takisto spomínaš "odbornešiu" literatúru. To je prosím aká? trošku o skrutkách a trochu o robotike? načo by im tam také knihy dávali? A tak ďalej, mohla by som pokračovať drobnosťami, ktoré za takto popísaných podmienok sú veľmi diskutabilné.
Ak aj odignorujem správanie hlavnej postavy, ďalej sa dostávame k Moriganom, ktorých diskusia je veľmi vykonštruovaná, akoby sa oni o tom rozprávali len preto, aby čitateľ sa dozvedel isté informácie.
No a v závere to presúvanie životov pôsobí ako perpetum mobile... čo mi tiež príde také podivné. A prečo vlastne sa to všetko udialo? To sa už asi nedozviem.
Pozitívom poviedky je, že niektore pasáže samé o sebe sú naozaj sugestívne napísané, vedela som si ich živo predstaviť a vzbudzovali zvedavosť a aj lákali k ďalšiemu čítaniu.
10.01.2021

YaYa
Čítalo sa to dobre, najmä zo začiatku a postupné odhaľovanie tajomstva. Samotný svet, pokiaľ je naznačený, vyzerá zaujímavo, ale veľa sa z toho nedozvieme. Dalo by sa tiež diskutovať o nelogickostiach, ktoré spomenuli hodnotitelia vyššie, či dokonca o štylistike, opakovaní slov a pod. Najviac bodov som však ubrala za koniec. Nebolo toho vysvetleného dosť, aby som pochopila tvoj svet a či dôvod, prečo bola poviedka vôbec napísaná a čo chcela povedať. Čiže dokážeš písať zaujímavo, len to treba viac dotiahnuť.
13.01.2021

Dzany
Veľmi sa mi páčila časť, keď zrazu zistíme, že Materine oči sú červené a obrovské a ani jej ruka nie je veru ľudská! To bolo za mňa top a horor, ktorý som hľadala v prvej poviedke, som z tejto naopak cítila celkom jasne. :) Trochu je škoda, že to bol pre mňa aj ten najlepší úsek poviedky. Mám pocit, že napriek tomu, že svet, ktorý nám v poviedke približuješ, a ktorý je premyslený a originálny a väčšinou má vynikajúcu atmosféru, nezapôsobí napokon tak, ako by mohol. Z veľkej časti zrejme preto, lebo sa mi celý dej zdal trochu uponáhľaný. Krátke podkapitoly sú super, lebo príjemne členia text, ale ku koncu by sa ich hodilo možno predĺžiť a tým aj vygradovať napätie. Namiesto toho som mala trochu pocit, že na konci si rýchlo dopísal všetky vysvetlenia, ako to je celé vymyslené dejovo a aj čo sa sveta týka. (napríklad takéto vysvetlivky v zátvorkách ....ku ostatným telám (ktoré stratili esenciu).) Buď tam hrala úlohu časová tieseň alebo ti nevyšli znaky (čo sa mne stáva pomerne často :D), preto to bolo také narýchlo, ale výsledkom je, že som sa o Alojza vôbec nebála, vôbec som sa nestrachovala, či ho odhalia a aj napriek tomu, že sa prvýkrát v živote potuloval po tak desivom svete, som nepobadala, že by mu hrozilo nejaké iné nebezpečenstvo. A aj keď sa napokon stretne s pôvodkyňou všetkého, tá vlastne len pokrčí plecami, že ok, si výnimočný. Skrátka, kúštik by ho mohla predtým potrápiť. :) + tie logické chyby, čo spomínali ostatní. Ale napriek všetkému sa to čítalo veľmi dobre, udržalo ma to až do konca. (síce nie v napätí, ale minimálne vo zvedavosti :D)
14.01.2021

xius
Svet je zaujimavy, postavy v nom tiez, ale je tam privela nahod a vysvetlovaciek. Caro sa straca skrz tu priamociarost. Alojz sa raz odvazi a hned sa mu podari ujst, nahodou si ho Morrigani nevsimnu a nahodou maju presne ten spravny rozhovor, aby veci pochopil. Nahodou cital knihu, kde pochopil, ze Mater je vlastne robot a to mu pomohlo sa odvazit dalej. Abigail prave jemu ponukne rolu ucna, hovori o jeho vynimocnosti, ale ja ziadnu nevidimm - Alojz mal proste stastie. (v nestasti) Miera vysvetlovania stupa ako sa blizime ku koncu a to poviedku viac a viac taha dolu. Pomaly start s opismi a navodenim atmosfery ti siel ovela lepsie. Rozdelenie na casti bolo zaujimave, ale trochu nevyuzite.
Mozno by ti to slo lepsie s vacsim rozsahom, kde by si sa nesnazil vtesnat tolko informacii? Alebo naopak, cuvnut a ten napad spracovat skrz par zazitkov tak, aby sme ho pochopili z diania, nie vysvetleni okolitych postav.
Ale napady ti idu! Sypes ich s lahkostou, dari sa ti tam vniest nieco zaujimave, len to spracovanie skace priamo k pointe a to bude vzdy kostrbate. Chcel som odhalit, kto su Morrigani spolu s Alojzom, nie si ich vypocut a kyvat hlavou, ze aha-aha. Takto nas tiez oberas o domyslanie si detailov, lebo nam ich davas vsetky na tacke.
Ale napady su, myslim, skvely start. To ostatne je proces, to sa da.
14.01.2021

Lukáš Polák
Ďakujem veľmi pekne za prečítanie a ešte viac za spätnú väzbu s konštruktívnou kritikou. Bude mi veľmi nápomocná do budúcnosti - na čo sa viac sústrediť, čo lepšie prepracovať a na čo si dávať pozor. Dúfam, že vás nabudúce viac poteším a taktiež, že mi opäť necháte konštruktívnu kritiku. Už mám jedno nové dielo upečené a vrátim sa späť do mojich domovských vôd - do hororu.
15.01.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.