Les
Krásny obrázok ste pridali. Myslím to úprimne. Nedalo sa nezareagovať.:-)
„Mami, takto vyzerá les na Zemi?“ opýtala sa Anna.
Jej matka pohladila gýčový obrázok z detskej rozprávkovej knižky, nakreslený za príbehom, ktorý práve dočítali. Nič z toho nevyzeralo ako si pamätala. Les zložený z niekoľkých odtieňov modrej, ani ružovo-oranžová obloha z bielymi hviezdami. Jedine modro-hnedý jeleň z dokonale súmerným parožím pôsobil najdôveryhodnejšie.
„Mamiii!“ malá nástojila.
„Áno, takto nejak to vyzerá aj na Zemi, nie všade, ale sú také miesta, len tie farby nie sú celkom rovnaké,“ utvrdila Annu. Nonsensov v rozprávkových knihách bolo neúrekom, tak prečo si nad tým lámať hlavu?
Vypla tablet. Otec, ktorý celý čas počas čítania pri nich ležal a hladil dcérku po hlavičke, občas niečo zábavné poznamenal, teraz pobozkal malú na čelu, niečo jej nakreslil prsom na čelo. Pošteklilo ju to.
„Lúbim, ťa, veľmi ťa ľúbim,“ potichu poznamenal.
Ak mama pobozkala malú na čelo a láskavým hlasom povedala: „Ešte sa osemdesiatosem krát vyspíš a budeme tak. A teraz už choď spať. Dobrú noc.“
„Dobrú noc, mami, oci“ povedalo dieťa tesne predtým, ako sa zavreli dvere. Malá kabínka v ktorej celá rodina bývala, bola jediný domov, aký poznalo. Bývali v nej štyria, otec, mama, pätnásťročný brat Jakob a ona, malé šesťročné dievčatko, ktoré sa narodilo na palube vesmírnej lode približne 5 rokov po štarte. Ako sa ich medzihviezdna cesta blížila ku koncu, všetci začali byť akýsi nervózny. To jasne vnímalo. Otec s mamou viac pracovali, po večeroch sedávali v jedálni s ostatnými a dlho sa o niečom rozprávali. O čom, to Anna netušila, vždy, keď tam prišla, všetci stíchli a mama ju odviedla do kabínky.
Anna zavrela oči. Hlava ju trošku bolela. Aj preto nevedela spať. Načúvala hlasom posádky, ktoré sa z diaľky ozývali. Snažila sa rozoznať svojich rodičov, brata, ale nedarilo sa jej. Zrazu sa niekto zasmial, ale nie tak normálne, tak od srdca. Bol to nervózny smiech. Potom nastalo ticho, počas ktorého upadla do ľahkého spánku. Snívalo sa jej, že vstala, otvorila dvere a za nimi nebola chodba vesmírnej stanice s množstvom dverí do ubytovacích kabín, ale les. Velikánsky modrý les, plný zvláštnych rastlín, zvierat, hmyzu, o ktorom sa učila, chladu, vlhka, tepla, ktoré nikdy na vlastnej koži nepoznala. Videla samú seba ako jej vejú vlasy vo vetre. Ale necítila ho. Bola súčasťou obrázku z rozprávky. Malým nezvaným hosťom. Rozplakala sa. Od strachu sa dokonca trocha pocikala.
Roky sa je to nestalo. Ale mama ju za to nevyhrešila. Trpezlivo ju umyla, pomohla obliecť čisté pyžamko a znova pobozkala.
„Neboj sa, už tu ostanem, nikam nejdem,“ povedala a sama si ľahla do postele držiac Annu za rúčku. Nespala celú noc. Nemohla. Nie po tom, čo sa stalo.
Ráno sa Anna opýtala: „Mami, ocino doma nespal?“
Nemohla si nevšimnúť ako sa mama na chvíľku odvrátila a namiesto nej odpovedal Jakob. „Nie, ocino mal dôležitú robotu.“
„Bude teraz pracovať v riadiacom centre, niekoľko dní ho neuvidíme,“ dodala mama
Dni utekali ako voda, Anna chodila do školy, Jakob sa učil rôzne technické veci. Dokonca on mal povolené ísť aj do riadiacej miestnosti za otcom a nosil jej rôzne odkazy. Na otázku, kedy konečne príde, vždy odpovedal. „On by veľmi rád, ale ešte nemôže. Majú tam nejaké technické problémy.“
Jeden poobedie našla Anna mamu plakať v spoločnej kúpeľni. Sedela zavretá v kabínke, do ktorej jej dcéra omylom vošla.
Mokrými rukami pohladila malú po lícach a povedala: „Keby sme mohli aspoň hibernovať, ale nemôžme.“
„Maminka, čo je to hibernovať?“
„Moja zlatá, zaspať tak hlboko, že takmer ani nedýchaš, ani srdiečko ti rýchlo nebije. Ako to robia aj medvede, jazvece na Zemi.“
„Ale mami, ja tak nechcem spať, mne sa to nepáči.“
„Ty by si nemusela, neboj sa.“
Ale Anne to nedalo, večer pred spaním sa mamy opýtala?
„A tým, čo tak čudne spia, sa niečo sníva?“
„To naozaj neviem, moja. Poď sem, nech ťa ešte objímem. Ľúbim ťa a neboj sa. Zem je úžasná. Keď sa tam dostaneš, nikdy nebudeš chcieť odísť. Všetci navrátilci tak hovoria. Každý deň je iný, každý niečím úžasný. Nehovorím, že ľahký, ale vždy si v ňom niečo neopakovateľné nájdeš. Budeš tam šťastná, viem to,“
povedala, pobozkala dcérku na čielko, pritúlila sa, aby vdýchla jej nádhernú vôňu až do najvzdialenejších kútikov pľúc a odišla.
O štyri dni hŕstka ľudí, prevažne detí nakoniec akýmsi zázrakom šťastne pristála niekde na Síbíri. Našťastie sa zvečerievalo, takže ozajstné slnečné svetlo ich neoslepovalo. Vzduch voňal a bol taký úžasný, že celé telo ožívalo. Okolo krátera, ktorý vznikol v panenskej prírode, boli stromy, kríky, skôr sivé ako modré, ale nádherne sa vlnili. Na jednej strane bola obloha oceľovomodrá, nad hlavami bledomodrá, inde oranžová, takmer ako na tom obrázku. Anna chytila Jakoba za ruku. Len jeleň jej tu chýbal. A otec. A mama.
Veronika Valent
Diskusia
cyberstorm
Veľmi pekné, poetické :) Len nerozumiem prečo tam nebola mama s otcom, uniká mi asi pointa príbehu :(
28.03.2020
Veľmi pekné, poetické :) Len nerozumiem prečo tam nebola mama s otcom, uniká mi asi pointa príbehu :(
28.03.2020
8HitBoy
Tiež mi vŕta v hlave, čo sa stalo s rodičmi. Každopádne, veľmi atmosférické, pripomínalo mi to veľmi poviedku Druhý stupeň osamění od George Martina (čo má byť kompliment, keďže tú poviedku mám rád). Vytknem len nejaký ten preklep a hrubicu, ktoré mi udreli do oka, ale stane sa :)
29.03.2020
Tiež mi vŕta v hlave, čo sa stalo s rodičmi. Každopádne, veľmi atmosférické, pripomínalo mi to veľmi poviedku Druhý stupeň osamění od George Martina (čo má byť kompliment, keďže tú poviedku mám rád). Vytknem len nejaký ten preklep a hrubicu, ktoré mi udreli do oka, ale stane sa :)
29.03.2020
Monika Kandriková
Toto bolo maličké a zároveň veľké, lebo kde sú rodičia sa síce nevie, ale že obetovali svoj život kvôli maličkým, to je isté. A najväčší hrdinovia sú tí, o ktorých nikto nevie. Ako pnp? -- pridávam, že wau.
30.03.2020
Toto bolo maličké a zároveň veľké, lebo kde sú rodičia sa síce nevie, ale že obetovali svoj život kvôli maličkým, to je isté. A najväčší hrdinovia sú tí, o ktorých nikto nevie. Ako pnp? -- pridávam, že wau.
30.03.2020
Milan "Miňo" Tichý
Atmosféra sa teda uprieť nedá. Bola kvalitná a dobre dávkovaná. Veľa vecí ostalo naznačených, čo je fajn no aj tak ten veľký otáznik čo sa stalo s rodičmi nedokážem uspokojivo rozlúštiť a to ma štve...chýba mi tam aspoň náznak, čo by sa im mohlo stať...V slušnom rozsahu sa našlo dosť preklepov, škoda, že nezvykne ostať čas na doladenie...to už je údeľ PnP...
30.03.2020
Atmosféra sa teda uprieť nedá. Bola kvalitná a dobre dávkovaná. Veľa vecí ostalo naznačených, čo je fajn no aj tak ten veľký otáznik čo sa stalo s rodičmi nedokážem uspokojivo rozlúštiť a to ma štve...chýba mi tam aspoň náznak, čo by sa im mohlo stať...V slušnom rozsahu sa našlo dosť preklepov, škoda, že nezvykne ostať čas na doladenie...to už je údeľ PnP...
30.03.2020
Magda Medvecká
Páčil sa mi nápad, aj ako to bolo podané - cez knižku rozprávok o Zemi. Ale čo tí rodičia? To mi to naozaj kazilo. Neviem si vôbec domyslieť, čo sa s nimi mohlo stať. Napadlo mi akurát to, že otec začal mamu podvádzať a preto prestal bývať doma a mama plakala. Čo mi ale nijako nekorešpondovalo s príbehom a koncom. A nevidela som tam ani tú obetu, čo našla Monika.
01.04.2020
Páčil sa mi nápad, aj ako to bolo podané - cez knižku rozprávok o Zemi. Ale čo tí rodičia? To mi to naozaj kazilo. Neviem si vôbec domyslieť, čo sa s nimi mohlo stať. Napadlo mi akurát to, že otec začal mamu podvádzať a preto prestal bývať doma a mama plakala. Čo mi ale nijako nekorešpondovalo s príbehom a koncom. A nevidela som tam ani tú obetu, čo našla Monika.
01.04.2020
Veronika Valent
Ahojte, ospravedlňujem sa za chyby, bože, aj za tie hrubice. Naozaj to nestíham čítať, na mňa je hodina málo. :-)
Tak vám teda prezradím, čo sa stalo rodičom. Tých náznakov je viacero. "1. Otec s mamou viac pracovali, po večeroch sedávali v jedálni s ostatnými a dlho sa o niečom rozprávali. 2. Načúvala hlasom posádky, ktoré sa z diaľky ozývali. Snažila sa rozoznať svojich rodičov, brata, ale nedarilo sa jej. Zrazu sa niekto zasmial, ale nie tak normálne, tak od srdca. Bol to nervózny smiech. Potom nastalo ticho, počas ktorého upadla do ľahkého spánku. 3. Majú tam nejaké technické problémy. 4. Keby sme mohli aspoň hibernovať, ale nemôžme. 5. Vzduch voňal a bol taký úžasný, že celé telo ožívalo. Stále nič? Po večeroch, teda po dni, kedy ešte vykonávali poctivo svoj podiel práce, sa medzi dospelými hlasovalo, koho z dôvodu nedostatok kyslíka pošlú do vesmíru. Prečo tomu tak bolo, netuší ani autorka.:-)
08.04.2020
Ahojte, ospravedlňujem sa za chyby, bože, aj za tie hrubice. Naozaj to nestíham čítať, na mňa je hodina málo. :-)
Tak vám teda prezradím, čo sa stalo rodičom. Tých náznakov je viacero. "1. Otec s mamou viac pracovali, po večeroch sedávali v jedálni s ostatnými a dlho sa o niečom rozprávali. 2. Načúvala hlasom posádky, ktoré sa z diaľky ozývali. Snažila sa rozoznať svojich rodičov, brata, ale nedarilo sa jej. Zrazu sa niekto zasmial, ale nie tak normálne, tak od srdca. Bol to nervózny smiech. Potom nastalo ticho, počas ktorého upadla do ľahkého spánku. 3. Majú tam nejaké technické problémy. 4. Keby sme mohli aspoň hibernovať, ale nemôžme. 5. Vzduch voňal a bol taký úžasný, že celé telo ožívalo. Stále nič? Po večeroch, teda po dni, kedy ešte vykonávali poctivo svoj podiel práce, sa medzi dospelými hlasovalo, koho z dôvodu nedostatok kyslíka pošlú do vesmíru. Prečo tomu tak bolo, netuší ani autorka.:-)
08.04.2020
Veronika Valent
Jaj, a ešte predsa jedna vetička : Anna zavrela oči. Hlava ju trošku bolela. Aj preto nevedela spať.
08.04.2020
Jaj, a ešte predsa jedna vetička : Anna zavrela oči. Hlava ju trošku bolela. Aj preto nevedela spať.
08.04.2020