Ale niee, ja musím byť nejaký extra obľúbený zhora, pretože nikdy sa nič nedeje tak, ako si to naplánujem.
Keby som žil v starovekom Grécku (či Ríme? už si nepamätám a nemám čas si to vygoogliť), bol by som takým favoritom bohov, že by ma zo sveta nemohlo zniesť inak, ako po rýchlom zásahu bleskom. Ale odísť zo sveta ako ľudský hromozvod mi príde stále láskavejšie, ako robiť babysittera psovi Baskervillskému.
„No, no! Poď obludička! Nemusíš sa ma bojkať! Mám piškotku,“ hovorím do tmy nežným hlasom.