„Dobre, urči smer a poďme.“ Šľapali asi hodinu a pol, kým našli čistinku, ktorá sedela ich popisu. Nachádzala sa uprostred lesa ako dáky prízrak. Všade naokolo nahusto jedle a borovice a zrazu, sťaby päsť na oko, malá lúčka s jazierkom uprostred. Vyzeralo to ako z rozprávky, či sna.
Schovali sa za najbližší vyvalený koreň obrovskej borovice. Ten vyšší v skafandri zobrazil holografickú mapu. Mali šťastie. Podľa záznamov sa miesto ešte stále nachádzalo vo vyznačenej oblasti, kam mohli vstupovať bez obmedzenia. Mrkol na svojho partnera, ktorý práve listoval v záznamoch.
„Musíme brániť živú vodu chlapi! Hej! Ty tam! Čo stojíš ako socha.“ okríkla ho veliteľka stráže. Muž stál v rohu miestnosti a pobavene zazeral na skupinku ozbrojencov. Pobehovali po sále a snažili sa všetkým možným zatarasiť mohutné vstupné dvere.
„Rád som v strede diania...“ pery sa mu skrivili do úsmevu.
„Tak dobre, dajme tomu, že máš pravdu. Dajme tomu, že to naozaj dokážeme. Ale čo potom?“ Peťo sa celý nervózny prechádzal izbou. Oproti nemu sedela Dáša, jeho priateľka a držala v rukách podivnú knihu viazanú v koži.
Pokojný večer troch kamarátov predčasne ukončila menšia hádka. Tatiana sväto-sväte vykladala o historke, ktorú traduje už niekoľko rokov, ale Braňo jej neverí, preto nahnevane odchádza. Táňa odchádza rovnako, nechápavo zatvára dvere, avšak nevie, čo sa ešte stane. Pokojný večer v trojici nie je ďaleko od masakra v trojici, či?
Počiatočný chaos, krach na burze a nepokoje po prvom roku zmiernili alebo úplne ustali a obrovská ne pozemská vec na nebi sa stala bežnou súčasťou života. Napokon, pár mesiacov dozadu čierne kocky konštrukciu dokončili, spojili obe vôle konce do dokonalej elipsy a...Zmizli. Rozpadli sa v prach. Nie však Elipsa, tá ostala nemo visieť nad veľkým jablkom, ako Oko na nebi.