V čakárni

PNP
Filmová história scifi
Unavene som zažmurkal. Sedeli sme v čakárni už pekných pár hodín a nezdalo sa, že dvere, ktoré som spaľoval pohľadom, že sa tak skoro otvoria.
„Spíš?“ opýtala sa moja emocionálna podpora v podobe chápadlovitého monštra s tisíckou očičiek. A myslela to vážne.
„Spím, len som žmurkal,“ vysvetlil som už stý raz. Emil, ako si moje monštrum hovorilo, bol vo svete ľudí nováčik. Na jednom zo školení pre našu emocionálnu podporu ich upozornili, že človek so zavretými očami spí, že ho netreba rušiť. Že to potrebuje. Len Emil zlyhával v rozoznávaní jemných nuancií reči ľudského tela.
„Dobre! Ja len pre istotu! Toto je dôležité! Nespi!“ radil Emil úplne zbytočne. Bolo to dôležité a ja som si to plne uvedomoval. Na rozdiel od minulých návštev Rady pre Uznanie Civilizačnej Spôsobilosti, ušli sme kus cesty. Ešte moji rodičia by sa zbláznili od hrôzy, ak by ich niekto nútil sedieť v jednej miestnosti s Emilom. A bolo by im úplne jedno, že im citlivo núka koláčik a pýta sa, akú kávu preferujú. Tisícka očičiek, spomínal som? A chápadla!
„Nechaj ma hovoriť, dobre?“ poprosil som ho. „Keď vojdeme dnu, nechaj hovoriť najprv mňa,“ upresnil som ešte. „Protokol ovládam, prízvuk si mi sám schválil a s tebou za chrbtom žiadne vesmírne faux-pas už predsa nehrozí.“
Emil mi veril len veľmi málo. A história s ním súhlasila. Keď konečne došlo ku kontaktu s inou civilizáciou, narazili sme na etický problém. Strašne nám voňali! Bolo takmer nemožné v ich blízkosti neslintať a aspoň v hrubých rysoch pripomínať inteligentné bytosti. Ale čo je zlé, môže byť ľahko ešte horšie. Jedného sme zjedli. Vtedy už zasiahla Únia.
„Čuch?“
„Emil, posledné dve generácie čuch vôbec nemajú a ak by som bol mutant, dávno to vieš, bolo by to v mojich papieroch,“ mrmlal som presvedčivo. Ale faktom bolo, že moja sebadôvera bola hraná.
Emil ma upokojujúco pohladil po tvári. Jemne nazelenalý sliz, ktorý všade po svojom dotyku nechával, som nechal pomaly stiecť na dlážku. „Vážim si, že si tu,“ priznal som a hľadel priamo do jeho nehybných čiernych očí pripomínajúcich guľôčky.
Ľudstvo malo veľa chýb. Zachránilo nás len to, že sme o nich nevedeli. A Únia blbá nebola. Dali nám šancu to napraviť. Dali nám vzdelanie. Dali nám emocionálnu podporu!
Za dverami sa ozval hrmot. Niečo sa k nim z druhej strany nemotorne blížilo. Bol to test. Test, ktorý by som osamote nikdy neustál, tak ďaleko sme zatiaľ nedošli.
Viete ako sa deti, ktoré stretnú iných ľudí až neskôr, no ako sa už nikdy nenaučia rozprávať? Kedysi sa to stávalo a nenaučili sa. Podobné to bolo aj vtedy, keď sme stretli ufónov. Necítili sme, čo sme cítiť mali a naša komunikácia bola chaotická, plná strachu. Oni nám vyslali správu „nebojte sa, prišli sme ako vaši učitelia“ a my sme sa zložili, povracali, vystrelili na nich alebo aspoň odpovedali úplne mimo: „Nie.“
Chvíľu nás opatrne analyzovali a potom prišli s vysvetlením, čo presne je u nás pokazené. Brzdili nás prapôvodné hrôzy, ako pavúky, a chýbala nám empatia. Taká tá poriadna, celoľudská. Že všetci svorne odmietame násilie. Ale ako niečo také napraviť?
Emil ma objal. Pritisol sa ku mne. Jeho čierne, neforemné telo posiate vnímavým ochlpením ma vstrebávalo do svojich útrob. Cítil som vlny pokoja ako do mňa prísavkami chápadiel vháňal upokojujúci koktejl. V duchu som sa zasmial. Kto by bol dnes veril, že Emilovi predkovia boli krutí predátori? Úplné tulidlá!
Dvere sa otvorili, priestor Čakárne potemnel. Sedieť tam sám, moje podprahové vnímanie by mi práve vravelo, že v nasledujúcej sekunde umriem a že mám urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som tomu zabránil. Hoci aj niekoho zjesť.
„Rada vás prijme,“ vypadlo zo šedivého vaku stojaceho vo dverách. Z pórov mu tiekli hormóny hrôzy, ako sme ich kedysi volali.
„Uh, ďakujem. Ideme hneď za vami,“ zahučal som z hĺbky Emilovho objatia. Ustál som to.
Bol som Únii vďačný za ich riešenie. Emil, napriek svojim chybám, bol skvelým spoločníkom. Každú noc zaliezol pod moju posteľ odkiaľ ma ráno citlivo zobúdzal. A každý jeden deň mi pomáhal navigovať zložitý galaktický protokol. Tak ako iné monštrá pre emocionálnu podporu každému jednému človeku.
Prešiel som dverami s Emilom hmíriacim sa tesne za mnou. Pred nami bola dlhá chodba, na ktorej konci čakal veľký test pre ľudstvo. Trpko som sa usmial.
V ústach sa mi proti mojej vôli začali zbiehať sliny.

xius

xius
Milovnik dun, bullet-time a ery videohier, ked este neboli graficke karty.

Diskusia

B.T. Niromwell
Ach, toto bolo veľmi dobré, a zároveň tak uspokojivo disturbing - intímna scéna, ako mu rozotiera sliz po tvári a on mu pritom awkward hľadí do očí. Oh, god, why? Aby vznikla táto poviedka predsa :D Jediná nevýhoda je, že je to skôr upútavka so super námetom ako ucelený príbeh, ale čítalo sa to super.
20.08.2022
Martin Hlavňa
Neviem presne povedať čo, bavil som sa, ale niečo mi chýbalo, čo bolo v iných tvojich poviedkach, ktoré som doteraz čítal. A trochu mi tiež chýba, že som sa nedozvedel o aký test ide :D
20.08.2022
YaYa
Kreatívne a cute :) Skôr scéna než ucelená poviedka, za tú hodinu si nám nestihol dovysvetliť ten svet. Ale milé.
20.08.2022
Magda Medvecká
Má to všetky správne detaily, ktoré sa mi páčia (túlivé chápadlovité monštrum z pod postele, ktoré je emocionálnou podporou <3 ) a ten good feeling spojený s niečím potencionálne strašným je skvelá kombinácia. Ale tiež mi tam chýba niečo viac, čo by to scelilo. Čo je to za skúšku? Nejaké detaily o svete? Viem, že je to asi nerealistické (súdiac podľa vlastného prístupu k pnp), ale fakt by som bola rada, keby z toho urobíš riadnu, dlhú poviedku :D
20.08.2022
cyberstorm
Ja to nechápem :(. Kto koho a prečo chcel zjesť? A tulidlo Emil bolo posteľové strašidlo? A aký to bol test? A prečo sa hlavnému hrdinovi začali zbierať slinky? A kto čo bola tá vec čo mu otvorila dvere a prečo vylučovala hormóny strachu?
:(
20.08.2022
ama_rilla
Tomuto dielku sa istotne nedá uprieť kreativita, ale podľa mňa troška trpí tým, že si nám predostrel priveľa informácií na takom malom formáte a v závere sme ostali bez informácií. Ale snáď hlavný hrdina uspel v teste a ovládol svoje chúťky :)
20.08.2022
Veles
Je to celkom dobre napísané, ale chýba tomu niečo viac. Tiež by ma zaujímalo čo za test to je, a ako vôbec vyzerali tí mimozmešťania.
21.08.2022
Milan "Miňo" Tichý
A mne sa to fest páčilo tak ako som to dostal naservírované 🤤
21.08.2022
Olex
Ahoj,
poviedka sa mi veľmi páčila. Pekne je tam ukázané, ako strach ľudí limituje a mnohokrát zbytočne núti k obrane pred niečím, čoho sa vlastne nemusia báť.
21.08.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.