Per aspera ad astra

Cez tŕne vedie cesta ku hviezdam...
Podporte scifi.sk
Hmla zmiešaná so smogom vytvárala takmer hmatateľnú bariéru, cez ktorú si razili cestu. Hustý, lepkavý, sírovožltý opar im znemožňoval vidieť ďalej ako pred svoj nos, vlasy a srsť zakrátko pokrývali kvapôčky vyzrážanej tekutiny. Na jednom mieste ho rozohnal poryv z ventilátora a tam Rala strnula a ostala sa dívať s prednou labou pokrčenou, zarazená uprostred chôdze. Ingrid neveriacky zažmurkala. Na veľkej pouličnej holovízii sa skvel propagačný výjav, ktorý zobrazoval malebnú saturnskú planinu a nad ňou dva skvúce sa mesiace: perleťový Tethys a blankytnú Rheu. Krása tej scenérie vyrážala dych. Modrá pláň bola postriebrená mäkkou žiarou a zároveň sa kúpala v tajuplnom prísvite s tyrkysovým nádychom. Po krajine boli rozosiate osamotené skalné útvary zvláštnej azúrovej farby. Vpravo vytvárali čudesnú formáciu, ktorá nemohla byť náhodnou a pôsobili záhadným, temer mystickým dojmom. Spomenula si na teórie, či skôr doposiaľ nepotvrdené dohady, čo hovorili o starobylej inteligentnej rase, ktorá planétu obývala pred príchodom ľudí, a ktorá mala, podľa neoverených a neoveriteľných historiek, stále prežívať v odľahlých končinách tohto nádherného, éterického sveta.
„Tak čo, Rala, páči sa ti?“
„Mmm, rrr,“ ohlásila sa šelma a takýmito nezameniteľnými citoslovcami, alebo lepšie by sa hodilo povedať pazvukmi, dávala najavo svoju spokojnosť a jednoznačný súhlas.
„Vieš, že som sa v detstve pozerala každý deň na podobný obraz? Zaberal mi celú videostenu...“ povzdychla si a prehltla žlč okorenenú nostalgiou. „Chcela by si tam ísť?“ opýtala sa.
„Veľmi ísť, veľmi, veľmi chcieť, Ingi,“ rapotala Rala až sa jej jazyk skoro zaplietol.
„Aj ja. Zo všetkého najviac. Chcela by som prírodu, skutočnú prírodu, nie iba maličké chránené oblasti a okrasné parky pod sklenenou kupolou. Túžim sa aspoň raz pozrieť na oblohu posypanú hviezdami.“
A už dlho ti chcem dopriať život v kraji, ktorý je nedotknutý ľudskou chamtivosťou, ktorý dosiaľ nezasiahla vzťahovačná, ničivá ruka človeka. Tak rada by som ti poskytla zdravé podmienky a podnetné prostredie pre rozvoj a spokojný a naplnený život. Tam by sme spolu boli šťastné, hovorila si v duchu.
„Pôjdeme tam, Rala.“
„Hmmumim? Humm? Áno?“
„Áno. Chceš, Rala?“
„Veľmi áno! Áno, ísť. Ale my ísť spolu, spolu Rala a spolu Ingi, áno?“
„Samozrejme, Rala. Nikdy ťa neopustím. Si mi drahšia než môj život, Rala. Pôjdeme spolu.“
„Mmm, rrr, čk-čk!!!“ bolo znamením jej slovami nevysloviteľného nadšenia, čiže bolo definitívne rozhodnuté.
Rala sa natiahla, labky si položila na Ingridinu hruď a jemne ju štuchla ňufákom do nosa – áno, Rala mala rozmery stredne veľkého psa – na znamenie náklonnosti a lásky.
Obraz sa rozvlnil ako keď do vody hodíte kameň, jemný a nepoškvrnený sen zanikol tak odrazu, až sa im zdalo ani keby sa naozaj prebudili z hlbokého spánku. Od reklamy na najnovšie antigravitačné vznášadlo sa odvrátili v tej istej sekunde. V ich mysliach ostala fantastická vidina neporušená.
--------
„Rala tu nie rada. Tu byť nie pekne. Veľa čudný človek.“
„Ja viem, Rala, prepáč, musíš si skúsiť zvyknúť. Potrebujeme peniaze, Rala.“
„Rala ísť pracovať. Inak ako tu pracovať. Viac dobrý cirkus. Tam smiech, tam radosť byť.“
„Rala, v cirkuse nezarobíme milión niolov ani za milión rokov. Možno ak by som sa popritom predávala na bývalom Cisárskom námestí Unipolisu a k tomu rozpredala všetky svoje orgány...“
„Nie, ty nie sa predať, ty nepredať orgán, Ingi!“
„Samozrejme, že nie, Rala. To som myslela zo žartu. Neboj sa, toto hravo zvládneš. Veď si hovorila, že sa ti to zdá byť ľahké, oveľa ľahšie ako naše artistické vystúpenia.“
Tok ich rozhovoru bol zahataný, lebo z dverí zrazu vyšla podivne zosúladená dvojica. Obrovský svalovec, ktorého každučký kúsok kože, ako sa zdalo, niesol tetovanie a velikánsky svalnatý vlk, ktorého sivú kožušinu krášlila, no možno viac špatila, ornamentálna kresba vyhotovená čiernou farbou.
Hromotĺk sa uškrnul a prehodil: „Nepomýlila si si vchod, slečinka? Reštaurácia, do ktorej hľadajú servírky, je vedľa.“
Vlk stočil svoje temné očiská na Ingridinu spoločníčku a vydal výstražné hrdelné zavrčanie: „Hrrrmmm, prerastená lasica si dať na jedlo.“
„Nie, môj milý jazvečík, to my s Ralou zožerieme tvojho škaredého kamoša a tebe sa ujdú len kosti.“
Drsná dvojka sa zastavila ako na povel a v očiach im vražedne zablyslo.
Od priamej konfrontácie ich ušetrilo blikajúce číslo, ktoré zasvietilo nad vchodom. Patrilo im.
„Tak poď, Rala, sme na rade.“
„Nie páčiť sa títo človek a zviera, Ingi, v cirkuse byť dobrý človek, byť dobrý zviera.“
Značnú časť priestrannej sály zaberala dômyselne zostavená náročná prekážková dráha, to málo voľného priestoru bolo pokrytého žinenkami. Pozdĺž stien čakali zoradené rozličné cvičebné náradia a pomôcky.
Prijímaciu komisiu tvorili dvaja muži a jeden android. Hneď si ich pokrstila na Dlhého, Širokého a Bystrozrakého. Podobnosť s obľúbenými rozprávkovými postavičkami prvej knižky, čo kedy prelúskala, bola neprehliadnuteľná a pôsobila nadmieru absurdne.
„Ako sa voláte, a aké sú vaše parametre?“ privítala ich prvá otázka od vysokánskeho muža v šiltovke.
„Ingrid Höhlben, všetky údaje sú na karte. Na, tu máte. A toto je Rala, geneticky vyšľachtená mangusta, váha 112 libier, výška v kohútiku 20 palcov, IQ 83, je medzi nami latentné telepatické spojenie a... je to moja najlepšia priateľka, pobežíme spolu.“
Šelma vydala zvláštny zvuk, ktorý bol zmesou pozdravenia a podozrievavej nedôvery.
„Vítam vás. V databáze mám uvedené, že ste skončili štvrtá na Juniorských medzinárodných hrách. Okrem toho tu je aspoň tucet umiestnení a aj nejaké to víťazstvo v regionálnych a lokálnych súťažiach. No, jeden čas ste mali pekne našliapnuté. Ale to je už nejaký ten piatok dozadu. V akej ste teraz forme?“
„V životnej. V lepšej som nikdy nebola,“ zaklamala a ani okom nemrkla, ani hlas sa jej nezachvel.
„Prečo ste ďalej nepokračovali vo svojej športovej kariére? Čo ste robili celých sedem rokov?“
„Pán Dlhý, vediete tu výsluch, alebo čo?“
„Len ma zaujíma, ako ste na tom a či máte šancu obstáť, nie je mi jasné, či viete, čo Preteky smrti obnášajú. Verte mi, na obrazovkách to môže jednému pripadať ľahké, ale v skutočnosti je to tá najnáročnejšia vec, s akou ste sa kedy stretli. Neurazte sa, ale vyzeráte, ako keby ste prišli na školské ihrisko.“
„Teda dobre: vysrala som sa na školu, lebo stála za hovno. Vysrala som sa i na profesionálny šport, lebo ten sa topil v ešte väčších sračkách. Skúsili sme šťastie v Dračom cirkuse, myslím, že ten naozaj nikomu predstavovať nemusím. Dostali sme angažmán a skúšky boli kurevsky ťažké, to mi verte. Ostali sme tam tri sezóny a naše číslo bolo jedno z najnavštevovanejších a jeden čas držalo rekord v sledovanosti. Oproti cirkusu sú tie vaše Preteky SMRTI,“ na slovo ´smrti´ dala patetický dôraz, aby im jasne ukázala, čo si o tej maškaráde myslí, „fakt detskými preliezkami.“
Dlhý sa usmial, Široký sa zamračil a naježené obočie pokrčil takým spôsobom, že vytváralo jednu súvislú hrubú čiaru. Iba android, pochopiteľne, nedal na sebe poznať žiadne emócie.
„Prečo ste teda tu?“ opáčil dlháň.
„Lebo v cirkuse zarobíme holú riť. A my potrebujeme prachy, veľa prachov. Chceme prvé miesto a hlavnú výhru.“
„Ohó, niekto si tu verí!“ škľabil sa ten zavalitý valibuk.
„Rala veriť Inga. Inga byť najlepšia, Rala byť najlepšia, hrrrmmm, tikktiktik-ččč!“
„Ok. Tak nám niečo ukážte, dievčatá. Nech sa páči,“ vyzval ich Dlhý a jeho posunok smeroval na žinenky.
Ingrid sa pousmiala a predviedla perfektnú hviezdu. Každý pohyb bol na milimeter presný. Vyzerala pri tom ako neomylný robot – mechanický tréner najnovšej generácie. Technickú bravúru by si muselo povšimnúť aj nezainteresované oko, ale dlháň si len odfrkol a poznamenal: „To sme robievali už ako malé deti. Volali sme to mlynské koleso a je to ten najjednoduchší trik. Toto zvládnete, slečna Höhlben?“ Vzápätí spravil skoro identický manéver, ale použil pri ňom len jednu ruku.
„Hej, ale načo plytvať časom. Čo niečo takéto?“ odvrkla a bleskovou rýchlosťou sa odmrštila od mäkkého povrchu, pričom spravila premet. Nohy mihli vzduchom a dopadla o stopu ďalej než pred zlomkom sekundy stála. Tento akrobatický kúsok vyzeral podobne ako predošlé, ale bol oveľa ťažší na zvládnutie, lebo si pri ňom vôbec nepomáhala rukami. Navyše bol prevedený s absolútnou dokonalosťou. Na perách jej zahrala povýšenecká grimasa. Vedela, že ich zaujala, už len nestratiť moment prekvapenia a majú to v hrsti. Impulzívne sa rozhodla zariskovať.
Rozbehla sa na toho protivného chlapa a ten sa inštinktívne prikrčil. Na jej nečakaný výpad nestihol zareagovať ani android. V tej chvíli už vedela, že má vyhraté. Odrazila sa k mocnému skoku a priam preletela nad vysokým mužom, pravda, asi by sa jej to nebolo podarilo, ak by sa neskrčil do podrepu. Ladne ako skokan, ktorý predvádza šípku do bazéna, s predpaženými rukami dopadla na zem a stočila sa do kotrmelca. Keď vstávala, už si nasadzovala šiltovku a dlháň zistil, že pred nepatrnou chvíľkou zmenila majiteľa. Ani sa jej nedomáhal naspäť, skepsu mu v tvári vystriedali prejavy sympatie. Získala si ho. Ale neplatilo to pre všetkých. Široký roztvoril svoju náruč a impozantné ručiská, ktoré do tej doby spočívali prekrížené pod prsiami, akoby sa chystali objať celú zemeguľu. Oblapiť a potom ju rozdrviť. Hneď nato zo seba vychrlil príhovor, ktorý obsahoval toľko slov, čo snáď dokopy za celú poslednú dekádu nevypustil z úst.
„Milá moja, si možno rýchla a určite ti nechýba guráž. Máš ale dosť sily? Dosť odolnosti a výdrže? To všetko budeš potrebovať. Nemusím ti určite pripomínať, že súťažiť budeš s mužmi. V Pretekoch budeš nieže ťahať za kratší koniec, to je slabé slovo. Ak sa nejakým zázrakom aj teraz kvalifikuješ, nemáš najmenšiu šancu. To ti poviem na rovinu. Ani tá najvymakanejšia žena na svete sa nemôže vo fyzickom výkone rovnať mužovi. Zabudni na šport. Tu nečakaj fair play. Toto je pravý cirkus. Diváci platia za vzrušenie a napätie. Chcú poriadnu drámu. Si na steroidoch? Je mi to jedno. Máš robotickú končatinu alebo máš hneď aj celé telo okrem hlavy umelé? Výborne, to ešte len bude zábava! Pozri sa, si celkom pekná, bola by ťa škoda. Páči sa mi tvoje nasadenie, ale chcem ťa ušetriť sklamania, možno aj vážneho úrazu.“
„Dojímavé, ale my s Ralou vyhráme,“ povedala sebaisto.
Jej arogancia Širokého trochu rozladila. Pokrútil hlavou a prehodil: „Dobre, ukážem ti, čo mám na mysli. Sľubujem, že budem opatrný. Skús ma dostať na lopatky, ak sa ti to do pol minúty nepodarí, budem na rade ja.“
Prešiel ňou letmý záchvev strachu, ktorý hneď zapudila: „Nie, ja sa nebojím ničoho. Moja cesta je dláždená odvahou. Nikto ma nepremôže,“ hovorili slová v jej vnútri. Rýchlo odvrátila zrak, aby si nevšimol zaváhanie a vtom dostala spásny nápad. Očami vyhľadala Ralu a stačil im jediný pohľad, jediný naliehavý prenos myšlienky, aby sa dohodli na bojovom pláne. Povytiahla ľavý kútik pier a pravým okom žmurkla na svojho súpera. Potom si šilt otočila dozadu a predstúpila pred neho. Jej oponent nemal figúru kulturistu s vyrysovanými fotogenickými bicepsami. Namiesto toho vlastnil muskulatúru vzpierača – obrovské objemy pevného mäsa, ktorým mal obalenú svoju rozložitú kostru. Nohy boli ako stĺpy, trup pripomínal poriadne bachratý sud. Bol si taký istý svojou fyzickou prevahou, že sa ani nerozkročil, aby získal stabilitu. Stál ležérne ako v rade na letisku, ruky uvoľnene položené na bedrách.
„Výborne, tučko, spravil si prvú chybu; nikdy nepodceň protivníka,“ zaplesal jej vnútorný hlas. Popamäti si rýchlo prebrala tých pár chvatov, čo si osvojila z džuda. Niekoľko strhov a hodov, nejaká tá páka na ruku, zopár druhov škrtenia. Tie boli účinné na podnapitého otravu v bare, ale sotva budú dobre použiteľné na takéhoto ľudského brontosaura. A ona vonkoncom nie je držiteľkou čierneho pásu tretieho danu. Golem však nepočítal so svojím ďalším oponentom. Plne sa sústredil len na ňu a to bola jeho druhá a konečná chyba.
Ingrid, bez toho, že by ju prezradila reč tela, znenazdajky skočila a z celej sily do neho sotila. Aj napriek tomu, že bol náraz podporený jej váhou, bola by ho odstrčila nanajvýš tak o pár centimetrov. Lenže aj toto bohato stačilo. Päty sa potkli o prekážku, no zvyšok toho živého masívu ešte pokračoval v ceste dozadu. Zamával rukami ako stratil rovnováhu, a keby sa Ingrid nebola vyhla jeho medvedím labám, ktoré vo vzduchu lapali po opore, bol by ju stiahol so sebou. Na maličký okamih pôsobil naozaj komicky, pripomínal hrocha rochniaceho sa v bahennom kúpeli. Ingrid vyprskla smiechom. Ozruta sa pozviechala do sedu a údivom vyvaľovala svoje malé prasacie očká. To už nevydržal ani jeho vysoký a šľachovitý kamarát. Pustil sa do netlmeného a neskrývaného rehotu a prehýbal sa v páse tak, že dočasne získal výšku priemerného pozemšťana. Smiech je nákazlivý, netrvalo dlho a zabávali sa všetci traja. Vlastne štyria, Rala vydávala svoje žoviálne, hiik-čk-čk, a nechala sa od svojej najlepšej kamarátky škrabkať za ušami.
„Dostali ste ma ako malého chlapca, ktorý dostane podnožku od spolužiaka,“ uznanlivo prikyvoval Široký.
„My s Ralou sme nepremožiteľná partia,“ súhlasila.
„Ešte ma nikto nehodil na chrbát, prešla si, obe ste prešli. Nech sa vám darí na súťaži!“
„Počkať,“ prerušil slávnostný moment android. Na jeho kovové srdce predošlá scéna nijako nezapôsobila. „Ešte by som otestoval mangustu. Nastúpi totiž proti psom a iným zvieratám či kybernetickým organizmom, dokonca tu máme prihláseného leva. Radšej nech vypadne teraz, ako počas súťaže. Isto nechcete, aby potom došlo k tragédii.“
Vyzývavé a bojové: „Kiii-rrr, Rala nebáť žiadny lev!“ mu bolo odpoveďou.
„Budem hádzať plastové čakramy. Žiaden sa nesmie dotknúť zeme bez toho, aby si ho najprv nechytila vo vzduchu. Intervaly medzi jednotlivými hodmi sa budú postupne skracovať. Je úloha jasná?“
„Rala rozumieť, to ľahká úloha byť, plechová hlava.“
Znovu sa všetci schuti zasmiali, už z nich boli spojenci, skoro kamaráti. Opäť, pochopiteľne, neocenil vtip iba jediný člen osadenstva. Namiesto toho vzal do rúk desať kruhov, či lepšie povedané diskov s prázdnym stredom, ktoré naozaj vyzerali ako odvodené z tej dávnej indickej zbrane a hlesol: „Pripravená?“
Rala sa neobťažovala odpovedať, veď napäté končatiny a zúžené zrenice hovorili jasnou rečou. Prvé dva lapila v efektnom výskoku, dokonca si pri jednom z nich dovolila graciózne salto. Na ďalšie dva si priam počíhala; zdrapla ich do zubov tesne pred dopadom, neunúvala sa ani pôsobiť dojmom, že by to brala vážnejšie než nejaký hlúpy aport. Potom však hody smerovali ponad prekážkovú dráhu, boli čoraz prudšie a rýchlejšie a prestávky medzi nimi čoraz kratšie. Teraz sa Rala musela skutočne sústrediť a nemohla si dovoliť nijaké zaváhanie, nijaký chybný krok. Tá krása, tá ladnosť – pletence svalov, čo vystupovali pod zamatovou kožušinou – prizerajúcim nevdojak napadlo pripodobnenie k tanečníkovi na love. Pôvab predstavenia im poskytoval estetický zážitok, ale za tým všetkým sa skrývala agresia a kontrolovaný hnev, z ktorého behal po zátylku mráz. Prítomní zistili, že zadržiavajú dych, samozrejme, okrem toho jedného, ktorého zeleno svietiace oči sledovali trajektóriu letu diskov a jeho balistický software vedel presne vyrátať súradnice dopadu. Zakaždým musel skonštatovať, že dravec si volí čo najkratšiu trasu a jeho pohyby sú teraz úsporné, no vykazujú stopercentnú efektivitu. Posledné dva disky boli vrhnuté takmer súčasne. Ingrid z obáv i zlosti stisla pery a viečka primkla k sebe. Rala sa prehupla ponad hrazdu, ktorá jej stála v ceste a zaklapla zuby až zaprašťalo. Keď pristála... v papuli zvierala len jeden disk! Dvaja muži vypustili vzduch z pľúc a ten opustil ich ústa so sykotom, ktorý vyjadroval sklamanie, no najmä spoluúčasť. Rala sa ale nenechala vyviesť z miery, ležérne pricupitala až k androidovi a pustila mu čakram k nohám.
„Je mi ľúto, úlohu si nezvládla,“ preťal ticho strojový hlas, ktorý evokoval všelijaké pocity, ale sotva ľútosť.
„Choď ty pozrieť, či Rala nezvládnuť úloha, plechová hlava!“ oborila sa na naňho.
Tri sklonené plecia narovnala nová nádej. Za okamih sledovali, ako zdvíha disk, ktorý... sa pri letmom dotyku rozpadol na dva kusy.
„Ha, pán Bystrozraký, načo sú ti tie neónové reflektory, keď nimi hovno vidíš?“ soptila Ingrid.
„Povedz mi, Ingrid, načo potrebujete toľko peňazí?“ spýtal sa dlháň. Nevyzvedal, z tónu bolo počuť ľudský, kamarátsky záujem. Navyše si uvedomila, že jej práve potykal a oslovil ju krstným menom.
„Potrebujeme vypadnúť z tejto zasranej planéty plnej debilov, kde každému ide iba o to, aby sa nažral a vychrápal. Česť výnimkám,“ dodala a dokonca sa aj prvýkrát usmiala. A bol to skutočný úsmev, nie sarkastický úškľabok, aký predvádzala dovtedy.
--------
„Tak takúto akciu sme tu už dlho nemali! Všetci idú na doraz, ale mňa najviac zaujala dvojica nováčikov, ktorá sa zatiaľ drží prekvapivo dobre. Spolu s divákmi si teraz kladiem otázku: majú na to, aby sa dostali do vedenia? Čo ty na to, Jerry? Myslíš, že môžu vyhrať?“
„To by bolo epické, ale pochybujem... sú na Pretekoch prvý raz, sú neskúsené. Ingrid beží dobre, ale... Ingrid je žena, a aj ženy s telesnými modifikáciami, a ako vieme, tie ona nemá, to nikdy nedotiahli ďalej ako do prvej desiatky. Na tri legendárne stupienky víťazov sa nikdy nijaká žena nepostavila. A Rala? Už teraz, po úvodných minútach, je jasné, že je skvelá, ale má jeden hendikep; krátke končatiny. Už sme boli svedkami, ako jej musela pri útesoch jej ľudská parťáčka pomáhať; videli sme, ako ju vytiahla, len tak-tak, že nespadli pri tom obe, to by znamenalo nielen stratený čas, ale pravdepodobne aj nepríjemné zranenie.“
„A ja im práve pre to držím palce! Sú výnimkou, Rala je krásna a Ingrid... no, tá tiež, ale navyše má aj nemalú dávku charizmy. Heh, ak vie spievať, mohla by spraviť kariéru popovej hviezdy. Vlastne, spievať, to je nám po najnovšej hitparáde jasné, ani príliš nepotrebuje vedieť...“
Spolukomentujúci sa zasmial a doplnil ho: „Ale späť k závodu: uznávam jedno, zvolili si hneď tú najťažšiu súťažnú disciplínu Pretekov smrti – beh vo dvojici. A to medzi partnermi vyžaduje perfektnú kooperáciu. Tá dvojka, ktorá dobehne ako prvá, pripomínam našim divákom, že v cieli musia byť obaja – a okrem toho je potrebné na žrď nastoknúť čakram – získa nehynúcu slávu, a samozrejme, rozprávkovú sumu k tomu. Ibaže málokomu sa to vôbec kedy podarilo!“
„Presne, Jerry! Tá odvaha, či drzosť, ak chcete, to ma dostalo! Nie je úžasné, aký je to zohratý tím? Keby to bolo možné, keby sa každé nové kolo prekážky a nástrahy neobmieňali, poviem, že si predtým celú trasu prebehli a dokonale nacvičili. Ach, teraz sa rozdelili, zaujímavé. No len sa na to pozrite, Rala využila svoju obratnosť a doslova vyletela po kolmej stene pomáhajúc si zahnutými pazúrmi, ani pri tom nespomalila! Teraz sa prešmykla popod padacie mreže!!! Neuveriteľné, využila svoj zdanlivý nedostatok, svoju „nížku“, a premenila ju na výhodu! Ha, zavrela takto bratom Juarezovcom dvere pred nosom. Náš starý známy súrodenecký tandem skúša v Pretekoch šťastie už šiesty raz. Pre výhru sú excentrickí bratia ochotní spraviť čokoľvek. Obaja majú mechanické končatiny, Diego ruky a Victor nohy. Victor dobieha pred bránu ako prvý a mocuje sa s ňou, ale na toto čistá sila svalov nestačí, musí počkať na brata, ktorý priloží svoju robotickú ruku k dielu... Och, je toto možné?! Rala prebehla po vratkom lanovom moste bez zábradlia, ako by to bola obyčajná rovná cesta, je z nej teraz len hnedý blesk, ktorý uháňa tak, že ju pomaly nestíham sledovať! Skáče po drevených koloch a... videli ste to, videli ste tooo?“ preskakuje komentátorovi hlas, „práve zhodila obrovského psa Grauna do nádrže s ľadovou vodou a ten sa snaží vyštverať na suchú pôdu... ak závod vôbec dokončí, už teraz sa môže rozlúčiť s dobrým umiestnením! Akurát sa blíži k povrazovému rebríku... jej rýchlosť, jej koordinácia sú neuveriteľné, zvládla to, zvládla to, Jerry!!!
„Neteš sa predčasne, ešte ju čakajú pohyblivé plošiny, potom padací most, a to nespomínam ani močiar... ale čo to, zišla z hlavnej trasy a vbehla do malého tunela, ktorý slúži ako jeden z privádzačov vody k umelým vodopádom! No, zakázané to nie je, podľa pravidiel môže pretekár využiť akýkoľvek prvok na trase... nechala takto za sebou všetkých ostatných súťažiacich a dostáva sa do vedenia!!! Čo to robí? Zastavila sa, otočila, napriamila ako surikata na postriežke a... jasné, vyčkáva na svoju parťáčku.“
Ingrid išlo roztrhnúť pľúca, srdce jej tĺklo ako na poplach a v boku ju pichalo ani keby jej niekto pod rebrá vrážal žeravú dýku. Bola síce medzi prvými, za chrbtom nechala aj rozzúreného vlka, ktorý jej ešte pred chvíľou chniapal po členkoch, a ktorého striasla na naklonenej rovine; tú nedokázal prekonať, zakaždým sa z nej zošmykol, ale dochádzali jej sily.
Mali počkať a prihlásiť sa až na ďalší ročník; stihla by si aspoň dovtedy obnoviť kondíciu.
Znezrady jej lakeť obopli prsty a ťažká ruka ju stiahla späť. Nosom nasala závan skazeného dychu a uvedomila si, že tie tetovania, čo jej zatancovali pred očami, sú akési povedomé. „My už nezvíťazíme, ale postarám sa o to, aby si nevyhrala ani ty!“
Nepodľahla panike, kopla tak tvrdo, ako len vládala. Špica topánky sa zrazila s píšťalou a zvuk nárazu vzápätí prehlušilo groteskne jačavé falsetto. Potom spravila učebnicové curi-goši a chlapík letel dobrých pätnásť stôp, aby následne skydol do piesku v rozsadline.
To sa už zas tvrdošijne hnala vpred a ignorovala neškodné nadávky pokoreného nepriateľa.
Prebiehala popod dráhu mimoriadne strmého tobogánu s mnohými zákrutami, ktorý mohli súťažiaci využiť ako skratku. K jeho ústiu, čo bolo situované naozaj vysoko, viedla jediná cesta – spustené lano. Vtedy jej v hlave skrsol nečakaný nápad. Skráti si skratku! Vyšvihla sa na kovovú podperu a náhlivo stúpala hore hľadajúc vhodné opory a úchopy pre čoraz unavenejšie údy. Tápajúce prsty napokon nahmatali okraj, cez ktorý sa preklopila priamo do tečúceho prúdu tej vodnej šmykľavky. Letela závratnou rýchlosťou zdanlivú večnosť až rozčesla hladinu jazierka. Nečakala ani stotinu sekundy a zbesilými tempami sa blížila k ostrovčeku, kde... bol umiestnený ten najdôležitejší artefakt. Strieborný čakram! Podvedomím jej zaznel jasavý triumf, ale nenechala sa opantať radosťou. Predmet letel veľkým oblúkom ponad vodu a Rala čakajúca na pláži ho zaraz zovrela v drvivom stisku čeľustí. Ingrid plávala k náprotivnému brehu a Rala kľučkovala nebezpečne strmými serpentínami pretkávanými dravou riavou vodopádu.
A nakoniec stála na vrchole. Nakoniec stála v cieli! Musí však počkať na svoju priateľku, zo žrde isto skĺzne, na takom povrchu sa nemá o čo zachytiť. Ingrid to medzitým vzala z opačnej strany skalného ostrohu, na ktorom jej hektický postup len minimálne uľahčili náročné ferraty. Sústava reťazí štrngala a lomozila ako keby nimi lomcoval prízrak zatratenca.
Konečne spolu! Mohli si dovoliť jedno rozcítené a euforické objatie, mali predsa nemalý náskok. Nasledoval šplh na vysočiznú tyč – zvládla to iba silou vôle; pripadala si ako bábka riadená nitkami svojho ducha, pretože svalstvo a kĺby už odmietali poslúchať. Naostatok bol však vrcholec korunovaný striebristým kotúčom. Oslávili to druhým pevným pritúlením. Ich srdcia bili v jednom frenetickom rytme pritisnuté na seba, oddelené len závojom kože a kostí.
Z ničoho nič, bez varovania, skočila zozadu na Ingrid hrozná váha a tá ju prikvačila k zemi. Hromový leví rev zaburácal oblohou. Rala vyrazila okamžite do protiútoku. V Ingridinom mozgu ostala vypálená jasná myšlienka: „Nikdy ťa neopustím. Si mi drahšia než môj život, Ingi.“
--------
Sedela vedľa postele a plakala. Na koberci sa váľala už tretia fľaša vína. Slané kvapky dopadali do karmínovej škvrny po rozliatom alkohole.
Mala na konte milión niolov a bola sama. Jedna v byte, ktorý predtým obývali dve. Nie, nebola tam ani jedna celá bytosť, bola už len polovičná, neúplná, roztrhnutá napoly, pričom tá chýbajúca časť je navždy stratená.
Plakala a zavýjala pre výčitky, tak ako verné zviera zavýja od strachu z opustenia.
Nezamknuté dvere sa náhle otvorili. Dlhá postava sa musela zohnúť, aby si o rám nebuchla hlavu. Smútiaca bytosť pocítila na vlasoch pohladenie, teplý ľudský súcitný dotyk. A potom začula slová, čo ju prinútili, aby si z očí vytrela slzy.
„Viem, som len človek, bežný človek. Viem, že nemáš rada ľudí. Viem, že si iná ako väčšina ostatných, že máš iné túžby a žiješ inými nádejami. Ale si predsa len človek, a človek, tak ako aj mangusta, je spoločenský tvor. Nie sme stvorení na to, aby sme boli sami. A ty... a ja... som bol tiež strašne dlho sám. Rala ťa milovala, ale ja... ach, bože, zaľúbil som sa do teba! Dovoľ mi tu ostať aspoň chvíľu, dovoľ mi pri tebe chvíľu pobudnúť a utešiť ťa. Smiem ti ukázať, že aj človek ako ja dokáže milovať skutočne a nezištne?“
Rozplakala sa ešte viac, ale v jej náreku bolo teraz čosi očistné. Ukryl ju vo svojich ramenách a ona sa nechala. Keď sa utíšila, pošepla: „Myslíš, že milión bude stačiť dvom bláznom na cestu na Saturn?“

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

ama_rilla
Tipla by som to na nejakú -násťročnú autorku... Oproti predošlým dvom poviedkam oceňujem, že príbeh bol komplexnejší, mal nejaký ten cieľ a zvrat. Dokonca som si nijak extra nevšimla ani chyby či preklepy.
Príbeh je ale taký trošku detský, záver tiež prichádza tak trochu odveci. Nie je to úplne moja šálka kávy a príbeh vo mne nevyvolal emócie, ktoré autor vyvolať zrejme chcel. Ale viem si predstaviť, že pre mladšiu vekovú kategóriu to môže byť zaujímavé a možno by sa aj skôr vedeli vžiť do hrdinku príbehu :)
03.05.2022

Marco Ottra
Taká kombinácia Hier o život a Zlatého kompasu. :) Pekný nápad, dobrý dejový spád a veľa krásnych metafor. "Detskosť" mi vadila len pri dialógoch, ktoré tak pôsobili trochu neprirodzene.
03.05.2022

Veles
Ja si zase myslím, že je to niekto skúsenejší a starší, Ama. Možnože tam chýbala nejaká ta čiarka alebo dve, ale to som si nevšimol. Záver bol okej, skôr by ma zaujímalo kto je tá druhá postava, čo za ňou príde. Je to jeden z tej komisie? Mne tam skôr vadili tie nadávky, nesedeli mi tam, pôsobili tak umelo. A z duše neznášam imperiálne miery! :D
03.05.2022

ama_rilla
Myslím, že to bol človek z komisie ten v závere...
03.05.2022

8HitBoy
Myslím, že viem, kto je autor, ale tip si nechám pre seba. Je to zatiaľ určite najlepší text tohto kola, len s drobnými formálnymi chybičkami, ktoré neznižujú celkový dojem. Vadila mi priama reč, moja klasika. Nemám rád monológy postáv, ktoré slúžia len na to, aby čitateľovi odhalili informácie, ktoré sa mal dozvedieť pomocou rozprávača. Takto ľudia nerozprávajú, pôsobí to strojene.
Detská naivita mi nepríde ako mínus, ale skôr ako autorský zámer, ktorý vyšiel. Aj tak by som príbeh ale fakt neprirovnával k Zlatému kompasu, ktorý je moje obľúbené fantasy a má teda sakra vrstvy a filozofické nuansy.
Oproti prvým dvom Alešovým (snáď to už môžem takto napísať, keď ho čitatelia tak vyoutili) poviedkam, ktoré spája fakt, že mali síce fajn nápad, ale ten bol žalostne slabo využitý, tu autor priniesol plnohodnotnú poviedku s úvodom, jadrom a záverom. Dej je tu pekne budovaný a text spĺňa všetko, čo má, čo sa nedá úplne povedať o prvých dvoch súťažných poviedkach, aj keď som ich nehodnotil úplne zle.
Za mňa teda zatiaľ najvyšší počet bodov v tomto kole, držím palce.
04.05.2022

Pospíšilová.luca
Taky si nemyslím, že to napsal nezkušený autor. Na to je to velice dobře řemeslně zvládnuté. Osobně hodnotím velice vysoko, povídka měla dobrý děj a plynula. Jediné, co mi trochu skřípalo byl ten konec. Pochopila jsem, že přišel pan Dlouhý, ale spíš mi tam překážel. Asi by mi víc seděl konec, kdy Ingi zůstane sama, ale to je jen můj názor :)
06.05.2022

Ray Janonoff
Prvý odstavec mi povedal, že je to fajn a hlavne nič pre mňa. Nemôžem si pomôcť, nesedelo mi to.
Skúšky sa mi zdali zbytočne dlhé, dlhšie než súťaž samotná. Chlapíka v závere by som vymenil za dve fľaše navyše, ani takto to nebol celkom happyend a neprinieslo to emóciu, iba otázku "kto je zas toto?".
Ale ako som spomínal, nebolo to pre mňa, asi starnem. Jediná chvíľa, kedy som sa do hrdinky vžil bola, keď nadáva na všetko, chce prachy a vypadnúť:)
08.05.2022

Smrtislav Pierko
Autor sa očividne zapotil aby sa vtesnal do predpísaného rozsahu. Nápad použiť komentátorov pre skrátenie akčnej zložky považujem za veľmi dobrý, no predošlá časť s rozprávkovou trojicou sa zdá byť kvôli tomu dlhšia. A ten záver na nás skočil z ničoho nič, bez varovania, zozadu(pravdepodobne kvôli spomínanému škrtaniu). Stratil tak pôvodne zamýšľanú emočnú údernosť, a možno by bolo lepšie prepísať ho trocha ináč. Rozhodne to ale bolo dobré počteníčko.
13.05.2022

xius
@Goran Dvojka bola tentokrat (prvykrat, neprenasledujem ta dvojkami :)) odo mna. Skusil som to vysvetlit na NS. Neuveritelne situacie a interakcie medzi postavami, ciernobiely svet (opis svalovca a jeho psa), banalne riesenia. Detinskost celeho textu (mlynske kolo? skamaratenie s rozhodcami? siltovka vzad?) vs pasaz, kde sa hrdinka vyburi s nadavkami. (cim si ich ultimatne ziska) Na NS chvalili priebeh samotnych pretekov a mali pravdu, vobec ti opis akcie nevrzgal. Ale staci byt technicky ok a uplne sa vykaslat na obsah? Finale bolo pre mna vztycenym prostrednikom citatelovi, takmer som hodil telefon o stenu.
17.05.2022

ama_rilla
Goran, ja som úprimne dosť prekvapená, že toto je tvoja poviedka. Tá minulá bola podľa mňa veľmi dobrá, aj niektoré nesúťažné od teba sa mi páčili. Ale toto ti veru nevyšlo, aspoň čo sa týka mňa... Neviem, rozmýšľam, či na túto poviedku ma vplyv to, že píšeš pre deti? Že si sa nakoniec nevedel rozhodnúť, kto bude publikom? :)
18.05.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.