Čas zúčtovania

Nezáleží na tom, ako rýchlo utekáš, tvoj tieň pobeží za tebou.
Podporte scifi.sk
"Zúčtovacie obdobie. Dostavte sa o tri dni do firmy. Vaša prítomnosť je nevyhnutná."
Keď Gabriel uvidel na displeji správu, srdce sa mu na moment zastavilo. V mrákotách si ju čítal znovu a znovu. 'Nie je to omyl?' spytoval sa sám seba, hoci vo svojom vnútri poznal odpoveď. Nemohol sa zmýliť, tie slová mal vtesané do pamäte. Dlhé roky pred nimi utekal dúfajúc, že ho nikdy nedohonia.
Dal si dúšok nedopitej kávy a zavrel oči. Prvotný šok pozvoľna vyprchal, ako to už v tomto veku býva - starý človek sa poľahky rozruší, no v svetle blížiaceho sa konca kadečo stráca na vážnosti.
Gabriel vedel, že keď niekto odoslal správu, je to nevyhnutné. Má povinnosť, azda poslednú v živote. Tentokrát nebude zbabelec. Otočí sa a pobeží svojmu strachu v ústrety.
***
Tri dni prežité v napätí sa podpísali na Gabrielovej chudej tvári. Sedel v rýchlovlaku, zastreným pohľadom pozeral z okna.
Tušil, že sa stalo niečo vážne, keď niekto prerušil takmer 30-ročné mlčanie.
Pozrel na hodinky. Ešte dve hodiny do cieľovej destinácie. V mysli zablúdil k dávnym udalostiam, na ktoré si tak dlho zakazoval spomínať...
***
2031
"Gabriel, už je hotový rozbor vzoriek privezených z PX30?" pozrel na neho Peter skrz tučné sklá okuliarov.
Gabriel zdvihol zrak od mikroskopu. "Ešte nie. Zbehol som základné testy. Leo práve dokončuje report, no veľmi sme sa nepohli," povzdychol Gabriel a snažil sa uvoľniť si stuhnutý krk.
Koľko hodín strávil v jednej polohe?
"Máte aspoň niečo?" prísne sa spýtal Peter. Uhol pohľadom pred Gabrielovými previnilými očami a poobzeral sa po laboratóriu. Bolo to na smiech. On, veľká kapacita v odbore, trčí v tejto diere. Dvaja prinajlepšom priemerní vedci sú jeho jedinými kolegami. Nebyť toho nešťastného incidentu… nikdy by tu nebol.
"Zatiaľ nie. Nezistili sme nič, čo by vysvetľovalo neštandardné správanie látky... " Gabriel by rád obhájil absenciu výsledkov, no pohľad na Petrov pohŕdavý chrbát ho znervóznil. "Samozrejme, budeme pokračovať v testoch. Prídeme na to," snažil sa, aby jeho hlas znel rozhodne.
"Povedz Leovi, aby mi poslal report hneď, ako ho dokončí. Odchádzam domov," ohlásil Peter stroho. Mal toho plné zuby. Babráci, čo nevedia poriadne pracovať. Prelomový objav - to by bolo vykúpenie, zahladil by prešľap proti "etickým štandardom práce výskumného pracovníka", aby presne odcitoval vety z výpovede doručenej pred pár mesiacmi. Ale tu sa nič také neudeje. Dôležité vzorky dostali iné kapacity. Sem doniesli len zbytky.
"Určite, spoľahni sa," odvetil Gabriel, no Peter jeho slová už nepočul. Namosúrene buchol dverami a ostal po ňom len nepríjemný pocit v Gabrielovom žalúdku.
Gabriel by veľký objav uvítal tiež. Hodiny nadčasov strávené za mikroskopom, analýzou dát, testovaním modelov. Mal rád svoju prácu, no nikdy nemal príležitosť zaradiť sa medzi špičkových expertov. Narodil sa v rodine bez peňazí a vzdelania. Jeho usilovnosť bola znamenitá, no nezaplatila mu drahé stáže a kurzy, čo ho automaticky diskvalifikovalo pri výberových konaniach. "Ďakujeme vám, určite sa ozveme," boli slová, ktoré znamenali len jedno - nie si dosť dobrý…
***
Gabriel ráznym tempom zamieril zo stanice rýchlovlaku do kaviarne na rohu. Zapadajúce slnko mu láskalo tvár, no dnes nemal čas vychutnávať jeho dotyky. Srdce mu búšilo ako o závod, keď sa automatické dvere kaviarne otvorili. Pohľadom intuitívne zablúdil k stolu, pri ktorom sedeli dvaja ľudia, ktorých neplánoval v tomto živote ešte niekedy vidieť.
Zatiaľ si ho nevšimli, tak sa im len potichu prizeral. Peter sedel vzpriamene, hrdo a energetickými pohybmi čosi vysvetľoval. Nebyť šedín, ani by sa veľmi nezmenil. Akurát jeho pohľad, ten bol iný. Obvyklú prísnosť a nekompromisnosť dospelého muža nahradila poddajnosť starca. No bolo tam aj čosi iné, čo Gabriel nevedel pomenovať.
Leo, lámač ženský sŕdc, roky mu nedokázali ubrať na pôvabe. Spoza vrások vykúkali iskrivé oči mladíka túžiaceho len po jednom - po žene. Zdvihol ruku smerom k čašníčke, ale čo to? Na prste sa v slnku zaleskol malý prúžok. 'Predsa si ho nejaká žena skrotila,' usmial sa v duchu Gabriel. Na to by si veru nikdy nebol stavil…
***
2031
Gabrielom lomcoval hnev. Na monitore svietili výsledky najnovších analýz. Čísla nedávali žiaden zmysel.
'Idiot!' nadával si v duchu. 'Pravdepodobne stojíš pred objavom, no nič nevidíš! Nikdy nebudeš dosť dobrý! Rozmýšľaj, ty chudák z chatrče!' trýznil sám seba.
Ponižujúci monológ prerušil ženský chichot a zvuk zapínajúceho sa zipsu. Nemusel byť majster dedukcie aby sa dovtípil, že kolega Leo si opäť raz užíval s upratovačkou Patty.
Gabrielovi jej bolo ľúto. Bolo to milé dievča, len toho veľa nemalo v tej peknej hlave. Vedel o nej akurát toľko, že vyrástla bez matky, ktorá o ňu nikdy ani nezakopla. Zakopli o ňu len muži, ktorí chceli sex. Ona sa tešila akejkoľvek pozornosti. A Gabrielovi z toho bolo smutno, no nikdy nezakročil a nepostavil sa Leovi.
“Leo! Poď sem!“ hnevlivo zvolal.
Do pochmúrneho labáku sa na krídlach doznievajúcej rozkoše doniesol Leo.
"Čo toľko kričíš," zaškeril sa a tľapol Gabriela po pleci. "Čo sa deje?" spýtal sa nevinne.
"Už si napísal ten report? Peter tu sliedi ako sup. Mám pocit, že by sa nás najradšej zbavil," nervózne vykladal Gabriel.
"Ešte nie. Nemám doň čo dať. Výsledky sú na hovno," pokrčil plecami. Pramálo mu záležalo na tom, čo si Peter myslí o jeho práci. No zvedavosť hlodala aj v ňom. Túžil zistiť, čo za podivnú látku priniesli z planéty PX30 už len preto, aby dokázal Peterovi, že je obyčajný nadutý sráč.
"Gabriel, na dnes to balíme. Poď, ideme na pivo. Nemôžeš celé dni len zízať do mikroskopu, potrebuješ aj trochu žiť."
Gabriel sa nesúhlasne zamračil.
Leo vedel, že je čas vytiahnuť zbrane väčšieho kalibru: "Minule na obede som si všimol, ako Rebecca po tebe pozerá, hoci mne úsmev nikdy neopätovala," podpichoval Gabriela. Mal rád tohto upätého chlapíka. Hoci bol trochu nudný, srdce mal na správnom mieste a i keď si neveril, myslelo mu to.
Gabriel sa zapýril hanblivou červeňou. Chcel zaprotestovať, ale pravdou bolo, že hľadal celé poobedie dôvod, prečo zájsť do pohostinstva, aby sa mohol aspoň na moment ocitnúť v prítomnosti nežnej Rebeccy.
"Dobre, ale dáme si len jedno, zajtra musíme makať," ledva dopovedal a už si náhlivo bral veci zo stola.
"Jasné, nemaj strach. Zatiaľ nám to tu naša pôvabná Patty poriadne poupratuje," povedal hľadiac na vchádzajúcu upratovačku.
"Samozrejme, spoľahni sa, všetko bude ako nové, keď sa vrátite," venovala mu oddaný úsmev a zaľúbene si nakrúcala vlasy na ukazovák.
"Patty, prosím, nedotýkaj sa vzoriek," dával inštrukcie Gabriel. Málokedy mali v labáku niečo, čo by si vyžadovalo zvláštnu pozornosť, tak si chcel byť istý, že bude vedieť, čo robiť. Navyše sa cítil previnilo, že porušujú protokol a odchádzajú z práce v čase, keď tam ešte niekto iný je.
"Myslíš tieto svietiace vodičky?" spýtala sa naivne.
"Áno, presne tie. Ani sa ich nedotkni, môže to byť nebezpečné," dodal vážne a opatrne presunul vzorky do mraziaceho boxu.
"Rozkaz, pane!" zasmiala sa Patty bezstarostne.
***
"Zdravím vás," pozdravil Gabriel, keď sa priblížil k ich stolu.
"Vitaj," pozdravil Peter. "Mal som obavy, či dorazíš," dodal ticho.
"Nazdar, starý priateľu," Leo v momente vyskočil na nohy, aby objal dávneho známeho.
Peter vyčkal, kým sa zvítajú a pokynom vyzval Gabriela, aby sa posadil.
"Gabriel, to ja som poslal správu," s priamosťou človeka, ktorému sa míňa čas, prešiel rovno k veci.
Gabriel mlčal.
"Lekári mi oznámili, že mám rakovinu. Niekoľko mesiacov ma potichučky zožierala, až sa rozšírila takmer po celom tele," dodal bez záchvevu v hlase. "Je to trochu irónia," pousmial sa.
"To ma mrzí," povedal Gabriel s pohľadom upreným do zeme.
"Nemusí ťa to mrzieť, nehľadám ľútosť. Nejaký týždeň mi ešte ostáva a ja chcem v tomto čase spoznať pravdu," nedajúc im čas odpovedať pokračoval: "V časoch, kedy ste ma poznali, žil som mizerný život. Bol som zlý človek a Boh to vie. Nečakám, že mi odpustí, nehľadám rozhrešenie. Chcem umrieť s poznaním pravdy, kým som bol a čoho som sa dopustil. Je to moje posledné želanie, posledná prosba na vás. Dovoľte mi odhaliť pravdu a zomrieť ako muž, ktorý sa už nemusí báť," ukončil svoj monológ a čakajúc odpoveď, zadíval na svojich kolegov.
Rozhostilo sa ticho.
Prosba umierajúceho muža zasiahla obidvoch.
"Načo… načo to bude dobré?" ohnivý Leo prerušil nepríjemné čakanie, "prečo to nemôžeš nechať tak?!"
"Viem, žiadam priveľa… " na chvíľu sa odmlčal. "Keby existoval spôsob, ako sa tam vrátiť bez vás, nežiadal by som o pomoc. To ale nie je možné."
"Nepotrebujem si komplikovať život nejakými dávnymi príhodami. Čo sa stalo, stalo sa, minulosť sa nedá vrátiť späť," bránil sa Leo.
"Teba vôbec netrápi, čo sme vtedy spravili?" zaujímal sa Peter.
"Čo sa stalo, nebola ničia vina… V laboratóriu vypukol požiar, to je všetko," nevzdával sa Leo, hoci vedel, že tápe.
"Ak to bol len obyčajný požiar, nehoda, ako si vedel, že máš prísť? Prečo ťa moja správa donútila precestovať 400 kilometrov?" Peter rozbíjal Leove neisté argumenty.
"Peter, niektoré veci je lepšie nevedieť," dodal Leo smutne.
“Ja… ja sa pridám k tebe, Peter. Mnohé roky som sa desil toho, čo sa vtedy stalo. No keď prišla správa, vedel som, že je čas… Čas čeliť hriechom minulosti," vstúpil do debaty Gabriel s nečakanou rozvahou.
"Gabriel, teraz si na jeho strane?! Celé mesiace tebou len pohŕdal… " snažil sa misky váh preklopiť na svoju stranu prchký Leo.
"Nech, na tom už nezáleží. Čeliac blížiacemu sa koncu, dôležité je len jedno - ako sme žili. A to neviem posúdiť, kým nezistím, čo sa vtedy stalo."
"Ďakujem, Gabriel, vážim si to," pokorne sa uklonil Peter. Stočil pohľad smerom k Leovi. "Leo, pozri sa do svojho srdca a odpovedz mi len na jedno. Ak to bola ozaj len nehoda, ak sa vtedy nič zvláštne neudialo, kam v deň požiaru zmizla Patty?"
Nad stolom sa opäť rozhostilo ticho.
***
2031
Patty sa zasnene vznášala po laboratóriu. Myslela na sladké bozky, dotyky, nežné slová. Aj zvuk nenávideného vysávača jej dnes pripadal ako vznešená hudba.
´Pani Kranerová. Patty Kranerová,´ vízia šťastnej budúcnosti jej vyčarila úsmev na tvári.
Raz, dva tri, raz, dva, tri, krúžila po miestnosti v rytme valčíka, v mysli predstava krásnej svadby. Ona, hotová princezná v bielych šatách a on, Leo, očarujúci ako vždy…
Sladký sen prerušil prudký náraz sprevádzaný rinčiacim sklom. “Au, dočerta!” zahromžila šúchajúc si rameno. Náhlivo otvorila mraziak v nádeji, že jeho obsah sa len rozsypal a žiadna katastrofa sa nedeje.
"Ale nie! No do riti!" preklínala sa, keď zbadala, že nádej bola márna. Ampulky boli popraskané, ich obsah sa miešal v priehradkách boxu.
Začala bezmyšlienkovite utierať dúfajúc, že to celé nakoniec nebude až taká pohroma a ona nepríde o prácu. A o možnosť byť s Leom. To bolo najdôležitejšie.
"Hlupaňa!" nadávala si. Dve ampulky so žiarivým obsahom náraz prežili. No ďalšie tri boli nenávratne preč. Zlostne si udrela dlaňou do čela, keď ju odrazu čosi vyrušilo. Zahľadela sa na svoju ruku a takmer vykríkla zdesením. Ruka akoby jej mizla pred očami, videla len jasnú žilu neprirodzenej hnedastej farby.
V panike lapajúc po dychu si vyhrnula rukáv. Hnedastá žila sa rozliezala vyššie a vyššie. Náhlivo si začala rozhŕňať pracovnú rovnošatu. Šírilo sa to bleskurýchle. Nestihla ani vykríknuť, keď podivná látka dorazila do svojho cieľa.
Patty ucítila bolesť, akoby jej čosi prudko zaklonilo hlavu dozadu. Začula v mysli neznámy hlas: "Ach, to je zaujímavé!" V tom momente už telo nebolo jej.
***
Auto sa rútilo ľudoprázdnou cestou. Zmrákalo sa, zlatistý piesok odrážal posledné lúče slnka. Púšť je pri západe slnka magické miesto.
Pasažieri mlčali, každý uväznený vo svojich myšlienkach.
“Nikdy by som si nepomyslel, že by si sa oženil, Leo," pokúsil sa Gabriel skrátiť zostávajúce minúty.
"Veľa vecí sa zmenilo, od čias, keď sme boli priateľmi," jeho odpoveď znela trochu chladne.
"Hm," smutne sa usmial Gabriel.
"A ty? Oženil si sa s Rebeccou?" nadhodil trochu zmierlivejšie Leo.
"Áno, oženil. Myslím, že za to z veľkej časti vďačím tebe, starý priateľu," pri týchto slovách Gabrielov úsmev stratil smutné kontúry.
"Nikdy neuverím, že krásavica ako Rebecca dala prednosť takému nudnému somárovi pred skutočným chlapom," smial sa Leo.
Gabriel pozrel von oknom. Autom postupne spomalilo až nakoniec definitívne zastalo.
"Sme na mieste," prehovoril Peter. Atmosféra razom zhustla, v ich srdciach sa usídlila úzkosť.
Pred nimi stál osamelý vrak budovy napoly skonzumovanej ohňom. Plot, ktorý ju mal strážiť, už neplnil svoju funkciu. Ledva prežil zúrivé nájazdy nevítaných návštevníkov.
Keď motor starého auta zhasol, púšť ich ovinula tajomným tichom. Gabriel s Leom mlčali ponorení do svojich úvah. Dávne spomienky sa miesili so strachom z nepoznaného.
Peter nemal čas na úvahy. Cítil, ako ho čosi priam tiahne do vnútra. Z kufra auta vybral tri baterky a prenosný zdroj energie. Pozrel sa na svojich kolegov, a keď si bol istý, že ho nevidia, založil si za pás zbraň. Zaklapol hlasno kufor dávajúc tým najavo, že nadišiel čas ísť.
***
2031
Mimoriadne prerušenie vysielania! Hasiči boli dnes privolaní k požiaru budovy laboratória neďaleko mestečka Hope. Zamestnanci stihli včas uniknúť a privolať pomoc. Žena menom Patty Duncanová ostáva nezvestná. Pracovala v laboratóriu ako upratovačka, v čase požiaru mala nastupovať na svoju zmenu. Nik z prítomných ju však nevidel. Požiar sa po niekoľkých hodinách podarilo uhasiť, podľa doterajších informácií neevidujeme žiadne obete. Príčina požiaru ostáva nateraz neznáma. O ďalších skutočnostiach vás budeme informovať.
***
Gabriel, Peter a Leo sa potácali v tme ošarpanej budovy. Baterky im pomáhali hľadať cestu pomedzi popadané trosky. Okolo nich hustá tma a ticho narúšané krokmi a šemotom potkanov.
Gabriel cítil, ako sa ho v tme zmocňuje úzkosť. Miestami sa mu zdalo, že už-už na neho spadnú steny starej budovy.
Petrove nekompromisné vedenie ale nenechávalo priestor na váhanie. Vedel presne, kam smeruje, akoby mal vo svojom vnútri kompas. Viedol ich do severnej časti budovy, k maskovaným dverám zamknutým biometrickým zámkom. Všetky laboratória v tejto oblasti boli takto vybavené - pre prípady udalostí vyžadujúcich si špeciálnu pozornosť.
"Tu sú tie dvere," povedal Peter stroho. Gabriel si všimol, že je akýsi iný, už nie je ochotný počúvať, stratil trpezlivosť.
Keď mu pomáhal zapojiť skener na dverách k prenosnému zdroju, všimol si, ako nepokojne kmitá pohľadom sem a tam.
"Peter, si v poriadku?" potreboval sa uistiť Gabriel.
"Samozrejme," odvetil a silene sa na Gabriela usmial.
Konečne pripojili skener a obrazovka sa slabučko rozsvietila.
Postupne si všetci naskenovali sietnice a nenápadné dvere splývajú so stenou sa odsunuli. Pred nimi sa odhalilo temné schodisko - prechod do podzemnej časti laboratória.
Gabriela zrádzali staré kĺby aj vydráždené nervy, miestami narážal do Lea. Pochod dolu strmými schodmi v tme, to nebolo nič pre neho. Peter sa ani nezastavil, šiel ako fanatik za svojou modlou. Odhodlane zdolával schody až do posledného, ktorý ich doviedol do cieľa.
Zatuchnutá miestnosť s nízkym stropom - také bolo podzemné laboratórium. Peter zasvietil baterkou na stenu napravo od neho - bol tu staručký generátor. Podarilo sa mu ho nahodiť a miestnosť zapratanú spismi a nástrojmi rôzneho druhu ožiarilo žltkasté svetlo starých žiaroviek.
V strede miestnosti, priamo pred zrakom návštevníkov, stál nemoderný monitor s prehrávacím zariadením. Uprostred monitoru bol nalepený odkaz, jeho umiestnenie dávalo istotu, že nezostane nepovšimnutý.
Peter podišiel bližšie. Vedel, že odkaz je pre nich. Takto to pred rokmi pripravil.
Sklonil k písmenám zrak: “Predtým, než pôjdete ďalej, prehrajte si toto video.”
"Čo je tam napísané?" vyzvedal Gabriel.
"Aby sme si prehrali video, kým pôjdeme ďalej," otočil sa na neho Peter s prázdnym pohľadom v očiach. Gabriela až zamrazilo, no zvedavosť bola väčšia.
"Pripravení?" spýtal sa Peter, no odpoveď ho v skutočnosti nezaujímala. Slabo prikývli.
Obrazovka zrnila. Po chvíli sa na nej zjavila Peterova o tridsať rokov mladšia tvár.
"Ak pozeráte toto video, zrejme ste si prišli po odpovede," znel hlas Peterovho mladšieho ja. "Pravda… tá nie je vždy jednoduchá a ani príjemná. Ešte máte čas rozmyslieť si to a odísť," odmlčal sa.
“Na svoju česť prisahám, že udalosti, o ktorých vám poviem, sa skutočne udiali. Ak chcete vedieť, či cítim ľútosť - necítim. Každý z nás musí naplniť svoj osud. Nakoniec, veď preto ste prišli," povedal rozhodne.
Nadýchol sa a pokračoval: "V septembri 2031 priviezli do nášho laboratória vzorky z planéty PX30. Nevedeli sme zistiť, čo je to za tajomná substancia. Priznali ste sa mi, že v ten deň ste odišli skôr a Patty tu ostala sama. Keď sme ráno prišli do práce, zistili sme, že sa stala nehoda… "
***
2031
"Nemal som ťa včera počúvať. Neviem, ako dnes budem pracovať," ponosoval sa Gabriel šúchajúc si čelo. V hlave mu neskutočne trešťalo.
"Nefrfli toľko, keby som do teba nenalial pár panákov, nikdy by si si s Rebeccou tak nepokecal," smial sa Leo očarujúcim úsmevom, akoby na neho alkohol nemal ani vplyv.
"Daj pokoj, Le… Preboha, Patty!" vykríkol a rozbehol sa k priesvitnému telu bezvládne ležiacemu na zemi.
"Ešte ma slabý pulz. Leo, pomôž mi, vyložíme ju na stôl," snažil sa dostať situáciu pod kontrolu.
"Čo sa jej stalo? Čo to má s tvárou? Má to všade po tele!" Patty!" triasol s podivne zmenenou Patty.
Uprostred manévrovania s telom vstúpil do miestnosti Peter.
"Čo tu vy dvaja stvárate? No do riti!" zahrešil, keď zbadal bezvládne telo neprirodzenej farby.
"Čo sa tu stalo? A čo je, kurva, toto?" zakryl si dlaňou ústa. "Je ešte nažive?"
"Má veľmi slabý pulz…" bleskovo odvetil Gabriel.
"Okamžite ju odneste dolu. Je tam zdravotnícka výbava. Pohnite si!" zavelil nekompromisne Peter. Hlavou mu vírilo milión myšlienok. Najvýraznejšia však bola jedna - toto je jeho definitívny koniec. Je jedno, čo sa stalo, on je zodpovedný za dianie v tejto diere. To on bude odpísaný.
**
"Máte predstavu, čo sa jej stalo?" opýtal sa Peter.
"Neviem, takto sme ju našli. Keď sme odchádzali, bola úplne v poriadku," ticho odvetil Leo.
"Vy ste ju tu nechali samú?! Hoci ste vedeli, že tu máme mimozemské vzorky?" oboril sa na nich Peter, hnev mu zatemňoval myseľ.
Leo previnilo uhol pohľadom.
"Musela prísť do kontaktu s látkou z PX30. Niektoré ampulky sú porozbíjané," snažil sa vniesť svetlo do tohto prípadu Gabriel. "Jej vitálne funkcie sú slabé, ale stále žije. Čo budeme robiť?" pozrel na Petera a prvýkrát bol rád, že to on je ten zodpovedný.
"Neviem... " zlostne odvrkol.
"Preberá sa, pozrite, hýbe sa!" skríkol Leo a náhlivo k nej podišiel.
Otvorila oči, no tie už neboli ľudské. Zalievala ich temná farba.
Nič nepovedala. Len ticho na nich hľadela.
"Patty? Si v poriadku?" Leo stále dúfal.
Žiadna odpoveď. Bytosť sa prudkým, neprirodzeným pohybom posadila. Dívala sa na troch mužov.
"Patty?" spýtavo hľadel Gabriel.
"Patty spí," rozoznelo sa súčasne v ich mysliach. Bytosť ani nepohla perami.
Gabriel jediným pohľadom na vydesené tváre kolegov zistil, že to počuli tiež.
"Videla som tento svet. Je krásny aj krutý. Najskôr napravím krivdy tejto ženy. Potom pôjdem ďalej," zneli v ich hlavách temné slová. Išla z nich nenávisť.
Gabriel cítil bolesť v hlave. Z nosa mu riekol potôčik krvi.
"Nikdy sa nedostaneš z tejto miestnosti," Peter vycítil, že situácia je nesmierne vážna.
Bytosť sa na neho zadívala. Peter prehltol, ten pohľad ho k smrti desil.
"Dostanem sa kamkoľvek budem chcieť," povedala mrazivo. "Proces rozmnožovania už začal."
Gabriel zvraštil čelo. Tupá bolesť v hlave zahmlievala jeho úsudok. Pozrel do výsledkov testov, ktoré stihol spraviť, kým bola v bezvedomí. Niečo predtým prehliadol, no teraz to videl jasne. Patty bola tehotná.
Pozrel na kolegov a pohľadom im naznačil, aby vyšli z miestnosti.
Pred dverami strčil Leovi výsledky do ruky. Hneď pochopil. Ruka mu klesla, oprel sa o stenu, aby nezamdlel.
"Čo sa deje?" znepokojene sa spýtal Peter.
"Patty bola tehotná."
Ostalo medzi nimi visieť bezradné ticho.
**
"Musíme sa jej zbaviť. Iná možnosť nie je," Peter začínal podliehať panike.
"Zbaviť? Stojíme pred neuveriteľným objavom, to nemôžeš…" protestoval Gabriel nervózne.
"Objavom?! Tá vec… je vaša zodpovednosť… porušili ste protokol! A vôbec... ako chceš vysvetliť, že tá mimozemská bytosť je tehotná? Tebe úplne preskočilo, Gabriel… skús aspoň raz myslieť na niečo iné, ako na to, že dostaneš svoju chudobnú riť na výslnie! Sme v peknej sračke!" kričal Peter ako zmyslov zbavený.
" A čo dieťa?" previnilo sa spýtal Leo.
"Tebe musí úplne jebať," zasmial sa šialene Peter, "čo dieťa? Nič… zbavíme sa ho spolu s ňou," Peter bol rozhodnutý.
"To len tak niekoho… zabijeme? Zbláznil si sa?" kričal Leo.
"Tak mi povedz, pán Casanova, aký máš plán?" precedil pomedzi zuby Peter.
**
Keď Leo vošiel do miestnosti, telo sa vznášalo nad lôžkom. Popruhy na rukách ho pridržiavali, aby úplne neodletelo.
"Hm, počul si moje volanie," znelo v Leovej hlave.
Ten si len tisol dlane v bolesti na spánky.
"Rád si sa zabával s týmto telom, pravda… no všetko má svoju cenu, sladký Leo," bolesť skosila Lea na kolená.
"Dosť!" vykríkol. V hlave cítil tisíckrát znásobenú bolesť, žiarlivosť a hanbu, čo zažívala Patty, keď ho videla a inými.
Do miestnosti odrazu vstúpil Gabriel. Zamieril rovno k lôžku a v tranze sa pustil do rozväzovania popruhov.
"Áno, tak je správne," spokojne sa na neho dívala.
"Zbabelý Gabriel, žiarlivý, sebecký chudák," smial sa temný hlas. "Nikdy neurobíš, čo je správne, nikdy sa nikomu nevzoprieš… ľudská slabosť, tá mi je to všetkých spoznaných pocitov najodpornejšia," pohŕdavo dodala a on ucítil naraz všetky poníženia svojho života.
"Prestaň!" zareval neľudsky a pustil sa päsťami do bytosti.
"To je ono, ukáž, aké si zviera!" smiala sa bytosť.
Neprestával do nej búšiť.
Odrazu však začul hlas Patty dusiacej sa vlastnou krvou: "Prosím, nechaj ma žiť," šeptala.
Gabriel sa od nej s hrôzou odtrhol.
"To stačí!" skríkol Peter a bez váhania vytasil taser a stlačil spúšť.
Bytosť sa skrútila v bolesti a dopadla na lôžko.
Peter popohnal svojich kolegov z miestnosti, uzamkol dvere a vpustil do podlahy miestnosti elektrický prúd.
Gabriel, stále v šoku z toho, čo vykonal, sa zviezol k zemi.
"Preskočilo ti? Do riti! Úplne ti preskočilo?!" kričal na neho Peter a nervózne chodil po miestnosti.
Medzitým sa bytosť obývajúca telo Patty prebrala a uvoľnené popruhy jej pomohli oslobodiť sa z lôžka. Pochopila, ako sa tieto nemotorné telá pohybujú. No len čo spravila krok, dostala prudkú ranu priamo z podlahy. Druhý krok, ďalšia rana.
"Aaaa!" zúrivo sa rozbehla, no rany boli neznesiteľné.
"Leo, Leo zachráň ma," kvílila hlasom Patty priamo v jeho hlave. „Pomôž mi, nechcem prísť o naše dieťatko!” úpenlivo prosila.
Leo to nevydržal a vrhol sa na Petera: "Vypni ten prúd, počuješ ma! Vypni ho!" kričal nepríčetne.
Peterove telo napumpované adrenalínom dalo Leovi pár rán rovno na plexus. Ten sa v bolesti zvalil na zem.
Peter sa rozbehol k trezoru a vytiahol z neho zbraň. Odomkol bezpečnostné dvere a opatrne, jednou nohou - aby nespojil obvod - vkročil dovnútra. Leo a Gabriel počuli šialený škrek, chvíľu ostalo ticho a potom zaznel výstrel.
***
… potom som natočil tento záznam. Dohodli sme sa, čo bude ďalej - to nemôžem zaručiť, že sa tak aj stalo. Založíme požiar. Potom zájdeme ku mne domov a všetci si doprajeme dávku elektrokonvulzívnej terapie,” uškrnul sa mladý Peter. “Je to poistka. Čím menej si budeme pamätať, tým lepšie," dodal rozhodne.
"To je všetko. Vzadu je telo Patty, neviem, v akom stave bude v čase vášho návratu. Na vašom mieste by som tam radšej nešiel, pre prípad, že by niečo z podivnej bytosti prežilo” prehltol s neprítomným výrazom v očiach.
“Nevŕtajte sa už v tom, choďte domov k rodinám, ak ich máte. Nechajte minulosť pochovanú. Zbohom,” pozdravil a záznam skončil.
Všetci traja stáli ako obarení. Túto pravdu nájsť nechceli.
Prvý sa pohol Peter. Obišiel stôl s monitorom a otvoril dvere.
"Počkaj, čo to…" nestihol dokončil Gabriel. Peter sa v zlomku sekundy otočil, namieril pištoľ a obidvoch zastrelil.
"Tak si sa vrátil. Prišiel si si po svoj trest," zaznelo z temnoty Peterovej mysle.
***
2031
Peter jednou nohou vkročil do miestnosti, kde sa zvíjala bytosť obývajúca telo Patty. Príšerný škrekot sa odrazu stíšil. Peter ju cítil vo svojej hlave. Nebránil sa, bol paralyzovaný.
"Ty špina. Úbohá Patty sa bránila a kričala, keď si do nej vnikal. Spomínaš si? Tebe sa páčilo, ako trpí. Príde čas zúčtovania. Nemôžeš mi uniknúť. Nezabúdaj, mám v sebe tvoje bunky."
Peter nasucho prehltol. Zožierala ho nenávisť.
"Potrebujem čas. Musím sa rozmnožiť. Ale neboj sa, nezabudnem na teba. Zavolám ťa a ty prídeš ako poslušný pes," mal pocit, akoby sa mu slová priamo lepili na mozog.
"A teraz choď."
Výstrel šiel do prázdna.
Peter v mrákotách zavrel dvere a odišiel plniť svoj plán.

ama_rilla

ama_rilla
*

Diskusia

Veles
Celkom dobré, je podľa mňa vidieť že sa od poviedky k poviedke zlepšuješ. Chyby som si tam ani nevšimol, možno nejaké čiarky ale tovje maximum. Príbeh bol zaujímavý, ale od konca som čakal trošku viac. Uvítal by som aj trošku väčší popis toho čo napadlo Patty, ale na druhej strane to buduje tajomno.
12.03.2022
Goran
Prekvapilo by ma, ak by sa poviedka neocitla v prvej trojke. Čitateľa zaujme prelínanie dvoch dejových - časových línii, ale nezmätú ho, je to pravidelné a prehľadné, príbeh je dobrý, trošku béčkové zafarbenie má, ale spracovanie je áčkové, emócie, motivácie, psychológia, rozohranie zápletky, a najmä záver, ktorý tomu dodal zvláštne filozofický atribút osudovosti a pojednanie o zločine a treste, morálke, jej vnímaní a pod. to ešte vyšvihol o triedu vyššie. Je mi však nelogické, prečo nakrúcal Peter to video - nebolo už potrebné, elektrošoky až tak pamäť negumujú, to po druhé - mám kopec kamarátov pacientov, takže viem :D, a zbytok je čechizmus - zvyšok je správne, tiež je energetický článok, ale energický pohyb... škoda chýb, preklepov atď. prechodníky tiež rušili, je to akýsi nešvar, každý ich tu nadužíva. Aj tak ale top 3 poviedka.
12.03.2022
Aleš Horváth
Celkom fajn, super temná atmosféra s tajomstvom na konci.
Ostatné už bolo povedané, ja len Peter, Petrovi, Petrova ... keby niečo
12.03.2022
Veles
Aleš, myslím si že Ama_rilla použila skôr anglické meno než slovenské, a tam sedí jej skloňovanie.
12.03.2022
Aleš Horváth
ok, ale myslím si o tom svoje
12.03.2022
ama_rilla
Ďakujem za pozitívnu spätnú väzbu aj za upozornenie na chyby. Ak je vidno, že sa moje poviedky zlepšujú, tak sa teším. Pravdou je, že som mala v pláne trochu iné rozuzlenie, lenže som sa nevedela vypratať do rozsahu, v posledných chvíľach som veľa vymazávala a možno tam ostali nejaké preklepy. Som rada, že si niekto všimol aj tú je nevyhnutnosť či osudovosť, to je zase plus na tomto konci, na ktorý mi ostal priestor :D Rada by som napísala aj niečo, kde bude len jedna dejová línia, ale nejako sa mi to nedarí :D
12.03.2022
Terry Chrapúňzel
Pre mňa je toto zatiaľ tiež v top trojke. Preklepov tam bolo habadej, ale nechcelo sa mi ich spisovať, lebo ma dej príliš pohltil. Pri menách Peter a Rebecca by sa podľa môjho gusta tiež hodila viac poslovenčená verzia - skloňované formy typu "Petera" a "Rebeccy" na mňa pôsobili trochu rušivo.
13.03.2022
Olex
Ahoj,
oceňujem schopnosť autorky vzbudiť v čitateľovi zvedavosť. Od začiatku poviedky až po záver som udržala pozornosť a čakala, ako príbeh dopadne. Poviedka mala pekne vypracovaný príbeh a prehľadne spracovaný text. Ešte by potrebovala trochu upraviť, zbaviť preklepov a zarazilo ma slovné spojenie „pohŕdavý chrbát“. Javí sa mi dosť zvláštne, že sa mimozemská inteligencia zhostila role vykonávateľa spravodlivosti, avšak sama zabila každého (až na hostiteľku) s kým sa mala možnosť na Zemi stretnúť. No, na druhej strane všetko je možné a ja beriem fakt, že myšlienkové pochody votrelcov z vesmíru môžu byť pre smrteľníkov nepochopiteľné.
13.03.2022
ama_rilla
Joj, ďakujem, to ma mrzí, že tam je toľko preklepov, mala som lepšie čítať po sebe :D ale teším sa, že vás bavila moja poviedka.
Olex, tak nejako som si to predstavila, že keď videla toľko krívd a zranení, vyhodnotila to ako nepriateľské podmienky pre svoj život a rozhodla sa ich vyhladiť :D
13.03.2022
Marco Ottra
Veľmi dobrá poviedka. Ale úplne som nepochopil to s tým videom. Prečo ho nakrútil snáď áno, vtedy asi ešte nebol posadnutý, či? Ale skôr z akého dôvodu im ho púšťal, keď ho už ovládala tá bytosť, to ich mohol odbachnúť rovno, nie? Nad tým som však premýšľal až po prečítaní, počas deja ma to nevyrušilo, asi neviem naraz čítať i premýšľať. :)
Umiestnenie mimo top 3 by pre mňa bolo veľkým prekvapením, bez problémov to môže byť i víťazná práca. :)
16.03.2022
ama_rilla
Ďakujem, Marco, teším sa, že sa ti moja poviedka páčila. Nuž, áno, keď sa nad tým zamyslím, ako aj Goran spomenul, to video je diskutabilný prvok, ale v poviedke som vychádzala z toho, že si na udalosti nespomínajú a majú sa o nich dozvedieť z videa. Peter si nebol v mojej predstave naplno vedomý toho, že bytosť ovláda, resp. pre ňu to nebolo nijak ohrozujúce, aby natočil to video. A viem si predstaviť, že ich chcela aj trochu potrápiť, ale na záverečné zhodnotenie situácie z ich pohľadu mi neostal priestor :D ale súhlasím, je to najslabší článok poviedky.
17.03.2022
B.T. Niromwell
Obávam sa, že tuto sa časový a rozsahový limit dosť podpísal na kvalite textu. Dramatičnosť úvodu mi pride dosť umelá. Budovať vážnosť situácie tým, že budeme dokola opakovať, aká je vážna, nefunguje. Vety typu “Gabriel vedel, že keď niekto odoslal správu, je to nevyhnutné.” pôsobia strašne banálne, jak keby musel prejsť horou osudu, kým mu je dovolené poslať esemesku. Celý úvod vyznieva, akoby Gabriela šokovalo, že esemeska vôbec prišla, pričom to divné na nej je od koho a po akom čase. Lenže to čitateľovi oznámiš až príliš neskoro a dovtedy proste nechápe.
Celková premisa, že unikátne mimozemské vzorky sú skladované takým spôsobom, že ich môže upratovačka náhodou rozbiť, rovnako ako to, že úlohu preskúmať ich dostane partička odpísaných vedcov, mi nepríde uveriteľná.
Charaktery postáv najprv opíšeš a až potom to ilustruješ na ich správaní, ideálne by to malo byť naopak prípadne to len ukázať. Napríklad najprv povieš, že Leo je na ženy a potom ide s Patty. Lepšie by bolo dať scénu s Patty pred scénu stretnutia v bare.
Tri dni prežité v napätí sa podpísali na Gabrielovej chudej tvári. Sedel v rýchlovlaku, zastreným pohľadom pozeral z okna. – urob z toho dva odseky, lebo to vyzerá, akoby tri dni sedel v vlaku
Spoza vrások vykúkali iskrivé oči mladíka túžiaceho len po jednom - po žene. – cringe
Len ticho na nich hľadela. - Len na nich ticho hľadela.
Petrove nekompromisné vedenie ale nenechávalo priestor na váhanie. – krkolomné. Celkovo by bolo treba prekopať štylisitku. Nechaj si text odležať, kým ho po sebe poslednýkrát prejdeš, budeš tak vidieť lepšie nie len divné formulácie, ale aj preklepy.
"Patty spí," rozoznelo sa súčasne v ich mysliach. Bytosť ani nepohla perami. – pekný moment
Peter popohnal svojich kolegov z miestnosti, uzamkol dvere a vpustil do podlahy miestnosti elektrický prúd. – ako? Ja chápem, že sú vedci, ale… ako? Prečo bola podlaha vodivá?
Bolo by dobré povedať v úvode, že si vymazali pamäť, aby nepôsobili ako banda senilných dedkov. Inak je striedanie pomedzi dejové línie veľmi vydarené.
Ak si sekala, v úvode sú scény, ktoré by sa zišlo vymazať skôr, takto si to odniesol useknutý koniec.
25.04.2022
ama_rilla
Ďakujem za spätnú väzbu od teba aj ostatných členov redakcie. Bola zraňujúca, ale vcelku poučná :D. Nie so všetkým súhlasím, ale čo sa týka výčitiek ohľadom štylistiky sa nedá nesúhlasiť. Takisto je pravda, že mi ten koniec ušiel a zmiešali sa mi aj postavy a nabudúce budem ich charakter radšej vykresľovať v činoch než slovách.
27.04.2022
ama_rilla
* s nimi sa nedá nesúhlasiť :D
27.04.2022
B.T. Niromwell
Ama_rilla, prosím, nemáme v databáze tvoju emailovu adresu, napís mi prosím buď na poviedky@scifi.sk alebo na massenger scifi.sk adresu, kde ti môžeme zaslať výhru. Ďakujem a ospravedlňujem sa za meškanie!
02.10.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.