Zberateľka

PNP
Podporte scifi.sk
Vozík hrkotal po nerovnej špinavej ceste, malé kolieska sa krútili zásadne vždy v inom smere, v akom bol vozík tlačený. Bol plný až po okraj, niekoľko vecí, ktoré sa hrkotom uvoľnili z väčších kusov, popadalo na zem a okamžite zaniklo v zmäti podobných odpadkov.
Zhrbená postava s rukami kŕčovito obtočenými okolo držadiel ticho nadávala, keď sa vozík snažila pretlačiť cez väčšie nerovnosti, ktoré sa ukázali byť pätníkom oddeľujúcim chodník od cesty. Ako keby na tom ešte záležalo – celá ulica bola pokrytá mŕtvymi ruinami civilizácie, ktorá si myslela, že ovládla hmotu a čas.
Vozík sa triasol a hrkotal, ale na schodík vyliezť nechcel. Zberateľka chcela pustiť rukoväť, ale pravá ruka odmietla poslúchať. Prstami ľavej ruky chytila pravé prsty a jeden po druhom ich vypáčila do rovnej polohy. Niečo v nich popraskalo. Skusmo párkrát zavrela a otvorila dlaň, natiahla prsty, pokrútila zápästím. Išlo to stuha. Nemotorne zhodila vak z pliec a jednou rukou v ňom šmátrala, kým nenašla malú fľaštičku s dlhým hrdlom. Sadla si na obrubník a opatrne si nakvapkala pár kvapiek oleja do zápästia a kĺbov prstov. Keď nimi pohýbala teraz, išlo to ľahko a hladko.
Potriasla fľaštičkou s olejom; už ho tam veľa nebolo. Tvár zahalená v kapucni sa najskôr otočila k vozíku, potom k vrakom áut okolo. Potom k oblohe. Na východe sa zbiehali oblaky.
Vložila fľašku do vaku, vak si hodila na plecia a rázne vstala. Podišla k vozíku z druhej strany a snažila sa ho vytiahnuť na chodník, aby mohla pokračovať do podchodu. Už nebola ďaleko od domu, ale pravdaže, vždy pred koncom cesty sa veci musia kaziť. Sípavo dýchala, kým ťahala náklad dohora, až kým niečo nezaškrípalo a hlasno nepuklo. Zaspätkovala a narazila do steny, v rukách jej ostala predná strana koša. Košík sa prevrhol a obsah sa sypal von. Kusy kovového odpadu, kolesá, elektronické súčiastky, robotická ruka s káblami trčiacimi z odtrhnutého ramena, všetko, čo dnes nazbierala a ťahala so sebou po celom meste, sa jej zosypalo k nohám. Škrípavo sa rozkričala, hľadajúc v pamäti vulgárne slová zo všetkých jazykov, ktoré jej naprogramovali.
Odhodila mriežku na kopu haraburdia a otočila sa, aby kopla do steny. A zastala uprostred pohybu. Na stene sa pomedzi starými grafitmi vynímal obraz Veľkého otca v nadživotnej veľkosti, elektronickými očami optimisticky hľadiaci do budúcnosti vystavanej na vystuženom plaste, základných doskách a fúzii.
Zachrchlala a odpľula si. Na plagát dopadla čierna olejová škvrna. Zúrivo sa rozkričala v jazyku, ktorému by nikto v tejto časti sveta nerozumel.
Kapucňa jej skĺzla z hlavy a odhalila tvár pozliepanú z častí kovu a plastu rôznych farieb, sánku jej držal pokope neprimerane veľký šrúb. Jedno oko bolo slepé, elektronika síce fungovala, ale šošovky jej vypadli už dávno a ešte sa jej nepodarilo nájsť vhodnú náhradu. Druhé sa nebezpečne lesklo, odrážajúc nielen svetlo zapadajúceho slnka. Plastové šľachy na krku sa napínali a vŕzgali námahou. Z kopy odpadu vytiahla plechovku, hrdzavou tyčkou vypáčila vrchnák. Polovica farby vnútri bola už vyschnutá, kúsky sa odlupovali z vrchnáka a špinili jej zafúľané šaty, ale sotva si to všímala.
Jedným okom zamierila a hodila plechovku do steny. Hnedá farba sa roztiekla po dokonale čistej modrastej tvári inovátora, záchrancu zomierajúceho ľudstva. Teraz vyzeral, že má namiesto hlavy hrudu zaschnutej krvi.
Androidka ešte chvíľu stála a pozorovala, ako farba steká po stene. Sípavý dych sa pomaly upokojil, šľachy sa prestali napínať, keď uvoľnila zaťaté zuby a prsty na rukách sa otvorili. Kus tyčky spadol na zem a zdôraznil ticho, ktoré okolo nej vládlo, keď sa prestala hýbať.
Lesk v očiach pohasol. Oblohu zakryli ťažké mraky.
Bez ďalšieho zdržovania si čupla k rozsypaným veciach, vybrala z nich niekoľko najdôležitejších, ktoré vládala uniesť v náručí a rozbehla sa domov. Cestou ju sprevádzali prvé kvapky dažďa, ktoré sa zmenili na búrku, keď za sebou zatiahla dvere skladu, ktorý jej tu slúžil ako útočisko.
Pustila veci na zem a poobzerala sa. Šošovka oka sa s tichým bzučaním pohla, keď sa snažila preniknúť prítmím priestoru. Napätie však povolilo, keď začula tiché nepravidelné klopkanie na betónovej podlahe.
Spoza kopy matracov sa k nej snažil dostal malý psík, ktorý nemo otváral papuľku, ako sa ju snažil privítať radostným havkaním. Chvostík a jednu zadnú nohu namáhavo zaťal za sebou, ale aj tak nemohol počkať, až k nemu dobehne.
Elektronické telo sa vyčerpane zložilo na podlahu, kovové kolená buchli o betón a šľachovité kovové ruky láskyplne objali zvieratko.
„Prepáč,“ šepkala mu do jediného funkčného uška. „Nepodarilo sa mi dnes nájsť potrebné súčiastky. Zajtra pôjdem hľadať znova.“ Sľubovala mu tlmene, kým jej psík nadšene oblizoval tvár a zanechával jej na plastovom líci olejové škvrny.

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

Aleš Horváth
Páčilo sa mi to, asi si začínam zvykať na tvoj štýl.
Nerozumel som akurát tomu "dychu". ak bola android nepotrebovala dýchať.
20.02.2022

YaYa
Ten koniec bol veľmi milý. Úplne som jej začala držať palce.
20.02.2022

Olex
Ahoj,
tvoja poviedka je krásne obrazotvorná, to som si na nej fakt užila. Možno mi trochu chýbala pointa, lebo láska medzi dvomi robotmi bola z mojej strany nedostatočne pochopená.
20.02.2022

Magda Medvecká
Ja som to trochu doplietla, lebo som si ju predstavovala ako upraveného človeka, čiže kyborga, rovnako ten psík bol len "napoly" stroj. Ale v tej rýchlosti mi to nedošlo.
Neviem, či to malo pointu? Resp. pointa pre mňa bolo to, že celý deň prehľadávala zvyšky strojov preto, aby mohla opraviť toho psíka, poprípade seba. Je to taký jeden deň zo života po apokalypse, keď sa oboch snaží udržať v dostatočne funkčnom stave, lebo už nikto okrem nich neostal.
20.02.2022

ama_rilla
Podľa mňa to vyšlo. Záblesk ľudskosti v postapokalyptickom svete. Mne sa tvoje poviedky páčia :)
20.02.2022

B.T. Niromwell
Mne sa to páčilo, veľmi mi to sadlodo nôty, páčili sa mi detaily, ako keď sa jej na začiatku zasekla ruka. A ten psík tiež. Bolo mi to také príjemné, že som si hoväla v atmosfére a nechýbalo mi tam viac deja.
20.02.2022

Monika Kandriková
Veľmi dobre trafená atmosféra a nakoniec prekvápko, ktoré žiadnej dušičke, čo má doma hoci len zlaté rybičky nemôže nezahriať srdiečko. Dobre napísané hoci sa z rýchlosti preklepy sem tam zadarili. Ale to vôbec neprekážalo. Super. :D
22.02.2022

xius
Skvele opisy, vobec by mi ich tu nevadilo aj viac. Zdalo sa mi, ze si vyrobila ten utulny kontrast medzi rozpadavajucou sa hrdinkou a nehybnym svetom okolo, ktoremu to je jedno. Nikto ju nelovil a nechcel jej zle. Uz len ozaj drzat palce! :) Co ju ale drzi pri tej vopred prehnanej snahe existovat? Jasne, ze steniatko! :)
22.02.2022

Veronika Valent
Brilantne napísané opisy, vôbec ma nenudili, práve naopak. Až pri druhom čítaní som si uvedomila náznaky toho, že je reč o androidke. Takže si ma dostala! Gratulujem. Osobne sa desím umelej inteligencie s citmi, takže na mňa poviedka zapôsobila trochu rozporuplne. Ale to je môj osobný postoj, cez ktorý sa ja asi už asi nedostanem.
02.03.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.