O mágoch a ľuďoch

Prešla doba, keď sa ľudia mágom klaňali, neskôr ich aspoň s úprimnou pokorou obdivovali. No nastali zvláštne časy, keď ich nejeden obyvateľ kráľovstva považoval za sluhov pracovitého ľudu a ich občasná neochota vyhovieť človeku v tom či onom, bola automaticky braná ako drzosť alebo povýšenosť chamtivých bosorákov.
Filmová história scifi
Leto v Zvonodrozdove bolo vždy horúce. Poniektoré roky dokonca tropické. No tak vysoké teploty, aké udreli tento rok, ktorým sa navyše ani v noci nechcelo zliezať po rebríku teplomera o viac ako zopár stupienkov nižšie, si miestni obyvatelia snáď ani nepamätali. Chradnúce rastliny smutne sledovali ako im pôda tvrdne priamo pod stonkami a voda z riek sa vytráca takou rýchlosťou, že každý deň odhalil nový kus strmého kamenistého brehu.
Dnešok nebol v ničom výnimočný a slnko už od rána švihalo lúčmi po krajine ako sadou rozžeravených bičov.
„Vravím ti,“ začal Boris, jednou rukou sa oprel o hrable a druhou si napravil potom premočenú košeľu, ktorá sa mu nepríjemne lepila na chrbát. „Ak do týždňa poriadne nezaprší, celá úroda je v ťahu.“ Prehrabol si rukou spotené riedke vlasy a skrivil popraskané pery, keď sa dotkol červenej kože na plešivom temene.
„To hej,“ nesústredene odpovedal Albert a vidlami prehodil ďalšiu kôpku suchej trávy. „Kde máš inak klobúk? Veď máš úplne spečenú hlavu,“ spýtal sa, keď si všimol aký autogram zanechalo na temene jeho spoločníka popoludňajšie slnko.
„Nemám,“ zamrmlal Boris a tváril sa, že nejaký klobúk je to posledné, čo teraz potrebuje riešiť.
„Skočím ti pre Marin, mám ho od včera vo voze. Je síce dámsky, ale lepšie ako nič,“ odvetil bezstarostne Albert a pohol sa smerom k miestu, kde odstavil drevený rebrinák.
„Ale prosím ťa, kašli na to, sprostosti, aj celý klobúk. Ja nič také nenosím, nepotrebujem ho,“ zastavil ho podráždene Boris, akoby mu jeho priateľ práve navrhol klystír dažďovou vodou. Keď zachytil Albertov nechápavý pohľad, pokračoval: „Veď je to aj tak nanič. Čo nevidíš tie dierky? Cez to ti úplne bez problémov prenikne slnko a celý kalap ti je akurát tak na hovno. Nebudem tu ako panák pobehovať v klobúku a nejaký hajzlík na tom bude zarábať.“
Albert, vyvedený z miery kamarátovým plamenným prejavom, najprv len dvakrát naprázdno otvoril ústa, kým sa mu podarilo sformulovať odpoveď: „Ale veď tie klobúky sú zadarmo, môžeš si preň dôjsť na radnicu. Každý má nárok na jeden ročne a ...,“ vysvetľoval, ale Boris ho prerušil:
„Aaale, dobre, ty klobúk, poďme to radšej dokončiť, nech si môžeme ísť na jedno sadnúť. Pre korbeľ piva by som dnes dal pol záhrady,“ povedal a zamračil sa. „Bude mi však nanič záhrada celá, ak poriadne nezaprší,“ dodal.
„Nechceš si na to zavolať mága? U mňa minulý týždeň bol a zem teraz nevyzerá až tak zle. Voda by jej určite bodla, ale úroda by to mohla prežiť,“ nadhodil Albert a obzeral si žltkasté listy na neďalekom zemiakovom políčku. „Minulý rok nám tiež pomohol, zachránilo to najmä rajčiny, tiež už mleli z posledného“ pochvaľoval si.
„Hej, asi mi nič iné ani neostane. Dúfal som, že to nejak vymyslím,“ odtušil Boris a znova skrivil tvár. „Žeby sa mi do toho ale dvakrát chcelo, to nemôžem povedať. Zasraní bosoráci,“ dodal ešte si a na znamenie svojho rozhorčenia výživne odpľul.
Jeho priateľ ho pozoroval so zdvihnutým obočím, ale napokon len zakrútil hlavou a vrátil sa k práci.
-
Zora Veľká sa postavila a zodvihnutými rukami privítala svojich druhov, účastníkov každoročného Ratarského kolégia mágov vody. Zora bola z poverenia kráľa predsedníčkou Cechu vodných mágov a zasadala s ostatnými predsedami v kráľovskej rade.
Prívlastok Veľká/Veľký získaval mág za dlhoročnú záslužnú činnosť vo svojom obore, ktorá sa skladala z výuky magických učňov, usmerňovaní mladších mágov na pravidelných stretnutiach a originálnej práce, ktorá prispela k rozvoju mágie daného oboru. V každom kraji pôsobil z pravidla jeden, maximálne dvaja mágovia konkrétneho zamerania s týmto prívlastkom.
Mágia nebola prácou alebo povolaním, bola životným poslaním a len tí najschopnejší a najodolnejší mohli ovládnuť tajuplné remeslo do takej miery, aby dokázali pomocou jedného z elementov, vody, ohňa, zeme alebo vzduchu, formovať a zveľaďovať okolitý svet. Prešla doba, keď sa im ľudia klaňali, neskôr ich aspoň s úprimnou pokorou obdivovali. No nastali zvláštne časy, keď mágov nejeden obyvateľ kráľovstva považoval za sluhov pracovitého ľudu a ich občasná neochota vyhovieť človeku v tom či onom, bola automaticky braná ako drzosť alebo povýšenosť chamtivých bosorákov.
Nebola to však len moc, spoločenský status alebo bohatstvo, ktoré ešte v mladých učňoch vzplanuli plameň odhodlania drieť dlhé hodiny a odstrčiť vlastný život do úzadia. Bola to predovšetkým neutíšiteľná chuť vzdelávať sa a využívať tvrdo nadobudnuté vedomosti k prospechu všetkých. Z mnohých dodnes nevyprchalo odhodlanie pomáhať.
„Vážení kolegovia,“ začala svoje vystúpenie Zora. Pre tak významnú udalosť zvolila slávnostný bledomodrý habit s vyšívanými striebornými hviezdami, ktoré sa v svetle stovák sviečok voľne zavesených vo vzduchu decentne trblietali. „Ďakujem vám, že ste si aj napriek pracovnej vyťaženosti našli čas na náš každoročný zjazd. Okrem niekoľkých zásadných otázok ku každodennému fungovaniu vodnej mágie vo vašich krajoch, nás čaká aj množstvo zaujímavých a prínosných prednášok. Odborný program zaháji Veles Veľký s prezentáciou ‚Nové spôsoby stimulácie podzemných vôd v období sucha“, ktorá je veľmi relevantná obzvlášť v tejto dobe. Po ňom vystúpi Trojan...‘“
„U nás teda nie je problém podzemnú vodu stimulovať, ale väčšinou sa dostaneme na konkrétne miesto až v dobe, keď je pole také vyprahnuté, že žiadna stimulácia nemá zmysel,“ zašepkal Prove, jeden z mágov v auditóriu, kolegyni sediacej vedľa. „Potrebovali by sme tu vodu vyčarovať. Z ničoho,“ dodal a rozpriahol ruky.
„V Krasatine už došlo k niekoľkým potýčkam,“ s vážnou tvárou pritakala Podaga, ktorú to samú veľmi znepokojovalo. „Ľudia si mága privolali až keď bolo neskoro, úroda bola zničená a v pôde ani kvapky vody. Samozrejme, že si to potom nenechali vysvetliť a dotyčného hnali palicami.“
Trojan, mladý elegantne oblečený mág sediaci z druhej strany, so znechutenou grimasou krútil hlavou. „Veď to je úplne na hlavu. U nás v kraji toho máme fakt nad hlavu. Každý deň pracujeme do noci, aby sme ako tak zachovali úroveň toku riek a objem zásobnej vody, a ešte aby sme sa báli o holý život kvôli čvarge, ktorá nie je schopná problém riešiť včas,“ rozohnil sa, až pritiahol pozornosť stále rečniacej Zory Veľkej, ale tá jeho vyrušovanie prešla len so zdvihnutým obočím.
„Nové starosti majú aj zemní mágovia, počuli ste?“ šepotom nadhodila Podaga a po očku sledovala pódium vpredu. Obaja jej kolegovia dali nechápavými výrazmi najavo, že im táto novinka unikla a tak pokračovala: „Stromy v Pribine chytila nejaká nová sneť, vôbec si s tým nevedia rady. Ak sa postihnutý konár okamžite neodreže a miesto sa neošetrí kúzlom Purgato, strom do týždňa hynie. Väčšinou je ale neskoro.“
„Aké stromy? Ovocné?“ nechápal Prove.
„Všetky. Najväčším problémom je, že sneť postihuje všetky stromy bez rozdielu,“ odtušila Podaga vážne a význam jej zvesti umocnilo ticho, ktoré sa v sále rozhostilo po tom, čo Zora Veľká ukončila úvodný prejav.
-
Deň sa pomaly blížil k večeru a slnku trčalo spoza horizontu už len žiarivé obočie, ktoré ešte z posledných síl vystreľovalo oslepujúce lúče na všetky svetové strany. Boris kráčal po ulici a s krivdou žmúril na susedné záhrady, ktoré tohtoročné sucho neobralo o všetku úrodu.
„Dobrý večer, sused, na prechádzke? Konečne ten úpek trochu poľavil,“ veselo sa mu prihovorila ružovolíca suseda stojaca v upravenej záhrade domu, ktorý práve míňal a v ruke držala čerstvo vytiahnutú cukrovú repu.
Rozladený Boris však nemal náladu na zdvorilostný rozhovor, preto si len niečo zašomral popod nos a pokračoval v rezkej chôdzi. Mal za sebou ťažký rok. Starosti spôsobené záhradou a hrozbou ďalšej pôžičky si navyše vo forme výbuchov hnevu často prenášal domov, čo mu v manželskom živote spôsobovalo poriadne dusno. Aj to bol dôvod, prečo sa na dnešné pivo náramne tešil. Po celodennej drine nasadila jeho vyčerpaniu korunu pravidelná hádka o rozdelení domácich prác a mal pocit, že korbeľ vychladeného ležiaku je to jediné, čo môže jeho deň ako tak zachrániť.
„No kde sa flákaš?“ začal vyškerený Albert čakajúci pred miestnym šenkom. „Veľa nechýbalo a šiel by som si objednať bez teba.“
„Vole, nerýp do mňa dnes aspoň ty,“ odsekol Boris, keď ho míňal a rozrážal dvere krčmy.
O niekoľko minút už sedeli oproti sebe za dreveným stolom, zatiaľ čo medzi nimi sa vynímali dva z polovice vypité korble piva.
„Uf, presne toto som potreboval,“ s úľavou zahlásil Boris po niekoľkosekundovom grgnutí, ktoré neomylne zrekapitulovalo zloženie jeho obeda.
„Čo, kamarát, zlý deň?“ spýtal sa Albert rukou rozháňajúci pachový oblak.
„Ako každý v poslednej dobe,“ odtušil Boris. „Ale nekazme si pivo.“
„Čítal si inak dnešné noviny? Sneť sa objavila aj u nás, v Zvonodrozdove,“ nadhodil Albert.
Jeho spoločník, ktorý sa opäť začal venovať napenenému nápoju, zmätene zodvihol zrak.
„Ta zhuba stromov,“ vysvetľoval Albert. „Zachytili ju aj u nás, v niekoľkých sadoch na juhu.“
Boris len mávol rukou. „Prosím ťa, už nemajú o čom písať. Je sucho, zopár stromov pokapalo a robia z toho haló.“
„No neviem, v Pribine to je celkom vážne, postihlo to skoro celý kraj. Dosť do zasiahlo aj Živu,“ krútil hlavou Albert.
„Vravím ti, do konca roka je aj po celej snieti. Stratí sa ako vlaňajší sneh. Noviny len potrebujú novú senzáciu,“ trval na svojom Boris a doprial si ďalší glg piva.
„Zemný mágovia sa vyjadrili, že jej prenos podporuje vysoká tráva. Vraj sa cez ňu ľahšie šíri. Odporúčajú kosiť minimálne každý druhú deň, a to nie len okolo stromov, ale aj mimo pozemku,“ nechcel sa témy pustiť Albert.
Boris, ktorý už tej debaty začínal mať akurát dosť, prekrútil očami. „Samozrejme, nič iné som ani nečakal. Bosoráci s partiou chamtivcov vymysleli nejakú snieť a hádaj, kto na tom zarobí.“
„Sneť,“ opravil ho Albert. „No neviem, ako myslíš, že na tom niekto môže zarobiť? Navyše, ak to bude pokračovať, kráľovstvo môže utrpieť obrovské straty.“
„Si naivný, priateľu, keby si ty vedel, aké sračky tam tí hore spriadajú, padla by ti sánka,“ poučil ho Boris.
Albert nevyzeral presvedčený a skôr, ako sa napil, prehlásil: „No kosenie je podľa mňa najmenej. Ak to má aspoň trochu pomôcť, asi s tým nemám problém.“
Boris sa len ironicky zasmial a zakrútil hlavou nad hlúposťou svojho priateľa.
-
Vysoké okná najväčšej zasadacej sály hradu prezradzovali, že letný večer už prekĺzol do svojho nočného šatu a jediným zdrojom svetla v miestnosti boli desiatky sviečok, ktoré sa zo širokých bohato dekorovaných lustrov mihotali nad hlavami zapálene debatujúcej skupinky ľudí.
Kráľov pobočník Matej, na ktoré tvári sa každou chvíľou výraznejšie vynímali známky vyčerpania, vstal a gestom dal najavo, aby sa zúčastnení utíšili. V miestnosti však aj naďalej bzučala vrava ako v jarnom úli. Rozhodol sa preto pre radikálnejšie riešenie a zvýšeným hlasom preniesol: „Vážení, poprosím vás. Budeme pokračovať.“
Tucet žien a mužov prevažne vyššieho veku, ktorí sedeli okolo masívneho dreveného stola, sa hlava za hlavou pomaly otáčali smerom k jeho čelu. Debata postupne utíchala a prvé kráľove slová zazneli už do absolútneho ticha.
„Drahí zúčastnení,“ začal kráľ Tiberius a aj na ňom bolo jasne vidno, ako zo všetkých síl bojuje s únavou. Normálne perfektne zastrihnutý plnofúz mu na niekoľkých miestach rozježene odstával a červené šmuhy nad obočím prezradzovali, ako si tie miesta len nedávno nervózne trel. „Rozumiem tomu, že ste po dvoch dňoch vyčerpaní a potrebujete sa vrátiť k svojim povinnostiam v krajoch. Chcem vám poďakovať za súčinnosť pri nastavení pravidiel pre údržbu trávnatých plôch a režimu ošetrovania postihnutých drevín. Čaká nás však ešte posledný, no o to zásadnejší bod programu,“ odmlčal sa, pretože v sále to napätím zašumelo. Pohľadom prešiel po osadenstve a pokúsil sa do svojho prejavu vniesť posledné zbytky svojej energie: „Ako všetci dobre viete, počiatkom nasledujúceho mesiaca budeme mať k dispozícií sérum pripravené Cechom zemných mágov, ktoré sa skutočne vynikajúco osvedčilo v prevencii šírenia sneti.“ Monotónna vrava sa s čoraz väčšou drzosťou šírila miestnosťou, ako sa hlavy sediacich mágov a šľachticov otáčali rôznymi smermi. „Ale verím, že zhodu nájdeme aj pri tejto kľúčovej záležitosti,“ zvýšeným hlasom dokončil Tiberius. Následne sa posadil a zodvihnutím ruky vyzval k diskusii.
„V Žive sú protesty na spadnutie,“ horlivo si vzal slovo jeden z najmladších zúčastnených, krajský prednosta Živy, Gabriel. „Ľudia toho už majú skutočne po krk. Celé mesiace bezmocne sledujú ako im priamo pred očami vysychajú celé sady. Stromy, ktoré sadili ešte ich rodičia a prarodičia. Často až do večera v pote tváre kosia a kosia. No výsledky sú biedne. Mnohí z nich sú na úrode finančne závislí a netušia, čo budú robiť ďalej, obávajú sa najhoršieho,“ počkal, aby nechal význam svojich slov preniknúť nepríjemným tichom. „A teraz od nich mám chcieť, aby aj tie posledné kusy, čo im ostali, striekali nejakým novým neovereným elixírom?“ smutne sa zasmial, „to je cesta do pekla.“
Jeho prejav doznieval sálou ako úder masívneho kladiva na nákovu. V tvárach, ktoré sa naňho upierali, bolo jasne badať hlboké znepokojenie.
„Pochopiteľne, postihnutých pestovateľov plánujeme náležite odškodniť. Momentálne pracujeme na...,“ začal vysvetľovať pobočník Matej.
„Kedy?!“ zvýšil Gabriel hlas. „Trvá to príliš dlho. Keď sa veci nerozhýbu, nebude koho odškodňovať!“ dodal s tvárou celou červenou a tresol dlaňou po stole.
„Gabriel,“ napomenul ho prísne kráľ. „Takéto správanie do tejto sály nepatrí,“ povedal a sledoval ako sa Gabriel s rezignovaným výrazom v tvári oprel v kresle.
„Ako vám určite podrobne vysvetlil krajský zástupca nášho cechu,“ prerušila nepríjemné mlčanie Morana Veľká, energicky pôsobiaca magička zo Zvonodrozdova a pohľad uprela na staručkého mága, ktorý sedel po Gabrielovom boku, ktorý na prvý pohľad viac spal ako bdel. „Na spomínanom sére pracovali niekoľko mesiacov najväčší mágovia z kráľovstva. Jeho účinky a bezpečnosť u zdravých stromov boli podrobne študované. Nie je sa čoho obávať,“ vážne dodala.
„Ľudia sa boja, Morana, a nemožno sa im čudovať,“ zareagovala Jela, autoritatívne vyzerajúca žena predsedajúca kraju Svoba.
„Musíme sa s nimi rozprávať, o všetkom,“ odtušila Morana a rozhliadla sa po miestnosti. „Zapájajte mágov, pravidelne ich informujte. Pre nikoho to nie je jednoduché, ale to sérum je jediná cesta, ktorá nás z toho môže dostať.“
Mágom sediacim vedľa Gabriela to prudko myklo a zmätene sa okolo seba rozhliadal.
-
Ani chlad zarývajúci sa hlboko pod kožu neodradil početnú skupinu obyvateľov Zvonodrozdova, aby sa napoludnie zišiel pred radnicou hlavného mesta. V zástupe ľudí bolo cítiť stupňujúcu sa nervozitu ako sa desiatky párov očí upierali na Moranu Veľkú energicky rečniacu za dreveným pultom pred nimi.
Razantná magička sa sprvu rozhodla pre vecný tón. Nechcela vnášať do prejavu zbytočné emócie a miesiť ich s už beztak pochmúrnou náladou panujúcou v celom meste. Keď po roku opäť navštívila svoje rodisko, atmosféra bezmocnosti a útrap, ktorá sa vznášala všade, kam sa pohla, ju ovalila po hlave ako obrovský kyj. Mala pocit akoby sa obyvatelia nedokázali ani raz poriadne nadýchnuť a postupne ich stravovalo vedomie blížiaceho sa konca.
Počas vystúpenia na ňu však celá situácia padala ako obrovská pichľavá deka. Dokáže im vlastne pomôcť? Alebo si tu plní len svoju psiu povinnosť a tvorí pre svoje svedomie aspoň nejaké alibi? Nie je už neskoro? V snahe vymaniť sa z tohto skľučujúceho pocitu, začala vysvetľovať, že aj ona sama pochádza zo Zvonodrozdova a neďaleko tohto námestia, keď tu ešte stálo len zopár domov, sa kedysi dávno s kamarátmi hrávala na babu. Že tam vzadu, za návsou, predávali tú najlepšiu zmrzlinu a odvtedy nejedla nikde lepšiu.
Vyzeralo to však, že sa jej pokusy míňajú účinku a rozmrzená vrava , ktorá sa niesla mrazivým vzduchom, stupňovala svoju intenzitu.
Postarší manželský pár stojaci v zadnej časti zhromaždeného davu bol ponorený do horlivej diskusie. „Počuješ to? Počuješ jak klame? To hneď spoznáš na farbe hlasu,“ oduševnene vysvetľoval svojej polovičke nízky mužík, až mu z úst odlietavali sliny a zachytávali sa na bujných fúzoch.
„Áno, aj z tých očí jej ide čistá zlota, ktovie koľko za toto vystúpenie dostala,“ vážne prikyvovala pani a rukou predviedla gesto, ktorom o seba pošúchala palec a ukazovák. „Veď si pamätáš, čo povedal predseda kraja, nie? Sám o tom sére nie je presvedčený, ale musíme veriť mágom. No jasné.“
„...aplikáciu séra na zdravé stromy odobrili všetky štyri cechy mágov...“ zaznievalo medzitým od pultu.
Pani v hustej vlnenej čiapke stojaca za nimi sa nahnevane zapojila do debaty: „Ja mám posledné dva orechy, posledné dva!“ povedala demonštratívne ukazujúc dva prsty, „určite si ich nenechám zahlušiť nejakou gebuzinou.“
„...s podporou kráľovstva budú dávky aj naďalej distribuované až k vám domov, po objednaní...“
Manželský pár sa otočil s výrazom znepokojeného súhlasu. Pani v čiapke vyhecovaná záujmom poslucháčov pokračovala: „Viem od Ingridy, to je moja sesternica, že to mladé stromky do pár dní úplne rozloží. Jej kolega tak prišiel o celý sad!“
Morana Veľká dokončila svoj prejav a s odhodlaním v tvári vyzvala zúčastnených obyvateľov, aby sa pýtali na všetko, čo ich k téme zaujíma. Z prvých rád sa do vzduchu nesmelo zavesilo niekoľko rúk.
Boris postával zhrbený neďaleko manželov diskutujúcich s rozohnenou paňou. Načúval ich rozhovoru a pohľadom kmital smerom k pultu. Zlosť v ňom rástla. Akurát včera vykopal posledný vyschnutý strom. Jeho manželstvo viselo nad priepasťou a už niekoľko týždňov prespával na starej matraci v hosťovskej izbe. Nič mu preto nebránilo, aby dlhé hodiny sedel na terase a sledoval pozostatky svojej záhrady, vyprahnutú planinu bez života, až kým ju nepohltila temnota ďalšej bezsennej noci.
„...ďakujem za otázku, madam, po objednávke na radnici by malo zabrať približne týždeň, kým...“
Viac už toho Boris nezniesol. Vystrel sa a ako vykročil niekoľko krokov dopredu, v ruke ešte pevnejšie stisol kameň, ktorý už horel od jeho zovretia, a prudko ním švihol smerom k pultu. Ako v spomalenom zábere sledoval skalu, ktorá presvišťala ponad hlavy ľudí a prudko zasiahla Morenu Veľkú do ramena. Šokovaná magička sa s bolestivou grimasou zosunula na kolená. Boris, zaskočený presným zásahom, ktorý bol jeho prvým úspešným počinom za posledných niekoľko mesiacov, sa prekvapene rozhliadal.
Niekoľko ďalších účastníkov zhromaždenia zdieľalo Borisov osud, nervózne tam postávali aj ľudia, v ktorých strach z neznámeho prebúdzal agresivitu a boli prítomné aj osoby vyslovene hľadajúce problémy. Pre niekoľkých jednotlivcov z každej skupiny bol Borisov hod a výraz zraniteľnosti na tvári magičky doslova bojovým pokrikom, ktorý zbúral ich strach. Jeden po druhom dvíhali zo zeme všetko, čo ležalo okolo a s hurónskym revom zaútočili na pult, vedľa ktorého sa krčila otrasená Morena.
-
„Vaša výsosť, jedná sa už o piaty útok tohto druhu za posledný mesiac. Väčšine z nás príde týždenne niekoľko listov s vyhrážkami smrti...,“ vysvetľovala so slzami v očiach Ninva Veľká, predsedníčka Mágov zeme, na zasadaní kráľovskej rady. Situácia v kráľovstve sa stávala neudržateľnou a Tiberius tušil, že sa im míňa čas.
„Dochádzajú nám sily, mnoho mágov rezignovalo alebo sa psychicky zrútilo, a my sa ešte máme báť chodiť po ulici?“ pokračovala. „Takto to predsa nejde. Kráľovstvu hrozí kolaps.“
„Čo mágovia navrhujú, ctená Ninva?“ spýtal sa kráľov pobočník Matej? „Vyhoveli sme všetkým vašim požiadavkám. Organizujeme vaše vystúpenia, distribuujeme letáky...“
„Potrebujeme ochranu, Matej!“ prerušila ho Ninva, „skôr ako dôjde k nešťastiu.“
„Ako som vám už vysvetľoval na predchádzajúcej rade, vzhľadom na okolnosti, kráľovstvo nemá kapacitu, aby...“
„Ak môžem, vaša výsosť,“ ozval sa hlbokým hlasom Chors Veľký, predseda Cechu mágov ohňa a uprel na kráľa svoj uhrančivý pohľad. Kráľ Tiberius mu gestom ruky naznačil, aby pokračoval.
Chors sa postavil a aj napriek svojej priemernej výške pôsobil dojmom, že sa ako majestátny hrad týči nad celým zhromaždením. „Je nad slnko jasné, že situácia je extrémne vážna,“ prehovoril a každé jeho slovo znelo ako úder nad bubon. „Riešenia sa nám míňajú jedno po druhom a preto si dovolím navrhnúť jedno krajné.“
Po sále sa rozľahol zvuk nekľudu, ako sa niekoľko účastníkov nervózne zavrtelo v kresle.
„Náš cech je pripravený mágom podieľajúcim sa na príprave a distribúcií séra poskytnúť náležitú ochranu,“ pokračoval a postupne zvyšoval hlas. „A pri zvládaní neprispôsobivých davov sme ochotní použiť aj metódy, ktoré sa... ehm, osvedčili v minulosti, no dnes sú... obmedzované,“ dokončil za stupňujúceho sa šepotu Chors a po tvári mu prebehla grimasa, ktorá mala pôsobiť ako pokorný úsmev, no syčal z nej zlovestný nádych.
„Ctený Chors, dobre viete, že tieto metódy sú minulosťou a v našom kráľovstve niečo také nikdy nedovolíme,“ ozval sa Matej.
„Vaša výsosť, dochádza nám čas,“ odpovedal Chors s pohľadom stále upreným na kráľa. „Ak nezakročíme rázne, bude neskoro a dôjde k škodám, ktoré sa nám už možno nikdy nepodarí napraviť.“
„Ctený Chors..., to...viete,“ začal Matej, mierne vyvedený z miery mágovou ignoráciou, ale kráľ Tiberius ho gestom ruky zastavil. Niekoľko dlhých sekúnd hľadel so zamysleným výrazom na kráľovské žezlo ležiace na stole pred ním, a pomaly zodvihol pohľad k mágovi. Prikývol.
„Cech mágov ohňa sa postará o ochranu svojich kolegov zapojených v distribúcií séra,“ predniesol ostrým hlasom, „a z poveria kráľa je oprávnený pri zvládaní agresie použiť ohnivú mágiu.“
-
„Naozaj? Ale potom...,“ vzrušene zašvitoril chlapec. „Ale, ale potom prečo...,“ hľadal slová.
Starý pán sa trpko zasmial. „Nie, vnúčik, odpusť svojmu dedkovi trochu hlúpeho humoru na záver príbehu,“ vysvetľoval. „Kráľ by nikdy nič také nedovolil. Požiadavka Chorsa Veľkého bola pochopiteľne zamietnutá, ale kráľovstvu sa nepodarilo nájsť iný spôsob ako sneť efektívne zastaviť. V priebehu roka sme prišli takmer o tri štvrtiny stromov, ktoré v kráľovstve rástli.“
Vnuk naňho nechápavo hľadel a dúhovky mu kmitali zo strany na stranu.
„Trvalo vyše jednu celú dekádu, kým sa podarilo škody aspoň ako tak napraviť. Navyše, po tých útokoch všetci mágovia naše navždy kráľovstvo opustili.“
„Ale, ale... vrátia sa zas niekedy?“ sklamane sa spýtal chlapec. „Mágovia.“
„Vieš vnúčik, zatiaľ sme im na to nedali žiadny dôvod,“ smutne skonštatoval starec. „Je to už tridsať rokov a stále sme to nedokázali.“

Marco Ottra

Marco Ottra
Fanúšik stredovekej fantasy, postáv plných človečiny a futbalu.

Diskusia

ama_rilla
Vcelku podarená poviedka, vnímam tam paralelu so súčasnou pandemickou situáciou a ľudská ignorácia a hnev zameraný na nesprávny cieľ je vďačnou témou. V poviedke je pár chýb a preklepov. Čo mi ale vadilo, je obrovské množstvo postáv... Príbeh bol dobrý, zaujímavý záver, ale chýbala mi tam nejaké ústredná postava alebo postavy, ktoré by potiahli ten príbeh. Všetky tam boli tak spomenuté, ale vlastne neboli nijak zvlášť dôležité pre dej. No ale určite lepšie než predošlé tri poviedky, malo to svoj začiatok, zápletku, záver, takže len tak ďalej.
06.03.2022

Veles
Páčilo sa mi to, je to určite najlepšia poviedka z novotín v tomto kole podľa mňa. Nejaké chyby a čechizmy tam boli, ale nebolo ich nejako veľa. Súhlasím s Ama_rillu že tam bolo trošku viacej postáv, no to mi až tak nevadilo. Neviem prečo, ale mne to hlavne pripomenulo Don´t look up, či ako sa to volá. Na to, že je to autorova poviedka, tak veľmi dobrá podľa mňa.
06.03.2022

Terry Chrapúňzel
Dobrá poviedka. Mne osobne by nevadilo, že je tam veľa postáv, ale naozaj je škoda, že tam nie je jeden ústredný hrdina, ktorý by nás previedol celým príbehom a s ktorým by sme mohli prežívať frustráciu a bezmocnosť z celej situácie – tak ako napríklad príbeh vo filme Don''t look up sledujeme cez postavu Leonarda Di Capria.
A na môj vkus sú tam občas pridlhé vety s nadbytkom prídavných mien a prísloviek a tiež priveľa súvetí so vzťažným zámenom „ktorý“. Napríklad:
„Ako vám určite podrobne vysvetlil krajský zástupca nášho cechu,“ prerušila nepríjemné mlčanie Morana Veľká, energicky pôsobiaca magička zo Zvonodrozdova a pohľad uprela na staručkého mága, KTORÝ sedel po Gabrielovom boku, KTORÝ na prvý pohľad viac spal ako bdel. „Na spomínanom sére pracovali niekoľko mesiacov najväčší mágovia z kráľovstva. Jeho účinky a bezpečnosť u zdravých stromov boli podrobne študované. Nie je sa čoho obávať,“ vážne dodala.
To sa dá skrátiť napríklad takto:
„Ako vám určite podrobne vysvetlil krajský zástupca nášho cechu…“ prerušila nepríjemné mlčanie Morana Veľká, energicky pôsobiaca magička zo Zvonodrozdova. Pohľad uprela na polospiaceho starčeka, KTORÝ sedel po Gabrielovom boku a dodala: „… na spomínanom sére pracovali niekoľko mesiacov najväčší mágovia z kráľovstva. Jeho účinky a bezpečnosť u zdravých stromov boli podrobne študované. Nie je sa čoho obávať.“
06.03.2022

Terry Chrapúňzel
Vypichnem ešte nejaké konkrétne formálne chyby (ale nebolo ich až tak veľa):
- čechizmy a subštandardné výrazy: nekľud (nepokoj), zlota (zloba), plnofúz (brada), korble (podľa slovnik.juls.savba.sk asi skôr korbele, prípadne krígle, džbánky alebo holby)
- hrúbka: Zemný mágovia sa vyjadrili (zemní)
- chýbajúce čiarky – tých je trochu viac, napríklad v súvetiach s „ako“:
Chradnúce rastliny smutne sledovali ako im pôda tvrdne priamo pod stonkami…
Celé mesiace bezmocne sledujú ako im priamo pred očami vysychajú celé sady.
… sledoval ako sa Gabriel s rezignovaným výrazom v tvári oprel v kresle.
06.03.2022

Goran
Napriek niekoľkým chybám to je dobre napísané a je tu použitý veľmi pekný knižný sloh, poviedka sa mi páčila, ale osobne mi až tak nesadla. Niekomu môže zaimponovať, že aj fantasy sa dá napísať tak, aby reflektovalo dnešnú dobu a bola tam taká tá spoločenská analógia, mne to ale trošku smrdí alegóriou a dosť veľkou alúziou na covid situáciu.
Nevadilo mi viac postáv, za špecifikum príbehu a nie chybu považujem i to, že tu chýbali nejakí "úradujúci" protagonisti a hl. hrdina, ale použitie výsostne moderného jazyka mi nesedelo s fantasy svetom, to nekorešpondovalo, hlavne nie ten politický tón, ktorý odznieval na zasadaniach, v nejakej alternatívnej, jasne feudálnej a pravdepodobne stredovekej/novovekej societe to bolo nepatričné. Takisto miešanina mien - rímske, slovanské, dokonca slovanské božstvá...
Poviedka to je dobrá, áno, ale mám aj tak nemálo výhrad - moje hodnotenie je však jasne kladné, prajem veľa tvorcovských úspechov. Chválim záver.
06.03.2022

Marco Ottra
Zdravím všetkých. Ďakujem vám za príjemné hodnotenia a veľmi podnetné postrehy. Časti z nich som si vedomý a snažím sa na nich pracovať, no niektoré ma skutočne zaujali a dúfam, že sa vďaka nim v ďalších kúskom autorsky posuniem. :)
Veľmi páči, že tu je skupinka komentujúcich, ktorá si nájde čas na skoro každú poviedku, pre začínajúceho autora je takýto feedback veľmi osviežujúci. Moja žena si konečne môže oddýchnuť. :) Skúsim aj ja pravidelne rozdávať komentáre, snáď budú pre ostatných užitočné.
06.03.2022

Goran
Rado sa stalo, sme radi (myslím, že môžem hovoriť za všetkých), že medzi nás zavítal nový a šikovný autor.
07.03.2022

B.T. Niromwell
Zvonodrozdovo – oh my love, yes, yes, yes!
Zakrútil hlavou – to snáď nie, to by bolo posldené, čo by urobil. Skôr pokrútil.
zodvihnutými rukami privítala svojich druhov – zdvihnutými. Zodvihnutými znie, akoby ich zdvihla zo zeme.
Najprv povieš, že “o nastali zvláštne časy, keď mágov nejeden obyvateľ kráľovstva považoval za sluhov pracovitého ľudu a ich občasná neochota vyhovieť človeku v tom či onom, bola automaticky braná ako drzosť alebo povýšenosť chamtivých bosorákov.” Teda chápem, že mágovia sa žiadnej úcte netešia. Potom hovoríš, že: “Nebola to však len moc, spoločenský status alebo bohatstvo, ktoré ešte v mladých učňoch vzplanuli plameň odhodlania drieť dlhé hodiny…” To znie, akoby nejaký spoločenský status mali, ale zjavne už nemajú.
Veď to je úplne na hlavu. U nás v kraji toho máme fakt nad hlavu. – veľa hlavy
v Zvonodrozdove – vo Zvonodrozdove, nech sa to dá vysloviť
Zemný mágovia - množné číslo v mužskomrode, nominatív, mäkké í: zemní mágovia
Následne sa posadil a zodvihnutím ruky vyzval k diskusii. – chýba, koho vyzval k diskusii
Počas vystúpenia na ňu však celá situácia padala ako obrovská pichľavá deka. – pekne😊
Nekľud je čechizmus, má byť nepokoj
Máš tam naozaj vela postáv, Veľký Zora zrazu bola ináveľká a potom ďalšia. Celkovo ale mám pocit, že si si jednoducho vybral na ilustráciu svojej myšlienky pomerne nudnú tému. Mala som pocit, akoby som polku poviedky sedela na nejakej konferencii, čo by ma nebavilo ani v reálnom živote, neto ešte čítať, a tú druhú akoby som počúvala reči múdrych sedlákov, o ktorých de facto platí to isté. Koniec bol ale skvelý, ako si to skrútil s posledným prestrihom. Škoda že nebolo viac takýchto originálnych prvkov v celom texte.
25.04.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.