Tik-tak

Uprostred letnej búrky hodinára v dielni prekvapí neželaná návšteva.
Podporte scifi.sk
Na dvere majstra hodinára zaklopala Smrť. Práve sedel v dielni so svojím učňom, keď prišla.
Zastala na prahu, v tlmenom svetle najprv len tmavá silueta. Učeň Roland inštinktívne vedel, s kým má tu česť, no aj tak si najprv neveriacky pretrel oči. Až keď tmu, do ktorej svet ponorila popoludňajšia búrka, preťal blesk, uvedomil si, že sa nemýli. Pod kapucňou sa neskrývala tvár, ale vybielená lebka s hlbokým čiernymi dierami namiesto očí. A postava sa neopierala o dlhú vychádzkovú palicu, ale o kosu.
V duchu spanikáril. Vari je už čas? Ešte sa nenaučil o hodinových strojoch ani polovicu z toho, čo vedieť chcel. Ešte nepožiadal o ruku mäsiarovu dcéru Ruženku.
„Majster hodinár,“ ozvala sa Smrť zastretým ženským hlasom, „prišla som za tebou. Pokazili sa mi hodiny.“
„T-tak mi ich ukážte,“ vykoktal starý pán.
„Nemôžem,“ odvetila. „Sú v mojom paláci. Veľké a vzácne, zostrojené na počiatku vekov, aby odmeriavali svetu a smrteľníkom čas. Ale... čosi je zle. V poslednom čase tikajú akosi inak, nesprávne. Ak zastanú, je koniec. Čas zanikne a s ním aj všetko živé i neživé.“
„T-to je nejaký žart?“ opýtal sa majster zbytočne. Podobne ako na začiatku Rolandove oči, i jeho myseľ sa snažila odmietnuť, čo počuje, a tak zachrániť hodinárov zdravý rozum.
Smrť k nemu pristúpila, zahľadela sa mu do očí. „Ty vieš, že neklamem,“ prehovorila. Majster, zjavne vydesený, krotko prikývol.
„Tak vidíš,“ povedala Smrť. „Budem rada, keď sa na hodiny pozrieš. Nútiť ťa však nemôžem. Má to totiž jeden háčik. Do môjho paláca nesmie nikto vstúpiť zaživa.“
Majstrov pokoj bol preč. „To ako... ako...“
„Kto má hodiny opraviť, musí najprv zomrieť.“ Mužík, ani bežne nie príliš vysoký, akoby sa ešte viac zmenšil. „Ale... ale... ale... ja...“
„Buď teraz len ty, alebo všetci už čoskoro.“
„Nie, nie, nemôžem,“ odvrátil sa. „Veď ani naisto nevieš, že sú pokazené. Len divne tikajú.“ Jeho učeň sa na toľký strach nedokázal pozerať.
„Ja pôjdem!“ vstal rázne. „Som rovnako zručný ako majster, a na rozdiel od neho ešte nemám deti.“ Až keď dohovoril, plne si uvedomil dôsledky svojich slov. Zbohom, Ruženka!
Smrť sa naňho skúmavo zahľadela. Trpezlivo znášal jej pohľad, pohľad temných priepastí. Vedel, že vidí všetko, že pred ňou nič neskryje. Hodiny dvakrát zatykali, a už o ňom vedela viac, než sa o sebe sám dokázal dozvedieť za celý život.
„Páčiš sa mi,“ prehovorila napokon. „Si si naozaj istý?“ Posledný raz pozrel na majstra a vážne prikývol. Smrtka zdvihla kosu…
…a zrazu stáli v paláci. Temnom a studenom, osvetlenom tisíckami, nie miliónmi voskových sviec, niektorými vysokými, inými dohárajúcimi. Presne ako v starých rozprávkach. Smrtka si vzdychla a vzala jednu z nich. Bola ešte dosť vysoká, vyššia ako väčšina, ale plameň nebezpečne čmudil. Roland pochopil, že bytosť drží v rukách jeho život.
„Dokážem zariadiť, aby nezhasla, kým neopravíš hodiny,“ vysvetlila, „ale musím ju mať pri sebe.“
Viedla ho cez mnoho siení a miestností, pomedzi sviece života, až k hodinám.
Zaberali celú veľkú sálu, u pozemských kráľov by slúžila ako hodovná sieň. Boli neskutočné. Roland nikdy v živote nič podobné nevidel. Stovky, tisíce zlatých ozubených koliesok, ozdobených drobnými odliatymi výjavmi. Majestátny ciferník s ručičkami dvakrát takými dlhými ako on sám. Započúval sa do klepotania a tikania hodinového stroja, a hneď pochopil, čo mala Smrť na mysli, keď hovorila, že tikajú akosi nesprávne.
„Dobre, že si za nami prišla, tetka smrť,“ prikývol a pustil sa do práce.
Nevedel, ako dlho to trvalo. Možno dni, možno týždne, možno roky. Kým celý mechanizmus pochopil, kým našiel problém a napravil ho. Nejedol a nespal, už to nepotreboval, bol predsa po smrti. Mohol sa plne sústrediť na stroj, najúžasnejšie a najkomplikovanejšie hodiny, aké kedy videl.
Smrť ho pozorovala, dávala pozor na jeho sviečku, ale pochopil, že to robí len časťou svojej ohromnej bytosti. Jej zvyšok stále chodil po svete s kosou, plnil si povinnosti. Rolandovi už vôbec neprišlo divné, že dokáže byť na viacerých miestach naraz. Bral to ako fakt.
Až napokon jeho práca dospela ku koncu. Utrel si ruky zamazané od oleja, ešte raz všetko prešiel, započúval sa do stroja. Počas práce ho začal vnímať ako živú bytosť. Hodiny sa mu prihovárali a on im rozumel. Napokon sa otočil k Smrtke.
„Hotovo,“ povedal zbytočne.
Smutne pokývala lebkou. „Tak dobre, je čas. Uhasíme to. Mrzí ma to, no inak sa nedá.“
„Počkaj, tetka,“ zastavil ju. „Zostáva mi dosť vosku. Nemohla by si ho pridať mojej Ruženke?“
„Prekvapuješ ma, Roland. Skôr som čakala, že sa so svojou milou budeš chcieť skôr stretnúť.“ Hodinárov učeň pokrčil plecami.
„Nesplním tvoje želanie,“ prehovorila Smrť napokon. „Nepridám tvoj vosk do ničej sviečky. Ani majstrovej, ani Ruženkinej. Urobím z neho sviečku úplne novú. Pamätáš si, čo ste s Ruženkou robili po dožinkovej slávnosti?“
Keby Rolandovi ešte v žilách prúdila krv, očervenel by.
„Budeš mať syna,“ vyhlásila Smrť. S tým položila sviečku na zem. Bez jej ochranného dotyku okamžite zhasla.
A Smrť v sále s hodinami zostala sama.
„Ktovie, či sa raz i ja pozriem tam, kde odchádzajú,“ zamyslela sa nahlas, kým zvyšok Rolandovho vosku kostnatými prstami formovala do novej sviece.

YaYa

YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky a organizuje Poviedky na počkanie.

Diskusia

Goran
Úžasné. A bravúrne napísané, dúfam, že sa raz pridáš do Fantastickej poviedky. Aj keď v tom prípade by som sa s pomysleným víťazstvom musel rozlúčiť :D Rozmýšľam, akú perfektné by vedeli byť voje príbehy, keby si nebola limitovaná. Lebo už takto je to ukrutne dobrá poviedka. Podarilo sa Ti stvoriť dokonale kladného hrdinu, ktorému som uveril a to, ako Smrť prejavila ľudskosť a žiaľ - jej i Rolandov osud a vôbec to všetko, nesmierne ma to dojalo. Samotný príbeh, aj keď nepramení z nijako originálnej mytologickej látky si dokázala spracovať naozaj po novom a veľmi pútavo. Mne osobne sa aj veľmi páči tvoj štýl, podľa mňa to najdôležitejšie najdôležitejšie pre spisovateľa, skrátka spôsob, akým k sebe kladieš slová do viet a tiež to, akým spôsobom radíš vety k sebe. V niečom sa dá podučiť a zdkonaliť, ale toto je talent, s akým sa človek musí narodiť, pokiaľ ho nemá, môže písať aj tisíc rokov a nebude to ono.
Jednoznačne plný počet bodov!
22.01.2022

Aleš Horváth
yaya:
príbeh ako taký fajn, také skôr technické: hodiny tikajú, ty mne tykaš. a v závere by som doplnil reakciu Rolanda na správu, že bude otcom.
takisto vidím problém v motivácii: prečo by hodinara/učna mali trápiť tie hodiny? ja by som to bral ako úskok, aby som sa nebránil smrti.
páčil sa mi prechod do paláca.
22.01.2022

cyberstorm
Veľmi pekne a citlivo napísané. Na to, že ide o PNP je to bomba. Viem si to predstaviť ako dlhšiu, plnohodnotnú poviedku, v ktorej viac rozvinies kuzla a tajomstvá Paláca Smrti, motiváciu a vnútorné myšlienky učňa i ďalšie detaily. Si majstrom atmosférickej tvorby a toto by bolo úžasné, temné. Skvelé!
23.01.2022

Aleš Horváth
cyberstorm, presne
23.01.2022

B.T. Niromwell
Mne sa to páčilo od začiatku, ale koniec bol vyslovene parádny:) Akurát ked čo, tak táto vet ami prišla dosť polopatistická: Nejedol a nespal, už to nepotreboval, bol predsa po smrti. Ale to sú vyslovene detaily.
23.01.2022

8HitBoy
Dokonalé. Perfektne napísané, komplexné, do detailov premyslené, emotívne. Záver nečakaný a neprvoplánový. Nemám čo vytknúť a dávam 10/10.
27.01.2022

Terry Chrapúňzel
Škoda plytvať takým skvelým nápadom na PNP. Kebyže dokážem napísať niečo takéto za hodinu, tak si to odložím do šuflíka a venujem tomu po odležaní ešte aspoň jednu hodinu, nech je to úplne dokonalé.
19.02.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.