Rukopis
PNP
„Čo vidíte na obrázku?“ Doktorka v priveľkých okuliaroch, ktoré jej neustále padajú z nosa mi ukazuje už piaty obrázok.
„Machuľu,“ poviem unudene.
Sťažka povzdychne: „Nemôžete zapojiť fantáziu? Nič vám to nepripomína?“
Zatnem zuby. Už ma tieto sedenia začínajú štvať.
Nervózne zasyčím: „Ako vám mám povedať, že tam nič nevidím? Je to proste machuľa! Blbý fľak! Atrament, rozliaty nejakým idiotom z devätnásteho storočia či čo!“
Žena v plášti nadvihne obočie: „No vidíte! Aj toto je cesta,“ prisunie si stoličku bližšie k stolu a nahne sa ku mne.
Som vytočený a moja depresia sa v tomto hlúpom ústave len zhoršila. Nemyslím si, že mi pomôže zopár machúľ. No akonáhle sa na mňa toto žieňa usmeje, akosi ma hnev pomaly opúšťa.
„Takže je to rozliaty atrament z devätnásteho storočia. Povedzte mi niečo o tom. O mužovi, ktorý to urobil. Čo sa mu stalo?“
Hlavou mi blesne scenár toho najdesivejšieho hororu. Pozriem do jej modrých očí a zahriaknem sa: „Toto by vás nebavilo.“
„Možno by ste boli prekvapený,“ napraví si okuliare, „povedzte mi čo vidíte.“
Zadívam sa na fľak na papieri. Uprene a prosebne zároveň. Potrebujem príbeh. Potrebujem ten blbý príbeh dostať z hlavy! Tak poď! Poď ty sviňa! V mysli sa opäť búcham do hlavy. Spomínam si na malého chlapca, ktorý bol od mala posadnutý písaním. Vyhrával jednu súťaž za druhou, vydával knihy ako na bežiacom páse a čitatelia sa ho nemohli nabažiť. Dával im to, po čom tak veľmi túžia.
Strach. Mal ho v sebe priveľa. Strach a hnev. Tak, ako iný blázni, aj jeho dostala táto mánia do ťažkostí. Každý príbeh, každá hrozivá postava ho každú noc, čo noc prenasledovala v snoch, až ho napokon, jedného dňa múza opustila. Zdá sa, že aj ona dostala strach. Utiekla a on zostal sám. Obklopený tieňmi, alkoholom a démonmi, ktorým dal sám mená.
Netrvalo dlho a nevedel čo je skutočnosť. Útočili naňho a on sa bránil, až sa jedno ráno zobudil tu.
Klinika vo hviezdach. Tak tomu vravia. Útočisko pre bláznov, posledná šanca na nápravu pre nenapraviteľných. Umiestnené vysoko nad povrchom, vo vznášadle ďaleko od ľudí, ktorým by sme mohli ublížiť.
Zabili ste svoju chyžnú, vraveli. Zabili ste ju a jej krvou ste namaľovali obraz, vraveli. No ja si nič nepamätám.
Raz som napísal príbeh o mužovi, ktorý maľoval obrazy krvou, ale nikdy by ma ani nenapadlo, že to budem raz prežívať s ním.
„Povedzte mi čo vidíte. Hovorte mi o tom mužovi, ktorý vylial atrament.“
Precitnem.
Zaostrím na obrázok, ktorý pod mojim pohľadom mäkne. Machuľa sa zlieva, pretavuje a vnáša ma do miestnosti, obkolesenej policami kníh.
„Vidím krásnu knižnicu. Miestnosť, v ktorej horí svieca a uprostred nej stôl.“
„Čo je na tom stole?“ pýta sa.
Obraz predo mnou sa preleje a detailne vykresľuje stôl s úhľadne poukladaným papierom. Je tam aj atrament.
„Vidím atrament. A hárok papiera. Zdá sa,“ priblížim sa k machuli, „zdá sa, že papier je zapísaný.“
„Čo je tam napísané, pán Twain?“ povie zvedavo.
Pred očami sa mi vynárajú písmená. Začítam sa.
„Je to akýsi príbeh.“
„Aký príbeh?“ nalieha.
Srdce mi bije v hrudi ako splašený zvon. Čítam...
„Čítam...“
„Čo tam čítate? Čo vidíte napísané v tých papieroch?“
Zamyslím sa. Cítim sa akosi zvláštne. Nepovedal som jej, že je tých papierov viac.
Zadívam sa na ženu oproti a obraz sa stratí.
„Nesmiete prestať pán Twain. Prišli sme tak ďaleko a vy to chcete vzdať?“
Niečo sa mi na tom nezdá. Pozriem von oknom. Každý deň odkedy som tu, je rovnaký. Ráno rovnaké raňajky, rovnaký program, stále to isté čítanie. Stále ten istý test. Už som tu takmer šesť mesiacov a vždy, keď sa pozriem z okna, vidím tú istú zasneženú krajinu. Je to až desivo naprogramované.
„Vráťte sa do tej miestnosti a prečítajte mi čo vidíte!“ žena sa snaží zakryť vzrušenie.
Zadívam sa teda na obrázok. Atrament v ňom sa zleje opäť do miestnosti s knihami a starým stolom. Zdá sa, že popísané hárky papiera sú zopnuté a hrúbka zodpovedá tenšej knihe.
Cítim vôňu kníh, čerstvo posekanej trávy a kože. Sadnem si do sedadla a chytím rukopis. Je to také skutočné, až cítim, ako moje líce zohrieva slnečné svetlo. V tom sa v mojej hrudi vytvorí pomyselná diera bolesti. Dom je akosi prázdny. Viem, tuším, že v ňom má ešte niekto byť.
Manželka? Deti? Prečo sa mi pri pomyslení na nich trasú ruky? Prečo mám pocit, že toto je môj domov? A že sa deje niečo zlé?
„Nemám tu byť.“ Vypustím z pier a ocitám sa opäť v bielej miestnosti s doktorkou.
Som zmätený a vnútri ma niečo nesmierne ťahá a páli. Zviera to moju dušu a hlavou mi prebleskuje množstvo spomienok, ktoré nepatria mne.
„Pán Twain, musíte sa sústrediť na obrázok,“ žena nalieha.
Florida. Mississippi. Hartford. New York. Olivia!
„Olivia! Olivia!“ telo sa mi roztrasie a mozog nezvláda spracovať ten tlak.
„Olivia!“ vstanem. „Olivia je mŕtva. Ja ... Kde to som? Čo sa to deje? Toto miesto je zvláštne.“
Rozrtasiem sa a doktorka vyťahuje injekciu s červenou tekutinou. Chytí sa za ucho a niečo hovorí: „Subjekt sa prebúdza. Opakujem, subjekt sa prebúdza. Zlyhali sme.“
Vystrašene cúvnem, no zdá sa, že niet kam ujsť. Do pleca mi vrazí ostrá bolesť a podlomia sa mi kolená.
Kým ležím bezvládne na dlážke spomeniem si na celý môj život. Už viem, čo je skutočné. Už viem, kto som. Na stole, v tej bohom zabudnutej pracovni leží nevydaný rukopis. Pokračovanie môjho najslávnejšieho diela, Dobrodružstvá Huckleberyho Finna.
„Som mŕtvy,“ preglgnem, „ako ste ...“
Žena sa ku mne nakloní a usmeje sa: „Vitajte v tridsiatom storočí pán Twain. V čase, kedy je možné všetko. Nebojte sa. My sa k vášmu rukopisu dostaneme. Dnes sme boli blízko. Toto telo vydrží veľa a vaša myseľ zaseknutá v časopriestore tiež.
„Ale akoto, že máte moju myseľ?“
„Nuž, napokon je pravda, že spisovatelia dávajú do kníh svoju dušu. Našli sme spôsob, ako ich dostať von.“
Vstane, vloží obrázok do starej knihy a odpochoduje preč.
„Zajtra pokračujeme pán Twain. Neverili by ste, koľko sú schopní ľudia zaplatiť za nevydaný rukopis.“ Usmeje sa a miesnosť sa stratí v hmle spolu s mojim zrakom. Srdce pomaly pumpuje krv do tela, ktoré nie je moje.
A posledné myšlienky padajú na stôl zapadnutý prachom. Na vôňu atramentu a na smútok, ktorý som cítil, keď som prišiel o všetkých, ktorých som miloval.
„Olivia.“ Hlesnem naposledy.
WriterInTheDark
Milujem sci-fi, horor, fantasy, pretože nie je krajší únik z reality, ako na krídlach fantázie :)
Diskusia
YaYa
Dosť sa mi to páčilo. Na to, že bola poviedka písaná za hodinu, je prekvapivo komplexná a dokonca aj s literárnymi odkazmi. Good job.
20.11.2021
Dosť sa mi to páčilo. Na to, že bola poviedka písaná za hodinu, je prekvapivo komplexná a dokonca aj s literárnymi odkazmi. Good job.
20.11.2021
Lukáš Polák
Výborná scifi chuťovka. Som až ohromený, že za hodinu sa ti podarilo dať dokopy takýto do seba zapadajúci príbeh. Klobúk dole.
20.11.2021
Výborná scifi chuťovka. Som až ohromený, že za hodinu sa ti podarilo dať dokopy takýto do seba zapadajúci príbeh. Klobúk dole.
20.11.2021
WriterInTheDark
Musím sa priznať, že som to robila za pochodu. Najskôr som chcela písať o mačke
ale dlhú chvíľu ma nič nezapadalo. Písať som začala až po 15-tich minútach a príbeh som vytvárala za pochodu. Posielala som 20:14 🤣 a nie príliš spokojná 😁 ani som si to po sebe nestihla prečítať. Až teraz som to prečítala. Je to teda riadny stres, niečo vymyslieť za hodinu. Mala som čo robiť, lebo ja sa “ľúbim” rozpisovať 🙂
Ale veľmi ste ma potešili. 💓
20.11.2021
Musím sa priznať, že som to robila za pochodu. Najskôr som chcela písať o mačke
ale dlhú chvíľu ma nič nezapadalo. Písať som začala až po 15-tich minútach a príbeh som vytvárala za pochodu. Posielala som 20:14 🤣 a nie príliš spokojná 😁 ani som si to po sebe nestihla prečítať. Až teraz som to prečítala. Je to teda riadny stres, niečo vymyslieť za hodinu. Mala som čo robiť, lebo ja sa “ľúbim” rozpisovať 🙂
Ale veľmi ste ma potešili. 💓
20.11.2021
