Učeň

Kde končí realita a začína sen? Prečo ma moja neschopnosť ťaží ako balvan? Prečo nedokáže moja myseľ nájsť správnu cestu? Kde začína realita a končí sen?
Filmová história scifi
Ťažké drevené dvere sa s namáhavo znejúcim škrípaním železných pántov otvorili a odhalili schátralú postavu podivína, ktorý sa skrýval pred denným svetlom v tieňoch svojho zanedbaného príbytku. Mastné riedke vlasy popretkávané šedinami objímali úzku vyblednutú tvár. Lícne kosti vystupovali na zvráskavenej pleti a tmavé oči boli zapadnuté pod zježeným obočím. Dlhý špicatý nos sa znechutením pokrčil a popraskané pery poodhalili pokrivené žlté zuby, aby mohli vyrieknuť jednoduchú otázku: „Čo tu chceš?“
„Ja...“ vychudnutý mladík, ktorého obnosené šaty voľakedy vyzdvihovali jeho urodzenejší pôvod, sa zháčil pri pohľade na rokmi ubitého starca. No nakoniec hlasito prehltol svoje pochybnosti a s hlbokým úklonom vyslovil svedomito naučenú odpoveď. „Chcel by som sa pod vaším vedením priučiť umeniu mágie.“
Starec znechutením zabručal a zavrel by mladíkovi pred nosom dvere, keby ich ten v poslednej chvíli nezachytil. Mladíka prekvapila starcova húževnatosť, keď pocítil, ako silno na ne tlačí.
„Prosím, pane! Prichádzam zďaleka! Počul som chýry o vašich schopnostiach a veľmi rád by som sa stal vaším žiakom.“
Starec opäť zabručal a tentoraz v tóne jeho hlasu bolo počuť, že mladíkovi nedôveruje. Zadíval sa svojím tmavým pohľadom do lesklých očí a tie sa začali triasť. Postupne sa v mladých zreničkách začala zrkadliť váha svedomia.
„Odpusťte mi! Klamal som. V skutočnosti ma nik nechce zobrať do učenia. Všade ma odmietli, lebo vraj nemám potenciál.“
„A tak si prišiel za starým bláznom, žijúcim na konci ničoho, len preto, lebo je vraj bosorák. Vypadni!“
Starec rozprestrel pred mládencom kostnatú dlaň a prudkým fúknutím ho obostrel do pálivého kúdolu. Mladík odskočil a rozkašľal sa až sa prehýbal v páse. Dutiny mu horeli príšernými mukami a len horko-ťažko začul hlasité buchnutie dverí.
Nedokázal sa zbaviť dráždivého pálenia ešte hodnú chvíľu po tom, ako sa opláchol v studenom lesnom potôčiku, ktorý našiel snáď iba náhodou. Sledoval odraz na hladine pokojného prúdu vody. Nepotreboval ho vidieť jasne, aby si uvedomil, aký je úbohý.
V ušiach mu odznievali posledné slová jeho otca: „Si iba obyčajný, nevďačný niktoš! Bez môjho mena a majetku z teba nikdy nič nebude!“
Slzy sa nezastaviteľne valili z podráždených očí a v krku ho príšerne pálilo. Možno to bol záhadný starcov prášok alebo to bolo jeho svedomie, ktoré už nedokázalo držať krok s jeho klamlivými predstavami. Čo však naozaj v odraze videl, bolo zúfalstvo a beznádej z porážky, čakajúcej na konci jeho cesty. Tá sa po toľkých mesiacoch javila byť úplne zbytočnou.
Cítil, že je najvyšší čas vzdať to a konečne zabudnúť na všetky nepríjemné skúsenosti, ktorými si za tie dlhé mesiace prešiel. Poníženie, vina, túžba. Keď prosil, keď klamal, keď žobral a kradol. Keď bol na samom dne a okolnosti ho priviedli k zúfalým činom.
Lenže, čo teraz? Čo keď to všetko nechá za sebou? Dokáže si vôbec ešte nájsť miesto v spoločnosti? Aspoň také, aby dokázal prežívať od jedného dňa k druhému? A čo bude na konci takého života?
Pochmúrne myšlienky ho strhli do temnej špirály, z ktorej nevedel uniknúť. Z tmy sa vynárali tváre všetkých jeho neprajníkov. Namyslené tváre sršiace odporom a znechutením voči nemu. Vráskaví magistri, rohatí šamani aj kňazi obostretí žiarivými prúdmi čírej many. Tí všetci, rozdelení vo svojich ideách, sa dokázali spojiť, len aby mu pripomenuli, aký je neschopný a bezvýznamný. Zo zhluku tvárí sa napokon vyčlenila jedna, jediná.
„Vedela som, že to nedokážeš,“ odsúdila ho tá, ktorá ho celý ten čas prenasledovala najviac. Alebo skôr on prenasledoval ju. Tvár dievčiny, s ktorou vyrastal. Dievčiny, kvôli ktorej sa vzdal svojho dedičstva. Dievčiny, čo pevne zovrela jeho srdce a pri prvej príležitosti ho zahodila ako obhryzené jablko. „Ja mám nadanie, ale ty budeš navždy len obyčajný niktoš. Úbožiak...“
Mnohopočetný smiech sa zlial do jedného mohutného šumu a zatočila sa mu hlava. Tento šum rezonoval s jeho myšlienkami, túžbami aj sklamaniami a premieňal ich na niečo iné, temnejšie. Pocítil, ako mu v hrudi to niečo vrie a snaží sa to pretlačiť na povrch. Začalo sa to prejavovať zúrivým vrčaním a maniakálnym škrekotom, až napokon táto kakofónia pomätenosti bola jediným, čo dokázal počuť. Škripot železných pántov náhle preťal všetok hluk a pred očami sa mu zavrela masívna mreža. Tento šok ho prevalil dozadu a on sa udrel do hlavy.
Keď sa snažil otvoriť zalepené oči, myšlienky, ktoré ho až doteraz mučili, sa začali rýchlo vytrácať ako dym v tieňoch zanedbaného príbytku. Z týchto tieňov sa odrazu vynorila rokmi znetvorená tvár protivného starca.
Impulz z náhleho šoku ho vystrelil do sedu a zblúdilý lúč ranného slnka, predierajúci sa pomedzi koruny stromov, podráždil jeho rozospaté oči. Keď si vzápätí pretrel zrak a rozhliadol sa okolo seba, zistil, že pravdepodobne spal opretý o dvere starcovej chatrče.
Nedokázal si spomenúť, kedy a ako zaspal. Ako sa sem dostal? Hlava ho bolela a sen, o ktorom nevedel, kde má začiatok, sa začal rozplývať. Čím viac si naň chcel spomenúť, tým menej sa mu vracal späť.
„Chceš tam ešte dlho sedieť ako zakorenený?“ vytrhol ho zo zamyslenia protivný chrapľavý hlas.
Popohnaný súriacou poznámkou, vyskočil na nohy. Jeho pohľad sa stretol so starcovým a pocítil, ako ho posudzuje.
„Povedz mi, chlapče, ešte stále chceš laškovať s mágiou?“
„Veď ste mi vraveli, že na to nemám.“
„Ja som nič také nepovedal,“ ohradil sa rázne starec a pokračoval tónom, ktorý bol pre mladíka odpudivý a vábivý zároveň. „Každý dokáže otvoriť dvere k mágii. Otázkou je len, čo je ochotný pre to obetovať?“
Mladík si spomenul na ponuky, ktoré zneli podobne. Na základe jeho predchádzajúcich skúseností, by sa v tomto okamihu najradšej otočil a odišiel preč. Lenže, niečo mu v tom zabránilo.
Pocítil, ako sa v ňom prebral vzdor a túžba uchopiť príležitosť do vlastných rúk. Pokiaľ starec skutočne dokáže prebudiť v ňom magický potenciál, tak ho využije. A ak by mu išlo o niečo iné, tak tomu prašivcovi vymláti tie krivé zuby z papule.
„Čo chceš za to?“
„Tvoj život,“ odvetil prosto starec a keď si všimol mladíkovu zvýšenú ostražitosť, tak to viac rozvinul: „Dám ti tri dni a tri noci, chlapče. Budem ťa hodnotiť a formovať. Ak budem s tebou spokojný, dám ti šancu uchopiť prúdy many do vlastných rúk. Keď však budeš sám cítiť, že na to nemáš, môžeš hocikedy odísť. Možno si niekde vo svete nájdeš prácu. Stretneš pekné dievča a založíš si rodinu. Alebo z teba bude úbohý žobrák a do konca svojich dní budeš iba obyčajným niktošom. Keď však zotrváš a staneš sa mojím žiakom, stratíš možnosť tohto obyčajného života. Voľba je na tebe. Ja ťa do ničoho nútiť nebudem.“
„Pokiaľ sa ma snažíš iba obalamutiť, tak to trpko oľutuješ.“
„Tak je to dobre,“ ukázal starec svoj ohyzdný úškrn. „Udrž si ten plamienok v očiach a ja z neho urobím vatru. A teraz poď! Čaká nás veľa práce, kým z teba niečo uhnetiem.“
Mladík vošiel do schátralej chalupy a do nosa mu okamžite udrel intenzívny korenistý závan. Snažil sa omámiť jeho zmysly, no on dokázal tomuto podivnému puchu vzdorovať.
Starec sa začal prehrabávať neporiadkom, chaoticky porozhadzovaným všade naokolo a popritom štekal na mládenca rozkazy. Zahadzoval ho knihami, vkladal mu do rúk nástroje a mladíkovi sa všetky teórie a výklady miešali nezrozumiteľne v hlave. Starec ho popritom častoval nadávkami vždy, keď nebol s niečím spokojný, čo bolo pomerne často.
Hnev vrel v jeho mysli. Bol naštvaný na starcovo sekírovanie a na svoju vlastnú neschopnosť, ktorú mu ten vráskavý škriatok neustále vyhadzoval na oči.
A tak to pokračovalo celý deň. Slnko sa medzičasom prehuplo ponad horu a tiene odchádzajúceho dňa sa začali predlžovať. Už nejakú dobu pociťoval únavu, ale zakaždým ho starec udržal pri vedomí úderom palice, ktorú si pre tento účel našiel. Zakaždým, keď ho starec udrel, chcel mu to vrátiť. Dokázal však toto nutkanie udržať na uzde. Pokiaľ ho starec oklamal, tak si tá palica nájde inú hlavu ako cieľ.
„Tak ako oheň je i hnev dobrý sluha, ale zlý pán,“ opakoval starec s ohyzdným úškrnom vždy, keď mladík zahnal najsilnejšiu chuť opätovať mu úder.
Nezrozumiteľné vedomosti sa miesili v jeho hlave, kde sa z nich rodil iba chaos. Zdalo sa mu, že začul ženský smiech. Keď sa však za ním obzrel, jeho pohľad padol len na nehybné tiene.
Upriamil svoju pozornosť späť ku knihám a zvitkom. Riadky nezrozumiteľného písma sa mu začali krížiť a kresby a schémy plávali zo zažltnutých stránok preč do temného priestoru.
Opakovane začul ten smiech, ale jeho zrak zakaždým padol do prázdna. Prestal sa za ním ohliadať a stránky pred ním sa menili na nejasné obrazy, akoby ich rozpíjal prúd vody. Ženský smiech mu rezonoval v ušiach a zakaždým, keď ho unavené oči prinútili žmurknúť, videl jej tvár.
Snažil sa pretrieť si zrak, no vidiny boli stále jasnejšie. Videl jej zvodné štíhle telo. Pozoroval, ako sa kvapôčky potu kĺžu po napnutej hodvábnej pokožke, až do tých najtúžobnejších zákutí.
Do nevinného smiechu sa začali zamotávať vzdychy. Náruživé vzdychy vzbudzované vášňou. Ženské telo sa vlnilo zvodným rytmom a z temnoty sa vynárali ďalšie tváre. Odporné, vráskavé vizáže starých magistrov sa prisávali na mliečnu pokožku, ako vyhladované pijavice. Čoskoro tie tváre, pokrivené zvieracou túžbou, nasledovali aj ohyzdné postavy farby starého pergamenu. Obkolesili mladé telo a začali sa oň hrubo obtierať ako zmyslov zbavené. Pohyby sa zrýchlili prudkou surovosťou a dievčinine vzdychy naberali na sile, akoby z nich chcela vybehnúť jej duša.
Spleť vzdychov, smiechu a zvieracieho vrčania dosiahla svoje vyvrcholenie a až potom, keď všetko ostatné utíchlo, začul jeden slabý, takmer nepočuteľný zvuk.
Plač.
Slabý, tlmený nárek naplnil jeho myseľ ako voda jazero a on si všimol malú slzu v kútiku jej zavretých očí. Biela pokožka sa sfarbila žltkastými fľakmi, ktoré pokrývali chvejúce sa telo.
Škripot masívnej kovovej mreže preťal jeho myseľ ako kvalitne nabrúsené ostrie.
Chytil sa za hlavu na mieste, kde pocítil prudký úder palicou. Neochotne sa narovnal na stoličke a pohliadol na porozhadzované knihy na stole pred sebou. Jedna sa venovala anatómií a bola otvorená na stránke s nákresom ženskej postavy. Chcel si spomenúť na sen, ktorý doteraz trápil jeho myseľ, ale tak ako ten predtým, aj tento sen sa rozplynul v jeho spomienkach do prázdnoty.
„Vidím, že si objavil vášeň pre štúdium,“ zachrapčal posmešne starcov hlas.
„Ja...“ mladík sa zarazil, keď pocítil vlhkosť na svojich nohaviciach. Zaplavila ho hanba, až mal pocit, že sa v nej utopí.
„Bude lepšie, keď si vyvetráš hlavu. Tu máš zoznam bylín, ktoré potrebujem nazbierať. Všetky sú v tomto lese. Stačí, ak využiješ svoje vedomosti, aby si ich objavil.“
„A čo nejaké jedlo?“ ozval sa mladík, keď sa mu po prekonaní hanby ozval prázdny žalúdok.
„Nájdi si niečo v lese. Ja na také hlúposti nemám čas.“
Mládenec neochotne prevzal zoznam a pri dverách si zobral pletený košík. Slnko už bolo vysoko na oblohe, keď vykročil do neznámeho lesa.
Myslel si, že nedokáže všetko nájsť, ale postupne sa z jeho spomienok vynárali nákresy rastlín z rozličných botanických kníh a spolu s nimi aj informácie, ktoré mu pomohli lepšie sa orientovať v lese. Ako keby to všetko dávno poznal.
Lenže pod strechou zelených listov mu prichádzali na um aj iné myšlienky, otravujúce jeho myseľ. Tu a tam sa zastavil a keď si bol istý, že nik nie je nablízku, začali sa mu v myšlienkach vynárať stimulujúce útržky. Zakaždým to bola ona, no vždy bol s ňou niekto iný. Pocity vzrušenia a odporu sa bili medzi sebou a po príliš krátkej chvíli rozkoše nastúpila vždy dlhá chvíľa potupnej viny. Bojoval sám so sebou v tomto kruhu zvrátenosti. Kým sa začalo stmievať, celkom ho naplnilo znechutenie. Nielen z chudobnej stravy z orieškov a bobúľ.
Ešte mu chýbalo pár bylín a nebol si celkom istý ani tým, čo už má. Bude však lepšie vrátiť sa ešte predtým, než sa zotmí. Prechádzal okolo skalnej steny a všimol si v nej otvor, ktorý predtým prehliadol. Šiel vôbec tadiaľto?
Tajomno skalnej dutiny ho vábilo bližšie a bližšie, až si v tieňoch jaskyne všimol železné mreže. Keď prišiel k nim, zbadal otvorený zámok na voľne visiacej reťazi.
Zdalo sa mu, akoby z hlbokých tieňov jaskyne niečo počul a prišlo mu na um, že by v tej chvíli bolo rozumnejšie odísť. Lenže zvedavosť zvíťazila a keď sa chopil železnej mreže, aby ju otvoril, začul škripot, ktorý dôverne poznal, aj keď si bol istý, že tu nikdy predtým nebol.
Po pár krokoch objavil vo vstupnej jaskyni ďalšiu chodbu, klesajúcu do tmy po hrubo opracovaných skalných schodoch. Kôš s bylinami nechal tam a pokračoval opatrne dolu, pridŕžajúc sa drsných stien.
Ako tak zostupoval do tmy a svetlo sa začalo strácať za jeho chrbtom, jeho zrak si neisto začal privykať na prítmie. V úplnej tme by to nebolo možné, ale chodba sa stáčala a on zdola zazrel zdroj svetla. Tiene sa na skale mihali v prudkom a chaotickom tanci a on začal jasnejšie rozoznávať zvuky, ktoré predtým začul. Vrčanie, pravdepodobne patriace nejakej divej zveri bolo čoraz jasnejšie, no prišlo mu divné, že naberalo akúsi rytmickú pravidelnosť. Druhý hlas nedokázal dobre rozoznať, lebo bol málo výrazný. Nevedel, či tam niekto rozpráva, pretože to znelo, akoby dotyčný strácal dych. V tom nevýraznom hlase bola istá jemnosť, ktorá bola v impulzoch vyrážaná preč.
Jeho dych a tep sa zrýchľovali spoločne s beštiálnym rytmom a pocítil horúčavu, podnecujúcu jeho túžbu. Bola stále jasnejšia a spaľovala ho zvnútra. S námahou tajil svoj dych až do chvíle keď tempo prudko vyvrcholilo a od stien jaskyne sa hlasito odrážalo zvieracie vytie sprevádzané bolestivým krikom. Ľaknutím sa pošmykol na nerovných schodoch a ako mu nohy vybehli do vzduchu a on letel tmavou prázdnotou, očakával tvrdý pád.
Náhle vystrelil dopredu a myseľ sa mu zahmlila.
Prudké dýchanie sa mu začalo upokojovať a denné svetlo trápilo jeho pomätené zreničky. Keď si privykol na slnko, predierajúce sa pomedzi koruny stromov, zistil, že sedí v lese na zemi.
Nebol pred chvíľou...? Kde bol? Čo sa stalo?
Hlava ho bolela. Bol zmätený.
„Si v poriadku? Nie je ti nič?“ prihovoril sa mu nežný hlas.
Ten hlas sa mu zdal povedomý a keď pohliadol jeho smerom, zbadal dievčinu kľačiacu pri ňom s ustarosteným pohľadom. Prišlo mu, akoby ju už predtým videl. Nedokázal si však spomenúť, kedy a kde.
„Hlava mi ide prasknúť a niekoľko dní som nič poriadne nejedol,“ podráždene odvetil záhadnej dievčine.
„Počkaj chvíľu,“ zahrabla šikovne do košíka, ktorý mala so sebou a vytiahla z neho šatku s buchtami. „Mamička mi nabalila trochu viac. Deduško sa určite nebude hnevať, keď si dve či tri zoberieš.“
„Deduško?“ zarazil sa mladík pred dievčininým oslnivým úsmevom, keď sa načahoval za pocukrovanou dobrotou.
„Starý liečiteľ žijúci v tomto lese. Občas mu vypomáham a on sa za to stará o zdravie dedinčanov. Keď pôjdeš so mnou, tak sa určite pozrie aj na tvoje zranenia.“
Dievčina pohybom očí poukázala na jeho zápästie. Mal tam červený pás. Nebol si úplne istý, či ide o odreninu, alebo popáleninu. Teraz, keď si ju všimol, tak ho začala štípať. Silný impulz bolesti prebehol jeho hlavou a pred očami sa mu v tej chvíli zjavila vidina. Lenže, keď pominula, zanechala za sebou iba tieseň pri srdci, ktorú nedokázal v tej chvíli pochopiť.
Jemný dotyk ho čiastočne upokojil. Dievčina držala jeho trasúcu sa ruku a šatkou z nej zotierala zvyšky buchty, ktorú mládenec pod vplyvom bolesti rozpučil vo svojej dlani.
„Asi bude najlepšie, keď za ním pôjdeme hneď. Vládzeš chodiť?“
Mladík prikývol a dievčina mu pomohla vstať. Išla pred ním a viedla ho za ruku, z ktorej cítil príjemné teplo. Šli spolu lesom a jemu sa zdalo, že vie kam idú.
„Poznám iba jedného starca, ktorý žije tým smerom. Ale ten je protivný a zatrpknutý.“
„K ľuďom, ktorých nepozná, je deduško odmeraný. Môže tak u nich zanechať zlý dojem. Keďže ho poznáš, znamená to, že si jeho nový žiak?“
„Zatiaľ nie... Nový žiak? Už niekoho v minulosti učil?“
„Nie. Nikto z nich neprešiel jeho skúškami,“ odvetila dievčina a v jej hlase bolo počuť smútok. Ten sa však vytratil hneď, ako sa otočila k mládencovi so svojím oslnivým úsmevom. „Ale verím, že tebe sa to podarííí!“ zvýskla, keď sa pri jej nečakanom zvrate zrazili a obaja sa zvalili k zemi.
Kotúľali sa krátko dolu kopcom, až napokon zastali. Obaja boli trocha ufúľaní a poodieraní. Dievčina ležala na zemi a mládenec sa opieral o svoje dlane nad ňou. Ich telá sa o seba obtierali, oddelené len skromným oblečením. Krv sa im rozprúdila v žilách a dych zosilnel. Každým jemným posunutím cítil jej teplo. Všimol si, ako sa jej v zrýchlenom tempe nadvihuje hruď. Jej zvodné pery sa chveli očakávaním a jej lesklé oči... triasli strachom.
Mlčky ležala priamo pod ním a neprejavovala žiadne náznaky odporu. Mládencove vidiny nabrali na intenzite. Teraz ich videl jasne a nevytrácali sa. Videl tú detinskú tvár, ako sa v nej zrkadlí bolesť a slasť. Tieto dve emócie sa striedali a niekedy splývali v jedno.
Pocítil spaľujúci žiar vzrušenia vo svojom tele a postupne ho opúšťalo vedomie. Z jeho hlbín sa drelo na povrch zvieracie vrčanie, ktoré chcelo vyskočiť na svoju korisť a neľútostne sa jej zmocniť.
„Gryaaaargh!!!“ zavyl hrdelne mladík a odskočil od dievčaťa.
Zvíjal sa v bolestiach, no nie len v tých fyzických. Akoby si uvedomil, že v jeho útrobách čosi drieme a snaží sa to nad ním získať kontrolu. Stláčal svoju lebku a snažil sa to zviera vypudiť von, aj keby si mal rozpučiť hlavu.
Dievčina tam zatiaľ mlčky sedela. Sledovala tú ukrutnú agóniu, v ktorej sa zmietal a čakala, kto zvíťazí. Po chvíli mládencove výkriky ustali a do korún stromov sa vrátil zvučný spev vtákov. Opatrne sa priblížila k nemu a položila mu dlaň na rozcuchanú hlavu. Starostlivo ho hladila, zatiaľ čo sa schúlený na zemi snažil upokojiť.
„Mohla by som ti pomôcť,“ prihovorila sa mu po chvíli. „Stačí, keď to zo seba všetko vypustíš. Sme tu sami. A ja to nikomu nepoviem.“
Jeho myseľ sa nedokázala celkom vymaniť z omámenia, no aj napriek tomu počul, ako sa jej strachom chveje hlas. Mohol by sa jej zmocniť a ona by sa nebránila. Mohol uľaviť svojim pudom. Stále videl v mysli obrazy, ako sa drobnej dievčiny zmocňujú ľudské príšery s popolavou pleťou, pokrivenými hnátmi a znetvorenou tvárou. Drápy a tesáky sa zarývali do mladučkej pokožky, ktorú následne pokrývali pramienky krvi. Vzrušenie a bolesť sa zrkadlili v jej tvári. No úplne sa z nej vytratil ten prívetivý úsmev, ktorým ho chcela povzbudiť.
„Nie,“ vydýchol mládenec s námahou a snažil sa postaviť na nohy.
Kvôli tomu sem neprišiel. Prešiel svet krížom-krážom a pravdepodobne už aj stratil svoj pôvodný cieľ z dohľadu. Chcel to však ešte dotiahnuť do konca. Za každú cenu. Už nechcel byť študentom mágie kvôli nikomu a ničomu inému. Chcel len sám sebe dokázať, že to dokáže. Chcel vykročiť na cestu a na vlastné oči vidieť, kam ho tá cesta zavedie. Zajtra mu ten starec dá svoju odpoveď. Bola to jeho posledná šanca a nevedel, čo bude potom.
Už išiel vykročiť vpred, zastavilo ho však teplo v jeho dlani. Dievčina ho držala za ruku a upierala naňho svoj odhodlaný pohľad. Možno mu chcela dodať silu, no preňho to malo v tejto chvíli opačný efekt. Nevadí. Bude tomu vzdorovať. Nepodľahne obyčajnému pudu. Nie teraz, keď cítil, že má svoj cieľ už takmer na dosah.
Prišli spolu až k chatrči, pred ktorou ich starec očakával so svojím ohyzdným úškrnom. Keď ho dievčina zbadala, tak k nemu hravými skokmi pribehla a on ju svojimi kostnatými rukami pohladil po vlasoch.
„Ako sa má moje malé dievčatko?“ prihovoril sa jej ako milujúci starý otec, čo mládenca nečakane prekvapilo.
„Všetko je v poriadku, deduško“ odvetila mu s veselým úsmevom.
„Takže je pripravený...“
„Zoberieš ho do učenia, deduško?“
„To sa ešte uvidí. Posledný krok musí urobiť sám.“
„O čom sa to rozprávate?“ skočil im zaskočený mládenec do vravy.
„Dnes večer sa staneš mojím žiakom. Pokiaľ budeš chcieť.“
„Ja... Áno! Ale, nemali ste rozhodnúť o tom až zajtra? Dnes som ešte nič neurobil. Vlastne, ani včerajšiu úlohu som nesplnil. Dokonca som niekde stratil kôš s bylinami.“
„Pozoroval som ťa od chvíle, keď si mi zaklopal na dvere. Nikdy som ťa nechcel hodnotiť na základe prostých úkonov. To, čo som videl, mi bohato stačí. Mohol by som povedať, že zo všetkých kandidátov, máš najlepší potenciál. Tak? Ako sa rozhodneš?“
Mládenec nedokázal tomuto vývoju udalostí uveriť. V zmätenosti ho opustila temnota, ťažiaca až donedávna jeho myseľ a v návale ľahkosti mu prišlo, akoby sníval. Aj v tomto omámení však dokázal ešte prikývnuť s nemým úžasom.
„Výborne! Vyrazíme ihneď za ostatnými. Ty sa môžeš vrátiť domov, maličká. Dnes ťa už nebudem potrebovať.“
Dievčina ešte zanechala ľahký božtek na mládencovom líci a potom mu z diaľky energicky zamávala.
„Dúfam, že sa ti to podarí! Budem sa za teba modliť!“
Mladík ako omámený nasledoval starca po vyšliapanej lesnej cestičke. Zdala sa mu povedomá. Prišlo mu, že už tadiaľto išiel, no nedokázal si to jasne zaradiť do spomienok z posledných dní. Tie sa mu začali ešte viac miešať v hlave a mal pocit, akoby mu pribúdali ďalšie a ďalšie. Nevedel však presne, či to bolo naozaj, alebo to bol iba sen.
Prišli ku skalnej stene s jaskynným vstupom a tam zastavili pred zavretými mrežami. Starec vytiahol spod svojho rúcha kľúč a keď dal dole hrdzavú reťaz a otvoril dvere, mladík začul škrípanie, ktoré veľmi dôverne poznal. Vošli dnu a pri vstupe do chodby, klesajúcej po hrubo opracovaných schodoch dolu, zbadal pletený kôš, plný lesných bylín.
„To predsa... Ako je to...? Argh!!“
V hlave mu dunela pulzujúca bolesť, akoby sa niečo vytrvalo snažilo predrať z jej najhlbších útrob na povrch.
„Čoskoro dostaneš odpovede. Na všetko,“ zachrapčal starec a v dlani sa mu objavila jasná biela žiara, ktorou osvetlil tmavú chodbu.
„Všetci slepo veria, že mágia je spútaná sila, ktorú nám sprostredkúvajú vyššie mocnosti. V dôsledku toho nedokážu pochopiť jej skutočnú podstatu,“ pustil sa starec do výkladu, popritom ako schádzal dolu schodmi a hlas akoby mu začal mladnúť. „Pravda je taká, že nepotrebujeme tieto zbytočné prepojenia, aby sme dokázali pútať a formovať manu. Všetky bytosti sú s manou prepojené už od narodenia. Bez ohľadu na to, čomu neskôr v živote veria. Lenže pre obyčajných smrteľníkov je príliš zložité pochopiť toto základné puto, a tak používam užitočný medzistupeň. Smrteľníci sa dokážu podvedome prepojiť s manou práve za pomoci emócií. Silných emócií. A tie najľahšie, a tým pádom aj najspoľahlivejšie na vyvolanie, sú bolesť, hnev a utrpenie. Vy, smrteľníci, dokážete najlepšie podľahnúť práve negatívnym emóciám.“
Zišli až úplne dolu, kde chodba zachádzala za roh a mladíkova situácia sa vôbec nezlepšovala. Práve naopak.
Vzápätí vošli do rozsiahleho priestranstva a svetlá na stenách výrazne zosilneli, aby odhalili všetky tajomstvá jaskyne.
Železné reťaze rinčali za sprievodu vrčania divej zveri. Nešlo však o zvieratá, aké by človek postretol napríklad v lese. Boli to bytosti, ktoré vzdialene pripomínali ľudí, no ich pleť bola sivá ako popol a oči mali podliate krvou. Končatiny mali poodierané od pút a bizarne pokrivené. Telá im nepravidelne pokrývali mokvavé pľuzgiere a tu a tam vytŕčali ostré kostené výrastky. Snažili sa utrhnúť zo svojich pút, na ktorých výrazne žiarili akési symboly a spôsobovali im nepríjemné popáleniny.
Mladík padol na kolená, nie však pred tou hrôzou, ale pod ťarchou poznatkov, ktoré sa mu v tej chvíli naliali do hlavy ako voda z pretrhnutej hrádze. V tom okamihu nevedel, čo je skutočné a bál sa to zistiť.
„Čo sú zač?“ opýtal sa s námahou mladík, aj keď už odpoveď na túto otázku tušil.
„Neúspešní uchádzači,“ odvetil starý muž, ktorý v novom svetle nabral späť svoju stratenú výšku, pokožku mu napli svaly a v očiach nanovo vzplanul oheň jeho života. „Toto bude aj tvoj osud, pokiaľ neuspeješ. Ale keď dokážeš svojim emóciám vzdorovať a ovládnuť ich, potom mi pomôžeš urobiť z nich opäť ľudí. Ľudí mocnejších než všetci magistri, kňazi a šamani tohto zostarnutého sveta. Pocítiš moc, o akej sa tým zapredancom nikdy ani nesnívalo!“ niesol sa mohutný mužov hlas od jednej steny k druhej a následne načiahol k nemu svoju ruku. „Pokiaľ cítiš, že na to nemáš, môžeš odtiaľto odísť. Zaručím ti, že na všetko zabudneš.“
„A čo ona?“ spomenul si mladík na prívetivé dedinské dievča.
„Bude mi slúžiť, až kým sa aspoň jeden z mojich učňov neprebudí,“ odvetil muž s bielym úškrnom. „Môžeš zlomiť ich kliatbu. Ponúkam ti svoje kráľovstvo a ruku krásnej devy. Celkom ako v rozprávke.“
Chaos v mladíkovej hlave ustal a spod všetkých obrazov hrôzy vyšiel na povrch jeden jediný. Ten žiarivý úsmev, ktorý ho naplnil silou veriť v seba samého. Chcel ju zachrániť pred týmto ohavným osudom.
Prijal ponúkanú ruku a do celého tela mu vystrelila ešte úpornejšia bolesť. V hlave mu vrel hnev a telo mu spaľovala túžba. On sa to všetko snažil potlačiť a ovládnuť, no žiarivý úsmev dievčiny sa začal v jeho mysli utápať v temnote. Zrak mu zastrela krv a cítil, ako vôľa pomaly opúšťa jeho telo. Kým úplne stratil vedomie, začul už len sklamaný povzdych starého muža.
„Ďalší nepodarok. Maličká bude smutná...“

Smrtislav Pierko

Smrtislav Pierko
Psychicky narušený jedinec, ktorý trpí realitu len preto, aby sa na konci dňa mohol strácať vo fiktívnych svetoch.

Diskusia

Lukáš Polák
Začiatok bol parádny, úplný opak voči vyvoleným jedincom, ktorý idú za svojim osudom. Depresívny chlapec, bez nadania či talentu, ide si po poslednej ceste, no potom prišla nádej a potom ma to začalo kúsok nudiť a čakal som, kedy sa opäť vráti depresívny tón zo začiatku. Prišiel, ale až v poslednej vete, čo je kus škoda, bo tu bol veľký potenciál, len sa vybral na cestu, ktorá ma až tak nebavila. Inak, tá mana mi pripomínala niečo ako "force" zo Star Wars, nechal si sa tým inšpirovať? Inak napísané je to parádne, k tomu nemám ani jedno slovo, iba chválim.
12.11.2021

Veles
Myslím si že je to jedna z najlepších poviedok tohto kola, minimálne čo sa týka štýlu písania. Príbeh sa mi páčil, opisy boli dobré. Mohlo to byť viac temné a depresívne, no toho sme si už v tomto kole dosť užili podľa mňa :D
12.11.2021

Goran
Mohla to byť najlepšia poviedka tohto kola, ale ten koniec, aj keď, ako sa na poviedku patrí, pekne zvratový (a zvrátený :)), ma osobne sklamal, mal som i trošku pocit, že bol taký schválne, aby čitateľa "dostal". Avšak niekto iný, to môže vnímať opačne... hlas ľudu rozsúdi :D
Je to tak či tak skvelá poviedka a, Smrťo, :) patríš tu medzi mojich obľúbených autorov. Možno nie vždy to tak vnímajú všetci čitatelia, ale ja mám Tvoje príbehy veľmi rád, vždy sa z nich teším. A potešujúce je aj to, že sa jednoznačne ako autor zlepšuješ. A výrazne. Už sú to poviedky, nie iba prozaické výseky (nech i akokoľvek zaujímavé) z Tvojho imaginárneho sveta. Konceptuálne nemajú chybu, sú pútavo vyrozprávané, miestami až strhujúco. Vypestoval si si tiež veľmi pekný knižný štýl, čo ja obzvlášť kvitujem.
Štylistických nedokonalostí či chýb každou poviedkou ubúda, už čakám, že čoskoro napíšeš niečo naozaj formálne dokonalé.
Sem-tam čechizmus, vidno, že veľa čítavaš v čestine - napr. nie je "zotmí", ale zotmie, nie je "rozcuchaný", ale rozstrapatený, prípadne ešte rozkuštrený.
Pre Lukáša i ostatných - mana je v Smrťovom svete naozaj niečo ako elementárna sila, čo oživuje, magický prazáklad, esencia, prazdroj, aspoň tak som to pochopil a dá sa naozaj prirovnať ku "Sile", z našich pozemských náboženstiev k práne, čchi, ki, energii, čo oživuje. Napokon mana sa tiež vyskytuje ako v židovskej, tak i šamanskej mytológii. A tiež som sa s tým stretol vo fantasy literatúre, ale aj videohrách.
A zas, ako už často predtým, budem zdôrazňovať, že nie celkom dopovedané, či dokonca pootvorené konce vedia byť skvelé, ale čitateľ si zaslúži dozvedieť sa niektoré veci, ktoré ostanú neozrejmené a nie úplne dávajú zmysel. Prečo slúži nejaká miestna dedinčanka starému čarodejníkovi ako jeho BDSM :D návnada, ktorá na základe sex. abstinencie a telesného odriekania a asketizmu testuje bud. mágov? :O A má vôbec šancu muž v takomto teste uspieť? Nechce to kastráta alebo homosexuála? O aký divný magický experiment a nedajboh svetovládu sa to pokúša jeden zabudnutý dedinský bosorák??? Neviem či Tebe, ako autorovi tie súvislosti dávajú zmysel, ale mne ako čitateľovi nie...
Buď ako buď, je to výborná poviedka.
12.11.2021

ama_rilla
Aj mne sa Tvoja poviedka veľmi páčila a podľa mňa aj napriek divnemu koncu je najlepšia. Ale ten koniec je fakt zlý a čudný :D Ako písal Goran, takisto mi to nedáva veľmi zmysel povaha tých skúšok...myslela som, že aj vidiny, ktoré má hlavná postava, majú nejaký zmysel, takto mi to prišlo len ako spestrenie deja. Ale faktom je, že ma to bavilo čítať, straaaasne som bola zvedavá, ako to dopadne a som veľmi rozladený z konca a chýbajúcich vysvetlení, no ale i tak platí vyššie povedané :D
12.11.2021

Aleš Horváth
Páčilo sa mi to. pre zmenu, mne to pripomenulo jednu knihu z Warcraft série, o Medivhovi, kde celý dej sa točil tiež okolo ucna čarodejníka.
koniec bol prekvapivý, ale keď som sa zamyslel, tak logicky a dal sa očakávať.
12.11.2021

Veles
A by ma inak zaujímalo že ako si to myslel s tou ohavou? Lebo som si všimol tvoj komentár a hlavne vďaka nemu som sa nevedel dočkať tvojej poviedky :D
14.11.2021

Terry Chrapúňzel
Rozmýšľam, nad nejakou konštruktívnou radou, ako by sa toto dalo ešte trochu viac vyšperkovať. Možno vyškrtať zopár filtrových slov?
Takzvané filter worlds sú slovesá, ktoré čitateľovi pripomínajú, že príbeh vníma skrz hrdinove zmysly a vkladajú tak určitú bariéru medzi čitateľa a dej. Sú to slovesaá ako vedel, videl, počul, cítil. A ich zredukuješ, text je plynie hladšie.
Dám zopár príkladov so slovesom „cítiť“, ktoré máš v poviedke šestnásťkrát.
- POCÍTIL, ako mu v hrudi to niečo vrie a snaží sa to pretlačiť na povrch. / To niečo mu v hrudi vrelo a snažilo sa pretlačiť na povrch.
- Jeho pohľad sa stretol so starcovým a POCÍTIL, ako ho posudzuje. / Pozrel na starca, ktorý ho pohľadom posudzoval.
- POCÍTIL horúčavu, podnecujúcu jeho túžbu. / Obliala ho horúčava, podnecujúca túžbu.
- Išla pred ním a viedla ho za ruku, z ktorej CÍTIL príjemné teplo. / Išla pred ním a viedla ho za ruku. Jej dlaň ho príjemne hriala.
- POCÍTIL spaľujúci žiar vzrušenia vo svojom tele / Žiar vzrušenia mu spaľoval telo
14.11.2021

Terry Chrapúňzel
A ešte jedna poznámka k obsahovej stránke. Mňa trochu znepokojovalo, že neviem s istotou, či si pod dievčaťom mám predstaviť mladú ženu/teenagerku alebo dieťa. Ak nebol zámer, aby hlavný hrdina vyzeral ako pedobear, bolo by fajn vyhnúť sa slovným spojeniam ako „Videl tú detinskú tvár“ a poukázať v opisoch na to, že hoci je mladá, tak už má nejaké ženské atribúty (bujaré prsia, oblé krivky, kypré boky...).
14.11.2021

Terry Chrapúňzel
Doplním ešte Gorana ohľadom many. Hebrejská manna sa píše s dvoma N a je to jedlo, čo jedli Izraeliti pri putovaní púšťou. Slovo mana pochádza z polynézštiny a znamená nadprirodzenú silu. Ako zdroj mágie ju označil autor Larry Niven vo svojom fantasy "Not long before the end" a odtiaľ si pojem našiel cestu aj do RPG hier.
14.11.2021

Goran
Terry, opäť zaujímavý výlet do mytológie, ale aj do literatúry. O mane/manne viem, ale o Nivenovi som túto pikošku netušil. Ad dva - možno bol pedobear? :D Detisnká tvár inak nie je najšťastnejšie spojenie, Smrťo. Skôr detská. Detinský v zmysle infantilný... väčšmi znamená taký nehotový, nerozvinutý, "detský" naopak evokuje roztomilosť, u mňa veľmi mladistvý vzhľad nejakej tínedžerky/mladej ženy.
Filtrové slová... interesanté :) dobre vedieť! Mňa osobne ale vôbec nevytŕhavajú z čítania, neodosobňujú, vadí mi iba to, že sa opakujú, a z duše nemám rád takéto opakovanie - kedykoľvek a v čomkoľvek :D, je to však nič oproti iným textom, keby som začal počítať tieto parazitické slovíčka inde, uff. Inak, si veľmi dobrý štylista, Terry, a Tvoje rady sú ozaj k veci, vždy si ich pod poviedkami rád prečítam.
14.11.2021

Terry Chrapúňzel
Mno… Dobrý štylista… Čo z toho, keď sa ma múza štíti ako mačka vody? :D Dobré nápady na poviedku sa mi väčšinou širokým oblúkom vyhýbajú. Celkom dosť obdivujem, s akou veľkou frekvenciou tu dokážete publikovať svoje texty.
15.11.2021

Goran
Nie je pravdou, náš kocúrik Prúžik miluje vodu, minule sa so mnou kúpal :)
O nápady som nikdy núdzu nemal, inšpirácia je všade naokolo... chápem ale, že niekomu sa múzu či múziaka ťažšie lapá. Neviem, ako to má Smrťo, ale viem, že vrátane mňa, viacerí vyťahujeme zo zásuvky staršie texty a prerábame ich a renovujeme to, čo sme za roky nastrádali. Ja napríklad s úplne zánovnou poviedkou vyštartujem prvý raz až do budúceho kola. Zdá sa mi ale, že Smrťo naozaj poctivo každý mesiac zamaká na novej. Helou, Smrťo, em áj rajt? Bo tam je progres viditeľný a tiež sa mi javí, že zapracúvaš do textov naše pripomienky, ktoré sú tebou reflektované a je úžas vzbudzujúce, že si už ozajsky výrazne vylepšenejší, hoci od začiatku si bol pútavší a snaživší.
:D:D:D
Terry, Smrťo kedysi v komentári písal, že všetky jeho príbehy sú z jedného a toho istého sveta, ale navzájom nie sú nijakým iným spôsobom prepojené ani dejovo, ani prostredníctvom postáv. To sa mi veľmi páči, je medzi nimi spojivo, ale to ich nijako vzájomne nezaväzuje. A líšia sa aj žánrovo, hoci vždy ide o fantasy. Bol tu dobrodružný príbeh, romantický, mysteriózny... čakám už len na reportážnu, memoárovú a cestopisnú literatúru :D
16.11.2021

WriterInTheDark
Musím uznať, že Terry dáva naozaj dobré rady. Mne sa celkom páčili tvoje opisy, dej bol zaujímaví, ale miestami som sa nudila, miestami strácala, niektoré veci neboli vysvetlené ( napríklad vidiny ). Mna tento čarodejnícky / učennícky / atď. tip žánru neberie a musela som sa nútiť to dočítať, ale každí sme iní a máme radi iné veci. Možno by sa mi to viac páčilo, keby som sa do hlavnej postavy vedela viac zžiť, keby si použil Terryho rady, alebo písal v prvej osobe.
Chlapcom sa možno tie úchylnosti páčili, ale mne teda vôbec a to nie som mäkota, ale proste mi to tam nepasovalo a bolo ich na moj vkus veľa.
Napriek tomu sa mi celkom pozdáva Tvoj štýl a teším sa na Tvoje ďalšie dielo :)
20.11.2021

Smrtislav Pierko
Dobrá rada nad zlato a komentáre, ako zvykne dávať Terry, vyhľadávam pod každou poviedkou, ktorú si tu prečítam. Pozitívne reagujem na kritiku a učím sa prácou. Musím priznať, že pôvodne som túto poviedku odosielal s podobným úmyslom ako Veles s jeho poviedkou o pyromaniackom Barančekovi(preto mi aj pozitívne zarezonovala nech už bola aká bola) a preto ma aj prekvapili pozitívne ohlasy. Až som si ju musel znova prečítať, či som náhodou neposlal niečo iné :D
Cieľ pre toto kolo som si určil horor ako ďalší žáner, s ktorým nemám tak veľa skúseností. Lenže pôvodná poviedka mi vôbec nevychádzala podľa predstáv. Nedokázal som tam vytvoriť atmosféru a bola z toho len obyčajná rúbačka. Nedokázal som s tým ďalej pohnúť a potom ma navštívil tento námet. Takže nový cieľ bol pokus o psychologický horor preplnený negativizmom. Tu som aj prestal rátať s tým, že to niekde zverejním. Hlavne keď sa do toho zapojili scény, ktorých účelom bolo čitateľa znechutiť. Normálne by som také niečo ani nepísal, ale skúsil som využiť snové spracovanie na ich zmiernenie. Aj tak som si ale pri ich písaní trieskal hlavu o stenu. Dedinské dievča som tam potom umiestnil ako svetielko nádeje(ako tu poniektorí postrehli), pretože keď existuje nádej, utrpenie je o to väčšie. Úprimne som potom tiež viac chcel aby to skončilo dobre, ale to by už celkom určite stratilo štatút hororu a bola by z toho len origin story za čo mi tu pílili oči aj keď som nechal hlavnú postavu zomrieť :D
Upravil som to, dal som to opraviť, upravil som to znova veľmi zbežne a bol som rád, že to mám za sebou. Aby som sa poslednýkrát kopol do slabín tak som to poslal a potom som už len čakal až to za mňa urobia druhí...
Možno som to podľa skúsených fajnšmekrov hororu prežíval až príliš, ale zistil som, že keď odstránim svoje morálne zábrany, tak tam ešte zostáva ďalšia vrstva.
Mágia: Prirovnanie k Sile z Hviezdnych vojen nie je až tak ďaleko od veci. Hlavne keď človek zoberie v úvahu ako emócie ovplyvňujú užívateľa tej danej moci. V "Rád bieleho krídla" dokázala Katarína vďaka silnému prejavu emócií konečne vzlietnuť, v "Syn hordy" prišla Lupka k základom čarovnej moci "vďaka" svojej pomätenosti a úsvitníky z rovnomennej poviedky sú len manové parazity, vylučujúce toxíny, ktoré posilňujú pocit zamilovanosti(fun trivia fact). Mana je samozrejme generický názov, ktorého pôvod nám tu Terry vysvetlil(a ja som si pripísal ďalšie dielko do zoznamu na prečítanie).
Goran, tú žiadosť beriem ako výzvu :D Určite si to niekde napíšem a počkám, či ma niečo tresne v budúcnosti do hlavy. Nevyťahujem texty zo šuflíku, lebo som spravil tlstú čiaru za svojou dávnejšou tvorbou. Vtedy som furt len niečo vymýšľal a nič som poriadne nedotiahol, takže aj preto sa obmedzujem jedným svetom. Plánujem aj sci-fi v tomto svete, ale napred chcem naozaj poriadne podchytiť obdobia tomu predchádzajúce.
A na záver ešte k tej chúlostivej téme. Dievčinu som chcel samozrejme vykresliť ako bezbrannú a zraniteľnú. Je to lacný spôsob ako vyvolať pre ňu sympatie u čitateľa. Nanešťastie tu máme takýto konflikt, pretože v modernej spoločnosti máme úplne inak nastavené morálne hodnoty a to býva častý problém práve pre fantasy žáner, ktorý sa inšpiruje viac dobami, keď deti pracovali od útleho veku a dievča sa stalo ženou po dosiahnutí pohlavnej dospelosti. Teraz som sa ale vekovými hranicami toľko nezapodieval a pri písaní som mal v predstave skôr staršiu teenku. Kľudne by to mohla byť aj tridsiatnička s veľmi mladistvým vzhľadom. Starec zopár fígľami preukázal, že má magickú kapacitu, aby si ju takto vymašličkoval :) Čiže, aby som uviedol veci na pravú mieru, z pozície autora vyhlasujem, že MÁ VIAC AKO 18!!
Ešte som zabudol na starca. V texte je nápoveda, že nejde o človeka keď sa začal vyjadrovať o ostatných ako o smrteľníkoch. Aj by som ho pomenoval presnejšie, ale v tejto dobe je jeho druh označovaný ako výplod ožraneckých žvástov pomätených cestovateľov. Dalo by sa ale povedať, že nie dedinčania sú spätý s ním, ale on je spätý s dedinou, pretože sám by nedokázal v hmotnom svete dlho existovať.
20.11.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.