Ťažký (ne)život

Život je ťažký, to vie každý. Ale môže byť horšie.
Podporte scifi.sk
Ruiny hradu Renail boli takmer neprístupné. Stáli na vrchole skaly a jedinou prístupovou cestou k ním bol napoly zrútený kamenný most. Jeho vtedajší majiteľ, gróf Havelm I., bol známy svojím chatrným psychickým zdravím. V starobe už trpel bludmi a mylnými predstavami o tom, že sa ho jeho nepriatelia neustále snažia napadnúť, a tak nariadil zbúrať most. Tí, čo mali ešte nejakú štipku sebazáchovy, hrad okamžite opustili. Gróf ostal osamotený. Od tej doby sa do Renailu už nikto neodvážil. Ľudia hovorili, že po Havelmovej smrti hrad vstrebal jeho chorú dušu a tá zahubí každého, kto sa pokúsi vkročiť do jeho útrob.
***
„Zo všetkého najradšej by som si teraz ľahol a spal,“ prehlásil Mic a zhnusene sa pozrel na páliace slnko.
„Ešte vydrž,“ chytil priateľa za ruku Reny. „V lese už bude lepšie. Navyše, čím ďalej zájdeme, tým lepšie pre nás.“
Mic si vzdychol a šuchtavým krokom pokračoval ďalej,
Les im poskytol príjemný chladivý tieň a kľukatá cestička dvoch mladíkov viedla do mierneho kopca.
„Reny?“ zarazil sa náhle Mic.
„Hmmm?“
„Nepripadá ti tamto ako nejaký barak?“ opýtal sa váhavo Mic.
Reny nahol hlavu na stranu a zvraštil obočie.
„No hej,“ prikývol. „To je hrad.“
Obaja mladíci si vymenili významné pohľady.
„Žiadne stopy, žiaden hluk,“ usmial sa Mic.
„Žiadni ľudia,“ dokončil Reny.
„Tak na čo čakáme? Poďme sa tam pozrieť!“
Mic a Reny zrýchlili krok. Onedlho dorazili až k polorozpadnutému mostu. Reny si ho prehliadol kritickým okom a prehrabol si vlasy farby zrelej pšenice.
„Dá sa ním prejsť,“ povedal nakoniec.
Rozbehol sa a skočil. Ladne sa preniesol na nosný pilier, prešiel po zvyškoch klenby a prekľučkoval sa pomedzi zosuté kamene až na druhu stranu, k hradu. Mic jeho artistický kúsok zopakoval.
Ani pre jedného z nich to nebol veľký problém. Za tých pár rokov, čo sa flákali po mestách a vykrádali domy, bolo balansovanie na strechách a skákanie cez krovy ich denným chlebom. Obaja boli nevysokí a štíhli, čo bolo čiastočne spôsobené genetikou a čiastočne faktom, že mnohokrát nemali čo jesť. Aj napriek tomu sa však riadili heslom, že je lepšie mať hlad, ako sa chytiť krompáča.
Reny natiahol ruku a pomohol Micovi s posledným úsekom slalomu medzi chýbajúcimi časťami mosta.
„Celkom slušné, čo myslíš?“ našpúlil pery Mic a uznanlivo pokyvoval hlavou nad krásami hradnej architektúry. „Sem-tam niečo chýba,“ povedal pri pohľade na zosypanú vežu bergfritu, „ale inak je to fakt majstrovské dielo.“
„To je,“ pritakal Reny. „Tu býval niekto fakt bohatý. Už sa neviem dočkať, až to tu presnoríme.“
Pusté nádvorie hradu bolo posiate steblami starej slamy, ktorú vietor vymietol zo stajní. Uväzisko pre kone už dávno spráchnivelo a zrútilo sa na zem, kde pomaly zarastalo medzi trsmi tráv. Na samom konci nádvoria stál vysoký donjon, obytná časť hradu. Okrúhle drevené dvere viseli na skorodovaných pántoch len silou vôle, a tak nebolo ťažké dostať sa dovnútra.
„Divím sa,“ vydýchol Mic.
Prízemie donjonu zdobil klenutý strop s mnohými kamennými soškami psov, ktorí akoby ležali okolo nosných stĺpov a na svojich chvostoch spúšťali k zemi zlaté svietniky.
„Lepšie by som to nepovedal,“ pridal sa Reny. „Veď iba tu je viac zlata ako na kríži v kostole, a to sme len na prízemí. Vieš si predstaviť, čo nájdeme hore? Toto je doslova zlatá baňa.“
Rozbehli sa po schodoch do vyšších izieb.
„Hej, Reny. Nezdá sa ti divné, že to tu už dávno nikto nevyplienil?“ opýtal sa trochu podozrievavo Mic, keď stúpal hore.
„To je predsa jasné,“ ohliadol sa Reny na priateľa a obdaril ho samoľúbym úsmevom.
„Nikto nie je tak dobrý, aby prekonal ten most. Až na nás.“
Mic na neho niekoľko sekúnd zamyslene hľadel, kým sa slová predrali cez ušné zákutia a vyšplhali do neveľkej mysliacej gule.
„No hej,“ užasol nad Renyho geniálnou úvahou. „Veď je to úplne jasné,“ usmial sa.
Obaja mladíci s údivom prechádzali jednotlivé poschodia a žasli nad materiálnym vybavením každého z nich. Zlaté rámy obrazov, zlaté svietniky, zlaté sošky, pozlátený nábytok alebo dokonca aj zlaté brká a kalamáre.
Najvyššie poschodie bolo uzavreté ošarpanými dverami. Reny do nich strčil tak opatrne, že sa s rámom vytrhli zo steny a s ohlušujúcou ranou dopadli na podlahu, kde roztrieštili niekoľko mramorových dlaždíc.
„Ups,“ okometoval situáciu Mic.
Novovytvorená diera v stene poskytovala náhľad do honosnej, ale trochu dekadentnej spálne. Vysoká posteľ bola obohnaná ťažkými nariasenými nebesami. Nábytok bol masívny, jemne vyrezávaný a podobne ako všetko ostatné, obohatený o zlaté dekorácie. Na všetkom ležala tučná vrstva prachu. Na všetkom, s výnimkou jedného obrazu.
„To je ale ohavná ženská,“ zaškeril sa Mic a oklepal sa, ako keby chcel zo seba niečo striasť.
„Mic, ja si ale myslím, že je to chlap,“ prehlásil Reny.
„Nieeee,“ zatváril sa zdesene Mic. Potom sa ale zamračil a obraz si prezrel podrobnejšie. „Alebo hej?“ zaváhal.
Reny rozhodne pokýval hlavou.
„Hm, vravel som si, že má veľmi husté fúziská, ale zmiatli má tie naondulované vlasy.“
„To je parochňa. Kedysi ju nosili aj chlapi,“ vysvetlil múdro Reny. „Radšej už poď, poberieme, čo môžeme.“
Kožené vaky a vrecia sa plnili cennosťami. Mladíci sa tak zahĺbili do svojej práce, že ani nepostrehli, ako sa slnko lenivo schúlilo za obzor a stiahlo z oblohy všetky lúče.
Reny vzal zo stola pozlátenú krabičku a nechcene zmietol na zem vyblednutý pergamen, na ktorom bola pečať s menom „Havelm I.“
„Tak to daj sem, tento vak je už plný,“ povedal Reny Micovi a otvoril vrece.
Vtom sa za nimi zabuchli dvere. Mladíci sa vyľakane otočili a blúdili očami po potemnenej miestnosti.
„Čo to?“ zašeptal Mic.
„To je asi len prievan,“ odpovedal Reny, ale sám si bol istý stupídnosťou svojich slov.
Žeby prievan zdvihol také ťažké dvere aj s rámom a vtlačil ich na svoje miesto?
Zrazu mal pocit, že sa ochladilo.
Ozval sa škrekľavý zvuk. Čalúnená stolička sa sama odsunula od stola a vzniesla sa do vzduchu.
„S... s... s... strašidlóóó!“ zajačal Mic vysokým falzetom a vrhol sa ku dverám.
Zalomcoval kľučkou, no dvere sa ani nepohli. Vznášajúca sa stolička sa medzitým točila v kruhu a vírila prach. Mic, ktorý sa teraz chrbtom opieral o dvere, niekoľkokrát otvoril a zavrel ústa a ukázal prstom do stredu miestnosti. Reny, kopajúci do dverí, sa otočil a vytreštil oči. Prach, ktorý sa ešte pred chvíľou vznášal v povetrí, si pozvoľne sadal a vykresľoval zavalitú postavu, ktorá sa k nim ťarbavo približovala.
„Ááááá,“ zavrešťali jednohlasne mladíci a spoločnými silami sa opreli do dverí.
Tie po nejakej dobe vzdali súboj a s rámom vypadli na schodisko. Mic s Renym, prekvapení rýchlosťou pádu dverí, nestačili včas zareagovať a v polohe ležmo na bruchu pristáli na dverách. Zavŕzgalo drevo a dvere sa prevážili ako hojdačka.
„Došľaka!“ stačil ešte zhodnotiť situáciu Reny.
Dvere sa potom strmhlavo vrhli dole po kamennom schodisku. Za ohlušujúceho škripotu a salvy úlomkov z oboch, o seba sa otierajúcich materiálov, sa Mic a Reny rútili v ústrety nižším poschodiam. Ich pohotová reakcia našťastie zabránila tragédii. Reny chytil Mica za ramená a trhnutím ho odvalil do prijímacej miestnosti. O sekundu neskôr drevené dvere narazili do steny a rozleteli sa na kúsočky.
Starožitný luster sa rozhojdal. Mladíci sa okamžite zdvihli zo zeme a veľkými skokmi sa prešvihli cez rozlámané dvere.
„Svätý otče,“ stonal Mic a kmital nohami, ako najrýchlejšie vedel. „Sľubujem, že ak ma z toho dostaneš, tak sa už na zlato v živote nepozriem.“
„Ani ja nie,“ pridal sa k modlitbe Reny a prebehol okolo ďalšieho poschodia bez toho, aby nahliadol dovnútra.
Zo schodiska sa ozvalo rinčanie kovu.
„Prepánajána, už si po nás ide,“ panikáril Mic.
Reny sa vyrútil z donjonu ako strela, nasledovaný Micom. Len niekoľko centimetrov od nich pristalo na zemi vrece plné zlata. Mladíci sa krátko pozreli hore. Z okna najvyššieho poschodia na nich hľadel biely prízrak.
„Preč!“ zavelil Reny a vyrazil z hradu bez toho, aby sa aspoň raz ohliadol.
„To bolo o chlp, kamarát,“ fučal Mic, keď už boli dostatočne ďaleko od hradu. „Videl si to? Duch! A snažil sa nás zabiť.“
„Hej, Mic. Ešteže sme nespanikárili. Inak by nás dostal.“
„Pravda pravdúca. Radšej sa odtiaľto čo najrýchlejšie straťme.“
***
„Ach,“ rozľahlo sa prázdnym hradom a na zem sa zosunula biela prikrývka na posteľ.
Z otvoreného okna bolo vidieť dvoch mladých mužov, ktorí rýchlo opúšťajú hrad a zlaté cennosti, rozhádzané po nádvorí.
„Chcel som sa len pozhovárať,“ vzlykol ustarostene hlas. „Dokonca aj to zlato som im venoval. Ale vždy to dopadne rovnako. Robím azda niečo zle?“

Pospíšilová.luca

Pospíšilová.luca
Fantasy je můj život

Diskusia

Lukáš Polák
Neviem prečo, ale pripomínalo mi to film/seriál Pehavý Max a strašidlá, bolo to milé, skôr uvoľnené ako strašidelné, ale záver na mňa až tak nefungoval, akosi som tušil, že to dopadne nejak takto.
07.09.2021
BocianSara
Veľmi som sa tešila keď som videla, že si sa rozhodla opäť poslať poviedku. Prekvapilo ma ale, že je v slovenčine :) Súhlasím, že to malo príjemnú atmosféru a tento koniec sa k príbehu hodí ale tiež sa z neho dalo asi vyťažiť trošku viac :)
07.09.2021
Monika Kandriková
Pekne napísané, ešte by som možno prijala viac takých výrazov a vyjadrení, aké som ešte nikde napísané nevidela. Ale to zrejme veľmi rýchlo príde. :D :D
08.09.2021
WriterInTheDark
Ukončenie ma pobavilo. :)
Veľmi sa mi páčila jedna veta: ..."slnko sa lenivo schúlilo za obzor a stiahlo z oblohy všetky lúče." príde mi to trochu rozprávkové, čo sa do tejto poviedky hodí, pretože sama je rozprávkou :) Kvitujem opis napínavých scén. Naučila som sa aj nejaké to nové slovo (donjon) ale nápad mi príde trochu obohraný, čo je škoda, pretože písať vieš.
09.09.2021
Pospíšilová.luca
Děkuji za komentáře. Povídku jsem nechala přeložit, aby byla přijatelnější pro více čtenářů. V minulém kole to několik lidí komentovalo. Ale musím přiznat, že některé výrazy a věty pak působí jinak v češtině a slovenštině. Z obou kol jsem si odnesla poznatek, že konce mi moc nejdou 😀 Mám co zlepšovat, takže sem s kritikou, ať vím kudy dál.
09.09.2021
Goran
Veľmi pekné. Nie, pekné nie, to je slabé slovo - krásne. A doslova roztomilé. Nevtieravo, nenútene, rozkošne humorné. Podobný koniec sa od istého momentu dal čakať, ale to nevadí, nemusí všetko ohúriť neočakávateľnosťou, niečo môže aj pekne-krásne potešiť takouto milotou a úsmevným koncom.
Píšeš naozaj dobre. Čisto, hladko, profesionálne. Vieš čo chceš, a to aj bez akýchkoľvek zakopnutí a nedostatkov v texte predložíš čitateľovi, ktorý si to bez pochýb užije. Poviedke prakticky nemám čo vytknúť a hodnotil som ju nemalým počtom...
Lenže práve v jej samotnej skladbe, v jej charaktere sú isté limity. Vo svojej kategórii nemá chybu, ale prekoná v súťaži prípadné ťažšie kalibre? Čo v súboji s poviedkou dlhšieho rozsahu, kde má všetko viac priestoru a všetko viac vynikne? Od postáv, cez príbeh, zápletku, rozuzlenie a ďalšie atribúty... je to ako keď postavíš skvelého boxera v ľahkej váhe proti borcovi ťažkej váhy... a v tejto súťaži, v rámci istých mantinelov, samozrejme, je váhová kategória otvorená. Snáď som sa v tomto "podobenstve" vyjadril dostatočne zrozumiteľne. Problém je aj v tom, že svojou minulou poviedkou si nastavila laťku tak vysoko, že...
Každopádne, ďakujem za milý zážitok. Máš jednoznačne talent, o tom niet sporu a budem sa tešiť na Tvoju ďalšiu poviedku - to nie je zdvorilostná fráza :)
10.09.2021
8HitBoy
Dobré, ale nie až tak dobré ako tvoja minulá poviedka. Slovenčina prekvapila a čiastočne aj potešila, aj keď verím že čeština nie je problém pre nikoho z našich čitateľov :)
Tematika vykrádačky je v týchto časoch pomerne obľúbená, sám som ju použil pri jednej zo svojich posledných poviedok, čiže toto celkom oceňujem. Tvoj štýl je fakt vycibrený a číta sa to parádne. Formálnu stránku máš v malíčku a preto nám ako čitateľom ostáva už len tá príjemnejšia povinnosť - komentovať dej.
Poviedka ako taká je naozaj veľmi feel good príbeh, ale pôsobí možno čiastočne nedotiahnuto. Približná pointa čitateľovi napadne pomerne skoro, preto si sa mohla ešte viac pohrať s dávkovaním informácií, gradovaním "napätia", po ktorom by samotné odhalenie mohlo byť ešte o kúsok údernejšie a na "sánku dole".
Je to, samozrejme, pekná poviedka a toto ber len ako mudrovanie s návrhmi na zlepšenie. Navyše súhlasím s Goranom - tvoja víťazná z minulého kola bola tak sakra dobrá, že všetci možno mali latku vyhnanú až do nebies. To k tebe ako autorke nie je fér, ale popasovala si sa s tým so cťou. Hodnotím (s Goranom) deleným najlepším počtom bodov v tomto kole FP doposiaľ.
11.09.2021
Zlodejisnov
Čítalo sa to jednoducho, čo je tvoja prednosť. No na rozdiel od ostatných u mňa si laťku vysoko nenasadila, no nie je to štýlom. Ten sa hodí aj do kníh. Mne vadí tá priamočiarosť príbehu. V minulom kole si vyzradila pointu v úvode. V tomto kole to bola taká micro poviedka, ktorá tým, že bola písaná milým rozprávkovým štýlom, napovedala, že sa bude jednať o veselý koniec. Chcelo by to nejakú zápletku, niečo trochu iné. Pritom by stačilo málo. Mala si priestor, mohla si napríklad ukázať deň zo života chlapcov a ich snahu ukradnúť niečo napríklad starcovi. Nachytali by ich a oni by museli utekať preč z mesta. Tam by si prezreli lup a našli by mapu s cestou k prekliatemu hradu. Tiež by tu nemusela byť úvodná pasáž, ktorá vysvetlila, čo sa v hrade stalo. Vysvetľovanie vo forme hrozivého varovania by mohlo byť na mape, ktorú by ukradli alebo aspoň na nejakej varovnej značke pred hradom. Už by sa dej, ktorý by vyzeral na život bežných zlodejíčkov, zmenil na snahu zachrániť si život a následne na hon za pokladom.
12.09.2021
Pospíšilová.luca
Goran - rozumím, co myslíš. Ostatní povídky jsou vážné a je jich tu dost propracovanějších, než moje. To uznávám. Tak trochu Víla Amálka mezi berserky 😀. Zatím jsem si netroufla na něco vážnějšího. Ale časem to určitě zkusím. Zlodejisnov, děkuji za postřehy, máš výbornou fantazii, ne každého napadne děj hned teď . Někteří z nás musí přemýšlet dlouho a urputně 😀. HB, je pravda, že jsem mohla trochu přidat, no, příště znovu a lépe 😀. Děkuji všem
12.09.2021
Smrtislav Pierko
Náramne som sa pobavil. Pravda je, že ten koniec padol tak naplocho, ale poviedka sa mi vynikajúco čítala ako celok. Niektoré poviedky môžu mať úplne úchvatný koniec, ale kým sa k nemu človek dostane, tak je to utrpenie. Ja som vlastne raz čítal knihu, ktorú som celú len pretrpel, ale koniec... koniec bol bombový. Prečítal by som si takú knihu znova? Určite NIE!! Feel-good humorné poviedky ti veľmi dobre idú. Teším sa na tvoju ďalšiu tvorbu.
16.09.2021
ama_rilla
Síce už mimo hlasovania, ale tvoja poviedka sa mi páčila a mne sa páčil aj koniec. Myslím (a za mňa to určite platí), že nie je problém písať po česky, náhodou, mne sa v češtine nejako lepšie číta :)
09.10.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.