Veže Bohov

Dúfam že každý, kto bude natoľko pochabý a hlúpy...
Panteón majstrov hrôzy
Dúfam že každý, kto bude natoľko pochabý a hlúpy, aby spochybňoval žrecov a chcel sa vydať ku Nohe, zbadá tento denník a zmení názor. Ja teraz za to zaplatím cenu najvyššiu, no nikto ďalší nemusí. Neustále som pochyboval o ich slovách a pravidlách, vysmievajúc sa z bohov vôkol nás. Snažil som sa zasiať semená vzbury a nedôvery do mojich rovesníkov, navádzajúc ich na zakázané veci a prekliate miesta. Pýtal som sa buričské otázky a všetko spochybňoval. Neveril som v Bohov, nedodržiaval som ich prísne zákazy nenavštevovať ruiny Prastarých. No len hŕstka sa ku mne pridala, i tá nebola duchom príliš silná. Preto som sa rozhodol pre najväčší zločin, ktorý ak by sa mi podaril, rozvrátil by povedačky žrecov. No bola to pravda. A ja som kruto zaplatil.
Vyrazil som zavčas rána, keď mi na cestu svietili len posledné hviezdy pripravené stiahnuť sa pred Svarogovým kotúčom. Nepozorovane som vyšiel z osady, vyzbrojený len rúhavou zvedavosťou a týmto denníkom, do ktorého som si plánoval zaznačiť čo skutočne nájdem na mieste mojej výpravy. V duchu som si už predstavoval ako sa triumfálne vraciam na pleciach mojich rovesníkov, ponížení žreci sa mi ospravedlňujú a prosia o moje odpustenie, ktoré im snobsky dám. No som to ja kto bol nakoniec ponížený.
Cesta ku môjmu cieľu nebola nijako vyznačená, skôr sa dá povedať že sa ju pokúšali ukryť, ale ja som sa v posledných splnoch zopárkrát vydal až k okraju Lesa, takže som nebol úplne stratený. Navyše som už dávnejšie spozoroval že na vybraných miestach niekto osadil značky ktoré ukazovali cestu. Mali podobu akéhosi čierneho trojlístku, s čiernym kruhom v strede. Namaľovaný bol na akomsi žltom kovovom pláte ktorý sprevádzal tento nápis: УВАГА. Azda iba Bohovia, alebo Prastarí vedia čo to znamená. Nestarajúc sa o značky, šiel som po tom polozabudnutom chodníku, nebál som sa zverov ani duchov, ktorými mal byť les preplnený. Nikdy som nič také nevidel, a preto som si myslel že ani neexistujú, a to posilňovalo moje sebavedomie a vieru v seba samého. A potom som ich zbadal, ako sa majestátne a hrozivo týčia do nebies. Štyri veže Bohov.
Prales sa postupne menil. Stromov a kríkov ubúdalo, mizla aj pevná pôda. Miesto toho sa kam až oko videlo tiahli močiare, prerastené vysokou trávou, v ktorej sa skrývali húfy posvätných kačíc. Ako som odhodlane kráčal vpred, cítil som ich pohľady a ich hnev keď som sa priblížil príliš blízko k nim. Pozorne ma skúmali so svojimi červenými očami, zatiaľ čo som sa dral cez ten zradný močiar a hľadal kúsok pevnej zeme. Ani jedna nevzlietla, akoby som nebol ani len hoden ich pozornosti. Mal som pocit akoby ma pozorovalo celé okolie, pozorne sledujúc každý jeden môj krok, sťa rozmýšľajúc ako so mnou naložia. Keď som položil nohu znova na pevnú zem, zamarilo sa mi pred očami a zdalo sa mi že vidím ako sa ku mne blíži Morena na svojom koňovi, no to bol len posvätný jeleň, pokojne pasúci sa obďaleč. Mal žiarivo bielu srsť, a tie oči... ako dva dožerava rozpálené uhlíky vytiahnuté z vatry počas Kolovratu. Mimovoľne som takmer zašepkal krátku modlitbu ku predkom prosiac ich o ochranu, no ihneď som sa spamätal a šiel ďalej.
Veže vyzerajú presne ako ich žreci nenávidene opisujú. Všade len mŕtva šeď a nehybná zeleň, len občas to narúšali také isté tabule ako so videl v lese. Tmavošedé, porastené brečtanmi i imelom. Naspodku i navrchu široké, v strede úzke. Vysoko do neba sa týčia, akoby sa vysmievali bohom, schovávajú všetko vôkol seba do svojho temného tieňa. Vôkol nich sú roztrúsené posledné pozostatky budov, azda v nich prebývali Prastarí, ktorí sa im klaňali a prinášali im obety. No teraz v nich môžu prebývať len ich duchovia. Široko ďaleko som nezazrel ani živú dušu, ani len vtáci sa neodvážili vstúpiť na územie Veží. Iba ja sám. A vybral som sa do Podsvetia.
Tma. Vlhko. Teplo. To boli prvé pocity ktoré mnou prenikli keď som zostupoval dole. Ale po asi desiatich metroch som natrafil na Starcove varovania, podivne svetielkujúci mach. Steny ním boli priam posiate, pod vodou i nad ňou. Len strop zostával prázdny, videl som na ňom podivných hadov, hrubších i tenších, tipujem že si ich Prastarí nejakým kúzlom spútali a podrobili si ich, a teraz boli rovnako ako oni mŕtvi. Nedbal som teda na nich, a pokračoval som čoraz nižšie. Prešiel som dokonca popri miestnosti, ktorá musela slúžiť ako sklad oblečenia pre ich najvyšších žrecov, či ako volali svojich svätých mužov. Na kope sa tam nachádzali rôznorodé kusy oblečenia i akési koruny, tmavožlté a neuveriteľne tvrdé. Tým by neprenikli ani naše najlepšie sekery. Jednu som si zobral a nasadil si ju na hlavu, no bola príliš horúca a nedalo sa v nej vydržať. Ponoril som si teda hlavou do okolitej vody, a prekvapila ma jej kovová chuť. Žreci by povedali že z nej vychádzajú vodní diabli, pripravení ma v okamihu zabiť. A možno majú pravdu.
Nakoniec som ku nej dorazil. Ku Nohe. Netuším ako dlho som blúdil tým pekelným labyrintom, určite to museli byť hodiny a hodiny. Kráčal som tým zatopeným svetom, sily mi ubúdali a srdce sa mi plnilo strachom. No našiel som ju. Nachádzala sa za ťažkými kovovými dverami, ktoré mali na sebe tento nápis: Кімната 217/2 Musel som zhromaždiť posledné zvyšky síl aby som ich vôbec otvoril. Sprevádzalo to pekelné škrípanie, ktoré muselo zobudiť všetkých duchov na okolo. Za nimi, v strede miestnosti, obkolesená Starcovými varovaniami, stála ona. Gigantické monštrum, skladajúce sa zo všetkého možného. Videl som konáre stromov, piesok zo dna rieky, najdrahšie sklá, temné ako oči Moreny... A za ňou boli Oni. Bohovia. Videl som ako vystupujú zo svojich obrazov, nahrubo namaľovaných na stenách, lačne naťahujúc ruky za mnou, snažiac sa potrestať sa ma za to že som sa vydal na miesto ich porazených nepriateľov. Cítil som ich pulzujúce teplo na pokožke, ako ma zrádzajú údy a opúšťa sila. No podarilo sa mi vytackať von, a nehľadiac na otvorené dvere rozbehol som sa von, snažiac sa nemyslieť na to čo je za mnou.
Dostal som sa von, no ďalej už nezájdem. Preto narýchlo píšem toto svedectvo a modlím sa ku dobrotivým Bohom aby mi odpustili toto bláznovstvo. Snáď si i napriek môjmu rúhaniu pre mňa príde Morena a odvedie ma do svojej ríše. Bol som pochabý keď som spochybňoval žrecov a ich učenie. A teraz za to zomriem.

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

WriterInTheDark
Och! Ten koniec. Toto podľa mňa nebola poviedka so zápletkou a prekvapivým koncom, ale skôr rozprávanie. Príbeh nepretkávaný žiadnou pramou rečou ohrozuje napredovanie deja, ale autorovi sa podarilo udržať moju pozornosť až do konca, čo kvitujem. Zopár chybičiek tam ale bolo. Sem, tam zabudnutá čiarka a opakujúce sa slová v dvoch za sebou idúcih vetách mi škrípali medzi zubami, čo je škoda, pretože autor má dobrú fantáziu a slovami vymodeloval svet dokonale.
V strakte: Napísané celkom dobre, ale dej slabí.
Teším sa na ďalšie dielo :)
05.09.2021

BocianSara
Mám veľmi rada príbehy z budúcnosti, kde ľudia netušia na čo slúžili pozostatky nášho sveta až sa z neho stala legenda. Pekne zručne napísané, škoda na konci opakovaného slova „von“. Škoda tiež, že som si Nohu nevedela predstaviť a musela som si dohľadať na čo konkrétne narážaš aj keď mi je jasné, že ju rozprávač nemohol lepšie popísať keď nevedel na čo sa pozerá :)
05.09.2021

Veles
Ďakujem za komentáre :) Gramatika je ešte stále moja Achillova päta, aj keď sa snažím zamerať na to. Snažím sa pozerať si a kontrolovať si či neopakujem slová viac krát za sebou, teraz mi to asi ušlo. V ďalšej sa snáď zlepším :)
05.09.2021

WriterInTheDark
Veles, nič si z toho nerob. Aj mne sa to stáva. Hovorí sa tomu vraj "autorská slepota" :) Keď moju knihu čítal betareader našiel kopec chýb, ktoré keď som potom opravovala, tak som sa za hlavu chytala aj ja sama :) za normálnych okolností by som to tak nenapísala, ale dej vie vtiahnuť autora do deja tak, že si to proste nevšimne. Jednoznačne držím palce a teším sa na ďalšie čítanie :)
05.09.2021

Goran
Výborný nápad! Dobre, nie azda až tak originálny, ale predsa ma dostal; zapôsobil na mňa originálnym dojmom. A teda - zapôsobilo to na mňa a spravilo to na mňa dojem. Veľmi sa mi páči tá zvláštna atmosféra inakosti, podivnosti... dikciu máš ako Lovecraft (hoci na štylistike treba ešte popracovať), si ním jednoznačne ovplyvnený, ale štýl a atmosféra mi pripomenula skôr C. A. Smitha, skrátka pravé weird fiction. Oceňujem postapokalyptickú fikciu preoblečenú do fantasy a navyše podtrhnutú náznakom slovanskej mytológie. Ale prepáč, nemôžem poviedke dať dobré ohodnotenie, lebo nebola dobre napísaná, skoro by som povedal, že technickú stránku veci a aj jazykovú si odflákol. Navyše je to "len" taká, ospravedlňujem sa za "gastro" termín :) chuťovečka. Rozprávanie, krátky a dosť monotónny prehovor jednej osoby nemá šancu obstáť v súboji s vyšperkovanými, skvelo napísanými a viacvrstvovými príbehmi, plnokrvnými poviedkami s prepracovaným dejom, postavami, akciou, zvratmi, odhaleniami, a pod. Túto Tvoju druhú poviedku vnímam skôr ako taký doplnok k prvej. Bola by z toho ale určite skvelá Poviedka na počkanie. Aj tak chválim prazvláštnu atmosféru a nápad. To mi pripravilo zaujímavý čitateľský zážitok a za to Ti ďakujem.
09.09.2021

HB
Tvoj prvý text sa mi páčil oveľa viac. Toto je síce relatívne fajn podaný veľmi pekný nápad, ale pôsobí to na mňa akosi nedokončene. Možno si nemusel posielať do tohto kola FP dva texty, ale tento si nechať v pomyselnom šuflíčku v hlave, domyslieť k nemu ešte niečo navyše a vypracovať rozsiahlejšiu poviedku. Takto to síce má svoje momenty a isté záblesky kvality, ale stále mám ako čitateľ pocit, akoby som čítal nultú verziu, prvý náčrt nedokončenej poviedky. Viac fandím tej prvej! :)
11.09.2021

Zlodejisnov
Prvá poviedka bola lepšia ako táto. Ak by tu neboli komentáre, tak by som si ju ani nevedel zaradiť do obdobia. Žreci a Morena je rýdzo staroslovanské obdobie, a preto mi tam nesedelo to, že vedeli písať, mali denník a ani nápisy v azbuke. Až teda po prečítaní komentárov som pochopil, že sa jednalo o akúsi post-apokalyptickú budúcnosť. No aj tak, ja nie som veľmi na opisy, a tu boli len opisy. Pre mňa by bolo zaujímavejšie, ak by napríklad tento denník našiel niekto iný alebo nejaká skupina a vydali sa po jeho stopách pomaly odhaľujúc, čo sa stalo jeho nositeľovi. Keďže to mohlo byť fantasy, tak sa mohli pasáže v denníku odhaľovať po dôjdení do cieľa predchádzajúcej pasáže a až neskoro by skupina zistila, kam ich denník vedie.
12.09.2021

Smrtislav Pierko
Bolo to dobre napísané a malo to pútavú atmosféru. Je mnoho poviedok a každá má svoj zámer. Pre túto bola dôležitá atmosféra a mne sa veľmi páčila.
15.09.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.