Hlava pána botanika

Detektív Majský dostal za úlohu vyšetriť temný prípad mŕtvoly bez hlavy. Kto niečo také mohol spáchať?
Podporte scifi.sk
-Dom detektíva Majského-
Detektív Majský miloval spánok. Zbožňoval sny, ktoré ho dostali ďaleko od jeho reálneho života, kde na každom kroku čakal nejaký problém alebo zložitý prípad. Najhoršie bolo, že inak už žiť nevedel a preto neznášal, keď ho niekto zobudil pred tým ako zazvonil budík. Takýto prípad nastal jeden jesenný deň, keď o pol šiestej ráno zazvonil telefón. „DO BOHYNE!“ zvrieskol na celý byt.
„Čo tu kričíš, Gabriel. Zdvihni to, nech nezobudí aj susedov na konci ulice,“ ozvala sa v polospánku jeho manželka Júlia a obrátila sa mu chrbtom.
Keď telefón zazvonil po tretíkrát, detektív Majský zdvihol slúchadlo a ozval sa s podráždeným tónom.
„Áno?!“
„Gabriel, vstávajte, máme tu niečo zaujímavé pre vás.“
Detektív Majský hneď spoznal hlas - bol to jeho šéf, Marek Uhorský. Keď volal takto skoro ráno, muselo ísť o niečo dôležité a to ho ešte viac vyviedlo z miery. Naposledy sa to stalo pred troma rokmi, keď sa našli zavraždené deti Ignáca Serváta. Na ten prípad nemal dobré spomienky. Veľa driny, potu a celé mesiace mal migrénu. Nanajvýš sa páchateľ do dnes nenašiel a prípad sa uzavrel ako nevyriešený. Dúfal, že sa niečo podobné už nikdy nebude opakovať.
„Čo sa deje, pán Uhorský?“ povedal detektív Majský a snažil sa potlačiť v sebe hnev.
„Máme tu prípad, ktorý si žiada vaše skúsenosti. V byte číslo 9 na ulici Rúfusa Šípku sa našlo telo bez hlavy. Správkyňa bytu tvrdí, že to je jej nájomník, Daniel Hora.“
Keď to Gabriel započul, jeho tlsté telo zalial pot a nervy začali hrať symfóniu výbuchu. Prsty na voľnej ruke zaboril celou silou do matracu a pokúsil sa v sebe udržať zlosť. „Rozumiem, pán Uhorský, už som na ceste,“ povedal so zaťatými zubami, okamžite položil telefón a z nervov zajačal. „Do kravy aj s takýmito debilnými prípadmi!“
„Kľud, Gabriel, čo sa rozčuľuješ?“ prehovorila jeho manželka s menej zaspatým hlasom.
„Našlo sa telo bez hlavy a zase to hodili mne, krista, toto bude zase peklo,“ chytil sa za hlavu, ktorá ho začala bolieť a začal premýšľať, kde si dal tabletky proti migréne.
„Si detektív, čo si čakal? Že budeš hľadať stratené mačky? Pekne choď makať, z niečoho musíme zaplatiť hypotéku. Keď to vyriešiš, dostaneš odmeny a my ju konečne môžeme splatiť skorej,“ rozrušene nahúkala Júlia na svojho manžela a vybrala sa do kuchyne.
Detektív Majský pokrútil hlavou, utrel si čelo vzorovanou vreckovkou, ktorá bola uložená na nočnom stolíku a začal vytáčať číslo Karola Mrzutého. Musel zavolať svojmu podradenému a vernému kolegovi, aby pre neho prišiel.
„Dobré ráno, šéfe, čo sa deje?“ zdvihol milým hlasom Karol Mrzutý.
„Karol, hneď vstávaj a dôjdi po mňa. Máme veľký problém!“ naliehal detektív Majský.
„Čo sa stalo šéfko?“
„Čaká nás mŕtvola bez hlavy.“
„Čože? Tak to je pecka! Už letím,“ zaryčal Karol do telefónu až Gabrielovi zaľahlo v ušiach.
„To nie je darček pod stromček, Karol. Hlavne tu buď do polhodiny!“ povedal podráždene detektív Majský.
„Za dvadsaťpäť minút som tam,“ euforicky dodal Karol a zložil telefón.
Detektív Majský neznášal Karolove zanietenie pre zložité prípady, keby bol v jeho veku, tak by si hľadal niečo iné. Teraz už bolo pozde, musel sa s tým zmieriť a v tom mu pomáhali tabletky.
Karol Mrzutý bol presný. Prešlo dvadsaťpäť minút a pred domom detektíva Majského sa ozval klaksón.
Gabriel si stihol dať sprchu, prehltnúť dve tabletky proti migréne, zjesť dve vajíčka, ktoré mu nachystala manželka a akurát si dával nohavice, keď započul klaksón. „Len nech počká, človek bez hlavy nám neutečie,“ povedal s úsmevom a potešil sa, že Karolovi kúsok klesne úsmev z čakania. Manželka len vypúlila oči a pokrútila hlavou.
Prešlo ďalších pätnásť minút a Karol cez zarosené okno uvidel ako sa k nemu blíži veľké červená vianočná guľa v uniforme. Po tichu sa nad tým pousmial. Často si svojho šéfa predstavoval ako vianočnú guľu alebo ako vypasené prasa. Tuční ľudia mu prišli strašne smiešni.
„Kde to bude, šéfe?“ povedal Karol, keď jeho vedúci nasadol do auta.
„Ulica Rúfusa Šípku deväť, ale choď okolo nejakej benzínky, musím si dať kávu, kvôli tebe som ju nestihol a nemôžeš si dať ten klaksón tichšie, však si zobudil polku ulice,“ zašomral detektív Majský.
„Vykonám!“ povedal Karol, aj keď si myslel opak, naštartoval auto a vydali sa za novým prípadom, ktorý im prinesie nielen drinu a pot, ale aj hrôzu.
-Byt číslo 9 na ulici Rúfusa Šípku-
Gabriel s Karolom zbadali majáky dobrých päťsto metrov pred cieľom ich cesty. Detektív Majský si popíjal kávu a utieral pot bavlnenou vreckovou. Karol sa už nevedel dočkať, aké dobrodružstvo ho čaká. Vždy bol taký. Už ako dieťa miloval záhady. Mal prečítaných všetkých Sherlockov Holmesov a Agathu Christie. Prípad detí pána Serváta prežíval opačne ako jeho šéf. Miloval, keď našli ďalšiu stopu, či dôkaz, no nakoniec ho sklamalo, že ho šéf uzavrel ako nevyriešený, pritom tam videl potenciál. Žiaľ, nechcel odporovať vedúcemu, no keď sa on stane detektívom, tak ten prípad vyrieši. Mal ešte pár nápadov, o ktorých detektív Majský nechcel ani počuť.
„Zdravím vás, Gabriel,“ ozval sa pán Uhorský z dverí, keď uvidel, že detektív Majský vystúpil z auta.
„Dobré ráno, pane,“ ozval sa nasilu-milo.
„Poďte dnu, ukážem vám telo a pani správkyňa čaká na váš výsluch. Nikto z mojich ľudí nemá toľko skúseností ako vy a tak som zakázal každému, aby sa s ňou rozprával. Je to váš prípad, tak nechcem aby vám ho ktokoľvek maril,“ povedal veliteľ Uhorský a zakýval rukou na svojho detektíva.
Gabriela Majského z tejto informácie oblial pot a Karol zase chytil červeň na lícach od nadšenia.
Telo bez hlavy ležalo v pivnici v mrazáku. Na sebe malo hnedý oblek a celé bolo ostriekané od krvi. Gabriel sa neho pozrel len letmým okom a hneď si pred ústa priložil premočenú vreckovku, no Karol pri ňom stál dobrých päť minút. Prezeral všetky zákutia a hľadal akúkoľvek stopu až kým ho jeho šéf neodvolal k výsluchu jediného svedka.
Správkyňa Andrea Pistáciová ich čakala vo svojom byte. Bola oblečená v teplákoch, sedela na stoličke a od nervozity klopala nohou o podlahu. Detektív si k nej priložil stoličku a sadol si. Karol sa postavil vedľa neho a vytiahol zápisník a pero.
„Povedzte nám, ako ste našli telo?“ detektív Majský začal výsluch.
Správkyňa Andrea si povzdychla a spustila. „Dnes ráno som šla upratať pivnicu ako zvyknem každý týždeň. Bežne sa toho mrazáku nedotýkam, nemyslite si,“ urobila zvláštne gesto rukou, „dokonca mi to pán Hora zakázal. Vraj tam skladuje vzácne semiačka, ktoré musia mať stálu nízku teplotu.“
„Prepáčte, že vám do toho skáčem. Bol pán Hora bol botanik?“ prerušil ju Karol.
„To neviem, nikdy sa mi s tým nezdôveril. Sem-tam spomenul, že musí ísť do laboratória, tak som brala, že je nejaký vedec,“ odpovedala pani Pistáciová.
„Dobre, pokračujte. Karol, buď ticho. Výsluch vediem ja,“ povedal detektív Majský a zamračil sa.
„Takže, kde som to skončila? Už viem. Dnes ráno sa mi zdal mrazák akýsi špinavý, tak som ho začala utierať a neopatrením som ho otvorila. Neviete si predstaviť, čo to bol za šok, keď som tam uvidela Pána Horu a ešte bez hlavy, bože,“ pozrela sa do hora a prežehnala sa.
„Prepáčte, ale ako ste vedeli, že je to on, keď nemal hlavu?“ znovu ju milým tónom zastavil Karol a detektív Majský sa opäť na neho zamračene pozrel.
„Kvôli jeho oblečeniu. Stále nosil tie hnedé, kaki, saká a čudné farebné kravaty. Nikdy som nikoho iného nevidela takto sa obliekať.“
„Karol, píš si - musíme overiť identitu. Oblečenie nám nebude stačiť. Pani Pistáciová,“ otočil hlavu ku svedkyni, „ako by ste opísali pána Horu? Mal nejakých nepriateľov alebo nasraté milenky?“ povedal unudene detektív Majský.
„Pán Hora bola veľmi tichý a tajnostkársky človek. Nikdy mi veľa toho nepovedal, platil nájom načas, tak som sa do neho nestarala. Keď som s niečím chcela pomôcť, tak mi furt odvrkol, že má prácu v laboratóriu a už ho nebolo,“ povedala nahnevane Andrea Pistáciová.
„Čiže neviete, či mal nejakých nepriateľov?“ spýtal sa detektív Majský.
„To neviem. Často za ním chodil jeho kolega Herman, aspoň tak sa mi predstavil. No, nikdy som nepostrehla, žeby viedli spolu nejakú hádku. Vždy sa len zavreli v byte a potom spolu niekde odišli, zrejme do toho laboratória,“ povedala pani Pistáciová.
„Karol, píš si – zistiť, kde pán Hora pracoval a kde býva jeho kolega Herman. Musíme ho navštíviť,“ povedal detektív Majský a Karol si všetko poctivo zapísal.
„Čiže agresívne milenky môžeme tiež vylúčiť,“ povzdychol si detektív Majský a utrel si vreckovkou pot.
„Keď to spomínate, dávnejšie tu mával ženské návštevy, no pred mesiacom prestali,“ zamyslela sa Andrea.
„Vravíte ženské návštevy?“ napojil sa detektív Majský.
„Asi som sa zle vyjadrila, myslela som našu kaderníčku Anežku, čo má svoj butik cez ulicu. Asi polroka sa často stretávali, občas som počula aj to oné, však viete čo, no pred mesiacom som ju videla nahnevanú odchádzať preč a od vtedy sa tu neukázala.“
„Karol, píš si – vypočuť kaderníčku Anežku. Kde ju nájdeme?“
„Ak vyjdete na ulicu, pôjdete doprava na koniec ulice a na druhej strane uvidíte taký malý domček s nápisom – Kaderníctvo u Anežky, tak tam ju isto nájdete. Vidíte ten melír, ona mi ho robila,“ Andrea Pistáciová začala zvláštne obracať hlavou.
„To stačí, pani Pistáciová. Ešte ste nevideli niekoho podozrivého?“ opýtal sa nervózne detektív Majský.
„Už nie, aj to som sa čudovala, že mal vôbec takú sympatickú priateľku a pán Herman mi bol vždy nesympatický. Bol hrozne chudý a vysoký. Vyzeral ako obrovská mŕtvola. Ešte aj tie spadnuté líca, ach, až ma trasie, ak si na neho spomeniem,“ zatriasla sa.
„Dobre, to mi zatiaľ bude stačiť, dajte mi kľúče od jeho bytu, pôjdeme sa pozrieť, čo skrýva,“ povedal detektív Majský a natiahol ruku.
Pani Pistáciová odišla do druhej miestnosti, asi minútu tam s niečim buchotala a vrátila s kľúčmi. „Nech sa páči, no ja s vami nepôjdem.“
„To ani nemôžete,“ pokrútil tučným prstom pred jej hlavou, „Karol, poď, nech to už máme za sebou,“ povedal detektív Majský a pomaly sa začal štverať zo stoličky.
Byt otvárala chodba, v ktorej im do nosa vbehol plesnivý pach. Majský si hneď dal kapesník pred ústa a začal zhlboka dýchať. Karol bez váhania pokračoval ďalej. Kuchyňa bola ako po krvavom výbuchu. Na stole bol obrovský fľak od krvi, na zemi ležala zakrvavená pílka a všade boli rozhádzané sáčky a igelity. Na dreze boli rozliate čudné fialové tekutiny, ktoré kvapkali na podlahu. Smrad bol tak neúnosný, že ani Karol to dlhšie nevydržal a vrátil sa k šéfovi.
„Zavolaj sem expertov, nech to celé prehrabú. Kriste, ja mám dosť,“ povedal detektív Majský a vybehol na chodbu.
Karol sa vydal za ním.
„Do boha aj s takýmito prípadmi, poďme preč,“ odpľul si Majský na podlahu. „Skočíme za tou kaderníčkou a ty mi cestou povieš, čo si videl v tej miestnosti.“
Trvalo ešte dobrých päť minút, kým sa vydýchal a pohol. Karol sa len usmieval a bez rečí nasledoval svojho vedúceho.
-Kaderníctvo u Anežky-
Pani Pistáciová neklamala, kaderníctvo bolo presne tam, ako opísala. Taktiež mala pravdu v tom, že to bol taký malý domček. Gabriel Majský na nič nečakal, vošiel dnu bez klopania a rovno oslovil mladé dievča s dlhými blond vlasmi a kaderníckou zásterou. Karol ostal vonku, vytiahol telefón a začal zisťovať informácie.
„Vy ste Anežka?“ vyblafol detektív.
Kaderníčka Anežka vypúlila na tlstú postavu oči, položila nožničky na priečku pri veľkom skle a povedala, „áno, som, potrebujete niečo?“
„Výborne, som detektív Majský a musím sa s vami v súkromí porozprávať.“
„Môžem vedieť, z akého dôvodu?“ čudovala sa Anežka.
„Týka sa to vášho bývalého priateľa, pána Hory.“
„Čo ten debil urobil? Ach…,“ pokrútila hlavou, utrela si ruky o zásteru a vykročila, „poďme teda vonku.“
Karol dokončil všetky telefonáty a netrpezlivo ich čakal vonku. Detektív Majský robil pomalé a ťažké kroky. Anežka len prekrúcala očami a začínala byť nervózna. Keď dorazili ku Karolovi, Anežka od nedočkavosti prehovorila, „už mi konečne poviete, čo sa stalo tomu debilovi?“
„Nemám dobré správy. Pán Hora je mŕtvy a nás v prvom rade zaujímalo, či nemal s niekým konflikty?“
Anežka ostala ako zmrznutá, vo vnútri bojovala s emóciami, no navonok sa ich snažila potlačiť. Robila všetko pre to, aby si udržala kamennú tvár, no jedna slza jej i napriek úsiliu ušla. Vydýchla si a povedala, „čo sa stalo, prosím vás?“
„To zatiaľ nevieme, preto by sme boli vďační za spoluprácu a za odpoveď na položenú otázku,“ povedal odmerane detektív Majský.
Karolovi to nedalo, chytil ju za ruku, pozrel sa jej do očí a povedal, „viem, že je to ťažké, ale každá informácia nám môže veľmi pomôcť.“
Anežku teplo z Karolovej ruky upokojilo a tichým hlasom prehovorila „Daniel, teda pre vás pán Hora, nemal žiadnych nepriateľov. Všetok čas trávil so svojím kumpánom v tých ich experimentoch. Preto som sa s ním aj rozišla. Nemal vôbec na mňa čas,“ hlas sa jej zvýšil. „Už som to dlho nevydržala a radšej som ho nechala, nech si robí svoje hókusy-pókusy. Evidentne ho to viac bavilo ako ja.“ Anežka to nevydržala a rozplakala sa. Karol ju okamžite pritiahol k sebe a podal jej papierovú vreckovku.
Detektív Majský prevrátil očami a nenechal sa zastaviť, „čo nám viete povedať o jeho kumpánovi, bol to pán Herman?“
Anežka si utrela slzy a trasľavým hlasom prehovorila, „áno, je to on.“
„Kde sa stretávali? Bolo to v tom ich laboratóriu?“ spýtal sa Majský.
„Že laboratórium...,“ Anežka sa odtiahla od Karola a pousmiala sa cez slzy. „To je len obyčajný skleník, kde si pestuje, či vlastne pestoval, svoje kvietky.“
„Kde to je?“
„Neviem presne ako sa volá tá ulica, je to na konci mesta, za tou opustenou budovou, kde sa stalo to nešťastie...“ Anežka sa opäť rozplakala a Karol ju znovu pritlačil k sebe.
„Myslíte budovu na Drevenej ulici, kde za ňou sú dlhé a nekončené lúky?“
„Áno, tam to bude,“ prehltla slinu, „ešte si spomínam, že často spolu chodili do Vladovho domu, no tam som nikdy nebola.“
Karol to už nevydržal a pokúsil sa zastaviť výsluch. „Ďakujeme pekne, veľmi ste nám pomohli. Už vás necháme na pokoji. Nech sa páči, naša vizitka, kebyže si na niečo spomeniete,“ podáva Karol vizitku do trasúcich rúk Anežky. „Ešte raz ďakujeme pekne za informácie, dovidenia,“ povedal Karol milým tónom a objal ju ešte raz.
„Dovidenia a dajte sa dokopy,“ povedal odmerane Majský.
Anežka ostala na ulici ešte päť minút bojovať s plačom. Detektív Majský sa s Karolom vybrali spolu k autu. Vtedy Karolovi zazvonil telefón.
„Áno...hmm, výborne, píšem si,“ vytiahol dotazník a začal si písať nejakú adresu. „Hmm, výborne ďakujem,...áaa, áno, počúvam,“ pár sekúnd nastalo ticho. „Tak to je veľmi čudné. Ďakujem za info, nazdar,“ ukončil Karol telefonát.
„Tak spusti.“
„Takže, máme adresu kolegu Hermana, a k tomu jednu veľmi zvláštnu informáciu.
„Čo sme u hádankára? Však to vyklop,“ odfrkol Majský.
„Na ten byt je kopec sťažností na hluk, ale nie na ľudský, ale zvierací. Vraj tam susedia často počuli rôzne zvieracie zvuky. Nielen psy a mačky, ale aj niečo čo nevedeli rozlíšiť. Policajti to zatiaľ riešili iba upozornením, pretože, keď tam dorazili, tak už tam bolo ticho a dnu ich nechcel nikdy pustiť,“ povedal nadšene Karol.
„To bude dobrá hovadina, ale preveriť to musíme, ach,“ povedal Majský a sadli si do auta.
-Byt pána Hermana-
Budova, kde sa mal nachádzať byt pána Hermena, vyzerala už z diaľky zastaralo. Karolovi pripomínala staré komunistické bytovky, detektívovi Majskému zase ideálne miesto pre drogovú kuchyňu. Vnútro budovy nebolo na tom lepšie. Omietka sa odlepovala od steny a všade bol cítiť zápach po močkách. Karol si nevedel predstaviť, kto by tu dokázal žiť, naopak Majský to vedel jasne – stoky a feťáci.
Nástenka zavesená nad schránkami im prezradila, že byt sa nachádza na treťom poschodí. Výťah pri preprave vydával zvuky, ako keby sa mal každú chvíľu rozpadnúť. Keď sa otvorili dvere výťahu, obidvom udrel do nosa hrozný puch. Neboli to len ľudské ščanky, mali pocit, že tam umrel celý zverinec. Chodba bola oblepená zvláštnymi červenými tapetami so vzormi, čo pripomínali indiánske ornamenty. Po koncoch boli strhané a niesli na sebe zelené nánosy plesne. Prešli ledva do polky chodby, keď sa pred nimi otvorili dvere a v nich stála postaršia žena s dvojitou bradou, natáčkami na hlave a jediné, čo mala na sebe bol ružový župan. Bez čakania na nich naziapala.
„Prišli ste konečne zastaviť to týranie zvierat, fízli?“
Karol netušil, ako zistila, že sú policajti, keďže boli oblečení v civile. Pán Majský stiahol obočie do seba a spustil.
„Vy ste ako kto, že nám chcete diktovať robotu?“
Pani v župane nečakala takúto odpoveď, zvyčajne sa jej susedia boja. Už chcela niečo povedať, no v tom do rozhovoru skočil Karol.
„Prepáčte, že otravujeme, nechceme vás rušiť. Sme detektívi a vedieme vyšetrovanie. Mohli by ste nám povedať, o akom týraní zvierat hovoríte?“ Karol sa pokúsil uvoľniť atmosféru.
Pani v župane si odfúkla a pozrela sa na Karola. „Za to môže Herman. Ten čudák, čo býva na konci chodby. Stavila by som všetky úspory na to, že tam má hotový cintorín zvierat. Niekoľkokrát do týždňa začujem rôzne zvieracie zvuky, ktoré vychádzajú z jeho bytu. Nie sú to len psy a mačky, stavila by som sa, že tam mal aj nejaké potkany alebo morské prasatá. To sa nedalo vydržať! Volala som viackrát na políciu, no nikdy nič nevyriešili. Prišli pozde a dali mu len upozornenie. Dúfam, že vy dvaja s tým konečne spravíte poriadky!“ povedala nahnevane pani v župane.
„Vybavíme to, môžete sa spoľahnúť,“ povedal Karol, aby sa pani zbavil.
„To dúfam!“ zavrčala pani v župane a zavrela dvere. Karol si bol istý, že ostala za dverami počúvať.
Pred dverami s vyblednutým nápisom – Vladimír Herman – bol hnijúci puch intenzívnejší. Pán Majský napriahol svoju ozrutnú ruku a zabúchal na dvere. „Tu je polícia, otvorte! Vieme, že ste tam pán Herman!“
Ostalo ticho.
Táto situácia sa opakovala až kým Majský stratil nervy a celou silou kopol do dverí. Nahnité dvere sa doslova zložili na zem a na detektívov sa vylial hnilobný pach.
„Tá krava s natáčkami mala pravdu. Vidíš ten roj múch, čo vychádza z izby naľavo? Choď to tam skontrolovať, ja postrážim dvere,“ rozkázal Majský Karolovi.
Karol vedel, prečo tam poslal jeho. Na každé potencionálne nebezpečné miesto poslal najprv jeho, až potom tam šiel on. Zvykol si na to.
Miestnosť nemala dvere. Od chodby ju delila iba nažltnutá fólia. Pach bol čím ďalej, tým viac neznesiteľnejší. Karol odhrnul fóliu a pred ním sa zjavila desivá scenéria. Uprostred miestnosti bol veľký drevený stôl pokrytý fóliou a celý zafrkaný od krvi. Uprostred neho bol obrovský mäsiarsky nôž v kaluži krvi. Zvyšok miestnosti tvorili telá zvierat. Boli rozhádzané všade dookola ako odpadky, ktoré sú na obtiaž. Mačky, psy, myši, potkany, škrečkovia, dokonca aj líšky či vydry. Najdesivejšie však bolo, že ani jedno telo nemalo hlavu. Boli ich tam desiatky, no Karol nevedel nájsť ani jednu zvieraciu hlavu. Z toho masakru prišlo Karolovi nevoľno a rýchlo vybehol na chodbu a chytil si tvár.
„Nebuď labuť,“ zasmial sa detektív Majský a vybral sa do vedľajšej miestnosti. Karol si pomyslel svoje.
Izba bola pôvodne obývačka, no pán Herman ju zmenil na nepoznanie. Stena napravo bola priam posiata fotkami a výstrižkami z novín so zvieratami. Boli to rôzne popisy anatómie zvierat s vyznačenými šípkami, či rôzne nákresy lebiek a kostier. Stena oproti bola zase oblepená článkami a fotkami s rozličnými druhmi rastlín a semiačok. Vyzeralo to ako na nejakej zvrátenej botanickej galérii. V miestnosti nebol žiadny nábytok iba na zemi ležal obrovský vzorovaný koberec a na jeho konci bol drevený oltár, ktorý Gabriel poznal z kostola. Farár mal na ňom bibliu. Tu však na oltári nebolo nič a zároveň pochyboval, že Herman o biblii vôbec počul. Nad oltárom visela akási veľká skica, ktorá vyzerala ako pôdorys nejakého skleníka s názvami v latinčine alebo v inom jazyku, ktorému detektív Majský nerozumel.
Kým si Gabriel obzeral stenu vošiel do miestnosti Karol.
„Váááu, takéto niečo som ešte nikdy nevidel. Čo to môže znamenať?“ opýtal sa v úžase.
„Čo asi? Mám tu dočinenia s nejakou sektou,“ odvrkol detektív Majský.
Karolovi sa to nezdalo. Aká už sekta seká hlavy zvierat a niekam ich skrýva? Prečo boli všade fotky a články ohľadom rastlín a zvierat? Nedávalo mu to žiadnu logiku. Vedel, že to nejak súvisí, no nedokázal si to spojiť.
„Tu už hovno vyriešime,“ povedal ostro detektív Majský, „poďme rovno do toho ich skleníka. Stavím sa, že tam nájdeme úchyláka Hermana a tým konečne uzavrieme tento problém,“ dopovedal zadýchaným hlasom.
Karol nenamietal, tiež si bol istý, že tam budú odpovede, ktoré vyriešia tento prípad.
-Laboratórium-
Laboratórium nebolo náročné nájsť. Za budovou na Drevenej ulici boli len dlhé lúky a asi pol kilometra v diaľke stála akási budova. Detektív Majský nakázal Karolovi aby šiel k nej krížom cez pole. Kým ešte boli na hlavnej ceste, tak nič zvláštne nepočuli. Možno za to mohol hluk z frekventovanej cesty. No čím boli bližšie k miestu, kde stál skleník, tak čoraz viac rozoznávali akési zvieracie zavíjanie. Akési neforemné pískanie a brechanie, ktoré nikdy predtým nepočuli a nevedeli to identifikovať.
Laboratórium bolo naozaj skleníkom. Sklá však boli zamaľované, lepšie slovo by bolo zamachuľované, bielou farbou. Očividne niekto chcel zahaliť to, čo sa skrýva vo vnútri. S takýmto niečim sa detektív Majský ani Karol nikdy nestretli. Pred ním stál vysoký a vyziabnutý chlap v gumákoch a zástere a v ruke držal čakan. Karol odstavil auto pár metrov pred ním. Detektív Majský okamžite vystúpil z auta.
„Stojte, Herman! Tu je polícia, máme na vás pár otázok!“ zreval na neho.
Hermana zjavne tie slová vystrašili. Najprv ostal stáť bez pohnutia, až si Karol myslel, že odpadne, no z ničoho nič sa rozbehol proti jeho šéfovi a napriahol na neho čakan. V tom sa Karol rozbehol, no už prvému stretu čakana s chrbtom detektíva Majského nedokázal zabrániť. Gabriel vydal zo seba bolestivý výkrik. Pri druhom napnutí ho Karol chytil za ruku, vytočil mu ju poza chrbát, Herman zakričal od bolesti a pustil čakan na zem. Karol vybral pohotovo putá, nasadil mu ich a prikázal mu, nech si čupne. Nasratý detektív Majský sa zohnutý v bok dotrepal k Hermanovi a kopol s celou silou a zvrieskol.
„Čo si to dovoľuješ, ty úchyl! Pche,“ dopovedal a opľul ho priamo do ksichtu.
Herman zakňučal od bolesti a tichým hlasom povedal, „Tu nemáte právo byť. Je to súkromný pozemok a ku tomu sme nič zlé nespáchali,“ pozrel sa na Karola s lesklými očami.
„To sa uvidí,“ povedal detektív Majský, kopol ho ešte raz a začal zhlboka dýchať. Karol pokrútil hlavou a vošiel do skleníka. Čakal všeličo nechutné a odporné. Dokonca by aj poskladanú sochu z hláv zvierať predýchal, no čo zazrel ho úplne omráčilo. Uprostred skleníka sa niesla ulička a po bokoch nej boli rôzne políčka, no neboli v nich posadené žiadne rastliny, ale zvieracie hlavy. Niektorým bolo vidno len kúsok hlavy, iným už trčali labky a našli sa aj pár, ktorým bolo vidno hrudník. Vydávali rôzne zvuky, s ktorými sa jeho mozog nedokázal stotožniť. Okolo nich sa obkrúcal zvláštny druh lišajníka a všetkým žiarili oči na zeleno. Nič hrozivejšie Karol v živote nevidel. Medzitým do skleníku vošiel Gabriel a jeho tvár nabrala až hrozivo bielu farbu. Z hrôzy ich vytrhol až akýsi hlas z diaľky. Boli si istí, že bol ľudský, no zároveň v ňom bolo niečo hnilobné. Ako keby k nim prehovoril niekto z iného sveta.
„Vitajte,“ povedal hlas z diaľky.
Detektív s Karolom sa pozreli odkiaľ hlas prišiel. V tom to uvideli. Na konci skleníka bola posadená ľudská hlava so žiarivými zelenými očami. Okolo nej sa motal podobný lišajník ako pri zvieracích hlavách.
Karol sa prebral zo hrozivého zovretia a prehovoril, „vy budete Daniel Hora.“
„Správne, lenže kto ste vy?“ povedal hlas z iného sveta.
„My sme detektívi a vyšetrujeme tu…“ v tom sa Karol zasekol a nevedel ako má dopovedať vetu.
„Moju vraždu?“ povedal hlas a detektívi sa pohli smerom k jeho zdroju.
„Áno,“ povedal Karol.
„Tak vidíte, vaša práca skončila. Žijem a tým pádom ma nikto nezavraždil. Pustite prosím môjho kolegu a dajte nám pokoj.“
„Kiež by! Máme vaše telo a tým pádom ste oficiálne mŕtvy,“ povedal nahnevane detektív Majský.
„Smrť? To je len choroba na ktorú som našiel liek. Najprv som ho vyskúšali na zvieratách, ako vidíte, darí sa im dobre, no potom sme ho potrebovali vyskúšať aj na ľudskom tvorovi. Ako vidíte, vyskúšal som ho na sebe a všetko dopadlo úspešne. Presne tak, ako sa písalo v Čiernej knihe večnej botaniky. Našiel som recept na večnosť!“ povedal hlas euforickým tónom.
„Úspešne?“ zasmial sa detektív Majský. „Však nemáte telo!“
„Čo myslíte, že prečo mám hlavu v tejto životodarnej pôde? Telo mi už rastie a za pár dní bude ako nové. Dokonca ešte lepšie – bez jaziev, chýb či chorôb. Čisté a krásne telo. Stačí, ak počkáte a váš prípad zhnije tak, ako moje staré telo,“ povedal tajomný hlas.
Karol sa obrátil na Gabriela a spýtal sa, „čo teraz, šéfe?“

Lukáš Polák

Lukáš Polák
Fanúšik hororu, či už po knižnej, filmovej alebo hudobnej stránke.

Diskusia

Alexander
Tak tu rozhodne nechýba pointa-výrazné až prekvapivé vyvrcholenie deja. Z toho čo som tu čítal je mi toto čitateľsky najbližšie. Ale všimol som si, že sa tu zväčša kritizuje, tak poďme na to. S uspokojením konštatujem,že aj tebe sem tam ujde nie len čiarka: ) Pre mňa boli niektoré výrazy ťažko stráviteľné( napr.Nanajvýš sa páchateľ do dnes nenašiel ...) Nadávky hlavného hrdinu-ani smiešne ani drsne. Niektoré jeho dedukcie prekvapivé a zbytočné(napr. bývali priateľ?, izba bola obývačka?)Celý čas u mňa príbeh balansoval, medzi serióznym drsným príbehom a niečim ako Adela ešte nevečerala...podľa mňa by príbehu pomohlo jasnejšie priklonenie sa k jednej z možností. Opäť si neodpustím poučovať,že poviedka by mala na malom priestore ponúknuť veľa muziky-čo sa tebe podarilo, len ta muzika by nemala rozptyľovať(napr.deti Ignáca..) Ty sám však vieš ,že písať vieš-tak snáď pre kritiku jedného pisálka naňho nezanevrieš...: )
06.03.2021
YaYa
Pozitívom poviedky je ten gore nápad, mohol byť z toho fajn horor. Veľkým negatívom je spracovanie. Z technického hľadiska sú postavy dosť ploché (good cop, bad cop, neviem viac), odľahčené prvky príliš kontrastujú s gore. Prvá sekvencia sa mohla úplne vynechať, lebo sa z nej len trikrát za sebou dozvieme, že našli telo bez hlavy. Krimi kulisy neboli dobrý výber. Systém práce policajtov mi príde neuveriteľný a často aj nelogický. Človek nemusí byť priamo policajt, už keď si prečítaš nejaké realistickejšie kriminálky, napríklad od Roberta Bryndzu, tak sa dozvieš viac o práci na mieste činu. Napríklad ma zarazilo, že Majského tam privítal nadriadený s tým, že bez neho nič neurobili. Logiku nedáva ani postup kriminálnikov. Najprv čakan do chrbta, až potom policajtom poviem, že sú na súkromnom pozemku a majú vypadnúť? Po útoku na verejného činiteľa sa ich už budeš zbavovať zbytočne. A nemal byť Majský po tom čakane do chrbta viac zranený? Lebo si funguje ďalej celkom dobre, a pritom, ak dostal ostrou časťou, tak to asi narobilo riadne škody, a ak tupou časťou... Počkať, čakan má veľký železný výčnelok z oboch strán. Takže to malo narobiť vážne škody. No nielen to, prečo by Herman zabíjal tie zvieratá vo vlastnom byte? Veď má na to výborný úkryt na odľahlom mieste za mestom, kde ho nikto neuvidí, neodhalí. Poviedka je proste dobrý príklad toho, že aj fantastika musí mať svoju logiku, aby sme uverili tomu fantastickému. Škoda toho, námet fakt nemusel skončiť zle. Stačilo to lepšie premyslieť, možno overiť a naštudovať nejaké fakty. Veľa šťastia nabudúce.
06.03.2021
Zlodejisnov
Úplne súhlasím s YaYa. Nápad by bol dobrý, no spracovanie a nerealistické konanie postáv, ako aj mnoho čechizmov či preklepov dosť kazilo chuť k dočítaniu. No zaujímalo by ma čo je toto: "Karol si nevedel predstaviť, kto by tu dokázal žiť, naopak Majský to vedel jasne – stoky a feťáci." Čo sú tie stoky? Je to nejaký preklep? Pokiaľ áno, z akého slova? Vŕta mi to v hlave, a to nemám rád :D
06.03.2021
Amaterius
zhodujem sa s negatívami, na ktoré poukázala YaYa
čo sa týka pozitív: dobre sa to číta :) bol som zvedavý, ako to dopadne a čakal som niečo podobné, ale nie toto a preto je rozuzlenie prekvapivé. Napadlo mi, že tam budú rastliny so zvieracími hlavami, alebo nejaká chodiaca rastlina, ktorá vraždí svojich stvoriteľov :D a nadávky sa mne osobne páčili, škoda, že ich nebolo viac. Nadávajúci detektív je možno klišé, ale sme na Slovensku a Slováci nadávajú :D :D
06.03.2021
Goran
Mal si to naozaj pekne premyslené. Záver ma "na totálku" dostal. Zaujímavý, neopozeraný, nápaditý, skutočne originálny. A prekvapí aj úplný koniec - vyústenie vyšetrovania. Krásne rozuzlenie :D Úplne bizarná šialenosť v dobrom slova zmysle. Téma (zvieracieho) rastlinného horroru, bláznivého vedca alá dr. Moreau a Frankenstein dokopy, to všetko rámcované vyšetrovaním - mám veľmi rád detektívnu literatúru a keď je krimi kombinované s fantastikou, tak to si nechám páčiť! Nevadila mi vytýkaná nerealistickosť vyšetrovacieho procesu, to tak odsledované nemám, beriem, že v detektívnej literatúre by to neobstálo, ale toto nebola "crime fiction", ale v prvom rade hlavne fantastika. Žánrové klišé tiež nevadilo, lebo to bolo vhodne použité. Zatrpknutý a nadávajúci a hláškujúci detektív zaúčajúci nováčika pri bláznivom prípade. To je v poriadku. Dobre mi padli aj dialógy a otočený vzťah dvojice vyšetrovateľov, kedy bol Watson vlastne "chytrejší" ako Sherlock. V neposlednom rade ma poviedka bavila a dobre sa čítala. Spolu s Alexandrovým mini hororom mám zatiaľ z tohto najlepší dojem. Lenže teraz prídu na pretras negatíva. Sú dve veľké nelogickosti: a) ak je Karol šikovnejší ako Gabriel, a podľa textu výrazne, tak prečo z tejto dvojice ich šéf uprednosťuje práve Karola? Iste nie iba preto, lebo je služobne starší. Mohol si to ale napríklad zachrániť tým, že Karol bol buďto dobrák alebo ťuťmák a tak za neho všetku smotanu zlízne jeho nadriadený. b) Vidno, že si, chvalabohu, nedostal čakanom do chrbta (a či do boku?!) lebo by si ináč písal :D, a aj Karolova bezprostredná reakcia a to jeho zvolanie, to bolo skôr trápne než čokoľvek iné a sotva uveriteľné (napriek kopancom).
Pravopis. Nie je toho veľa, ale je toho dosť, aby to pokazilo pôžitok z čítania. Nespisovné slová, hovorové, slangové a čechizmy sú ok v rozhovoroch, v inej textovej časti je to ale chyba. Štylistika. Slovosled je občas je prehodený a nepôsobí prirodzene. Niektoré výrazy sú nesprávne použité, niektoré slovné zvraty sú nadužívané - napríklad tam každý krúti hlavou a prevracia očami (lepšie by bolo, keby to bola napríklad charakteristické len pre jednu z postáv) a niektoré slová sú tiež viackrát po sebe použité, takže sa čitateľ prestáva sústrediť na dej, ktorý inak pekne plynie a postupne graduje. Neublížila by textu ani väčšia literárnosť. Je trochu strohý na môj vkus. Viac trópov - metafor, prirovnaní a pod. Ale opatrne s tým.
Nie ako chybu, ale ako špecifikum textu vnímam jeho béčkové vyznenie. Miestami som si pripadal, ako vhodený priamo doprostred nejakého kultového hororčeku z 80. rokov, a ja som malý fagan vzrušený pri zrniacej VHS páske, tá nadsádzka nevadila, ALE mne osobne veľmi vadila tá odľahčenosť. Tu sa to nehodilo. Či už tie mená postáv, Karolove bohovanie-kristovanie alebo výsluch správkyne hrdiacej sa melírom... to bolo vhodné skôr do nejakej komédie, humoresky. Humor zväčša zabíja strach. Existujú horory, ktoré sú vtipné, napríklad ten úplný záver, to bol fajn príklad čierneho humoru, ktorý dobre fungoval, ale to predtým, aj keď samé osebe nebolo zlé, ma vyložene rušilo. Myslím, že by sa to hodilo do celkom iného žánru a typu príbehu. Ak chceš zároveň rozosmiať čitateľa, ale aj mu pripraviť zimomriavky, vedz, že to si sa dal na tú najťažšiu úlohu a treba to robiť s mimoriadnym citom.
Veľká škoda týchto nedostatkov, veľká. Inak to mohlo byť super.
Pre Amateria - "stoka" je pomerne bežný slangový výraz pre socku či somráka, aha, to sú tiež slangové výrazy :D - hovoríme o stratených existenciách.
06.03.2021
8HitBoy
Ahoj!
Viem presne o čo si sa v texte snažil, cítiť z teba, aké veci ťa bavia a aké sleduješ. Celá táto poviedka je taký veselý pulpový loveletter splatterpunku. Myslím si ale, že je treba fakt silno rozlišovať medzi filmom a literatúrou - to čo funguje vo filme, nemusí nutne fungovať ako text.
Už ten úvod je písaný tak kostrbato, akoby si ho chcel rýchlo preletieť, aby si sa konečne dostal k tomu desivému, tomu gore.
Toto je v podstate celý tvoj úvod a potom ideš rovno do akcieTým pádom si podľa mňa podcenil a nevyužil dostatočne ten povestný build-up a zvyšok poviedky nevyznie až tak úderne, ako mohol.
Čo mi osobne veľmi vadilo, bolo neustále oslovovanie hrdinov hodnosťou a priezviskom alebo menom a priezviskom. Ruší to, používaj synonymá, resp. len krstné meno, len priezvisko. Detektív Majský nemusí byť vždy detektív Majský, ale trebárs len Majský, len detektív alebo inšpektor, vyšetrovateľ, whatever.
Tiež mi trošku vyskočilo obočie pri scéne s krompáčom. Možno nebol bodnutý, ale len udretý? Neviem. Ale to ako zrazu začal človek, ktorý šialene zaútočil na policajtov, s nimi spolupracovať... to bolo zvláštne.
Námet výborný! Hravo desivý, zľahka satanisticky pôsobiaci, zábavne splatterpunkovo prestrelený, za mňa fungujúci. Ale tie veci okolo dosť dojem zrazili. Písať vieš, to o tebe už dávno vieme. Teraz to treba už len šperkovať. Pomôžu pravidelné účasti v PnP, to je jasné, čiže som veľmi rád, že ťa tam pravidelne vidíme.
Ako ďalší tip odporúčam niekoľko autorov, ktorí by ti mohli žánrovo sedieť a mohli by tvoj štýl písania posunúť na ďalší level. Prečítaj si od nich niečo, rozober si v hlave alebo s niekým (pokojne aj so mnou ak budeš chcieť, alebo možno s Goranom(?), ktorý tiež má horor rád) že čo v tých románoch funguje, a čo naopak nie. Okrem môjho klasického Jacka Ketchuma skús možno Edwarda Leeho, Johna Skippa, Matta Shawa, Richarda Laymona alebo Clivea Barkera.
Potenciál v tebe, samozrejme, je, to je jasné. A bol by som veľmi rád, keby sa z teba vypracuje kvalitný autor hororov, keďže na Slovensku niekoho takého nemáme. Je to pre teba jedinečná šanca, niekto predsa to vákuum zabrať musí! :)
07.03.2021
8HitBoy
Hop, mne tam nenakopírovalo link z poviedky a nejako to celé zgrclo dokopy. Zlý, zlý web!
Kopíroval som tam tie prvé vety:
"Detektív Majský miloval spánok. Zbožňoval sny, ktoré ho dostali ďaleko od jeho reálneho života, kde na každom kroku čakal nejaký problém alebo zložitý prípad. Najhoršie bolo, že inak už žiť nevedel a preto neznášal, keď ho niekto zobudil pred tým ako zazvonil budík. Takýto prípad nastal jeden jesenný deň, keď o pol šiestej ráno zazvonil telefón."
07.03.2021
Goran
Mne sa práveže úvod veľmi páčil. Bol stručný, jasný, výstižný, neriedený a bohato stačil jediný odsek, aby si sa vrhol priamo na vec. To ja sa zvyknem rozpisovať, rozkecávať a úvod naťahovať do neznesiteľnej nudy. S ostatným, čo Martin uviedol musím jedine súhlasiť. Veľmi trefne Ti to zhodnotil, Lukáš. Aj tých autorov, čo menoval, môžem len a len odporúčiť. Ketchum je skvelý, ale tak drsný, že aj ja mám s ním problém, niektoré z kníh, čo napísal, som pre tú hrôzu nedokázal dočítať. Barker je pán spisovateľ, veľký umelec, ale kolísavej kvality, Richard Laymon je kráľ trashu :D, ktorý podľa mňa nevie dobre písať, ale jeho knihy sú tak (ne)chcene zábavné a Tvojej tvorbe blízke tou filmovou technikou, hláškami, nadsádzkou a gore a číta sa to doslova samé, že tiež odporúčam hodiť na ne očko. A keď sme pri ultrahorrore, tak to myslím ako metaforu, nie doslovne - s tým očkom :D Zvyšných dvoch menovaných nemám vôbec načítaných, ale sú považovaní za významných autorov splatterpunku. Čo sa mňa týka - vycibriť cit pre to, čo sa hodí a čo nie a "vypilovať" štylistiku a bude to!
07.03.2021
Lukáš Polák
Ďakujem veľmi pekne za komentáre, budem makať ako drak aj naďalej, už mám od tejto zverejnenej hotové dalšie dve poviedky, rozmýšlam, že jednu uvoľním ako "nezávislú" na stránku. Taktiež díky za tipy na knihy, hneď na výplatu si spravím objednávku, akurát škoda, že všetko je to len v češtine a potom sa môžeme diviť, prečo mám v poviedkách čechizmy, keď si to ani neuvedomím a hneď sa to na mňa nalepí.
07.03.2021
Goran
S čechizmami mám tiež veľký problém a vyplýva to isto z toho, že veľa čítam v češtine, ale dnes už nemusíš žonglovať so slovníkmi, hoci niektoré sú i super - stačí, keď v niečom nebudeš mať jasno, opýtať sa uja googlea, zvyšok je tiež práca pre prvočitateľa - betareadera. A aj nesúťažné poviedky čítam a veľmi rád. Takže som zvedavý. Len PNP ma nebaví čítať... ale tie sú zas skvelé na tréning, ako Martin pripomína.
07.03.2021
Kei
Nápad a záver sa mi páčili, ale výsledný efekt zase padá na spracovaní. Nie som si doteraz istá, či mala byt poviedka humorná, alebo hororová, lebo humorná stránka nie vždy funguje, miestami sa zdá byť nasilu a hororová nie je dosť výrazná, akoby sa strácala v paródii na policajtov. A v momente, ked čitateľ nevie, ako sa má nastaviť, tak celkový dojem trpí.
Veľa z toho, čo by som vytkla aj ja, už bolo okomentované, tak by som dodala už len drobnosť - pozor na opakovanie informácií. Ak sa čiateľ v úvode, pri rozhovore s manželkou dozvie, že detektív ide riešiť bezhlavé telo, tak netreba to opakovať znova pri rozhovore s podriadeným, alebo ešte raz priamo na scéne. je to zbytočné.
13.03.2021
xius
Mas paradne nazvy! Vzdy som z nich rozciteny uplne. Aj tie napady su take bez zabran a strachu z naivity ci naopak absurdna. To je velke plus a snad ta nikdy neopusti.
Na niektore casti textu to proste chce len viac praxe. A pri tvojom tempe poviedok sa velmi nebojim, ze by si to v blizkej buducnosti nedoladil. Drzim palce aj nadalej. :)
31.03.2021
B.T. Niromwell
Prvý odsek ma pobavil a vytvoril dosť originálnu postavu, lebo ostatní známi detektívi sú posadnutí svojou prácou a doslova ju milujú, tento – nie.
„...máme tu niečo zaujímavé pre vás.“ Nie, prosím, neukončuj vety predložkou so zámenom, znie to neuveriteľne krkolomne.
Nespisovné výrazy v dialógoch pôsobia super, ale mimo prehovorov postáv si dávaj pozor. Niečo také ako „z nervov“ alebo „pozde“ musíš vyriešiť spisovnejšie.
Občas sa nájde nejaký preklep, ujde čiarka a celkom by to chcelo štylisticky prečesať, napr. „...Karolovi kúsok klesne úsmev z čakania.“
„...pred cieľom ich cesty.“ Pred cieľom svojej cesty, vždy, keď sa dá použiť svoj, má sa použiť svoj.
Po priamej reči stále opakuješ povedal, povedala, skús to nejako prestriedať.
„spadnuté líca“ asi mali byť vpadnuté.
„Boli rozhádzané všade dookola ako odpadky, ktoré sú na obtiaž.“ To na rozdiel od odpatkov, čo si odkladáme na ozdobu? Celá veta po ktoré sa môže zmazať. Podobne tuto je navyše slovo viac: „Pach bol čím ďalej, tým viac neznesiteľnejší.“
„Gabriel vydal zo seba bolestivý výkrik. Pri druhom napnutí ho Karol chytil za ruku, vytočil mu ju poza chrbát...“ Ušiel ti podmet, z tejto vety vyplýva, že Karol skrútil ruku Gabrielovi.
Tvoje postavy akosi často púlia oči alebo gúľajú očami a na takom krátkom texte to pôsobí rušivo.
Veľmi dobre funguje kontrast medzi otráveným Majským a jeho nadšeným kolegom, to ma bavilo. Škoda, že v podstate nič z toho vyšetrovania nemalo s výsledkom nič spoločné a keby sme od scény s pani Pistáciovou preskočili rovno na koniec, v podstate by sme vôbec o nič neprišli, takže ako detektívka to veľmi nefunguje. Tiež stále nechápem, na čo bol v tom byte oltár s tými znakmi, bolo by zaujímavé vidieť ten proces alebo čosi viac o Čiernej knihe botaniky, máš tam veľa cool nápadov, bolo vy fajn ich preskúmať.
02.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.