Nevesta hôr

Krčmu napĺňal jednoliaty hluk stolujúcich, prerušovaný len občasným hlasnejším štrngotom sklenených pohárov. Cez okná prebleskovala jasná obloha, po nočnom daždi ani známka. Ukazoval sa pekný deň.
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Živana položila na pult prázdny krígel a pár mincí. „Ďalšie tri,“ objednala. Otec dočapoval a rovno vzal ďalší pohár. Živana si utrela ruky do zástery a otočila sa za hlukom na schodoch. Jej mladší brat tadiaľ práve ťahal kufre nových hostí, pridlhé rukávy mníšskeho plášťa mu v tom príliš nepomáhali. Vzdychla.
„Nebodaj by si radšej ťahala kufre do schodov?“ spýtal sa jej otec pobavene.
„Áno,“ pokrčila plecami. „Radšej ako chodiť pomedzi... okukovačov,“ usmiala sa na pol úst. Vskutku, plný živôtik, oblé boky a čierny vrkoč mihajúci sa po krčme ako mačací chvost priťahoval pohľady. Väčšinou jej to nevadilo, ale občas toho bolo priveľa.
Otec začal napĺňať tretí pohár, „Ešte vydrž. Keď...“
„Keď zdedím krčmu, tak ma za pultom nikto neuvidí!“ dokončila zaňho so smiechom a vzala poháre, aby ich odniesla k hosťom. „Ja viem, ja viem. Ale aj tak dúfam, že ti bohovia dajú ešte veľa rokov,“ dodala ticho. Otec len stisol pery a kývol jej, aby radšej šla.
Krčma bola takmer plná, ku štamgastom pribudlo niekoľko nových zákazníkov, ktorí si pri čakaní na jedlo objednali už druhé pivo. Živana sa preplietla pomedzi stole až dozadu a začala rozdeľovať poháre. Musela sa nahnúť cez stôl, aby dočiahla aj k tomu poslednému. V tom ju najbližší z nich chytiť za zadok a zaškeril sa: „Pivo za toliar, koľko za teba, krásavica?“
Krčma zatajila dych. Na Živanu sa mohlo pozerať, ale nikto si k nej nemohol dovoľovať, kým mu to sama nedovolila. Chlapi z okolia to vedeli. Len novým to trvalo pochopiť trochu dlhšie.
„Ja nie som kurva!“ zasyčala naňho s vycerenými zubami. Pohľad jej stemnel, preklala by ho, keby mohla. V jednom prudkom pohybe schytila pohár s pivom a rozbila mu ho o hlavu. Chlap od prekvapenia vykríkol a takmer zletel to stoličky. Bez toho, aby mu venovala ďalší pohľad, narovnala si pokrkvané sukne a vybehla z krčmy, vrkoč jej len tak plieskal do chrbta. Dnes už toho bolo priveľa.
Krčmár prudko odložil pohár, až vyprskla pena a zhodil handru z ramena. Keď vystúpil spoza pultu, štamgasti sa podvedome stiahli.
Tromi dlhými krokmi premeral krčmu a vztýčil sa nad zraneným chlapom, ktorý bolestivo sykal a nadával. „Zaplaťte a vypadnite,“ precedil cez zovreté pery a zaťal päste.
„Tá malá... tá vaša...“ začal nadávať hlasnejšie a zdvihol hlavu. Pivo mu zmáčalo vlasy a košeľu, polovicu tváre mal zaliatu krvou a z rán mu trčali kúsky skla.
„Zaplaťte a vypadnite. Než vám rozmlátim aj druhú stranu ksichtu.“
Hosť zbledol ešte viac a rozhliadol sa po krčme, no rýchlo pochopil, že pomoci sa mu nedostane.
„Kubo!“ zreval krčmár smerom ku dverám, ale syn už bol na polceste k nemu.
„Tu som. Čo sa stalo? Živana vybehla von ako besná...“ kývol neurčito smerom von.
Krčmár mu z pohľadom zabodnutým do hosťových zlostných očí prikázal: „Znes tuto pánovi,“ oslovenie vypľul ako nadávku, „kufor pred krčmu a vyveď mu koňa. Odchádza.“
Pán sa pokúsil postaviť, ale zakrútila sa mu hlava a musel sa oprieť o stôl: „Zaplatil som preddavok!“ vyhŕkol zlostne a skrútil tvár od bolesti.
„Preddavok? Preddavok si necháme ako náhradu za urážku na cti.“
Keď sa hosťov spoločník postavil a chytil ho za rameno s tichým zamrmlaním, „Nechaj to tak...“ krčmár sa otočil na syna a tuho mu stisol rameno.
„Kam išla?“
„K lesu. Mám ísť za ňou?“
Otec pokrútil hlavou, „Nechaj ju chvíľu. Najskôr poodnášaj všetku batožinu, až potom ju bež pohľadať. Nemala by ostať v lese po zotmení.“
Kubo prikývol, fľochol na zakrvaveného chlapa a šiel mu po kufre.
***
Vzduch bol svieži a les šťavnato zelený po výdatnom nočnom daždi. Hraničiar Zobor, predierajúci sa nízkym porastom, ukazoval mladému učeníkovi, ako rozoznávať vo vlhkej hline stopy vysokej, keď začuli zavíjanie vlkov.
„To je veľká svorka,“ narovnal sa znepokojene hraničiar. Naznačil mladému, aby sa ani nepohol a natáčal hlavu, aby zistil, odkiaľ zavíjanie prichádza. Nerád by im prišiel do cesty.
Zavrel oči, aby počul lepšie a mysľou pomaly obostieral svoje okolie. Boli dosť ďaleko. Ale potom mu do vedomia prenikol ľudský výkrik. Ženský.
Otvoril oči, mladý zbadal, že na okamih boli celé biele. Ohromene otvoril ústa, ešte nevidel čary hraničiarov, hoci o nich veľa počul. Ale Zobor ho nenechal dlho zízať. Schmatol ho za rameno a potiahol smerom za hlukom.
Keď ju našli, bola takmer v bezvedomí. Šaty mala potrhané, od brucha až k ľavému ramenu sa jej ťahali dlhé stopy vlčích pazúrov, zasiahli aj časť krku, tváre a odtrhli jej kus ucha. O oko neprišla len šťastnou náhodou. Na pravom stehne mala vyrazené zuby a na zvyšku tela množstvo hlbších či plytších rán. Vlci ju riadne dokaličili, ale zjavne mala šťastie. Ešte dýchala.
Hraničiar si k nej kľakol a pritlačil jej ruku na krk v snahe zastaviť najväčšie krvácanie. Nevšímal si mladého, zase raz neschopného sa pohnúť. Videl už horšie veci.
Len nie na človeku.
„Vieš, kto to je?“ spýtal sa stroho, kým jednou rukou opatrne odtŕhal dotrhané handry, aby videl všetky zranenia.
„Neviem, ja – ona...“ koktal mladý, nedokázal podísť bližšie k krvou zaliatemu telu. Blúdil zrakom dookola, až kým nezbadal čierny vrkoč s hnedou mašľou na konci. „To je Živana,“ uvedomil si prekvapene. „Z vedľajšej dediny.“
Hraničiar po ňom zašmátral voľnou rukou a pritiahol si ho bližšie. Pozorne sa mu zahľadel do tváre, zvažujúc, či to zvládne alebo sa zrúti niekde po ceste. „Poznáš cestu do dediny?“ Keď prikývol, odstrčil ho, až sa zatackal. „Utekaj tam. Privolaj pomoc. Babicu alebo bylinkárku, ak tam majú. Alebo možno rovno kňaza,“ dodal pochmúrne. Mladík zaváhal, trvalo mu pár sekúnd, než odtrhol zrak od krvi, ktorá máčala hraničiarove ruky. Napokon sa však predsa len rozbehol k ceste.
Zobor neváhal. Vytiahol z torby bylinky a poriadne ich rozžul. Potom jej zelenú hmotu rozotrel na ďasná, zvyšok vypľul a poriadnym dúškom vody si vypláchol ústa. Nemohol si dovoliť, aby droga omámila aj jeho. Hoci už začínal pochybovať, že dievča niečo vníma.
Narýchlo jej obviazal krk látkou zo sukne a bez toho, aby ju stratil z dohľadu, pozbieral pár suchých vetiev a založil malý ohník. Keď sa rozhorel, strčil do stredu dýku. Kým sa rozpaľovala, aspoň jej rany vymyl vodou, odstránil z nich zvyšky oblečenia a ktoré sa dali, tie previazal. Ticho si pospevoval zaklínadlá, aby upokojil krv v tele a posilnil účinky byliniek. Nemienil dopustiť, že ak náhodou prežije roztrhnuté hrdlo, zabijú ju hnisajúce rany.
Taký bol sústredený na liečenie, že začul dedinčanov až keď boli za najbližšími stromami. V duchu si vynadal, čo keby sa vrátila tá svorka vlkov? Ale už nebolo kedy ľutovať. Zdalo sa, že lesom ide polovica dediny, ale nakoniec sa medzi stromami vynorili len štyri postavy – mladý, kňaz a dvaja statní chlapi. Bol rád, že nedoviedli nikoho z jej rodiny. Prihodil na ohník posledné drevo a zašepkal zaklínadlo. Oheň na okamih zažiaril na modro.
„Hraničiar Zobor!“ zahrmel kňaz a ako veľká voda sa prirútil bližšie. „Počul som, že je so Živou zle,“ potom ju zazrel a takmer to neustál. Jeden z chlapov ho pohotovo podoprel. Dlhým rukávom si prikryl ústa a keď bol opäť schopný slova, spýtal sa: „Čo sa jej stalo?“
„Napadli ju vlci,“ odvetil Zobor stroho, hoci si bol istý, že im to mladý všetko povedal. Ale asi to potreboval počuť od niekoho autoritatívnejšieho, aby tomu uveril. Lebo očiam uveriť zjavne nechcel.
„Ošetril som jej všetky menšie zranenia,“ kňaz sa pri slove menšie zatriasol. „Ale toto na krku treba vypáliť. Inak vykrváca.“
„Nie! Neopováž sa!“ prudkosť kňazovho výkriku ich všetkých prekvapila. Vytrhol sa mužovi a zatackal sa smerom k zranenej. „Neopováž sa ju zohyzdiť! Je to jedno z najkrajších dievčat z dediny, okrasa našich domov, ruža našich lúk!“
„Nie na dlho, ak nezastavíme krvácanie!“ potom sa strašne rozosmial. „Už aj tak nie je krásna! Ale aspoň bude žiť.“
Kňaz s plamenným pohľadom hnevlivo ukázal prstom na hraničiara, „Ty jeden špinavý... Neopováž sa! Nedovolím ti, aby si nás obral o jej krásu! Donesieme ju do dediny, na oltár. Urobíme rituál, zvoláme bohov. Oni ju zachránia!“
Kým sa kňaz vyhrážal a preklínal ho, hraničiar nespustil oči z dievčiny. Cítil pod rukami jej namáhavý dych, videl pery červené od krvi, skrútené prsty a rozodratú kožu. Nikdy predtým ju nevidel a nevedel si predstaviť jej krásu. Jediné, čo z nej teraz ostalo, boli vlasy spletené do tuhého vrkoča. Bude chcieť žiť aj takto? Odpustí mu, ak ju zachráni on a nie bohovia jej kňaza?
Kňazov hlas takmer nevnímal. Ale mal pocit, že kričí už celú večnosť.
Než ktokoľvek z nich stačil niečo urobiť, hraničiar vytiahol dýku z ohňa a priložil rozpálenú čepeľ na ranu. Vzduch naplnil smrad spáleného mäsa a krvi. Kým bol kov ešte dosť horúci, priložil na ďalšie dve krvácajúce miesta, ktoré sa mu nepodarili obviazať.
Dievča sa vzopälo, ale nevykríklo ani sa neprebralo. Drogy v bylinkách, bolesť za hranicou znesiteľnosti a strata krvi ju spoľahlivo udržali v bezvedomí.
Ďakoval bohom, že si z toho nebude nič pamätať. On si každý jeden okamžik ponesie so sebou až do hrobu.
Keď si kňaz uvedomil, čo urobil, vrhol sa naňho. Tentoraz však mladý konečne zareagoval včas a chytil starca za pás. Ten bezmocne klesol na kolená a už ani nemal silu nadávať. Z úst vyrážal len nenávistné „Ty... ty... ty...“
„To je v poriadku,“ pokýval hraničiar hlavou. „Tak to býva.“
Klesol na zadok a konečne si dovolil uvoľniť sa. Zložil si hlavu do dlaní. Padla naňho strašná únava, ale ešte nemohol spať, ešte nebol sám. Odolával nutkaniu odovzdať sa jej, ľahnúť si na lákavo mäkký mach a nechať vedomie rozplynúť sa, rozplynúť sa a splynúť s lesom, byť sám a nebyť ničím...
***
Od tej jari sa Zobor dedine za kopcom vyhýbal. Hranica krajov sa aj tak tiahla vrcholom, nemal dôvod schádzať dole. Mladý mu nosil chýry a to mu stačilo.
Živana... prežila.
Preležala z posteli týždne a chradla, spaľovaná horúčkou, no nakoniec sa z toho dostala. Bylinkárku mali našťastie rozumnejšiu ako kňaza. Hoci nepochyboval o moci jeho bohov, niečo mu našepkávalo, že to malo byť takto.
Počul však aj to, ako ho stále preklínajú. Vraj ich okradol o jej krásu. Zohyzdil ju. Už sa ňu nedá ani len pozrieť. Aj tí najotrlejší odvracajú zraky. Ako si mohol dovoliť protirečiť bohom? Ako si mohol dovoliť hrať sa na boha a zachrániť ju, keď jej život bol v ich moci. A stále dokola.
Ale Živana žila. Ba čo viac, zdalo sa, že jej je dobre. Občas ju vídal v lese. Mal pocit, že o ňom vie, ale navzájom sa jeden druhému vyhýbali. Len raz sa mu podarilo ju zahliadnuť zbližša – nebolo to vôbec také hrozné. Väčšinu jaziev zakrývalo oblečenie, dotrhané ucho a krk zase bujné vlasy. Už ich nenosila zapletené. Akurát na líci a čeľusti sa beleli tenké jazvy. Osobne si myslel, že práve vďaka nim je krajšia. Stalo sa jej niečo strašné a ona prežila.
Po lete ho na nejakú dobu povinnosti odviedli ďalej, na hranice vedľajšieho chotára. Vrátil sa sem až uprostred zimy, keď ho zastihla žiadosť, aby vystopoval svorku vlkov, čo ľuďom v okolitých usadlostiach napáda košiare a žerie dobytok.
V snehu ich bolo ľahké sledovať, bolo až podozrivé, ako si nedávali pozor. Ale bolo uprostred zimy, potravy málo... Nečudoval sa.
Čudovať sa začal, až keď medzi stopami vlčích tliap zbadal pár ľudských. Žeby ich sledoval ešte niekto?
Vybral sa po nich, stále sa držali vlkov. Čím hlbšie do lesa šiel, tým boli čerstvejšie, hoci snehu ubúdalo. Opatrne rozprestrel vedomie do strán, skúmal, či nenarazí na myseľ, ktorá do lesa nepatrila.
Narazil. Či skôr cudzie vedomie narazilo doňho, zachytilo ho skôr ako on. Bleskovo sa otočil, ale vlk za ním už bol v skoku. Nestihol ani vytiahnuť dýku, chlpaté telo dopadlo naňho a zvalilo ho na zem. Na krku ucítil horúci dych, pod rukami kostnaté telo.
Ale zuby na hrdle nie.
Vlk vykríkol ľudským hlasom a odtrhol sa od neho.
Hraničiar sa okamžite zdvihol, jedným kolenom sa opieral o zem, druhá noha pripravená vymrštiť ho do skoku. Ruka pri noži. Ale klbko srsti sa medzitým rozmotalo a on medzi šedou kožušinou rozoznal strapaté čierne vlasy. Potom aj od chladu červený konček nosa, dlane a chodidlá. A keď naňho bytosť vycerila zuby, zbadal veľké uhrančivé oči a jazvy na líci.
„Živana?“ ozval sa prekvapene, ruka od dýky klesla k zemi. Cítil z jej ľudskú myseľ. Ale tá už patrila lesu.
„Živana,“ oslovil ju znova, teraz už miernejšie, „som rád, že žiješ. Dopočul som, že si sa na začiatku zimy stratila v lese.“
„Živana je mŕtva,“ ozval sa zachrípnutý hlas, „teraz som už iné zviera.“ Dievča vo vlčej koži sa stiahlo, otočilo sa na útek, ale nakoniec sa len vyšplhalo na veľký balvan, za ktorým sa predtým schovávalo. Z vyvýšeného miesta ho potom dlho prikrčené sledovalo. Zobor nemal odvahu sa priblížiť. Nechcel ju vystrašiť, ale tak rád by vedel, čo sa jej stalo.
Vlčica zavetrila. „Kto si? Poznám tvoj pach... ale neviem si vybaviť tvár.“
Hraničiar si uvedomil, že ona ho vlastne nikdy nevidela. Predtým bola v bezvedomí, do jej dediny nikdy nezišiel, v lese sa jej vyhýbal. „Som Zobor. Hraničiar,“ ukázal na západ a sever. „Tam strážim.“ Potom pokynul smerom k jej jazvám. „Na jar ťa napadli vlci. To ja som ťa našiel a zachránil som ťa. Hoci tvoj kňaz na mňa privolával hnev bohov za to, že som ťa... zohyzdil,“ zahanbene sklopil pohľad. Mátali ho výčitky, že za jej vyhnanstvo v lese môže on.
Živana dlho mlčala. Potom sa odvážila zliezť z kameňa a po štyrom opatrne prešla k nemu. Odhalila si krk a chýbajúce ucho. Jazvy v chlade modro žiarili. „To si urobil ty?“
Hraničiar zdvihol pohľad a uprene sa na ne zadíval. Ešte stále bolo vidieť, kde sa vlčie pazúry stretli s rozpáleným kovom. Nebolo to až tak hrozné. Neuhol pohľadom.
„Ďakujem,“ ozvala sa potichu. Oči sa jej zajagali a doširoka sa usmiala. Sadla si na zadok, ruky pred seba zložila ako pes a hlavu naklonila do strany. „Zachránil si mi život.“
Nečakane zavyla. Z hĺbky lesa sa ozvalo niekoľko odpovedí. Hraničiar zacítil, ako sa k čistinke približujú vlčie mysle.
„Nemusíš sa báť. Poviem im, kto si. Neublížia ti.“
„Patríš do vlčej svorky?“ Áno, uvedomil si, stala sa jednou z nich. Ale ako?
Prikývla. „Cítili môj žiaľ, keď som sa chodievala vyplakať do lesa. Aj vlci majú svojich bohov. A tí sa občas zľutujú aj nad ľuďmi a prijmú ich medzi seba.“
Zobor kútikom oka zachytil bielu kožušinu pri najbližšom strome. Dievča sa tým smerom otočila a prikývlo. Vlk sa stiahol do zelených tieňov, ale neodišiel ďaleko.
Vtedy sa Zobor rozpomenul, prečo sem vlastne prišiel. „Živana! Kradnete ľuďom z dediny dobytok?“ spýtal sa rázne.
Vlčie dievča sa nahrbilo a zavrčalo. Všetko ľudské bolo zrazu preč; ostalo len divé zviera.
„Kradneme, kradneme,“ zakričala priškrtene a začala cúvať. „Čo ťa je do toho? Musíme niečo jesť. Zveri je málo. Ľudia sú nenásytní, všetko ulovili.“
„Poslali ma, aby som vás našiel a naviedol lovcov na vašu stopu,“ priznal, hoci tušil, že to môže byť nebezpečné. Živana sa prikrčila ako v útoku. Odolal nutkaniu siahnuť po dýke.
„Nechcem vám ublížiť,“ uistil ju a zdvihol ruky pred seba, aby ich videla. Stále naňho cerila zuby. Všimol si, že sú špicatejšie ako bývajú ľudské.
„Nepoviem im, kadiaľ beháte. Ale musíte odísť. Ak budú ovce ďalej miznúť a ja vás nenájdem, zavolajú iného hraničiara.“
„Nemáme kam odísť,“ zasyčala. Viditeľne znervóznela, začala sa ošívať a obzerať do strán, akoby cítila hrozbu.
„Nikto ma nesledoval,“ uistil ju Zobor.
Stále nepokojná sa mu zahľadela do očí. Akoby mu chcela čítať priamo z duše. „Dobre, odídeme. Ale až na jar. Teraz nemôžeme prekročiť priesmyk,“ stiahla sa za balvan, ale stále z neho nespustila pohľad. „Nechaj nás. Na jar povediem svorku na druhú stranu hory.“
Hraničiar prikývol. „Zdržím ich, ako najdlhšie budem môcť. Ale dávajte si pozor. Nepútajte príliš veľa pozornosti,“ upozornil ešte, ale ona sa už vytrácala. Zaliezla za kameň, Zobor videl len mihnutie ľudskej päty a vlčieho chvostu. Medzi stromy už dobehol vlk.

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

HB
Vynikajúce, zatiaľ pre mňa určite topfavorit kola. S čím som osobne nie spokojný na 100% je azda len ten záver, ale to sme už spolu viackrát riešili, vysvetlili si všetko a chápem aký bol tvoj zámer 😁 Skvelá robota, fakt si myslím ze toto je dosť možno víťazná poviedka kola.
04.11.2020

Kristína Leonhard
Ahoj, páči sa mi, kde si čerpala, aj prostredie, do akého si dej vsadila. Zvlčenie človeka je tiež fajn, aj keď to nevidíme prvý raz :)
Pri čítaní som si ja zapísala pár vecí, ktoré mne osobne nesadli:
1. Otcovi sú prednejšie kufre hostí ako hľadanie dcéry? Ak áno, nie je tam logicky vysvetlené, prečo.
2. Myslíš, že vlci by svoju načatú obeť nechali tak a nepochutili si na nej? Keďže píšeš o šťavnato zelenom lese (vtedy ju napadli), asi sme v bujnom vegetačnom ročnom období, kedy je aj v prírode všetkého nadostač. Ja viem tak, že vlci napadnú človeka len veľmi výnimočne, skôr sa ho boja. Museli by byť veľmi hladní, navyše uloviť také srnčie mláďatko je pre nich oveľa jednoduchšie.
3. Opäť slabší záver. Je taký, aby sedel s názvom a inšpiráciou pre príbeh, ale pre mňa nie je uspokojivým uzavretím príbehu. Aj ja mávam so závermi problém, tiež na tom pracujem :)
4. V Neveste hôľ je opisov priveľa, ale v tvojom príbehu málinko, mne osobne chýbajú.
5. Otec aj brat sa z poviedky vyparili, zdali sa mi nepodstatní. Akoby mal úvod smerovať k pôvodne inému záveru/myšlienke. Načo nám je dobrá informácia, že brat bol mních, keď nám k nemu autorka nevybudovala žiadny vzťah? Prečo mních vláči kufre v otcovom... asi skôr hostinci ako v krčme?
6. Naozaj je krása ženy dôležitejšia ako jej život? V prípade panovníčky, alebo ženy, ktorej napríklad magická sila vyviera z jej krásy, povedzme. Ale pri krčmárovej dcére... no tak by ju už aspoň nikto za ten zadok nechytal :)
Drobné chybky sa tu vyskytujú o niečo častejšie, ale stále by som povedala, že pekne štylizuješ, aj gramatika a čiarky ok :) Teším sa na ďalšie príbehy :)
04.11.2020

Magda Medvecká
Ahoj, vďaka za reakciu, ale trochu som z nej zmätená. Rozmýšľam, čo sa stalo, lebo som mala pocit, že väčšina tých vecí, na ktoré reaguješ, je v texte viac-menej prítomná. A prosím, môžeš mi potom napísať, aké chybky si tam našla? Lebo teda ja si dosť nechávam záležať na tom, aby to bolo dobre, ale uvedomujem si, že občas sa stane a autorská slepota a tak. Tak aby som si nabudúce dala pozor :)
Ale teda aby som to vysvetlila:
1. Otcovi nie sú prednejšie kufre. Je mu prednejšie to, že ona potrebuje chvíľu času na upokojenie a potrebuje, aby ten hosť odišiel skôr, ako sa vráti.
Citát:
„Mám ísť za ňou?“
Otec pokrútil hlavou, „Nechaj ju chvíľu. Najskôr poodnášaj všetku batožinu, až potom ju bež pohľadať. Nemala by ostať v lese po zotmení.“ Chce, aby jej dal trochu času, ale zároveň má o ňu starosť a nechce, aby ostala v lese po zotmení sama.
2. Ono ale vôbec nešlo o to, že ju napadli kvôli potrave. Sama píšeš, že tu ide o tradičné zvlčenie človeka. A ako vznikajú vlkolaci? Človek musí byť pohryzený. Aj ona teda musela byť pohryzená, nie zjedená. A tým, že na nej nechali odtlačok všetci členovia svorky, ju „symbolicky“ prijali medzi seba. Bola to taká kolektívna premena.
Preto na konci bola členkou svorky a preto hovorila, že aj vlci majú svojich bohov, ktorí občas človeka prijmú medzi seba. Ak by to boli obyčajné vlky, ktoré by ju lovili kvôli potrave, zvyšok poviedky by neexistoval.
3. Záver je urobený v kontraste so začiatkom. Zjavne nie úplne dobre, keďže aj HB mi ho kritizoval, ale chcela som ho takto mať. V závere je dokončená jej premena. Ak na začiatku bola krásna žena, na konci musela byť zjazvený vlk.
4. S týmto teoreticky súhlasím, neviem úplne odhadnúť mieru opisov, ktoré treba do poviedok dať. Možno je to trochu aj taká sebacenzúra – často som sa stretávala s tým, že boli opisy v poviedkach vyčítané ako nadbytočné, keďže je to pomerne krátky žáner a spomaľuje to dej. Na druhej strane sa mi väčšinou fakt nechce dopodrobna opisovať, ako postava vyzerá, čo všetko má oblečené, akej farby má oči, koľko stolov je v miestnosti a koľko špiny na pohároch. Zvolila som si detaily, ktoré som používala v obmenách znova – napr. dlhý čierny vrkoč v krčme; čierny vrkoč s mašľou v lese; strapaté čierne vlasy ako vlk. A tak trochu sa spolieham na čitateľa, že si domyslí zvyšok výzoru tak, ako sa mu páči, a zvýraznené ostanú len tie „dôležité“ detaily.
5. To sa mohlo stať pri opravách, lebo pôvodne bola celá poviedka plánovaná z pohľadu Živany, ale neskôr som to zmenila. Ano, keď nad tým teraz rozmýšľam, tak mi trochu ušiel rozprávač – v druhej časti je to už vlastne celé z pohľadu hraničiara, ale prvá čas nie.
Ale teda prečo som spomínala, že bol syn mních.
Otec vlastnil krčmu/hostinec (slovník hovorí, že krčma je hovorové alebo expresívne pomenovanie hostinca, takže asi môže to byť aj v tomto význame?) a mal syna a dcéru. Väčšinou po otcovi dedí takéto veci syn. Ale ja som chcela, aby ju zdedila ona. Takže ako na malej ploche ukázať, prečo ju nemohol zdediť syn? Ak sa syn dá na cestu viery, vzdáva sa hmotných majetkov, čiže krčmu zdediť nemôže. Zároveň ani nemá moc oblečenia – dostane jeden kus oblečenia a ten musí nosiť, kým ho nezničí. A keďže mu bol veľký, malo naznačiť že je ešte mladý/malý (ešte doňho „nedorástol“) a to, že pomáhal doma u rodičov zase to, že ešte nie je úplný mních/kňaz (bol to fantastický svet, mali bohov a mágiu, čiže aj mníšske/kňazské učenie mohlo prebiehať inak. Možno som nezvolila správne slovo – chcela som niečo skôr pohanské, ako kresťanské). Ale súviselo to s tým, že som chcela, aby mágia a náboženstvo boli prítomné v celej poviedke - v životoch všetkých ľudí, aj tých obyčajných. Ale priznávam, pri tomto som sa snažila vopchať príliš veľa významov do príliš malého detailu a trochu to zaváňa až nadinterpretáciou :D
04.11.2020

Magda Medvecká
6. No a o tomto bola tak nejak... celá poviedka? Presne preto skončila zjazvená a premenená na divokého vlka. Presne preto nedovolil hraničiar kňazovi, aby ju zachránili jeho bohovia. Presne preto ju ošetroval takým drastickým spôsobom – ktorý síce nezachová jej krásu, ale zachová jej život.
A tu som sa trochu hrala aj s vlkolačími tradíciami – väčšinou býva človek pohryzený fakt nechutne, všade krv a kusy kože, ale keď prekliatie začne pôsobiť, všetko sa mu zahojí a je hádam ešte krajší ako bol predtým. Živana teda získala vlastnosti vlkolaka, ale ostali jej všetky rany, ktoré jej boli spôsobené pred premenou.
A hlavne, mám pocit, že všeobecne sa v príbehoch/filmoch vyskytujú len krásne ženy, ktoré ostávajú krásne za každých okolností a dosť mi to začína liezť na nervy. Takže toto je taký môj malý pokus o to, poňať tú „krásu“ ženy inak. Ukázať ju aj v inom svetle, škaredú a zdivočenú, nie uhladenú a krásnu za všetkých okolností alebo sexy a smrteľne nebezpečnú, čo tiež býva klasická kombinácia (viď upírky a tak). Ale pritom stále s nejakou mocou (stala sa vodkyňou svorky a bola nebezpečná, hoci nebola sexy vlkolačka). Mala som tam 2-3 vety, ktoré vyslovene hovorili, že život je dôležitejší ako krása, ale povedala som si, že je to príliš zrejmé posolstvo a to čitatelia nemajú radi. Ale možno som to tam mohla nechať.
A keď už sme pri tom – prečo by aj krčmárova dcéra nemohla byť krásna? Prečo iba napr. panovníčka? (okrem toho, krčmárova dcéra väčšinou býva krásna, lebo musí lákať zákazníkov :D) A popravde, nechcela by som čítať ani príbeh o tom, že magická sila ženy vyviera z jej krásy, lebo presne proti tomu chcem ísť a že sila ženy môže byť aj niečom inom ako v sexy tele.
Takže tak. Asi som sa nechala trochu uniesť, ale bola to taká moja srdcovka, tak som si ju potrebovala obhájiť. :)
04.11.2020

Kristína Leonhard
Ahoj. Ono je to tak, že mne tie veci sú jasné, ale pre mňa osobne v príbehu nejakým spôsobom nehrajú. Napr. 1. Ak sú tam tie vlky také agresívne, otec by sám za ňou vybehol, ale hlavne ona by asi hlboko do lesa nevbehla, zase tak strašne urazená za chytanie za zadok snáď nebola. 2 píšeš: "ako vznikajú vlkolaci? Človek musí byť pohryzený. Aj ona teda musela byť pohryzená, nie zjedená." No, nemusela. Nie je to logické. Keby tam bolo predtým napísané, že vlky sa tam chovajú inak ako obvykle, to už by bola iná pesnička. 4. Opisy sú kríž, nie len pre teba a pre mňa, odhadnúť ich a použiť show don´t tell je kumšt. 6. Ide o to, že hocaký kňaz príde k zranenému dievčaťu, a dobre, je síce pekné, ale čo on má čo kecať do toho, či má radšej zomrieť ako oškaredieť. Moje príklady nie sú podstatné, opäť som len poukázala na to, že mne osobne toto prišlo nelogické.
Pozri, ja nie som žiadny odborník, len som napísali veci, čo mne osobne nesedeli, to ale samozrejme ešte nič neznamená. Mne samej v predošlom kole vyčítali nejasný záver a brepty a kadejaké veci mám aj vo svojich starších poviedkach. Učíme sa tu myslím všetci. Veď zajtra si môžeš zgustnúť na mojej poviedke :)))
04.11.2020

Kristína Leonhard
Jo a ešte k tým chybám, to sa ľahko vychytá, napríklad betou. Ja s tým nemám skúsenosť, ale som grammar nazi a ak budeš chcieť, pokojne ti vychytám chybky v ďalšom texte. Teda ak mi dáš na to dosť času a ak mi ho dá aj mimino 3:-).
04.11.2020

Tomáš Staviteľ
Výborná poviedka, ďakujem za zážitok :) Píšeš fakt veľmi dobre, super sa to číta :) Písanie teda hodnotím (až na pár vecí ktoré môjmu oku možno úplne nesadli) viac ako veľmi pozitívne, samotný príbeh ale mne osobne až tak neulahodil. Je pravda, že to nie je úplne moja šálka kávy, ale celkovo mi tomu príbehu chýbala nejaká iskra, alebo proste... ešte niečo viac, ešte nejaký kúsok skladačky, proste niečo. Možno to je spôsobené práve tým záverom, ktorý vo mne nevyvolal popravde asi žiadnu emóciu, ale možno je len problém vo mne :D. Celkový dojem hodnotím každopádne výborne :) Chcel by som sa vyjadriť aj k vašej konverzácii tuto. Body 1,2 a 3 ktoré spomína Kristína, vo mne "štuchli" tiež. Dokonca bod 5., informácia že brat bol mních - myslím si tiež že je zbytočná, avšak nevadila mi, akurát ma to zmýlilo keď "mladý" došiel s kňazom, najprv som si myslel že to je Kubo a chvíľu mi trvalo, kým mi došlo že "aha, asi nie", ale ok kňaz vs .mních I got it. Bod 2. ma v každej poviedke "zasvrbí", vlci sa predsa ľudom vyhýbajú, hlavne keď majú dosť potravy, dupľom v blízkosti dediny (alebo sa Živana šla vyventilovať tak hlboko do lesa?). Ale možno na rozdiel od Kristíny nevnímam tieto konkrétne veci ako problematické. Bral som to tak, že je to tvoj svet a v ňom napríklad aj vlci môžu útočiť inak ako "bežní" vlci, veď vo fantasy aj stále útočia, furt a na každého :D A bod 1. som si sám vysvetlil rovnako, ako to tu vysvetľuješ ty - vy ženy ste v tomto komplikované, ja by som tú svoju tiež nechal najprv radšej vychladnúť, lebo by som ešte dostal pohárom tiež :D. To len na margo tejto konverzácie :) Teším sa na ďalšie na tvoje veci.
04.11.2020

Magda Medvecká
Rozmýšľam, že ja tak nejak všeobecne píšem skôr také mytologickejšie, rozprávkovejšie veci a aj tie lesné zvieratá asi používam inak, ako je bežné. A mám pocit, že ty, resp. vy to asi beriete doslovnejšie, realistickejšie? Keď som použila vlkov v tejto poviedke, tak som ani len neuvažovala o tom, že by to boli normálne vlky. Boli to proste rozprávkové vlky/duchovia lesa/shapeshifteri, ktorí na ňu zaútočili cielene, aby ju premenili na vlka/vlkolaka. Ale je možné, že tým, že to beriem už tak „automaticky“, tak som úplne nezvládla podať túto informáciu aj čitateľovi, a preto vznikli takéto rôzne interpretácie, ktoré sa nám navzájom nezdajú logické. Skúsim si dávať na toto „nastavenie“ sveta väčší pozor. :)
Čo sa týka ostatných detailov, tak to asi je ťažké odhadnúť, čo je dôležité pre autora a pre čitateľa. Viem, že som sa veľmi rozpísala o významoch detailov, ale snažila som sa ich použiť aj len tak na dokreslenie sveta, ako súčasť tých (nešťastných) opisov. Potešilo by ma, ak by si čitateľ niektoré veci spojil, ale dúfala som, že aj keby nie, tak mu to nebude vadiť a bude to fungovať aj bez tej ďalšej vrstvy. Aby to napr. nebol len brat, ale aby bol aj on niečím trochu charakterizovaný, aj keď je len vedľajšia postava. Trochu ma mrzí, Tomáš, že som ťa zmiatla tým mladým/mníchom/kňazom. Chcela som ich týmto pomenovaním rozlíšiť v zmysle postavenia. Ale teda som rada, že tak všeobecne sa páčilo. :)
05.11.2020

Tomáš Staviteľ
Len aby sme sa chápali, ja som to vôbec nebral ako nejaké "negatíva" :) všetko beriem presne tak, ako si to práve napísala, aj s tými vlkmi, aj s tým mníchom, aj so všetkým ostatným... fakt som len chcel podať ti svoje subjektívne dojmy :) popravde by som ich ani vôbec neriešil, ale nedalo mi keď som to tu našiel :D
05.11.2020

Magda Medvecká
Jasné, no, ono to bola skôr reakcia ešte na Kristínin komentár. Len keď si reagoval na rovnaké veci, tak som ťa tak nejak zahrnula do tej istej odpovede.
05.11.2020

xius
Prepekne napisane, hlavne sa dari zachovat ten rozpravkovy, dobovy pocit, ktory sa zvycajne rozbija nejakym slovom ci situaciou. Vidno, ze si v tomto doma.
Postava Zobora bola moj fav. Skvele vykresleny, a to nie vysvetlovackami, ale situacne, 3-4 scenami. Super!
Popri nom Zivana posobi trochu nedotiahnuto. Jej uteku z krcmy by asi pomohla nejaka spomienka, kde podobne veci zazila a preto toho mala dost? Premene tiez chybal nejaky medziclanok, ktory by nejako hlbsie rozpracoval to, ze napriek zohyzdeniu, bola stastnejsia. Napada mi, ze ti bola Zivana blizsia a rozumela si jej viac, preto niektore casti jej postavy su len ozaj jemne naznacene.
Spokojne som si kyval hlavou ako pekne to odsypa, ale na konci mam pocit mierneho sklamania. Ze to bol "len" pribeh, kde sa niekto stal urcitou formou vlkolaka. Osobne by som si to uzil ovela viac, keby som mohol sledovat Zivaninu premenu ako cloveka, ktory sa citi slobodny, lebo ho uz neobmedzuje jeho krasa? Drzat to trochu dalej od fantasy klise a venovat sa viac postavam. Zobor je zivym, dychajucim prikladom, ze by si to napisala farbisto a s citom. :)
13.11.2020

Dzany
Pridám sa aj ja trochu k diskusii - mne si témou aj spracovaním veľmi ulahodila, presne moja šálka kávy. Píšeš výborne a vôbec mi nerobilo problém ponoriť sa do deja. :) Vlci mi nevadili (bolo mi jasné, že keď bežíš v noci do tmavého lesa, môžu tam byť šelmy, na ktoré neradno natrafiť, koniec koncov, v súčasnosti sú to v slovenských lesoch najmä medvede), brala som to tak, že ich hraničiar jednoducho vyrušil pri činnosti a utiekli - nakoniec aj tak zisťujeme, čo chceli vykonať, a to sa im podarilo. Hlavným hrdinom bol pre mňa Zobor, ktorý však na môj vkus prišiel na scénu trochu prineskoro, ale napriek tomu si ma získal. A odvtedy, ako Živu zachránil, myslela som si, že pôjde o lovestory. Nebudem tajiť, že som bola trochu sklamaná. :D Čakala som, že napriek tomu, že sa ostatní chlapi od nej odvrátili, lebo už nebola pekná (inak veľký palec hore za rozpracovanie tejto témy) a jediný Zobor v nej nájde tú skutočnú krásu, vnútornú. Za mňa by mohol koniec v tomto prípade aj zostať, len keby si tam pridala tú nenaplnenú lásku - keď je Živana v ľudskej podobe, ale zjazvená, tak sa zaľúbia, ale potom zistia, že nemôžu byť spolu, lebo jej zvlčená časť už prekonala tú ľudskú. To by mi aj slza vyhŕkla. :) A Zobor (inak naozaj, top postava) by nebol napokon iba štatista, ale prežili by sme jeho stratu s ním.
15.11.2020

Magda Medvecká
Ach no, akosi naopak mi tie postavy nevyšli. Zobor sa tam len tak „objavil“ a písala som ho, ako prišlo. Živanu som naozaj chcela ako hlavnú hrdinku, dosť som nad ňou rozmýšľala a chcela som na nej rozpracovať konkrétnu tému. Plus pôvodne bol ten úvod napísaný inak, viac opisne ako akčne, až potom v lese sa začalo niečo diať. Možno práve kvôli tomu vznikol ten rozpor? Pravdaže, keď som nad tým rozmýšľala teraz dodatočne, tak mi napadlo, ako by sa dal zjednotiť rozprávač, aby ten predel nebol taký výrazný. Pravdaže, neskoro :)
Dzany, je mi ľúto, že som ťa v tomto sklamala, ale ja tak nejak štandardne nepíšem ľúbostné príbehy :I Asi tak 1 z 10 mojich poviedok má takýto nádych. Už mi to bolo párkrát vyčítané, ale nejdú mi takéto veci moc písať a vlastne ich ani moc nečítam. (Napriek tomu sa mi páčilo, ako si to mala urobené v tvojej poviedke ty, dotváralo to príbeh, ale netočil sa hlavne okolo toho. Takto to celkom môžem :) ) Ale tak som rada, že sa napriek výhradám páčilo :D
19.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.