Pramienok vlasov

Veríte na gravitáciu? Nemyslím tým interakciu medzi dvomi telesami, skôr takú metaforickú, medziľudskú. Niektorí ľudia majú skrátka napísané v hviezdach, že sa majú stretnúť a ovplyvniť navždy svoje životy. Presne tak ako náš hrdina a tajomná stopárka, ktorú stretol v lese počas upršanej noci.
Fantastická poviedka
4.
kolo
Bola noc a na sklá idúceho auta rytmicky bubnovali dažďové kvapky. Šofér auta si popiskoval nejakú starú rockovú klasiku od Queen. Oči mu už klipkali a veľkú únavu horko-ťažko zaháňal už treťou plechovkou energeťáku. Jedným očkom mrkol na GPS-ku a potešil sa. Už nebol ďaleko od cieľa. Nevedel sa dočkať dlhej, horúcej sprchy a výdatného spánku.
Vtom sčista-jasna uvidel na kraji horskej cestičky stáť stopárku. Bola už naoko celá premrznutá a s prosebným pohľadom mu z diaľky mávala. Blikol svetlami a zastal pri nej.
„Ahoj, vďakabohu že si sa tu objavil! Už som ani nedúfala, že sa dostanem domov pred svitaním,“ prihovorila sa mu dievčina a zúfalo sa zasmiala. Prekvapil ho jej príjemný, zamatový hlas. V diaľke sa zablysol blesk.
„Ahoj,“ odpovedal jej. „Čo sa ti stalo, že si tu tak sama, v noci?“
„Ach, to je na dlho,“ povedala stopárka. On vyskočil z auta, aby jej pomohol naložiť do kufra batoh a príručnú tašku na plece.
„Bola som aj s kamošmi na prechádzke tu v lesíku, vieš, no a zrazu som netušila kde sú. Neodpovedali na moje volania a nemala som tu žiaden signál.“
Chápavo prikyvoval hlavou a otvoril jej dvere na mieste spolujazdca. Bleskovo naskočila.
„Nevedela som ktorým smerom ísť, mobil mi navyše aj zmokol, môžem ho rovno zahodiť,“ zamávala mu pred nosom zničeným prístrojom. „To bol asi osud, že si tadiaľto išiel a zastavil mi,“ smiala sa.
Pousmial sa. „Ach áno, osud. No, kam ťa teda hodím? Nie si odtiaľto, ak dobre chápem.“
„Nie, nie, ja som z východu. Bývam tu, v Hoteli Nezábudka, ak vieš kde to je.“
On sa na chvíľku zamyslel. „Ach jasné, viem. Ale to je presne opačným smerom, než idem ja.“
Stopárka si odhrnula z tváre zmoknuté plavé vlasy a úpenlivo mu stisla ruku medzi svojimi dlaňami, pokrytými hennovými kresbami.
„Prosím, prosím,“ šepkala. „Potrebujem sa dostať k svojim známym, k svojim veciam. Nenechávaj ma tu.“
Nebol z tejto situácie príliš nadšený. K Hotelu Nezábudka to bola preňho zachádzka aj slušných tridsať kilometrov.
Pozrel sa na zmoknutú stopárku. Bola prirodzene pekná, aj keď mu bolo jasné, že o svoj vzhľad príliš nedbá. Vlasy farby špinavý blond mala zapletené do dvoch vrkôčikov, ktoré jej dodávali mladistvý šmrnc, aj keď podľa drobných vrások okolo pier a očí jej tipoval už okolo tridsať rokov.
Oblečenú mala sukňu s dĺžkou tesne nad členky s etno vzorom, na nohách kožené sandále a jeho pozorným očiam neuniklo, že pod batikovaným tričkom nemala oblečenú podprsenku.
„Keď ja neviem, sám som už dosť unavený a dúfal som, že sa dobre vyspím.“
Ona mu len stisla ruku ešte nástojčivejšie. „Prosím,“ povedala. „Jedna drobná službička a splním ti tvoje najtajnejšie sny.“
To ho trošku prebralo. Už chvíľku premýšľal nad tým, že stopárka je vlastne veľmi pekná, ale až táto priama ponuka ho prinútila zamyslieť sa nad tým, že by medzi nimi dvoma niečo mohlo byť.
„Najtajnejšie sny hovoríš?“ takmer nepatrne sa zasmial.
„Najtajnejšie. Hocijaké,“ odpovedala a pustila mu ruku.
Auto znovu naštartovalo a po chvíli zmizlo v daždi.
Dážď stále neustával. Stopárka bola preňho lepšou vzpruhou než ďalšia plechovka energeťáku. Bola vtipná, bezprostredná, hlasno sa smiala a krátka cesta k hotelu s ňou bola veľmi príjemná.
„Tak, a sme tu,“ povedal a vytiahol kľúčiky zo zapaľovania. Ona si zložila bosé nohy z palubnej dosky.
„Ďakujem ti ešte raz. Nikdy ti to nezabudnem, naozaj,“ povedala. Obula sa, vyskočila do dažďa a začala si vyberať svoju batožinu.
„Počkaj,“ povedal. „Nezabudla si na niečo?“
Stopárka sa žiarivo usmiala. „Och nie, neboj. Nezabudla. Ja na takéto veci nezabúdam.“
Zasmial sa a vystúpil tiež, nech jej pomôže. Myšlienkami ale už bol skôr pri tom, kde tu narýchlo zoženie ochranu.
„Pôjdeme teda k tebe na izbu?“ opýtal sa.
„Och, preboha, ty si ma asi zle pochopil. Nechcem sa s tebou vyspať.“
Zarazene zastal v polke kroku. Znovu v diaľke zahliadol blesk.
„Moment, ale veď...“
„Ššš,“ skočila mu do reči. „Vysvetlím ti to, počkaj.“
Z vrecka vytiahla drobný skladací nožík.
„Bola by škoda minúť si želanie na takú prízemnosť, akou je sex, nie?“ opýtala sa, zatiaľ čo si nožom nešikovne odrezala prameň vlasov z čela a podala mu ich.
„Ako to myslíš?“
„Ako asi? Nečítal si všetky tie rozprávky? Nevieš ako to funguje?“
„Asi naozaj nechápem.“
„Džin. Zlatá rybka. Opičia labka. Plním želania,“ zasmiala sa. On tam len ostal zarazene stáť, úplne premočený.
„Žartuješ.“
„Možno. Veď sám uvidíš.“
„Čiže... my dvaja. Nič?“
„Tak... ak ti to stojí za minutie si prvého z troch želaní.“
„Ja... stále nechápem o čo ide.“
„Pozri. Keď si budeš niečo želať, veľmi silno na to mysli a jemne fukni do prameňa mojich vlasov, ktorý ti nechávam. Tvoje želanie sa potom splní.“
„Neverím ti.“
„Pokojne. Ale nič iné odo mňa za ten odvoz aj tak nedostaneš,“ vyplazila naňho koketne jazyk a vykročila smerom k hotelu.
„Nemôžem ťa ani pozvať na nejaký drink?“
„Dnes nie,“ usmiala sa.
„To znamená, že možno raz áno?“
„Podľa mňa sa už nestretneme nikdy. Ale ak by sme sa ešte niekedy náhodou videli, pokojne ma pozvi,“ usmiala sa. „Rada pijem koňak.“
Zarazene sa pozeral na to, ako mizla v dažďových kvapkách.
„Ešte raz ďakujem a pamätaj na to, čo máš robiť!“ kričala. „A nikdy nezúfaj! Prianie sa ti môže splniť pokojne aj vo chvíli, keď to budeš najmenej čakať.“
Neodpovedal.
***
Do dvoch hodín ležal vo svojej posteli. Nemohol spať, bolo horúce, sparné leto. Neustále musel myslieť na zvláštny zážitok so stopujúcou hipíčkou.
Ako som to mohol tak posrať, pomyslel si. Nemal sa nechať odbiť tak ľahko, istotne by k niečomu došlo.
Pretrel si unavené oči a pohľad mu skĺzol na pramienok plavých vlasov, ktorý mal položený na nočnom stolíku. Taká blbosť!
Po chvíli váhania ho uchopil do rúk. Veď za pokus nič nedá, no nie?
Chcem tak veľa peňazí, aby som nemusel chodiť do práce, pomyslel si a v duchu sa sám zasmial.
Pritisol si pramienok vlasov k perám a takmer nebadane doň fúkol.
***
Ráno so smiechom skontroloval svoj bankový účet, ale keď uvidel, že nedošlo k žiadnej zmene, zanadával a začal sa chystať do práce. Hoci bola jeho práca v sklade náročná, mal ju rád. S kolegami si zvykli pustiť rádio a pracovali v úplnom pokoji a pohodovej atmosfére. Dnes tomu nemalo byť inak.
Prezliekol sa do pracovného úboru, zvítal s kolegami a po chvíli družných rozhovorov sa pustili do roboty.
„Koľko paliet musíme navoziť, dokým skončíme?“ opýtal sa.
„Stačí týchto dvesto. To by sme mohli v pohode stihnúť.“
A tak pracovali. Práca to bola nudná, mechanická a stereotypná, ale nesťažoval sa. Svojím spôsobom to tu mal veľmi rád.
„Aj do riti,“ ozvalo sa zrazu odkiaľsi spredu.
„Čo sa deje?“ zavolal.
„Zase ta tam zasekli. Treba ich odtiaľ vytlačiť,“ ukazoval kolega smerom k vysokozdvižnému vozíku. Nadvihnuté palety sa zasekli na konštrukcií plnom vriec s plastovým granulátom.
„Do boha a to som dúfal že aspoň dnes bude pokoj,“ precedil pomedzi zuby.
„No dobre, kto to tam pôjde vytlačiť?“ opýtal sa kolega a otočil sa smerom k zvyšku skupinky.
„Ja nejdem, bol som minule,“ ozval sa jeden.
„Ja nemôžem, trpím závratmi,“ vykrúcal sa druhý.
On len pokrútil hlavou. „Ste to vy ale sračky. Ja pôjdem.“
Dvaja kolegovia už niesli na miesto incidentu rebrík. Nadýchol sa a začal po ňom liezť. Keď sa už nachádzal približne vo výške dva a pol metra, začal silno tlačiť do zaseknutej palety.
„No pooď,“ zasyčal. Väčšinou to išlo oveľa ľahšie, než dnes.
„No ako?“ ozval sa kolega, ktorý držal rebrík.
„Drž hubu, Tóno,“ zahriakol ho a pritlačil ešte silnejšie.
To nemal robiť. Noha sa mu zvrtla a on so zúfalým výkrikom zletel z rebríka. Pocítil obrovskú bolesť po tom, ako si narazil chrbát na ostrú hranu palety, začul vystrašený krik kolegov, počul ako sa mu prihovárajú, čosi sa ho pýtajú, avšak nemal silu odpovedať. Všetko sa mu pred očami rozmazalo a napokon stmavlo.
Prebudil sa až v nemocnici. Cítil sa veľmi slabo a bolo mu na vracanie. Žmurkajúc zaostril na svoje nemocničné pyžamo a na infúziu, ktorú mal zastrčenú v laketnej jamke.
„Ach, konečne ste sa prebrali,“ ozval sa akýsi hlas. Pôsobil príjemne a upokojujúco.
Chcel sa opýtať, kde sa vlastne nachádza, ale z úst sa mu vydralo len zachrčanie. Do riti, pomyslel si.
„Ste v nemocnici, nebojte sa, všetko je v poriadku a budete žiť. Som váš ošetrujúci lekár,“ pokračoval hlas.
Opäť zažmurkal a poriadne sa nadýchol. „Kedy sa to stalo?“ vychrčal napokon.
„Úraz sa vám stal pred takmer dvoma týždňami. Odvtedy sme vás udržiavali v umelom spánku, pretože sme vás museli operovať.“
Prehltol a rozhliadol sa po miestnosti.
„Mám pre vás ale jednu veľmi zlú správu.“
Pohľad mu skĺzol na akési papiere ležiace na nočnom stolíku. „Akú?“
„Nehovorí sa mi to ľahko,“ začal lekár, „avšak podľa všetkého už nikdy nebudete schopný chodiť. Nervy sú nezvratne poškodené.“
Pozrel sa priamo do očí svojmu doktorovi. „To... ako myslíte?“ opýtal sa, zjavne rozrušený. „Akože... nikdy?“
Lekár odvrátil zrak. „Tak viete. Nikdy nehovor nikdy, že? Ale súčasná medicína takto rozsiahle poškodenie nervovej sústavy nedokáže liečiť."
Naďalej upieral na doktora prázdny pohľad. „Ja...“ začal. „Ja to nechápem.“
„To je v poriadku. Je to šokujúca informácia. Nebojte sa ale, nie ste na to sám. Budeme s vami a pomôžeme vám v tejto situácií...
„Drísty,“ skočil mu do reči. „Debilné drísty!“ skríkol a pokúsil sa vytrhnúť si z ruky infúziu. Lekár ho bleskovo zastavil. Beztak nemal dosť sily. Rozplakal sa.
„A čo sú tie papiere, doktor?“ vyhabkal po chvíli, keď prúd sĺz trošku ustal.
„Neviem, asi nie je vhodné to teraz riešiť,“ povedal lekár.
„Čo to je, doktor?“ vykríkol. „Povedzte mi!“
Lekár mu pustil ruku a podal mu z nočného stolíka štós papierov.
„Je to šek na milión eur. Vaša firma vás musela po tej nehode vyplatiť.“
Oči sa mu prekrížili a opätovne stratil vedomie, zatiaľ čo presne v tej istej chvíli, kdesi veľmi ďaleko, sa stopárka zasmiala zvonivým smiechom.
***
Od osudnej nehody prešlo desať rokov. On, teraz mrzutý a zlomený chlap na invalidnom vozíčku, sa pozeral do horiaceho krbu a premýšľal o živote. Vo svojom veľkom dome v najlepšej časti Bratislavy žil sám, len s ošetrovateľkou, ktorá k nemu prichádzala každý deň na zopár hodín. Niekedy sám nechápal, ako to s ním Milka ešte stále dokáže vydržať.
„No tak, veď sa trošku usmejte,“ zjavila sa jej zoširoka usmiata tvár v dverách. Nikdy by to nepriznal nahlas, ale práve jej entuziazmus a chuť do života, aj keď na ne neustále nadával, boli zrejme jediným dôvodom, prečo svoj zúfalý život neukončil už kedysi dávno dobre mierenou guľkou do hlavy.
„Milka, môžem ťa poprosiť o šálku čaju? Potom už môžeš ísť, isto máš večer nejaký program,“ povedal zhovievavo, na svoje pomery až podozrivo zhovievavo.
„Hneď to bude,“ usmiala sa a odišla do kuchyne. On sa zatiaľ opäť zameral na praskajúci plameň v kozube.
Milka sa zjavila po chvíľke, s pariacou sa šálkou zeleného čaju. Podala mu ju a on sa dychtivo napil. Usmiala sa. „Chcela som sa vás inak spýtať na jednu vec, čo som našla minule pri upratovaní,“ začala.
Zdvihol zrak.
„Nepamätáte si, čo presne to je?“ opýtala sa a položila pred neho stužkou zviazaný pramienok blond vlasov.
Oblial ho studený pot. Myslel si, že pramienok je nenávratne preč po tom, ako sa stratil počas sťahovania do tejto vily. „Kde si to našla?“ opýtal sa napokon.
„Vypadlo to z jedného z vašich kabátov, ktoré sme dali minulý týždeň na charitu. Keď som ich prekladala a skladala, zrazu som to našla na zemi. Neviete teda, čo to je?“
Chvíľku sa na pramienok stopárkiných vlasov pozeral s neskrývaným opovrhnutím, napokon sa však otočil k Milke chrbtom a povedal: „Netuším. Hoď to do kozuba a môžeš ísť.“
Milka prekvapene zaklipkala očami. „V poriadku.“
Kútikom oka zachytil, ako naozaj zahodila pramienok smerom do kozuba a ako sa k nemu pomaly plazí ohnivý jazyk.
„Tak zajtra, dobre sa vyspite!“ povedala Milka.
„Aj ty, a uži si večer,“ zamával svojej opatrovníčke. Začul dupot jej bosých nôh po kameninových schodoch a po chvíľke aj buchnutie dverí.
Pozrel sa na pramienok vlasov, ktorý už začali oblizovať plamene. Chvíľu ho rozhodne pozoroval a snažil sa potlačiť pochybnosti. Nie, nevylieči ti to nohy, len ťa to ešte viac zničí, spáľ to, hovorila mu jedna časť podvedomia. Tá druhá hlasno kričala a videla v horiacom pramienku vlasov jedinú šancu na to, aby mohol opätovne chodiť.
Vyber to odtiaľ, dunelo mu v hlave. „Ach do riti,“ zašomral a zaťal zuby.
S tupým nárazom sa zošuchol z vozíčka a vychudnutou rukou siahol rovno do plameňov. S výkrikom vytiahol čarovný pramienok vlasov z ohňa, hodil ho na koberec a začal ho hasiť rukávom. Keď plamene uhasil, videl že pramienok je síce značne poškodený, ale nestihol zhorieť. Skutočne netušil, či je to dobrý nápad. Aj tak si však pramienok vlasov priložil k perám a fúkol. Všetky jeho myšlienky sa točili len okolo toho, ako chce opätovne chodiť.
***
Milka ho našla na druhý deň uzimeného ležať na koberci. „Preboha, čo sa tu stalo?“ skríkla.
„Nič, pokoj, pokoj,“ hovoril. „Len som sa zošmykol, to je v poriadku.“
Milka ho vystrašene s vypätím síl vytiahla späť do vozíčka. „Toto mi nemôžete robiť, dávajte si na seba pozor!“ dychčala.
„Ja som ozaj nechcel, fakt za to...“ obhajoval sa, ale vtom ich prerušilo zvonenie telefónu. Milka mu ho bez vyzvania hneď podala.
Chvíľku telefonoval a sám nedokázal uveriť tomu, čo vlastne počul. Keď napokon zložil, mobil sa mu vyšmykol a dopadol so zadunením na zem.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa jeho opatrovateľka.
„Tomu neuveríš, Milka.“
„No veď ma toľko nenapínajte!“
„Jeden chirurg z Japonska je ochotný skúsiť ma operovať. Vraj si naštudoval môj prípad a tvrdí, že je vysoká šanca, že by som mohol opäť chodiť.“
Milke sa rozžiarili oči. „Bože, veď to je úžasné!“
„Má to však háčik,“ povedal. „Bude ma to stáť dva milióny. Toľko naozaj nemám.“
Milkin úsmev zamrzol. Kdesi veľmi ďaleko sa však druhýkrát rozosmiala tajomná stopárka.
***
Pred dvoma dňami sa opäť postavil na nohy. Prvýkrát po toľkých rokoch! Bolo to úplne ako zázrak. Sám však netušil, čo ďalej. Milku musel, samozrejme, prepustiť, predal svoj dom, vybral všetok majetok z bankových účtov a aj tak si musel ešte napožičiavať ťažké peniaze z rôznych nebankoviek, aby mohol zaplatiť náročnú operáciu. Sám netušil, či to vôbec za to všetko stojí. Po tom, ako bol nútený prvýkrát prespať v ubytovni, si bol už úplne istý, že urobil chybu.
Jeho spolubývajúci na izbe bol Cigáň a bol na ulici už dlhšiu dobu. Hoci bol dobrosrdečný a prvú noc si s ním zahral karty a pustil na chvíľku pred spaním rádio, malo to ďaleko od príjemných a intelektuálnych debát s krásnou Milkou.
„Dobrú, Serdžo,“ povedal napokon svojmu novému kamarátovi a ľahol si na nepríjemne tvrdú posteľ.
„Aj tebe kamoško môj, aj tebe,“ odpovedal Sergej huhňavým hlasom.
Keď začul Sergejovo rytmické chrapkanie, siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ ohorený pramienok vlasov, ktorý mu zničil celý život. Pozeral sa naň s pohľadom plným nenávisti. Kiežby existoval spôsob, ako to celé zvrátiť. Keby vie, ako to celé dopadne, nikdy by tej krásnej dievčine nezastavil. Nikdy.
Avšak bol si dobre vedomý, že stále mu stopárka dlhuje posledné splnené želanie. Posledné. Ešte stále možno má šancu všetko napraviť.
Nerob to, ozývala sa opäť tá rozumnejšia časť jeho podvedomia. Sám ale dobre vedel, že neodolá. Nádej mu dávala silu, avšak bola aj jeho najväčším prekliatím. Keby stratil nádej, že môže prežiť normálny život už kedysi dávno, dnes by nebol v takých sračkách.
Ozaj, veď to je ono. Normálny život.
A tak si priložil pramienok vlasov k perám poslednýkrát a fúkol doň. Prosím, chcem mať už konečne pokoj, nájsť pokoj na duši, ženu, s ktorou by sme sa ľúbili na život a na smrť, dožiť život v šťastí. Neustále si opakujúc túto mantru napokon zaspal.
Tentokrát sa stopárka nesmiala.
***
Prešlo ďalších desať rokov a z neho sa stal šedivý a zlomený chlap. Pomaličky mu začalo ťahať na päťdesiatku a posledných deväť rokov života prežíval zo dňa na deň predajom časopisu Nota Bene. Pramienok vlasov definitívne spálil zapaľovačom už pred vyše ôsmimi rokmi v amoku po tom, ako si uvedomil, že nefunguje. Hoci posledné, tretie želanie jasne vyslovil, pramienok akoby nefungoval. Aj keď stopárka tvrdila, že určite splní všetky želania, tentokrát sa v jeho živote nezmenilo nič. Bol stále rovnako hrozný, ak nie dokonca horší, a každý deň bol preňho novým bojom o prežitie. Keď už napokon začal po čase aj každý deň piť, bola už z neho skutočne úplná troska.
Skamarátil sa s barmanom neďalekého výčapu. Podnik vyzeral síce ako štvrtá cenová skupina a alkohol bol už na ochutnanie riedený vodou, bolo to ale lacné a našiel si tam niekoľkých známych. Hoci pil každý deň, dalo sa povedať, že to preňho bola skôr akási forma terapie, kontaktu s ľuďmi. Nová, oveľa prízemnejšia forma Milky. Jediná vec, ktorá ho držala pri zmysloch.
A tak sa vydal do výčapu U Fera aj v tento letný sobotný večer. Už ako vchádzal, začul nadšené výkriky.
„Čáu!“
„No konečne!“
„Serus, kámo!“
Usmial sa a zvítal sa so svojimi známymi. „No, čo je nové?“ opýtal sa, zatiaľ čo Fero mu už automaticky podával pohár piva.
„Ale, čo by tu bolo nové, ty blázon,“ zasmial sa štamgast Jožo.
„Teda, až na to, že dnes máme návštevu,“ široko sa usmial ďalší a ukázal prstom smerom do vzdialenejšieho kúta obitej krčmy.
Sedela tam žena, ktorú tu ešte nikdy predtým nevidel. Zobral svoj pohár piva a vydal sa smerom k nej.
„On ju ide zbaliť,“ rehotal sa jeden z ožranov spoza baru.
„Ideeš!“
Usmial sa, keď sa im so ženou sediacou v kúte stretli pohľady. Chvíľu sa na seba mlčky pozerali.
„Tak ako, už ťa konečne môžem pozvať na ten koňak?“

HB

HB
Venujem sa najmä recenzovaniu fantasy, anime a mangy. Milujem steampunk, gotické horory a film noir. Rád píšem poviedky. Som samozvaný predseda Fanklubu JoJo's Bizarre Adventure na portáli scifi.sk.

Diskusia

10Geek
Výborné! Toto bola u mňa presná trefa do čierneho. Koniec možno trošku predvídateľný, ale to vôbec nevadí. Za každý cenu mať na konci Twist tiež môže byť na škodu. Tu nebol potrebný a ja nemám nič, než slová chvály.
03.09.2020

YaYa
Zatiaľ top z tohto kola. Premyslené, dobre čitateľné, len s drobnými nedostatkami. Dokonca som sa o hlavnú postavu bála. Príbeh je širší, ako sa zdá, ale zároveň neprečnieva cez okraje poviedky ani nepotrebuje vysvetlenia. Good job!
03.09.2020

cyberstorm
Celkom fajn. Take lahke fantasticno, jemne, sotva badatelne. Hmmm...a teraz idem otvorit krcmu s mojim menom ;)
04.09.2020

Jan Ťuhýček
Moderní variace na pohádku o zlaté rybce a povedená k tomu. Na téhle povídce je nejlepší, jak autor škodolibě vrhá hlavního hrdinu do stále prekérnějších situací. Přesně to je jeden ze znaků dobrého vypravěčství.
Ten začátek mi připomněl táborákový hit Dívka s vlasem medovým (https://www.youtube.com/watch ?v=kySUNtmv_v4) a přiměl mě přemýšlet o tom, co vlastně slečna byla zač. (Ale za mě není chyba, že to není v povídce vysvětlené.)
06.09.2020

Thessaly
Na tvoje pomery trochu nezvyčajná poviedka, ale páči sa mi, ako si to nakoniec dotiahol :) Na tvojom písaní sa mi veľmi páčia dialógy, priama reč na mňa pôsobí veľmi prirodzene a nesilene, presne tak, ako to má byť. Super!
14.09.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Niekoľko desiatok metrov za hranicou neúrodných polí sa týčil môj cieľ. Hrad nebol veľký a v mojom svete by v ňom odmietal bývať i zeman. Dalo by sa povedať, že to je prerastená chalupa, ale svoj účel isto spĺňal. Dokonca bol obohnaný vodnou priekopou a prístupný iba po padacom moste, ktorý sa počal spúšťať v momente, ako kôň pochopil, že nie je Kristus a po vode sa tam nedostaneme.
Dúfam, že sa Vám to bude páčiť a mimochodom, názov nie sú náhodné písmenká ;)
Veríte na gravitáciu? Nemyslím tým interakciu medzi dvomi telesami, skôr takú metaforickú, medziľudskú. Niektorí ľudia majú skrátka napísané v hviezdach, že sa majú stretnúť a ovplyvniť navždy svoje životy. Presne tak ako náš hrdina a tajomná stopárka, ktorú stretol v lese počas upršanej noci.
Školská trieda, zložená z tých najpodivnejších príšeriek z celého vesmíru, je spolu so svojou učiteľkou na exkurzii v ZOO. Pani učiteľka dá deťom pred rozchodom za úlohu vybrať si jeden druh, ktorý ich zaujme, a napísať o ňom referát. Snaživá Nelis chce túto úlohu splniť čo najlepšie. Tvor, ktorého si vybrala, je však veľmi zvláštny...
Lesy ukrývajú množstvo temných tajomstiev. Ľudia v ich blízkosti sídlili od pradávna, od pradávna uctievali rôznych bohov, klaňali sa im a prinášali obetiny. Mali svoje zaužívané tradície a rituály, ktoré dodržiavali až si malicherných bohov nepohnevajú a ich nepostihnú tresty pri ktorých môže byť smrť skôr vykúpenie, predávali si ich z generácie na generáciu s úmyslom sa vyhnúť zlému osudu ktorí mohol postihnúť jednotlivca tak ako celú osadu či kmeň. S nástupom kresťanstva boli postupne všetky pohanské kulty vymetené, modly rozbité a spálené, ani na konci neskorého stredoveku však všemohúca železná ruka inkvizície stále nemá dosah všade, tobôž nie na skryté miesta uprostred hustých a tajomných lesov, ktoré tu rástli ešte pred tým ako ľudia začali uctievať slnko a prírodné úkazy. Stredovek je plný povier a jednoduchí ľudia veria hoc akej rozprávke, možno aj vďaka tomu sa oblasti severozápadu Horného Uhorska vyhlo masívne odlesňovanie a rozširovanie osídlenia, ale kov a drevo sú komodity, ktoré ženú pokrok dopredu. Ľudia stále veria rozprávaniu starých materí ale neúprosná potreba materiálu a pokroku zaháňa povery a rozprávky do úzadia. Ale na každej rozprávke je zrnko pravdy.
Predstavujeme vám súťažné príspevky v novom kole výzvy Fantastická poviedka.
Deadline na zasielanie poviedok do prvého kola našej výzvy sa včera naplnil. Na čo sa môžete tešiť?
Fantastická poviedka je znova tu s o čosi zaujímavejšími pravidlami a cenami. Tak čo, trúfate si?
V rámci podpory nových (ale aj ostrieľaných) autorov fantastiky sme na scifi.sk spustili možnosť zapojiť sa do výzvy Fantastická poviedka. Túto výzvu budeme organizovať mesačne a v septembri sa o ňu uchádza trojica poviedok. Ktorá z nich je podľa vás tá fantastická?
Pre poviedkových autorov a autorky tu máme jednu novú výzvu, ktorú spúšťame tento rok: môžu získať hviezdnu odmenu 50 eur, ak ich poviedka presvedčí o svojej kvalite najviac čitateľov v ľudovom hlasovaní. Samozrejme, výzvy má niekoľko formálnych podmienok, ale nie je to nič, čo by ste nezvládli. Takže – hor sa do písania!