Nákladná železničná

Prichádza nákladný vlak. V stanici nezastaví, všetky len prechádzajú, to Laura vie a predsa… Čímsi jej naháňa strach.

Ilustrácia
Ilustračné obrázky k spacenews - Fan art - Vlak / Zdroj Disclaimer

„Môžem si ísť ešte ľahnúť, ocko? Veď je len šesť.” Dievča vo dverách si pretrie oči a zívne. „Mamka ma budí o siedmej." Zamraučí.

„Choď sa pripraviť, nech nezmeškáme vlak," otec opláchne britvu a priloží ju späť pod krk.

„Dnes nepôjdeme autom?“ Spýta sa Laura a so záujmom čaká na odpoveď. V zrkadle sleduje otcovu spolovice oholenú tvár. Pohľady sa im stretnú v orosenom odraze. Rovnako modré oči.

„Pôjdeme vlakom," zopakuje, zdôrazní.

Laura sa nadýchne, otvorí ústa, chystá sa protestovať. Vidí, ako sa otcova ruka zastaví v strede pohybu. Klesnú jej ramená, vzdáva sa, podriaďuje, vzdychne.

„Auto je v oprave," pod tečúcou vodou zmyje zbytky peny, osuší tvár.

Laura z neho nevie odtrhnúť oči.

Na ruky si naleje vodu po holení, vlasy rozdelí cestičkou, zapne gombíky saka železničiarskej rovnošaty, na ruke upevní čierno červenú pásku. Nakoniec vypne hruď, vystrčí bradu a so zatajeným dychom skontroluje bezchybnosť pózy. Začuje smiech. Obzrie sa cez rameno. Laura ešte stále stojí vo dverách. Zakýve mu a odbehne.

Vychádzajú na ulicu. Podáva mu ruku a on ju stisne. Laura sa usmeje, srdce jej poskočí. Míňajú ľudí, niektorí zazerajú, iní odvracajú tváre, čosi si šomrú, jeden si pri pohľade na dvojicu odpľuje. Nevadí jej to. Veď to sú len otrhanci. Zbabelci. Na viac sa nezmôžu. Zazerať a pľuť, do očí im nepovie nikto nič. Závidia! Jej ocko je niekto, je zamestnancom štátu, železníc. Má bezchybné oblečenie, držanie tela, aj krok. Kto sú oni? Chudáci! Laura to dobre vie, preto sa snaží ockovi nerobiť hanbu. Nezaostáva, nehrbí sa, nesťažuje na cestu, ani únavu, kráča ako dáma. Krok má ľahký, pri každom nádychu sa jej hruď výpína pýchou. Nie kvôli pochvale - ktorej sa jej nedostane - jej správanie je poďakovaním a uznaním. Otca, prirodzenej autority.

Už neľutuje skoré vstávanie pre pokazené auto. Kráčajú bez slova, dorozumievajú sa stiskom. Všetko prebieha podľa pravidiel dôverného bontónu. Konverzáciu začína drobná dlaň, ktorá sa v otcovej ruke zavrtí a čaká. Na odpoveď. Pri každom opätovanom stisku sa Laura začervená, usmeje, vychýli z rytmu krokov.

Sú v cieli. Vchádzajú do čakárne. Nad dverami je nápis: Len pre zamestnancov. Na druhej strane skla, medzi otrhancami Lauru upúta matka s dieťatom, možno päťročným chlapcom, ktorý na Lauru vyplazí jazyk. Matka sa zamračí, hrubo mykne synovým ramenom, čosi mu povie, načo sapovie chlapec rozplače. Žena odchádza z čakárne, Žena odchádza z čakárne, urevanca ťahá za sebou. Ostatní, za pľuvancami znečisteným sklom, incidentu nevenujú pozornosť. Ich mrzuté, unavené pohľady, strohé rozhovory, kýchanie, kašeľ, ošúchané hračky detí, na to všetko sa Laura díva s odporom. Pritisne sa k otcovi a zhlboka sa nadýchne. Vypraté šaty, voda po holení a čosi… Čosi na viac. Špecifická sotva badateľná aróma. Nemôže si ju nevšimnúť. Ako inak, veď ju pozná, pozná ju veľmi dobre. Večer, až ocko príde z práce, bude výraznejšia a ráno sa opäť odtají, ale nestratí, nikdy sa nestratí. Ockova vôňa.

„Prečo nás otrhanci nemajú radi, ocko?" Ruku mu stisne o čosi silnejšie a tvár zaborí hlbšie do voňavej modrejrovnošaty.

„Už som ti to vravel. Je to kvôli... To preto, že som železničiar."

„Ale veď... Železničiari predávajú lístky, robia sprievodcov, vedú rušne, udržiavajú a opravujú koľajnice..."

„To všetko robia na osobnej. Nie na náklade."

„Aha..." Hanbíí sa prezradiť, že nerozumie.

„Na osobnej prepravujú ľudí, my prepravujeme tovar."

„Aha..." To všetko pre ňu nie je nič nové, ale nedokáže pochopiť, ako to súvisí so správaním sa ľudí.

„Na náklade je nutné robiť prácu... Ktorú nechce robiť nikto iný. Nikto… Ani medzi tými chudákmi,” bradou ukáže na otrhancov za sklom, „by si nenašla niekoho, čo by sa so mnou vymenil. Nakladať, vykladať tovar, čistiť vagóny... Niekto to robiť musí." Odmlčí sa, zamyslí.

Laura sa nadýchne, otvorí ústa, už-už vyhŕkne ďalšiu otázku, keď reproduktor ohlási ich vlak. Vyjdu z čakárne.

Turnikety pri vchodoch pre verejnosť sú blokované. Pred červeným svetlom tisnú, štuchajú lakťami a nadávajú otrhanci. Čakajú na zelenú.

Laura s otcom stoja pri osobitnom vchode. Dvere nie sú blokované, ale otec ich neotvorí, tiež na čosi čaká. Koľajnice zarezonujú, rozozvučia sa prichádzajúcim vlakom. Otrhanci spozornejú, prestanú nadávať, už sa netisnú vpred. Naopak snažia sa dostať čím ďalej od vchodu. Laura sa inštinktívne mykne ale keď vidí, že otec neustúpi, nehýbe sa, zahanbená ostane na svojom mieste.

Prichádza nákladný vlak. V stanici nezastaví, všetky len prechádzajú, to Laura vie a predsa… Čímsi jej naháňa strach.

Ťažký, silný, naftový rušeň pripomína obrnený transportér. O niečo hrozivejší, väčší, výkonnejší, ale patriaci do tej istej rodiny bojových strojov. Pokrýva ho vrstva blata, mastnoty a prachu, hrubé oceľové pláty s priezormi chránia rušňovodiča, aj svetlá pôsobia akosi ospalo, nepreniknuteľne. Sotva vyžarujú. Stroj svojou pomalou jazdou budí rešpekt, predvádza sa a súčasne odstrašuje. Laura stisne otcovu ruku. Rušeň, hrôzostrašná hlava vlečúceho sa červa, za sebou ťahá odporné telo. Otrhanci už nemajú kam ustúpiť, tisnú sa pri budove stanice, ďaleko od turniketu. Dívajú sa na zem, alebo bokom. Dospelí a rovnako aj deti si zakrývajú nosy, ústa. Rukami, vreckovkami, dýchajú cez zdvihnutý golier, či tričko povytiahnuté na tvár.

Už pri prechode prvého vagóna, sa komusi spravilo nevoľno. Niekoľko detí sa rozplače, rodičia ich tíšia. Atmosféra šíriaca sa davom prelomí Laurinu sebaobranu, stáva sa súčasťou predstavenia. Tomu čo sa okolo nej deje, síce nerozumie, ale vie, akosi tuší, že je to čosi zlé. Pozná vagóny, tie klietky na kolesách, videla ich na fotografiách. Prázdne. Vie, že slúžia na prepravu… Čohosi. Do nosa sa jej nahrnie neznesiteľný smrad. Znechutením skrčí tvár, pozrie sa na otca, ktorý sa ani nepohne. Laura stisne pery, premáha sa, len nech otcovi nespraví hanbu. Vydrží. Musí. Odrazu sa jej oči rozšíria. Zamietavo pokrúti hlavou. Do očí sa jej nahrnú slzy. O chvíľu už zvracia pri otcových dokonale vyleštených topánkach. Nie však kvôli smradu, ale… Nemôže tomu uveriť. Pozrie nahor. Otec stojí bez zmeny, pevný, pózou aj výrazom v tvári pripomína sochu vytesanú z kameňa.

Hukot sa postupne vzďaľuje až stíchne, hrozivý červ pokračuje, plazí sa ďalej, vlak prešiel. Na turnikete svieti zelená. Ľudia vykročia, sprievod sprevádzajú vzlyky detí. Otec podá Laure vreckovku, ktorou si utrie ústa a zaslzené oči. Pokračujú bez slova, bez stisku.

Pred vchodom do školy Lauru zamrazí. Na tvár jej dopadne chladný trepotajúci sa tieň. Bojí sa zodvihnúť pohľad, vzhliadnuť k čierno-červenej zástave. Skloní hlavu a prebehne k vstupnej kontrole.

========================================================

Na hodine dejepisu sa nedokáže sústrediť. Pred očami sa jej vynárajú, vnucujú sa do pozornosti, znepokojivé obrazy. Otrhanci pred turniketom, plačúce deti, prechádzajúci vlak, zápach, v ktorom rozozná sladkastú kovovú vôňu. Už vie, aká je nebezpečná, že sa lepí na človeka, preniká ním, je znamením príslušnosti, odlišuje. Podvedome si privonia k prstom. S hlavou v dlaniach sa rozplače. Učiteľka sa ju snaží upokojiť. Neúspešne. Laura ju nepočuje, nevníma. V hlave jej znejú otcove slová: „Nakladať, vykladať tovar, čistiť vagóny…” V tom je hrôza nákladnej železničnej.


Mikulas Lipovsky
Prachobycajny niktos, holofojtos a diletant bez vasne. Vo volnom case s neuveritelnou vervou ziva a skriabe s v rozkroku.

Diskusia

YaYa
Výborne napísané s minimom chýb (nespisovné zbytky a nejaké čiarky). Ale skutočne mrazivé! Viem, že je to také mrazivé aj preto, koľko toho zostalo nevypovedaného, ale napriek tomu by som ja osobne chcela viac stôp, aspoň aby sa jednoznačne určilo, či ide o alternatívnu prítomnosť/postapo... Z tej vlajky a vlakov som si niečo vyvodila, ale nie som si celkom istá, či správne. V každom prípade za mňa veeeľa bodov ;)
10.10.2018

Lea Bystrická
Dobre vybudovaná mrazivá atmosféra a sústredenie na detail, z ktorého si viete domyslieť zbytok, je zaujímavá koncepcia príbehov. Ale predsa len je tam na mňa toho až príliš veľa zatajeného, aby som to celé plne pochopila. Neviem, či je to moja alebo autorova chyba, každopádne je to veľmi dobre napísaná poviedka.
10.10.2018

B.T. Niromwell
Radosť vidieť poviedku, kde majster ovláda pero a nie pero majstra. Obdivujem tieto jednohubkové, minimalistické poviedku, ktoré nerozprávajú príbeh, ale myšlienku. Musím ale súhlasiť, že by som tiež chcela trochu viac nahliadnuť pod pokrievku, takto moja predstavivosť velice blúdi... Poviedka môže byť z minulosti ako aj z budúcnosti.
10.10.2018

Marek Páperíčko Brenišin
Text je remeselne výborne zvládnutý. Dokonca mi ani nevadili opisné odseky v prvej časti, rozumne prekladané dialógmi. Je to ale jednohubka, ktorej sa žiada viac. Možno nás trošku povodiť, z akej doby to je.
Rovnako a to musím vytknúť - poviedka je celý čas rozprávaná z pohľadu Laury. Preto prirovnať rušeň k obrnenému transportéru je barlička pre teba ako autora. Žiadalo by sa mi detskejšie prirovnanie - rušeň nákladného vlaku pripomínal opachu, veľkú hnusnú príšeru z jej posledného sna. Aj tá na ňu zazerala očiskami ukrytými za priezorom, tak ako teraz vlak.
Svet detí je absolútný a logika je síce iná, ale dáva sakramentsky zmysel.
Pri hodnotení som ale siahol po vyšších číslach. Po minulom kole je to pre mňa ako balzam na dušu.
13.10.2018

Alexandra.x
Je to dobré, zanecháva to nepríjený znepokojujúci pocit desu.
28.04.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Pomaly ale isto sa z našej súťaže stáva tradícia. Kto vyhral tento raz?

Georg Vongel, člen slobodnej kompánie, sa účastní bojov proti rebélii, ktorá otriasa Cisárstvom už tri dlhé roky.

Ako sa ale Georg zachová, až kompánia dorazí do osady, kde pozná nejedného obyvateľa, ktorí sú teraz podozriví z napomáhania rebelom?

Kto vám pomôže, keď sa vám všetci obrátia chrbtom? Kto je skutočný priateľ, keď ani jeden vám už nezostal? S kým pôjdete v práci na obed, keď aj kolegovia sú falošní? Všetci sú len pokrytci, alebo to vy ste ten iný?

Niekedy stačí mať len želanie... a pozvánka na vykročenie na cestu príde sama. A tá „cesta“ samotná i keby len za zábavou, sa môže stať dobrodružstvom i zábavou samotnou...

V šatníku sa niečo skrýva. Nie je to obyčajné strašidlo. Táto bytosť ma špeciálny plán, ako podviesť svoju obeť a nedá sa len tak niečim zastrašiť. Druhá poviedka mesiaca október, ktorá sa uchádza o titul Fantastická poviedka.

Prichádza nákladný vlak. V stanici nezastaví, všetky len prechádzajú, to Laura vie a predsa… Čímsi jej naháňa strach.