Štípanie očí a páľava na poodhaľovanom tele. Hustý pocit v ústach, zmiešaný s malými zrnkami piesku, dráždiacimi mandle a nos.

Žiadna voda, žiaden tieň.

Len slnko a púšť. A krok za krokom.

Albert už kráčal- Dva dni? Tri? Nevedel. V dohľade nebolo nič, len zlatá krajina, trblietajúca sa pod žiarou stále slabnúceho slnka. Voda mu došla pred pár hodinami, nejedol už asi deň. V rane na ramene ešte stále cítil piesok, hoci sa ju snažil dôkladne vyčistiť. Bol to čistý priestrel, nič vážne. Bolesť sa otupila a teraz nastal len monotónny krok. Myseľ nedokázala sústredene rozmýšľať a myšlienky mu blúdili od jedného konca tej scény na druhú, ale stále sa zastavoval pri tom jednom bode.

Annie.

Jeho zlatovlasý poklad na čudesnom stroji, nedobrovoľne pripútaný k prednému sedadlu. Jej posledný zúfalý výkrik predtým, ako ho postrelili. Ach áno, toto je ten cieľ, pre ktorý vytrvalo ide po stopách toho stroja. To, že vietor ešte stále neodvial stopy bol azda zázrak. Azda znamenie. Albert však veril v osud.

Slnko pomaly zapadalo, v šere sa rozsiahle pláne zmenili na zradné piesky škorpiónov a iných potvor, pobehávajúcich po suchej zemi. Prešla hodina, možno dve- Albert stratil pojem o čase. Odrazu zastal a nebolo to preto, lebo by mu

nejaký škorpión zahatal cestu. V diaľke uvidel štyri budovy, črtajúce sa v šere. Alebo to bola len fatamorgána? Strácal o všetkom prehľad a bol smädný. Strašne smädný. Rozhodol sa, že si nájde nejaké miesto na noc. Vyhliadol si starý vyschnutý strom, ktorý mu síce neposkytoval veľa ochrany, ale bol to dobrý pocit mať niečo za chrbtom. Vyčerpaný a smädný, zaspal.

Plesk. Plesk. „Vstávaj!“

Albert lenivo nadvihol viečka. Stála pred ním mladá žena s puškou zavesenou na ramene a s rukou pripravenou dať mu ďalšiu facku. Albert sa snažil niečo povedať, ale vyprahnuté hrdlo mu to nedovolilo. Žena mu podala fľašku s vodou a počkala, kým sa napije.

„Čo tu robíš?! Tí šupáci s IQ nad stopäťdesiat ťa tu môžu ľahko nájsť. Volám sa Lana. Ošetrila som ti tú ranu na ramene. Mal si šťastie že sa ti ešte nestihla zapáliť.“ Postavila sa, oprášila si nohavice a podala mu ruku.

Albert nevedel čo má robiť. Voda mu príjemne ovlažila ústa, ale nechcel vypiť všetku, hoci nepochyboval o tom, že by sa mu zišla. Prijal pomocnú ruku a s námahou sa postavil.

„Moja dcéra...“ Rozkašľal sa. Lanin výraz sa zmenil na zarazený. Zamyslene sa zadívala do diaľky smerom k tým štyrom budovám. „Moja sestra je tam tiež. Už to bude mesiac. Nemám ani jeden dôkaz o tom, či je ešte nažive.“

Lepšie sa jej prizrel. Nie, nebola to žena. Bolo to dievča, asi tak sedemnásť ročné. Trochu chlapská postava, ale črty tváre mala ženské. Blonďavé vlasy mala zlepené a rozstrapatené, nápadné modré oči prenikavé.

Potriasla hlavou, akoby sa chcela zbaviť ponurých myšlienok, otočila sa doprava a rozhodne vykročila.

Albert zrazu nevedel či to má znamenať „poď za mnou,“ alebo „pomohla som ti, maj sa.“ Nerozhodne ju dobehol a spýtal sa: „Kam ideš?“

Neodpovedala, len zrýchlila tempo a Albert za ňou ledva stíhal. Išli mlčky- už sa jej nepýtal kam idú. Bol rád, že Lanu stretol- vlastne to musel byť určite zase ten osud. Ktovie, čo mu ešte prinesie... Azda Annie? Neodvážil sa dúfať.

Odhadoval, že prešli asi štyri kilometre, keď sa pred nimi začali črtať nejaké rysy. Keď prešli ešte pár stoviek metrov, povrch začal stúpať. Naľavo od nich bolo nahádzaných plno kameňov, tvoriaci prirodzený múr, pred... Albert zastal a zarazene sa zamračil- v kopci boli dvere. Lana sa naňho otočila a hoci sa neusmievali jej pery, jej oči áno. „Vítam ťa v našej osade...hmm... Prepáč, ako sa voláš?“

Nedalo mu neuškrnúť sa, a aj Lane sa kúsok nadvihli kútiky. „Albert. Volám sa Albert Mo...“

„Priezviská nepotrebujem, vďaka. Za prvé ich nebudeme používať a za druhé si ich aj tak nikdy neviem zapamätať. Takže... Vítam ťa v našej osade, Albert. Tak poď, ukážem ti to tu.“

Neuveriteľné. Priestor vnútri kopca bol veľký ako basketbalové ihrisko, hoci z vonka nevyzeral väčší ako polka tenisového kurtu. Všetko bolo vyhĺbené do kopca a stropy boli podržané drevom. Ktovie, z kade bolo to drevo. Priestor vo vnútri bol rozdelený na štyri miestnosti- sklad jedna, sklad dva, niečo, čo by malo byť kuchyňa a nocľaháreň. Albert ostal znova prekvapený, keď zbadal dvoch spiacich ľudí na poschodových posteliach.

„Nepovedala si mi, že nebývaš sama,“ podotkol.

Pozrela naňho. „Nepovedala som ti takmer nič.“

Prešli do kuchyne a Lana im pripravila niečo pod zub a vodu. Albert odrazu nevedel, že či viac prahne po vode a jedle, alebo po vysvetlení. Nedával to najavo, ale už mal po krk všetkých mimozemšťanov, neznámych ľudí, neznámych miest, neznámych osád a všetkých nevysvetlených vecí. Lana zrejme nemala pocit, žeby mala niečo vysvetľovať- s chuťou si vychutnávala konzervu sardiniek.

Zjedol svoju porciu, zapil ju vodou a oprel sa o stenu. Lana tiež dojedla a spozorovala, že sa na ňu uprene hľadí. Vzdychla si. „Čakáš na vysvetlenie, čo?“ Sadla si oproti nemu a s očakávaním naňho pozrela. „Povedz mi najskôr ty, ako si mohol byť taký blázon, aby si sa len tak nasucho vydal do púšte po svoju dcéru. Čo si si myslel, že prídeš, zabiješ všetkých tých šupákov, vezmeš si dcéru a vrátiš sa domov? Hlúposť. Je ich priveľa.“

„Neviem, čo som si myslel,“ priznal. Vyrozprával jej, ako uniesli jeho osemročnú dcéru Annie, pričom ho postrelili. Bol to skvelý pocit, niekomu sa zdôveriť.

Potom sa dala do rozprávania Lana. Vysvetlila mu, ako vo vzdialenej dedine na severe, kde bývala spolu s jej sestrou, prišli tí „šupáci“ (ako ich s obľubou nazývala) a vzali jej sestru aj spolu s ďalšími troma deťmi. Albert zhrozený počúval, keď mu povedala, ako jedného trojročného chlapčeka strčili do vreca. Potom si ich naložili na tie čudesné autá a odviezli nevedno kam. Dedina z toho bola mimo a ona a matka toho trojročného chlapčeka sa rozhodli prenasledovať to auto. Vzali si džíp aj so zásobami benzínu a vydali sa do púšte. Priznala, že boli trošku mimo a vôbec nedomysleli čo budú robiť, keď tam prídu.

„Bola noc, keď sme sa chystali zaútočiť. Zastavili nás však Johny a Patrick, ktorý nás špehovali.

Priviedli nás sem a odvtedy sme zakotvili tu. Je to skvelý úkryt. Potravín je tu habadej a v rohu jedného skladu je studňa, ktorá čerpá vodu z oázy nablízku. Tento úkryt musel byť postavený pre vojakov,“ zamyslela sa. Do kuchyne vošiel vysoký svalnatý černoch, mohol mať tak po tridsiatke. Keď zbadal Alberta, zarazil sa, no potom sa priateľsky usmial.

„Nový prírastok do rodinky?“ uškrnul sa. Lana sa postavila a z tváre jej jasne sršal obdiv.

„Johny, toto je Albert. Albert, Johny,“ predstavila ich. Potriasli si rukami a Albert opäť v skratke vyrozprával, ako mu uniesli dcéru a ako ho Lana našla.

„Tej dcéry je mi ľúto. Pred tromi mesiacmi mi uniesli syna. Má len päť, teda...“ Všetci boli odrazu v rozpakoch. Ticho prerušil buchot vo vedľajšom sklade, a vzápätí hlasný ženský smiech. Dovnútra sa so smiechom vrútila pekná žena a za ňou s nadávkami vysoký bledý muž, s nápadnými ryšavými vlasmi. Žena sa zarazila, keď zbadala Alberta, no vzápätí ju znova ovládol smiech. O chvíľu sa už smiali všetci, až na toho zamračeného muža.

„Prepáčte,“ utierala si slzy tá žena. „Som Rebeka, ak sa smiem predstaviť.“ Usmiala sa a podala Albertovi ruku.

„Albert,“ usmial sa a pozrel na muža.

„Patrick,“ zavrčal podráždene.

Všetci si začali chystať raňajky a Albert sa znova musel pustiť do rozprávania. Keď prišiel rad na Rebeku, zachmúrila sa. „Lana ti to už určite vravela. Bezcitný šupáci.“ Albertovi akosi nešlo do hlavy, prečo ich stále volajú šupáci, keď sú takí inteligentný a preto sa ich na to rovno opýtal. Rebeka sa uškrnula a vyhlásila, že by to mal povedať Patrik.

Patrickova tvár sa kúsok rozjasnila. „Vlastne je to taká historka. Šiel som spraviť našim milým návštevníkom prekvapenie. Mal som v úmysle odstreliť im jeden z ich malých skladov, aby im bolo jasné, že táto planéta nie je ich. Okolo všetkých štyroch budov majú akési drôtové opevnenie, ale našiel som v ňom dieru. Preliezol som cez ňu a zakrádal sa smerom k ich skladu, kde som uložil

výbušninu, ktorá vybuchuje na dotyk. Keď som odchádzal, uvidel ma jeden mimozemšťan. Pozeral na mňa ako teľa na nové vráta. Sám som nevedel, čo mám robiť, len som ustupoval dozadu. Keď sa ten šupák spamätal, rozbehol sa tými jeho želatínovými nohami smerom ku mne. Ale čo sa nestalo?

Potkol sa práve o moju výbušninu.“ Patrick sa víťazoslávne usmial a Rebeka si s ním tľapla. Zrejme nebola taká jemná, ako vyzerala.

„Späť k vážnejším témam,“ uzavrel to Johny. „Za posledný týždeň mimozemšťania uniesli ďalších sedem detí. Musíme vymyslieť plán ako sa zbaviť mimozemšťanov a zachrániť deti.“

Albert vlastne o tých mimozemšťanoch nevedel nič. „Viete vôbec prečo tu sú? Prečo unášajú deti?“

Všetky oči v miestnosti sa upreli na Patricka. Zrejme mal hlavné slovo vo vysvetľovaniach. A Johny velil.

„No, už sa tým zaoberám pár týždňov, no k presnému vysvetleniu som sa nedostal. Včera v noci sa mi podarilo dostať do ich laboratória. Naisto vám viem povedať len to, že s nimi robia nejaké pokusy.“

„Okej, ale prečo by si naše deti jednoducho neodniesli na svoju planétu a tam s nimi nerobili čo treba?“ ozvala sa Rebeka. Bol to rozumný dotaz.

„Na túto otázku ti veľmi odpovedať neviem,“ priznal Patrick. „možno potrebujú nejakú vec k tým pokusom, ktorá je len na Zemi.“

„Alebo naše deti neprežijú na ich planéte bez jednej z operácií,“ došlo Albertovi. Patrick naňho pozrel, ako na najväčšieho génia akého kedy stretol. „Jasné! Že mi to nedošlo skôr! To bude z toho tepla,“ obhájil svoju česť a všetci sa zasmiali. „To by znamenalo, že odídu. Toto by sme mali, už len ten plán ako tam vojsť a vziať deti. Musíme to spraviť skôr, ako im tie pokusy vyjdú. Ale rátajte s tým, že im niečo aj nevyšlo, takže ak by sme nenašli niektoré z vašich detí...“ pozrel na Rebeku. Zatvárila sa statočne, ale bolo jasné, že jej nie je všetko jedno. Piati ideme zachrániť svet, trochu ironicky si pomyslel Albert. Lana mu tú myšlienku zrejme prečítala na tvári, pretože naňho škaredo pozrela.

„Je fajn, že prišiel aj Albert, budeme mať väčšie možnosti a zároveň je nás málo, takže nebudeme nápadní,“ prevŕtala pohľadom Alberta.

„To je pravda. Vezmime si to takto: detí je okolo päťdesiat, nenápadne ich z tadiaľ nedostaneme. Z Patrickových pozorovaní vieme, že deti sú vo východnej budove,“ Johny vytiahol nakreslenú mapu, na ktorej boli zobrazené štyri budovy v tvare štvorca. „Toto sme my,“ ukázal na červený krúžok juhovýchodne od základni mimozemšťanov. Poukazoval im kde sú laboratóriá a kde sa zdržujú

mimozemšťania. „Areál je ohraničený plotom pod napätím, takže Patrick?“

„Jasné,“ usmial sa. Vlastne vôbec nebol taký „dudroš“ ako vyzeral.

„Čo keby sme deti brali po dvoch, troch? Možno si nevšimnú, že im nejaké chýbajú...“ navrhla Rebeka.

„Je asi tak dvadsať percentná šanca, že to vyjde. Stavím sa, že všetky deti majú presne spočítané a každé jedno kontrolujú,“ odvetil Patrick a pozrel na Johnyho. „Keď som sa snažil dostať do laboratória, musel som sa vyhnúť jednému dieťaťu aj s mimozemšťanom. Bolo nadrogované. Predstavte si päťdesiat nadrogovaných detí. Ako ich z tadiaľ dostaneme?“

„Chcelo by to presne vedieť časy, kedy a ako často tie deti dávkujú. Musí byť nejaká chvíľka, keď dieťa nie je až tak otupené,“ povedala Lana.

„To závisí od plánu. Niekedy je lepšie, keď máš sto nadrogovaných detí, ako sto dezorientovaných a spanikárených,“ podotkla Rebeka.

Dlho sa snažili vymyslieť zmysluplný plán, ktorý by im umožnil zachrániť deti a zároveň vyviaznuť zo zdravou kožou. Rozhodli sa zasiahnuť zajtra ráno, keďže Patrick zaznamenal, že mimozemšťania majú radšej noc ako deň.

Stretli sa pri diere v plote, ktorú Patrick spravil ešte včera podvečer. Bol to skutočný majster- vyznal sa v chémií a biológií a vedel všetko o bombách a puškách. Albertovi prezradil, že kedysi bol plukovníkom.

Každý bol vybavený nepriestrelnou vestou, puškou, párom granátov a jednou bombou. Plán bol jednoduchý. Mali sa čo najrýchlejšie dostať pred budovu kde boli deti a položiť bomby pred ňu- každú s desať metrovým rozostupom. Potom sa znova dostať za budovu, kde zatiaľ Patrick prichystal ďalšiu bombu- a to ku stene budovy. Bomby mali vybuchnúť naraz, lenže s tým rozdielom, že bomby pred budovou nielenže spravia (podľa Patrickových odhadov) dvojmetrovú dieru do zeme, ale zároveň vypustia červený plyn, ktorý je síce neškodný, ale nič cez neho nevidno. Tým na chvíľu odrežú cestu mimozemšťanov k budove, kde sú deti. Cez dieru v stene sa dostanú do budovy, rozdelia sa a pokúsia sa zachrániť čo najviac detí. Druhá polka bola viac-menej improvizácia. Malo to však jeden háčik. Nikto si nebolo istý, že či bomba, ktorá mala vybuchnúť pri stene, nevybuchne v blízkosti nejakého dieťaťa. Bol to však risk, ktorý museli podstúpiť. Na záver Patrick povedal, že má pre nich prekvapenie. Vraj to bude súvisieť s odvezením detí do bezpečia.

Johny vydal pokyn a všetci sa rozbehli. Bolo to náročné, pretože bomba bola ťažká a okrem toho sa museli chrániť pred mimozemšťanmi. Ani poriadne nevedeli, aké majú zbrane.

Albert bežal spolu s Lanou zľava. Vybehol spoza rohu práve vtedy, keď vybiehal aj Johny s Rebekou. V rozľahlom priestranstve medzi budovami bolo asi desať mimozemšťanov, ktorí nestihli ani poriadne zareagovať. Našťastie Johny vybral chvíľu, keď žiadny mimozemšťan nebol v blízkosti budovy. Rýchlo položili bomby na miesta a bežali späť. Rebeka stihla zasiahnuť jedného mimozemšťana, ale nič sa mu nestalo. Johny sa naňho pozeral ako na nesmrteľného kreténa, ktorý si nezaslúži žiť, no spamätal sa a bežal za Rebekou späť k diere. Tam im rýchlo povedal, že sa nedajú zabiť obyčajnou strelou do hrude, ale že majú skúsiť mieriť do tváre a nôh. Patrick odpálil všetky bomby a do budovy sa spravila

diera veľká ako skriňa. Všetci vbehli dovnútra. Ako sa ukázalo, nebola tam žiadna izba, len chodba. A oproti na stenách chodby, veľa kruhových dvier so sklenenými okienkami. Na žiadnom nebola kľučka. Albert pribehol k prvým. Pozrel sa cez okno. Na posteli ležal sedemročný chlapček a tupo na neho pozeral. Albert začal do dverí trieskať- akokoľvek sa ich pokúšal otvoriť. Rebeka, Lana aj Johny sa pokúšali o to isté pri iných dverách. Albert nakoniec ustúpil, a strelil do okna. Odhadoval, že majú ešte tak osem minút, kým sa k nim dohrnú mimozemšťania. Prestrelil okno. Sklo sa roztrieštilo a Albert zakričal na chlapca. Okienko nebolo dosť veľké aby sa cez neho pretiahol Albert a tak na chlapčeka zavolal. Našťastie mu rozum ešte ostal, i keď rýchlosť nie. Pomalým krokom prešiel k okienku, kde ho Albert chytil a pretiahol cez okno. Ostatný po ňom zopakovali a všetci vybehli von, kde sa im naskytol pohľad na veľký kamión, v ktorom sedel Patrick. Tak toto bolo to prekvapenie! Rýchlo deti naložili dozadu a bežali po ďalšie.

Albert strašne chcel nájsť svoju dcéru a ostatný na tom neboli o nič lepšie. Rozutekali sa po chodbách a hľadali svoje deti. Albert bežal od okna k oknu, až sa zarazil pri malom černoškovi, ktorý naňho -podobne ako aj chlapček pred ním- tupo civel. Rýchlo ho vytiahol, odniesol do kamióna a bežal pre ďalšie deti. Patrick sa k nim pripojil, ale bral deti zaradom. Albert po treťom dieťati zostával zúfalý. Annie zatiaľ nikto z nich nevidel a to už ubehli štyri minúty.

Zato Rebeka si hrdo niesla svojho malého chlapčeka do kamióna. Lana si po treťom zachránenom dieťati, nenájdenej sestričke a ubiehajúcom čase myslela, že sa zblázni. Vykašľala sa na ostatné deti a hľadala sestru. Kým si stihla uvedomiť čo robí, stála rovno pri okrúhlych dverách oproti vchodovým. Pozrela sa do okna, uvidela veľké modré oči a... vykríkla keď zacítila ihlu v ramene a vzápätí sa jej namiesto modrých očí, ukázala čierno-čierna tma.

Johny bol len o dve chodby ďalej, keď začul Lanin výkrik. Okamžite sa tam rozbehol s nabitou puškou, vybehol spoza rohu a ocitol sa zoči-voči veľkému oku na bielej tvári. Neváhal a vystrelil rovno do toho hnusného, žltého oka. Biely ksicht sa rozprskol na všetky strany a Johny si s hnusom odpľul. Potom uvidel jedného šupáka ako nesie –mŕtvu? –zamdletú? Lanu cez dvere. Rozbehol sa za ním, vybehol z dverí a v tom sa mu do chrbta zavŕtala uspávajúca šípka. Bezvládne klesol k zemi.

Keď bolo v kamióne naložených asi pätnásť detí, Patrick prikázal Rebeke, aby ich odviezla do osady. Povedal jej, aby tam ostala, poriadne zapečatila dvere a po nich sa nevracala. Ostatní prídu na džípe. Potom sa všetko zomlelo rýchlo. Alberta uspali práve keď vyberal jedno dieťa. Patrick sa nato pozeral spoza rohu. Snažil sa odolať nutkaniu vybehnúť a všetkých postrieľať, ale bolo ich príliš veľa. Otočil sa, vybehol z budovy a na džípe trielil za Rebekou.

Albert sa pomaly prebúdzal a jediné čo vnímal bolo, že ho otrasne bolí hlava. Postupne si uvedomoval, že má spútane ruky za chrbtom, a že sedí. Otvoril oči. Ocitol sa v malej miestnosti priviazaný o stĺpik. Po chvíli si uvedomil, že sa mu o chrbát opiera Lana a o niečo ďalej zbadal Johnyho. Vydýchol si, keď nikde nevidel Rebeku ani Patricka. Lana sa tiež začala prebúdzať.

„Kde to sme?“ opýtala sa ospalo.

„Uniesli nás tí šupáci, kde by si povedala?“ odvetil.

Johny sa stále neprebúdzal- vyzeralo to, že doňho tej látky napchali kvalitne veľa. Otvorili sa železné dvere a dnu vošiel mimozemšťan. Albert mal prvý krát možnosť obzrieť si ho poriadne. Mal veľkú obdĺžnikovú hlavu a uprostred nej jediné žlté oko, veľké ako svet. Poloha nosa, úst a uší bola neznáma. Celkovo jeho telo pôsobilo oproti hlave ako myš ku slonovi. Tenké štyri ruky a dve želatínové nohy. Aspoň tak pôsobili. V jednej z rúk niesol nejaký kufrík. Ide nás mučiť?

Mimozemšťan podišiel ku Johnymu, veľkým okom si ho obzrel a potom mu stúpil na nohu.

„Zaujímavé prebúdzanie uspatého zajatca,“ neodpustila si Lana.

Kým sa Johny prebúdzal, mimozemšťan podišiel k nim. Nedalo sa nezízať na jeho obrovské oko. Mimozemšťan niečo povedal a pritom sa pozeral na Alberta. Zvuk sa neniesol z tváre, ale z hrdla. Rovno v strede krku mal otvor, veľký asi ako prsteň, z ktorého sa ozval nezrozumiteľný zvuk. Znelo to ako pokazené rádio. Albert naňho nechápavo pozeral a mimozemšťan si vybral z kufríka obrovskú injekčnú striekačku. Bez váhania ju vpichol Albertovi do ruky. Albert mal chvíľu závrat a čudesný pocit v hlave, ale po minúte to prešlo. Videl že Lana a Johny sú na tom rovnako.

„Odvediem vás do laboratória, kde na vás čaká-“ -vyslovil nejaké nezrozumiteľné bručanie, čo znelo ako bruuugts. „Rozumiete mi?“ Veľké oko sa uprelo na Alberta a ten len nemo prikývol.

Neuveriteľné. Ten šupák im vpichol do ruky látku, ktorá im umožnila rozumieť po mimozemsky!

A možno aj rozprávať.

Mimozemšťan im oslobodil ruky a viedol ich ku dverám. „Útek je zbytočný. Všade naokolo sú stráže a nanajvýš by ste asi zablúdili,“ povedal.

Škoda, že tu nie je Patrick, pomyslel si Albert. Určite by to tu rád videl.

Mimozemšťan ich viedol cez dlhé chodby, nastúpili raz dokonca do akéhosi výťahu, alebo plošinky, ktorá ich zobrala dole. Stretávali ďalších a ďalších mimozemšťanov, ktorí na nich potichu civeli. Lana to už nevydržala a pľuvla jednému z nich do oka. Nič neurobil len na ňu ďalej tupo hľadel.

„Bezcitní, hnusní, odporní šupáci!“ Šepkala si pre seba. Ďalej však poslušne kráčala.

Keď vyšli z budovy, bola už tma. Prešli zo západnej budovy do laboratórií. Všetko bolo presvetlené a sklenené, páchlo to tu rôznymi látkami. Prišli k veľkým dverám. Mimozemšťan ich podržal a pozval ich dnu. Vošli a dvere sa za nimi zabuchli. Pri stole naľavo od dverí, stál k nim otočený chrbtom útly mimozemšťan. Keď sa k nim otočil, nevyzeral o nič inakšie, ako ten pred ním.

„Aha, tak tu máme našich milých hostí,“ zachrapčal a ak sa dalo nazvať úsmevom to, že mierne nadvihol oko, usmial sa.

„Nie sme vaši hostia a už vôbec nie sme milí!“ skríkla Lana. Bolo vidieť, že má všetkého dosť.

„Ale ale, niekto sa nám tu hnevá,“ povedal mimozemšťan, akoby Lana bola dieťa.

„Skôr, ako ma zasypete hŕbou výčitiek o tom, čo všetko sme spravili, dovoľte mi, aby som vám to vysvetlil. Na túto planétu sme neprišli kvôli unášaniu detí a spôsobovaniu vášho strachu. Máme na to dosť dobrý dôvod. Naša rasa smeruje k zániku. Aby som to zrozumiteľne vysvetlil- na našej planéte sme objavili výbornú koreninu. Okamžite sa začala pestovať vo veľkom a všetci si s ňou všetko korenili. Postupne sa nám začalo rodiť stále menej a menej potomkov. O päťdesiat rokov nato, sa naša rasa stala neplodnou a po dlhodobých výskumoch sa ukázalo, že je to práve z tejto koreniny. Vaše deti sme neprišli uniesť, ale naklonovať. Z naklonovaných jedincov budú po pár úpravách, naši potomkovia. To je všetko. Nechystáme sa ich zabiť ani zjesť ani nič iné,“ znova podvihol oko na znak úsmevu.

Albert a ostatní sa po sebe zarazene pozerali. Útočili na rasu, ktorá im vlastne ani nechcela ublížiť?

„Inteligentným bytostiam s nadpriemerným IQ zdegenerovala rasu korenina?“ Lana sa skoro rozosmiala.

„Prečo ste nám to jednoducho nepovedali? Vtrhli ste na našu planétu a bez povolenia ste začali brať naše deti. Tomuto hovoríte inteligentní prístup?“ zaútočil Johny.

Mimozemšťan sa zatváril rozpačito. „Uznávam, že to nebol najlepší spôsob, ale keby prídeme medzi vás a vypýtame si vaše deti na naklonovanie, požičali by ste nám ich?

Johny chcel už už odporovať, ale potom si to rozmyslel. Nikdy by im nepožičal svoje dieťa. Nikdy.

„Takže tomu mám rozumieť tak, že si naklonujete naše deti a zmiznete z povrchu Zemského?“ uistil sa Albert.

„Presne tak.“

„Smiem vidieť svoju dcéru?“ opýtal sa rovno. Lana sa pridala.

O chvíľu ju už šťastne objímal. Osud mu tento krát dožičil.