Ihličnaté stromy mi poskytovali úkryt, jesenné lístie na horskej cestičke kričalo paletou oranžových odtieňov.

Zahľadela som sa na jazvu na predlaktí, ostrú ťahavú líniu, ktorá mi pripomínala zlé životné rozhodnutia. Pri dotyku mierne zaštípala. Spomienky na ňu však zaboleli ešte viac.

Zabolelo, že som ju nemohla zachrániť.

Zabolelo to, že som na ňu nemohla zabudnúť.

Zabolelo, že som ju neprestala milovať.

Z očí sa mi drali slzy, ale už som ich nedokázala zastaviť. Zastala som sa pri mohutnom dube a zviezla sa na zem. Schúlila som sa do klbka a zatvorila oči.

Spomínala som si na dusivú čiernotu, na dohodu, ktorú som uzavrela s diablom. Ničomu som nepomohla. Ešte viac ju to uvalilo do nebezpečia. Preliala som krv, ale temnotu som neporazila. Nedokázala som sa prebiť cez nezvratný osud.

A čo keď áno? Začula som hlas, snažila sa identifikovať jeho zdroj.

Nemohol mi čítať myšlienky, Bethany mala pykať za rodinné hriechy, stráviť večnosť v pekle. Moje obety, moja krv tomu nedokázali zabrániť.

„Kto ste?“ zakričala som do burácajúceho sa vetra.

„Miláčik, oni nevedia s čím majú dočinenia,“ ozvalo sa. Predo mnou sa zjavila postava, celá v bielom, dlhé hnedé vlasy jej padali do tváre. Kútiky sa jej stáčali do prefíkaného úsmevu. Z očí jej tiekla červená tekutina. V ruke držala lovecký nôž.

Kvap, kvap, kvap, krv špinila hlinu.

Približovala sa pomaly ale odhodlane.

Skríkla som. To nemohla..., to nemohla byť ona.

„Bethany?“ zakričala som do vetra. „Si to naozaj ty? Čo sa stalo?“

„Niečo čo sa malo už dávno. Niečo, na čo moja rodina čakala storočie.“

Zakryla som si ústa a znehybnela. Vnútri som cítila, že práve rozpútala celkom novú vojnu.