Projekt Slovenské temno vznikol v nadväznosti na sesterskú antológiu České temno z roku 2021. Cieľom bolo zozbierať atmosférické „gotické príbehy“ vychádzajúce z povestí z rôznych častí Slovenska. Do antológie prispela „šťastná trinástka“ autorov od osvedčených mien vrátane Marka E. Pochu, Ivany Molnárovej-Dubcovej a obidvoch zakladateliek Hydry až po nové vychádzajúce hviezdy ako Patrik Slanina či Kristína Lenárt.

Všetci autori zadanie splnili. Hoci nie všetky poviedky sa úplne zhodujú s mojou predstavou toho, čo možno označiť za „gotické“, každá obsahuje aspoň nejaké gotické prvky. Tie sa často spájajú s modernejšími prístupmi, napríklad so skutočnými vedrami krvi – ktoré sú v klasickej hororovej „gotike“ z mojej skúsenosti skôr naznačené ako ukázané.

Kvalita poviedok kolíše. Tie najlepšie sú skutočne výborné, zatiaľ čo tie od niektorých menej vypísaných autorov by podľa mňa ešte potrebovali odstáť a uhladiť. Každá z nich však má niečo do seba, či už pokiaľ ide o atmosféru, nápad, alebo veľmi nápaditú kombináciu rôznych prvkov. Rozoberme si ich ale konkrétnejšie.

Poviedka rozpráva o bratislavskom hoteli, tajomnom mieste, ktoré pre niekoho môže byť nočnou morou, no pre nášho hrdinu, bezdomovca s amnéziou, predstavuje poslednú nádej, aby sa rozpamätal na svoju minulosť. Pravých „gotických“ prvkov v nej nájdeme poskromne, úplne to však vyvažujú iné kvality. Príbeh má silný morálny podtón, motel Posledná nádej núti zamyslieť sa nad svojím životom nielen hlavnú postavu, ale i čitateľa. Vďaka svojmu posolstvu by dobre zapadol aj do predchádzajúcej hydráckej antológie Vianoce, zas Vianoce. Vrchol antológie prišiel hneď na úvod a nikto ho už neprekonal.

Druhá poviedka už gotickými prvkami prekypuje. Mladý manželský pár – bývalý kňaz a krásna Rómka – žijú na vrchu, kde sa v minulosti vykonávali popravy. Hrozba pochádza nielen od duchov a Zlatkinej rodiny, ale aj od osvojených detí manželov – trojčiat-najdúchov. Atmosféra poviedky je nádherne temná, ako decembrová noc za hmly, mnohé prvky a náznaky sa napokon pekne prepoja. Škoda len explicitne krvavých scén, ja osobne by som bola radšej, keby autor po vzore starých majstrov gotického hororu nechal to najhoršie na domyslenie čitateľovi.

Klasický príbeh strašidelného domu a jeho osamelého obyvateľa sa krásne stupňuje, až dôjde k temnému rozuzleniu. Naviazanie na staré legendy funguje výborne, po možno trochu dlhšom úvode ku koncu dôjde aj na nejaké tie zimomriavky. Dojem môžu pokaziť drobné nelogickosti, resp. nedovysvetlené náhody. Ak však nie ste cvičený betaríder a poviedku budete brať, ako je, väčšinu z nich možno prisúdiť Gregorovmu rastúcemu strachu a nadprirodzenu.

Mark ma tentoraz dosť sklamal. Príbeh upírky a jej dcéry dožívajúcej život v DSS prepletený s príhodami z 2. svetovej vojny má obrovský potenciál, ale bohužiaľ ostal len načrtnutý. Autor, akoby sa niekam ponáhľal, len z rýchlika prerozprával udalosti z minulosti, a čitateľovi len zriedka umožnil ponoriť sa do scény. Úvod s úryvkom z konšpiračného podcastu mal zrejme provokovať, ale bez akéhokoľvek prepojenia na príbeh vyznieva prvoplánovo a plocho. Začínajúcemu autorovi by som mnohé z toho odpustila, ale od Marka už po všetkých vydaných knihách predsa len čakáme viac.

Čo by neurobil mladý muž, aby si získal pozornosť krásneho dievčaťa? Študent Roman súhlasí s účasťou na vyvolávaní duchov. Seansa spustí rad nadprirodzených udalostí osudového dosahu. Strašidelný príbeh sa odohráva v známom a príťažlivom prostredí poloprázdneho intráku cez skúškové. V dlhých prázdnych chodbách sa doďaleka ozýva každý podozrivý zvuk, kúpeľňové závesy sa divne vzdúvajú a zo vstavaných skríň sa ozýva klopanie. Katka si pre nás pripravila skutočne mrazivý, aj keď miestami trochu zdĺhavo napísaný príbeh. V závere by som potrebovala nejaké drobnosti dovysvetliť, aby bol dojem ešte lepší.

Cintoríny, všadeprítomná hmla, traumatizovaný hrdina, zblúdené duše. Jedna z najgotickejších poviedok gotickej zbierky. Oproti predchádzajúcim dvom sa mi čítala o niečo ťažšie, neobsahuje totiž dialógy a budovanie atmosféry si miestami vyberá daň, dej sa preto trochu vlečie. Na zážitku pridáva pointa, ak budete dávať pozor, dokonca sa k nej máte šancu dopátrať vopred. Poviedke by prospelo, keby trochu odstála, lyrizovaný štýl kazí opakovanie slov a vetných konštrukcií. A pre mňa aj explicitná násilná scéna. Ale k hororu patria, či sa mi to už páči, alebo nie.

Na opustenej stavbe uprostred Žiliny na deti zo sídliska striehne čosi temné. Hororové prvky sa pekne dopĺňajú s príbehom pekne vykresleného vzťahu medzi dvoma bratmi a ich nevlastným otcom-alkoholikom. Táto civilná stránka príbehu ma bavila dokonca viac než tá nadprirodzená. Dobre vybrané detaily poviedku pevne zakotvujú do nostalgickej atmosféry 90. rokov. Morálna dilema zo záveru poviedky by si pre svoju tragickosť a osudovosť zaslúžila viac priestoru na rozvinutie. Potom by mohla byť dokonca desivejšia ako škrabot stoviek potkaních nožičiek v temnote.

Veľkým plusom poviedky je, že Lukáš sa snažil vytvoriť gotickú poviedku nielen tematikou, ale i štýlom. Z jeho textu však stále preráža nevypísanosť, opisy znejú lyricky, ale niekedy nedávajú zmysel, vyskytli sa i logické chyby. Kým hororové a temné prvky mal autor vyhútané pomerne dobre, tie „civilnejšie“ trochu zanedbal. Spôsob myslenia ani jazyk postáv nezapadajú do historického zasadenia a úplne zvládnutné nie sú ani historické reálie (napríklad rozdelenie a každodenný život rôznych spoločenských vrstiev na prelome 19. a 20. storočia). Ak si tieto veci dokážete odmyslieť, čaká vás obstojný hororový zážitok, aj keď poviedka rozhodne patrí medzi tie najslabšie.

Poviedka je zvláštna. Možno nie až tak gotická, ale určite temná a originálna. Ivana ju zasadila do súčasnosti a točí sa okolo kaštieľa v Galante, bývalej liečebne pre obézne deti, sestier-dvojičiek a čerstvo rozvedeného muža. Čo spočiatku vyzerá ako príbeh začínajúcej lásky, nadobudne úplne nečakané rozmery, lebo nikto v skutočnosti nie je tým, kým sa zdá. Dobre vybudovaný príbeh so zaujímavými postavami a len minimálnymi, ak vôbec nejakým chybičkami krásy.

Na Vianoce niekde na Kysuciach v snehu zapadne autobus a v ňom šofér Trnafčan, mladý medik na ceste k rodine a podivná pološialená starenka. Atmosféra naberá na mrazivosti – a to nielen preto, že vonku mrzne. Démon Helement, ktorý vám neublíži (a vlastne dokonca pomôže), ale len pokiaľ vám na ňom nespočinú oči, je pre mňa asi najstrašidelnejšou postavičkou z celej zbierky. Poviedka je zároveň pekne vypointovaná, a hoci je napísaná trochu menej šikovne ako tá predchádzajúca, má u mňa bonus za to, že som sa pri čítaní skutočne bála.

Miro sa rozhodol prerozprávať príbeh prvého slovenského upíra Prdimuchu. Ak o tejto postavičke a súvisiacej legende nič neviete, poviedka je presne pre vás. Mapuje všetky udalosti tak, ako sa o nich hovorí. Autor pri tom využíva veľmi pestrú slovnú zásobu a miestami vám ňou vyčarí úsmev na tvári. Od poviedky som ale odchádzala nespokojná. Nebola totiž ani úplne humorná, ani úplne hororová, nejako skĺzla po povrchu a keďže legendu poznám z prednášky z posledného Pegasconu, nemalo ma čo prekvapiť. Veľká škoda, že príbeh nenačrel viac do hĺbky.

Rok 1316, v Európe vládne hlad. Uhorsko má jedla stále dosť, zato ho trápi vlna utečencov. No minimálne kapitánovi devínskeho hradu a miestnemu kňazovi sa zdá, že zlé časy preliezajú aj do tohto posledného útočiska. Historickej postapokalypse nemožno uprieť zaujímavý nápad prepletený s biblickými motívmi. Viac však tlačí na pointu a fantastično, pričom trochu zanedbáva samotné postavy – a tie mám ja osobne v hororoch rada silné. Niektoré temné obrazy z tohto dielka sa mi ale nadlho vryjú do pamäte.

Najtemnejšia slovenská zbierka sa končí optimistickejšie, ako by sa zdalo. Chronológia ducha nie je hororový príbeh, ale ľúbostná prekáračka medzi dvoma archeológmi na vykopávkach v rímskom tábore v Iži. Duch sa síce objaví, ale v postavách nevzbudí ani tak hrôzu, ako vedecký záujem. Ľahké čítanie a príjemná bodka na záver. Poteší skôr romantické duše, čistokrvní hororisti môžu byť smutní.

Strašidelné príbehy pekne dopĺňa obálka od Zuzany Kiri Droppovej, temné čierno-biele ilustrácie od Andreja Práznovského i zaujímavé grafické prvky v podobe netopierov a havranov. K miernym nevýhodám patrí pomerne drobné písmo a povrchová úprava mäkkej väzby, na ktorej už po prvom čítaní vidieť, že kniha je použitá. Na druhej strane plusom sú rozmery, zmestí sa aj do menšej kabelky, vďaka čomu mi mohla robiť spoločnosť pri cestovaní okolo sviatkov. Potešilo by ma aj, keby poviedky vydavateľstvo neposlalo do sveta takto samotné - hodil by sa nejaký predhovor či doslov a najlepšie aj medajlóniky autorov.

Antológie z Hydry má prečítané takmer všetky a na nové sa vždy veľmi teším. A hoci z tých hororovo ladených u mňa stále kraľujú Koľaje smrti, Slovenské temno im rozhodne šliape na päty. Dúfam, že napriek všetkých krízam sa Hydrám čoskoro podarí priniesť nám podobný projekt, možno pre zmenu optimistickejšie ladený.

Hodnotenie: 80 %

Klady:

Rôznorodá zbierka

Niekoľko skutočne kvalitných poviedok

Grafická úprava a ilustrácie

Ja proste milujem antológie

Zápory:

Povrchová úprava

Slabšie poviedky by potrebovali dotiahnuť

Vydavateľstvo: Hydra

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2022

Strán: 360

ISBN: 978-80-89968-91-6

Ďakujeme vydavateľstvu Hydra za recenzný výtlačok.