V prvej časti Gardens of the Moon sme sa stali svedkami neskutočných dobrodružstiev, ktoré samotné v ich šírke a hĺbke ohľadom tvorby deja a najmä sveta boli pre mnohých čitateľov asi skúškou odvahy a trpezlivosti. Erikson totiž knihu populuje národmi, kultúrami, hrdinami, bohmi, ich prisluhovačmi, magickými paralelnými svetmi a množstvami príšer. Nie každý sa dokáže prehrýzť toľkými encyklopedickými informáciami zapasovanými do zoširoka poňatého deja, bez informácií o ich pozadí. Ak ste sa ale na to – podobne ako ja – dali, tak ste si na prvej knihe možno predsa len zgustli. Druhá… no povedzme, že je ďalšou skúškou. Tentokrát už len čitateľskej kondície.

Erikson – spočiatku prekvapivo – vo svojej druhej knihe nazvanej Deadhouse Gates (Brány Domu mŕtvych) opúšťa kontinent Genebackis a prenáša niektorých hrdinov známych z prvej knihy z hraníc Malazaneského impéria do jeho provincie Siedmych miest, ktorá je na hrane obrovskej revolty voči impériu. Jej pôvodní obyvatelia očakávajú príchod Púštnej búrky, ktorá by ich pod vládou proroctvami ohlásenej vodkyne Sha‘Ik zjednotiť a vyslobodiť spod jarma malazanského. Imperátorka Laseen sa podujala tieto pocity ľudu zmierniť odstránením šľachty, ktorému napomáha Adjunct Tavore, sestra Ganoesa Parana, hrdinu z prvej knihy, zatiaľ čo jej vlastná sestra Felisin putuje ako ex-aristokratka do vyhnanstva na ťažké práce. Tento krok prichádza pre Sedem miest ale neskoro a tak sa malazanský vojvoda Coltaine rozhodne ľud impéria pred prichádzajúcimi hordami domorodcov veštiacimi smrť ochrániť únikom do hlavného mesta Aren, ktoré je pod malazanskou kontrolou. Tento rýchly pochod tisícov preživších cez nehostinné časti provincie dostane prezývku Psia reťaz a my sme počas celej knihy jeho súčasťou najmä cez oči imperiálneho historika Duikera. Práve tento na začiatku knihy zinscenuje z väzenského lomu únik ex-kňaza boha Fenera. Spolu s ním väzeniu uniká aj Felisin.
Popri lepšej charakterizácii jednotlivých postáv oproti prvému dielu, kde ich síce bolo neúrekom, ale s nijakou z nich ste si nevytvorili bližší vzťah, sa Eriksonovi darí v tomto dieli podobne nechať nás ako čitateľov hmatať naprázdno po vzduchu, zatiaľ čo sa topíme v nespočetnej spleti postáv, geografií a udalostí. Napriek tomu si ale z postáv obľúbite najmä Duikera a zabijáka Kalema. Felisin ostáva do konca knihy šablónovitou a jednoducho nezaujímavou. (Najradšej by som ju bol asi preplieskal a nechápem, prečo to ostatné postavy dávno neurobili.)
Kniha – ako som už naznačil – nie je jednoduchým čítaním. Je príliš dlhá, opakujúca sa. Stredná časť by sa dala skrátiť možno aj o dvesto strán a dej by ostal nedotknutý. Podobne, ako sa cestou do Arenu potĺka Psia reťaz a jej pohyb je čím ďalej, tým úpornejší a bezmocnejší, vyvstávajú podobné pocity aj v samotnom čitateľovi. Škoda, že to Erikson vo vyvrcholení klincuje predpokladateľným koncom bez akejkoľvek katarzie pre čitateľa. Pravdepodobne ho to už samotného nebavilo.
Je to škoda, pretože kniha má úžasný potenciál a vynikajúco – v čom sa autor vyhráva veľmi rád – vykreslené prostredia, ktoré pred vnútorným zrakom čitateľa vyvstávajú priamo zo stránky kníh do formy filmového plátna. Putovanie preživších je najmä v prvej polovici a na konci napínavé. Útek Felisin a jej putovanie aspoň ako-tak vytvára skokanský mostík pre prichádzajúci dej v ďalších knihách. A Kalamova línia poskytuje – napriek šialenému a úplne nepotrebnému intermezzu – výborné vyvrcholenie.

Ak ste sa rozhodli prečítať si Malazanskú knihu padlých celú, túto časť samozrejme nevynecháte. Ak ale nepotrebujete prísne dodržať poradie kníh a radšej by ste siahli po epickejšej fantasy, siahnite rovno po tretej knižke, ktorá skoro priamo nadväzuje na Gardens of the Moon a k tejto sa vráťte až potom. Nič tak nepokazíte a už budete o to viac v reáliách tohto sveta. Ako bežnú knižku by som ju ale – ak teda nie ste masochistický fanatik do historickej vojenskej fantasy – nikomu neodporúčal.