Na začiatku bola kniha Stanislawa Lema, ktorá je dodnes považovaná za jedno z najnáročnejších diel svojho žánru. Po ňom nasledoval film Andreja Tarkovského, o ktorom sa dá povedať to isté. Teraz, po 30-tich rokoch sa rozhodol s týmto bremenom popasovať držiteľ Oscara Steven Soderbergh.

Psychológ Kelvin je vyslaný na výskumnú stanicu, ktorá sa nachádza na obežnej dráhe planéty Solaris, aby zistil čo sa to vlastne na stanici deje. Problém je totiž v tom, že počet členov posádky sa nielenže razantne znížil, ale začali sa dokonca objavovať ľudia, ktorý na stanicu neprileteli spolu s vedcami a navyše by mali odpočívať hlboko pod zemou. Všetko má zrejme na svedomí už zmienená planéta Solaris, ktorá je schopná vytvoriť podľa spomienok ľudí kópiu človeka, ktorý sa správa rovnako ako jeho originál. Avšak nič nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať, navyše ak sú ľudia k vytvoreným bytostiam citovo angažovaní. Veda teda ustupuje do pozadia a nastupujú city a emócie, ktoré nemajú vždy exaktný základ a nie je tak správne sa nimi riadiť. Alebo áno?

Solaris je prepracovaný komorný príbeh. Veľmi komorný a veľmi prepracovaný. Aj keď ste si už možno podľa predchádzajúceho odstavca urobili aký-taký obraz o čom celý film je, musím vás upozorniť, že Solaris v sebe skrýva toľko rôznych námetov a podnetov, že len na ich vymenovanie by sme potrebovali celú ďalšiu recenziu a ich analýzou by ste mohli zaplniť strany niekoľkých kníh. Preto radšej, aby som sa vyvaroval siahodlhým textom, ktoré by vám aj tak na rozdiel od filmu toho veľa nepovedali, zhrniem recenziu do odporúčania - choďte na Solaris, snažte sa ho pochopiť a možno sa vám stane, že sa pri diskusii o filme po treťom pive rozprávate o veciach, ktoré by vás v živote nenapadli.

Keďže knihu som nečítal, samotné spracovanie hodnotiť nemôžem, ale krátke porovnanie s Tarkovského Solarisom si neodpustím. U mňa jednoznačne vyhráva ten Soderberghov - je rýchlejší, pochopiteľnejší a divácky príťažlivejší (rozumej - nikto nezaspí po desiatich minútach filmu). Navyše, až po tejto verzii som si uvedomil niektoré veci, ktoré boli v pôvodnom Solarise zobrazené nejednoznačne či metaforicky.

Technické spracovanie takisto v ničom nezaostáva. Výborná kamera, strih, zvuk. Tých málo špeciálnych efektov tiež stojí za to (aj keď oceán v Tarkovského Solarise na mňa pôsobil oveľa tajomnejšie ako akási guľa zložená z horúcich plynov). Vynikajúca je aj jemná a citlivá hudba, ktorá ešte podčiarkuje atmosféru filmu. Výkon Georga Clooneyho ako doktora Kelvina v hlavnej úlohe je až prekvapivo dobrý, čo sa však nedá povedať o Natascha McElhone, ktorá hrá Kelvinovu znovu objavenú, stratenú lásku Rheyu. Tá tu predvádza herecký priemer, samotný film však našťastie nekazí. Ostatní herci sa nenechali zahanbiť a všetci v Solarise zo seba vydávajú maximum.

Solaris je veľmi kvalitné sci-fi aj keď stojí na úplne inej koľaji ako väčšina ostatných sci-fi filmov. Nie lepšej, ani horšej, jednoducho inej a oveľa ťažšej.