Úžasné ukážky z najnovšieho filmu súrodencov Wachowských a Toma Tykwera ma jedinečne naladili na tento projekt, asi jeden z najambicióznejších filmového plátna doteraz... ako po stránke producentskej tak po obsahovej a kompozičnej. Žiaľ, napriek príjemnému prevedeniu je film najmä obsahovo veľkým sklamaním postaveným na niekoľkých pseudo-intelektuálnych porekadlách.

Predlohou k filmu je kniha od Davida Mitchella, ktorý vo svojom monumentálnom diele splieta šesť individuálnych príbehov na základe ich vzájomného ovplyvňovania. Aspekty a artefakty týchto životov prechádzajú do ďalších, stávajú sa nosičmi myšlienok, ovplyvňujú hlavných hrdinov a hrdinky. Problémom by to nebolo – už ste tento prístup videli využitý vo viacerých (aj filmových) dielach (na myseľ mi prichádza Amores Perros alebo Crash). Toto dielo ale posúva latku vyššie, pretože jednotlivé dejové línie sa neodohrávajú v rovnaký čas, ale ťahajú sa cez tisícročia. Ktoré sú to? Tu je krátky prehľad (s udaním režiséra v zátvorke za opisom):

- cezoceánska plavba mladého právnika vracajúceho sa z kolónií do Anglicka v roku 1849 (Wachowskí)

- príbeh ašpirujúceho hudobného skladateľa a láska k jeho priateľovi z roku 1849 (Tykwer)

- triler o korupčnej afére z prostredia energetickej politiky a environmentalizmu zo San Francisca 70-tych rokov (Tykwer)

- komediálna dráma zo života mafiou prenasledovaného britského vydavateľa kníh zo súčasnosti (Tykwer)

- revolučná dráma z futuristického Neo-Seoulu v roku 2144 (Wachowskí) a nakoniec

- príbeh Hunger Gamesovského post-apokalyptického boja o záchranu pozostatkov ľudskej rasy na Zemi v 24. storočí (Wachowskí).

Viac o jednotlivých príbehových líniách ste sa už mohli informovať aj prostredníctvom publikovanej ikonografiky u nás.

Režiséri to určite nemali ľahké. Ešte si to sťažili o strihové varieté per excellence, ktoré vo filme predviedli. Prepojenia jednotlivých príbehov sú iba v niekoľkých líniách explicitne uvedené, vo väčšine príbehov sú spomenuté vizuálne alebo slovne len v krátkych momentoch, čo samozrejme pre diváka, ktorý štruktúru diela nepozná, vytvára pocit nutnosti hľadania prepojení jednotlivých častí. Na niekoho, kto už štruktúru pozná alebo knihu čítal, to nebude pôsobiť negatívne. Napriek tomu mám pocit, že práve pre nových divákov je skrývanie týchto odoziev trochu samoúčelné, aby film pôsobil mysterióznejšie, než musel. Samoúčelnosť ale na tomto mieste nekončí...

Film taktiež vystupuje nad priemerné dielka použitím jednotlivých hercov vo viacerých úlohách. Aj to sme tu už ale mali (napr. The Nutty Professor, Angels of America), ale nikdy to nebolo dovedené do takého stavu a v takom rozmere ako v tomto filme, kde sa skoro každý z hlavných šiestich hercov vyskytuje v každej jednej z príbehových línií. Ak nie kvôli inému, tak kvôli zručnosti maskárov a kulisárov sa určite na tento film pozrite. Samozrejme, niekedy divák zvraští čelo a nakloní hlavu na stranu, keď mu ňou prechádza myšlienka, čo si tí režiséri mysleli pri ázijských maských západných hercov alebo pri niektorých gendrových experimentoch (tu už vyzeral Hugo Weaving lepšie v Priscille ako v tomto, ale aspoň v tomto prípade spĺňa daná maska komediálny charakter časti filmu). Práve tento Tykwerov diel (Cavendishov útek z cvokárne/starobinca) je asi ten, ktorý zaujme najviac – ako vynikajúca komédia najmä vďaka skvelému hereckému výkonu Jima Broadbenta v role Timothyho Cavendisha. Okrem neho nemožno opomenúť Huga Weavinga, ktorý exceluje najmä ako Starý Georgie (alias bubák) z post-apokaliptickej budúcnosti.

Tieto všetky remeselnícke hračky sú veľmi impozantné a súhlasím s ostatnými recenzentmi, že doteraz zriedkakedy videné. Sklamanie pre diváka prichádza avšak v momente zistenia, že po jedinečnom a nadupanom štarte filmu, v ktorom režiséri postavia diváka in medias res do víru uragánových obrazov a pocitov, sa film čím ďalej - tým viac obsahovo prepadáva do intelektuálneho klišé plného plytkých porekadiel a floskúl: „Čo je oceán, ak nie iba suma svojich kvapiek“, „Slabí sú mäsom, iba silní jedia.“, „Sme spolu spojení od kolísky po hrob.“ A tak ďalej, a tak ďalej...), z ktorého ho žiaľ nevytiahne ani príjemná vizuálna podoba. Film je síce preplnený rôznymi odkazmi na iné kultové diela (najmä Soylent Green) a taktiež sám na seba opakovaním jednotlivých slovných hračiek a vizuálnych odkazov, no tieto neprinášajú žiadne osobnostné objavy. Sugescia filmu kríva práve na spomínaných prehnaných maskách a tak ste svedkami skôr meta-filmu o filme samotnom, ktorý môžete nahradiť vizuálne pestrou učebnicou cinematografie a nie o diele s výpovednou hodnotou samou o sebe.

Po tom, čo som si prečítal Jurajovu recenziu, tak som sa potešil, že sa nájdu ľudia, ktorí si v tomto filme nájdu aj niečo, čo ich osloví, pre mňa boli ale jednotlivé príbehy príliš jednoduché a priamočiare a ich prepojenie neprinieslo to očakávané osvietenie ohľadom prepojenia našich životov navzájom... Skôr bolo toto tvrdenie potlačené zistením, že každá z hlavných postáv jednotlivých blokov filmu má na pleti znamenie v tvare kométy, čo poukazuje skôr na nadprirodzený dôvod ich prepojenia ako na vedecké vysvetlenie.

Určite si prečítam knihu, ale už teraz mám voči nej niektoré výhrady, ktoré ju posúvajú na nižšie priečky môjho zoznamu neprečítaných kníh... film mi ale dané potešenie nepriniesol, bol sklamaním a rozčarovaním nad neochotou zaoberať sa drobnejšie so scenárom. Nádherný vizuál a perfektný strih to už nezachránil.