Aké prekvapenie som ale zažil, keď som zistil, že je dokonca ešte lepšia.

Vlastne to pre mňa nemalo byť prekvapenie: predsa len, väčšina filmových prerodov knižných originálov sa svojim predchodcom nielen že nepodobá ale je dostatočne zdeformovaných do podôb, kedy sa autori pôvodných verzií zriekajú čo len miniatúrneho podielu na ich vzniku. (Spomeňme si napr. na Ursulu Le Guin a Mijazakiho Čihiro či niekoľko Mooreových komiksových filmových verzií.) Nekonečný príbeh, ktorý v roku 1983 režíroval Wolnfgang Petersen do tejto skupiny nepatrí. O niečo viac ako menej sa veľmi verne drží predlohy, ktorá mu ponúka dostatočné imaginatívne zázemie na vykreslenie čarovného príbehu na pozadí ešte čarovnejšieho sveta Fantázie.

Bastian Baltazár Bux je chlapec, ktorý nevyniká v škole, v sociálnej interakcii ani fyzických schopnostiach. Je to lúzer na celej čiare, okrem toho ho jeho jediná pasia – knihy – privedie do morálnej dilemy, keď v slabom momente ukradne starú knihu z antikvariátu, v ktorom sa schoval pred spolužiakmi, ktorí ho cestou do školy chceli zbiť. Keď pochopí, čo spravil, rozhodne sa uciecť z domu, kde ho po smrti jeho matky čaká aj tak iba nezainteresovaný deprimovaný otec. Jediné miesto, ktoré sa v tejto chvíli vyjaví v jeho mysli, je školská povala. A práve tu sa má stať súčasťou jedného z najsilnejších príbehov, ktoré sa mu kedy prihodia – Nekonečného príbehu.

Ak si spomínate na prvý film z rady v tomto univerze, tak pri čítaní knihy stretnete všetky zázračné osoby a osôbky zo sveta Fantázie – je tu Atreju, Kameňožrút, stará korytnačka Morla a drak šťastia Fuchur (v slovenčine Falko, ak sa nemýlim), ktorý v knihe ale za žiadnych okolností nepripomína plyšového psa. A je tu aj Detská cisárovna, ktorá oproti knihe vyznieva tajomnejšie a temnejšie. Ani nebudete veriť, keď sa odrazu prelúskate do stredu knihy a zistíte, že film skončil predčasne: cisárovna sa v posledných momentoch zničenia Fantázie vyberá hľadať Starého, bájnu postavu, ktorá zaznamenáva všetky osudy Fantázie a pomocou ktorej chce Baltazára prinútiť k tomu, aby jej dal nové meno. A až tu zisťujeme, prečo sa tento príbeh nazýva nekonečným... V neustálom kolotoči sa totiž dejovo vracia na začiatok knihy, prestupuje do reálneho sveta a vytvára dejovú slučku, ktorej nik z Fantázie nemôže uniknúť. Jedine externá mocnosť, akou je Bastian, má možnosť do tejto zasiahnuť a preťať tento gordický uzol.

A tak sa aj deje.

O to viac asi budete prekvapení, že pred vami sa rozprestiera druhá polovica knihy, ktorej útržky a deformácie ste v nejakej podobe možno aj mali možnosť vidieť v druhej časti filmového spracovania, no svojou hustotou a imaginatívnosťou príbehu prekračuje tú prvú. Zatiaľ, čo prvá pripomína mytologický príbeh, druhá sa stáva akýmsi psychologickým, či psychedelickým výletom do krajiny, ktorá v podobe Fantázie môže uskutočniť všetky naše sny a túžby. Podobne ako vo filme aj tu Bastian stráca každým prianím, ktoré má, časť svojich spomienok na realitu, svoju rodinu a nakoniec mu hrozí aj to, že stratí spomienku na seba samého ako dieťa z reálneho sveta.

Musím priznať, že ma najmä táto časť ohúrila. Je plná alegorických príbehov o Bastianových a tým spôsobom aj ľudských ultimátnych prianiach a snoch: po lepšej a krajšej fyzickej stránke, po uznaní, po sláve, po priateľstve a po pocite byť milovaný a po pocite milovať. Štýlom sa táto časť knihy vyrovná aj takej veličine, akou je Malý princ od de Saint Exupéryho. Čistý, presný štýl bez mnohých ornamentov a opakovaní sa číta rýchlo a neustále poháňa dopredu. Nie je ale bežným úkazom a verím, že čitateľom, ktorí sú zvyknutí na dnešný rozšafný a repetitívny štýl našich spisovateľov bude možno robiť aj problémy. Je to ale iba sila zvyku.

Osobne knihu odporúčam, je to klenot detstkej a dospelej literatúry. Deti si v nej nájdu neopakovateľné a bujné prejavy silnej fantázie autora a dospeláci múdrosť jeho veku. Niet čo dodať. Možno len, že si myslím, že by to malo byť povinné čítanie na stredných školách.