ON

PNP
Filmová história scifi
„Ahoj.“ Povie a usmeje sa. Plavé vlasy mu pritom vejú vo vetre. Ten okamih si budem prehrávať v mysli každý deň. Naštartuje motor, zaradí rýchlosť a čaká na odpoveď.
Nadýchnem sa a prehltnem slová, ktoré hýria zmätenou mysľou. Odpoviem rovnako: „Ahoj.“ Strojene sa otočím a sústredím sa na chôdzu. Pravá, ľavá. Pravá, ľavá. Utriem si kvapôčky sĺz, ktoré zmáčajú vetrom vysušené líca. Pravá, ľavá. Vpredu je most, za ním doprava a potom na autobus, opakujem si a prehlušujem tak tlkot splašeného srdca. Pravá, ľavá. Pozriem na roztrasené ruky a skryjem ich do vreciek čiernej mikiny.
Ahoj je lepšie ako zbohom. Je lepšie ako „už sa nikdy neuvidíme“. Netreba sa nad tým dlho zamýšľať. Vždy odpoviem rovnako, ako oni. Zvláštne, keď nad tým tak premýšľam, je to taký tichý úklon, vyjadrenie úcty, alebo je to len preto, že ku koncu už nemám slov?
Viem, je to moje poslanie. Nesiem si preto so sebou svoje osobné peklo. Už od začiatku to vedieť... Je to niekedy ťažký oriešok.
Pravá, ľavá. Štrk sa mi dostal do topánok. Zastanem, svedomito si ho vytriasam na zaprášenú cestu a utriem ďalší prúd sĺz. Okuliare sa zahmlili tak, že už temer nevidím. Akoby aj oni bojkotovali smrť. Bolesť v krku už ledva prehĺta skutočnosť, že za chvíľu už bude po všetkom. Ak toho nechcem byť svedkom, musím stihnúť ten prekliaty autobus. Naposledy, keď som bola pritom nespala som takmer dva týždne.
Horúcim vzduchom sa šíri akýsi plač. Chvíľu mi potrvá, kým zistím, že to sa sama snažím pridusiť bolesť, ktorá sa tak neodvratne blíži.
Musím ísť ďalej. Most už pomaly končí. Pozriem čas. 14:09.
„To nestihnem!“ Bežím na koniec mostu, ale čím som ďalej od Patrika, tým viac cítim, že to nezvládnem.
Ohne v mojej hrudi zaplavujú celé moje telo. Oči ma pália a zrak v predstavách zablúdil na rušnú križovatku, kde sa ohromnou rýchlosťou valí červený kabriolet. Šofér je postarší muž, ktorý si privyrába kradnutím áut. Prejde na červenú. Predbehne siví sedan a keď uvidí mladíka v starom volve, svet sa zastaví.
Náraz mi podlomí kolená. Pomaly klesajú do prachu letnej cestičky. Som na moste a predsa vidím, ako záblesky bolestivej smrti trhajú ich telá na kusy. Cítim ich bolesť, ich strach, ktorý otriasa každou bunkou v mojom tele. Ich stony prehlušujú moje vlastné náreky do ticha.
Patrikov pohľad vzďaľujúci sa do prázdna. Kúsok z neho si vezmem na moju cestu ničotou.
Päste tisnem k sebe tak silno, až cítim ako mi pulzuje hnev v každom zbláznenom tepe.
Udriem do prachu a keby sa to dalo, prenesiem jeho bolesť na seba. Kričím a lapám po dychu, aby som mohla znova kričať.
Na konci sa cítim roztrieštená a vysilená.
„Koniec je vždy najťažší.“ Vraví známy mužský hlas. Akoby mi šepkal rovno do ucha. Vyplašene sa obzerám, no potom sklopím zrak do piesku.
Ticho prikývnem. Nezmohnem sa ani na slovo. Vyšlo by zo mňa len smutné kvílenie. Prosby ani vyhrážky nezaberajú. To som už za ten čas zistila. S NÍM sa nedá vyjednávať. Niekoľkokrát som to zistila.
„Vieš, že to tak má byť. Spríjemnila si mu posledných pár mesiacov. Im všetkým. Ich odchod by bol omnoho bolestivejší. Ich život by bol omnoho prázdnejší, keby ťa nestretli.“ Povzdychne si a zapraví si hnedé vlasy za ucho.
Prehltnem na prázdno.
„Si statočná. Máš pred sebou už len niekoľko odovzdaní a budeš voľná.“
Zatnem zuby a sústredím sa na bolesť akumulovanú v mojom vnútri. Nesmie vyjsť na povrch. Nie pred ním.
„Môžem ťa zbaviť bolesti, ak chceš.“
Prudko zakývam hlavou. „Nie!“ urobím pár krokov a odhodlane sa pustím do behu, „Spomienky sú to jediné, čo ma drží na tomto svete.“
Žiť tisícky rokov je zdá sa sen každého človeka. Nesmrteľnosť sa ale trochu preceňuje.
Ja pomáham ľudom na druhú stranu. Spoznávam ich, zamilujem sa do ich nedokonalých duší a keď si už tá moja myslí, že môže byť šťastná, je koniec.
Príde ON a zoberie mi všetko. Bolesť nikdy úplne nepominie. Dlhy sa ale musia plniť. A tak si žijem svoje osobné peklo.

WriterInTheDark

WriterInTheDark
Milujem sci-fi, horor, fantasy, pretože nie je krajší únik z reality, ako na krídlach fantázie :)

Diskusia

Veles
Zaujímavé, len trošku nechápem že kto je on. Boh? Smrť? Alebo niekto iný?
26.06.2022

WriterInTheDark
Pôvodne to bol myslený Boh, ale každí si pod tým môže predstaviť niečo iné. Hnedé vlasy bol asi slabí náznak ;)
26.06.2022

8HitBoy
Celkom zaujímavé. Najsilnejší bol pre mňa, paradoxne, úvod, ktorý bol emotívnejší, než ten fatálny záver, ktorý naopak pomerne vyprchal do prázdna a chýbal mi tam oný pomyselný zlatý klinec. Z formálnej stránky vytknem asi moment, kedy ma chýbajúca čiarka prinútila vrátiť sa späť a prečítať si vetu ešte raz:
"Naposledy, keď som bola pritom nespala som takmer dva týždne."
Inak pekné, fajns a to čítalo, držíš dlhodobo kvalitu.
26.06.2022

Nietzscrates Seeker of Arts
Ako mystery to funguje ako pekný poetický obraz. Poézia v próze. Akýkoľvek pokus o dej sa utopil v oceáne neznámych.
26.06.2022

Martin Hlavňa
Nápad výborný. Rozprávanie v prvej osobe mi síce nie je až tak po chuti, ale v tomto prípade to sedelo s tým, že gro deja bolo postavenom na vnútornom pocite hlavnej postavy.
26.06.2022

WriterInTheDark
Ďakujem, ku koncu som musela odbehnúť, tak s poslednými vetami nie som úplne spokojná, ale čo už.
Mne išlo ako vždy - o pocit. :)
26.06.2022

Olex
Ahoj,
musím uznať, že poviedka napísaná v takom krátkom čase má dobrú štylistiku, slovná zásoba je pestrá a text príjemne čitateľný – bez zadrhávania. Myšlienka ženy sprevádzajúcej ľudí pred smrťou mi do spôsobu akým ľudia na Zemi reálne umierajú (opustení, nešťastní) nezapadá. V tomto pojatí, akoby len niektorí ľudia mali tieto prémiové služby:)
27.06.2022

WriterInTheDark
Olex, presne tak ako vravíš, tak to bolo myslené :) A ďakujem pekne za povzbudivé slová :)
27.06.2022

YaYa
Veľmi sa mi páči námet. Možno by stálo za to rozpracovať ho v dlhšej poviedke, aby sme sa dozvedeli všetko, čo sme sa nedozvedeli. Vnútorné pochody boli pekne precítené. Problém je naozaj jedine v tom, že som sa nakoniec nedozvedela viac, než je naznačené už v prvej polovici. Ale postava sprievodkyne má silný potenciál.
29.06.2022

WriterInTheDark
Ďakujem YaYa, ale poviedka s hodnotením 6,33 si nezaslúži rozpracovať :/
29.06.2022

YaYa
To už je úplne na tebe. Trochu ma ale vyviedol z miery tvoj argument. Veru neviem, do akej miery nám má a môže pri poviedke napísanej za hodinu záležať na bodových hodnoteniach. Skôr by malo ísť o to, či ťa nadchol samotný nápad natoľko, že si sa mu ešte chcela venovať.
Svojím komentárom som len chcela povedať, že by to možno stálo za to.
30.06.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.